Útok M: kapitola 7 - Život a smrť. Alebo naopak? • OurStories.cz ~ naše povídky

Prvá misia, odhodlanie a smrť. Simone je odhodlaná zomrieť. Ale dopraje jej tento luxus vlastná duša?

31.03.2014 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 759×

Vopred upozorňujem na občasné KRVAVÉ SCÉNY!

Inak, ako vždy dúfam, že sa vám to bude páčiť a zanecháte nejaký ten koment.

Sisa118 :D

Kapitola 7

Postupovali sme zaprášenými ulicami siedmeho sektora. V tejto časti mesta som od začiatku vojny nebola. Všetko bolo rozpadnuté. Z kedysi pekných budov ostali len mŕtve ruiny. Vyzerali oveľa horšie, ako budovy v armádnej zóne.

Okrem desiatich vojakov a vtákov na strechách boli ulice prázdne. Zbraň som pohotovo držala pred sebou a hľadala aj ten najmenší náznak nebezpečenstva. Nie, že by som ho chcela zneškodniť. To nie. Len som chcela vidieť, kto alebo čo ma zabije.

Stála som po Krisovej ľavici, no nerozprávala sa s ním. Kráčali sme bok po boku v tichosti. Dávali pozor. Bolo mi ľúto, že mi dôveruje. Že mi, ako svojmu partnerovi, vkladá do rúk vlastný život - robí chybu. Ja sa ho nepokúsim zachrániť. Nie som tu preto, aby som sa hrala na dobrodinku. Tej rola mám už dosť! Po krk! Konečne, po dlhých mesiacoch - čo mesiacoch - po dvoch rokoch, chcem spraviť niečo len a len pre seba!

Keď nemôžem rozhodovať o tom, ako budem žiť, rozhodnem aspoň o tom, ako zomriem!

Hlavou mi prebleskujú spomienky zo života. Najskôr z pokojného, mierumilovného nažívania v rodinnom dome s rodičmi, potom útržky z vojny. Rozpamätávam sa na časy minulé, ignorujem prítomnosť a z výšky serem na budúcnosť. Tá pre mňa neznamená nič, iba ak teror.

Vybavujem si tváre mojej rodiny. Starkých, tety, ujov, sestrenice a bratrancov... rodičov. Dávam si záležať na tom, aby sa ich imaginárne tváre usmievali. Aby vyzerali šťastné a pritom sa snažím ignorovať fakt, že ak zomriem, bude to pre nich ten najväčší úder od života.

Bolo by bláhové spoliehať sa na to, že to nejako rozdýchajú. Hlúposť. Pre skutočných rodičov nie je nič horšie, ako prísť o dieťa. K tomu ešte o jediné dieťa! Je to smutné. Bolí ma, že budú nešťastní. Že budú trpieť. Toľko by som im toho ešte chcela povedať. Poďakovať im za všetko. Úplné za všetko a aj za tú najmenšiu a najbezvýznamnejšiu vec. Objať ich tak, že nebudú schopní lapiť dych. Ale vie, že to sa už nikdy nestane.

Potom si vybavím baby. Alex a Eliz. Nevidela som ich už dlho. Nemyslím na ne tak často, ako na začiatku. Naučila som sa prežiť sama, ale aj tak mi chýbajú.

Elena, Sivý a Biele šteňa. Ospravedlňujem sa im, že ich obeť takto preflákam, ale už toho mám dosť. Mám len sedemnásť! Som len dievča z predmestia. Nie som super hrdina ani spasiteľ! Som len zúfalé, vystrašené dievča, ktoré toho má dosť! Ktoré chce spať. Ľahnúť si a zaspať bez toho, že by sa muselo obávať návštevy zo záhrobia. Až teraz som si uvedomila, aká som v skutočnosti unavená.

Preboha, ako som si predstavovala, že prežijem vojnu!? Keď už teraz nevládzem. Chce sa mi plakať, ale už ani na to nemám sily. Navyše, aký by to bol život, keby som prežila? Čo by som robila, keby sme aj náhodou vyhrali? Vrátila by som sa domou a nechala sledovať každý môj pohyb? Založila by som si rodinu? Tak o tom vážne pochybujem.

Nikdy som po niečom takom netúžila a po zážitkoch z posledných dvoch rokov ani túžiť nebudem. Čo by som to bola za neľudského tvora - rodiča, keby som na tento svet priviedla nevinné dieťa!? Nikdy. Tak, čo by mi teda ostávalo? Nič. Tak prečo by som dnes nemala zomrieť?

Moja posledná spomienka patrila Danielovi. Predtým som mu rozumela. Chápala som jeho argumentom, prečo byť lojálny voči armáde. Ale teraz? Teraz mu na ne serem z rovnakej výšky, ako serem na neho. Pred očami sa mi vynorí jeho ksicht a ja mám sto chutí sa po ňom vrhnúť a doškriabať mu ho na nepoznanie. Jop, už to tak bude. Nenávidím ho rovnako, ako armádu! Nechápem, ako je možné, že som ho začala nenávidieť až teraz. Veď on od začiatku stelesňoval to, čo som na armáde neznášala!

Kris sa zastavil a ja som podvedome zastavila spolu s ním. Dostali sme sa na hranicu otvoreného priestoru. Doteraz nás bezpečne kryli steny budov, ale odteraz budeme musieť prejsť úsekom bez krytia. Je to predposledná etapa dnešnej výpravy.

„Urban, skontroluj bezpečnosť. Ostatní ku mne,“ zavelil veliteľ a my sme ako poslušné stádo oviec poslúchli.

Veliteľ nám dal krátku, povzbudivú prednášku o tom, že čoskoro budeme doma. Komické, veď ja už žiadny domov nemám.

„Veliteľ, všetko v poriadku,“ zahlásil Urban.

„Dobre, vyrážame,“ opäť zahrmel veliteľov hlas.

Zbežne sme si prekontrolovali výbavu a vyrazili za vodcom. Prechádzali sme otvoreným priestorom. Našľapovala som opatrne, lebo to, čo kedysi bola vozovka, bolo pokryté množstvom ostrých črepín a sutín. Aj tu malo všetko nezdravú sivastú, zaprášenú farbu. Dokonca, aj nebo vyzeralo tak, že čochvíľa sa z neho spustí záplava kvapiek. Všade vládol pokoj, vynímajúc vzdialené výstrely.

No bolo to ako ticho pred búrkou. Na ušné bubienky sa mi tlačil ťaživý tlak.

Dostali sme sa do polovice širokého úseku, pričom jediné krytie predstavovali asi meter vysoké, betónové panely, ktoré v minulosti delili jazdné pruhy. Od množstva výbuchov a nárazov, ktoré zažili, boli vyvrátené z ich pôvodných pozícií. Preši sme popri nich a pokračovali v ceste. No nie na dlho. Búrka prišla.

„Veliteľ!“ zreval Urban. „Zľava...“ Čo, tak to sme sa už nikdy nedozvedeli.

Teda vlastne hej, ale nikdy sme sa to nedozvedeli od neho. Neznáma trhavina mu zasiahla bok a mne sa naskytol pohľad na jeho vnútornosti. Z brucha mu vyliezali dotrhané, spálené črevá a ako hady sa plazili po zničenej vozovke. Na okrajoch diery som zachytávala časti rebier, ktoré mu ostali v tele. Zdvihol sa mi z toho žalúdok, ale nevracala som.

Zľava sa k nám prihnali tri mzácke lode – alebo skôr vznášadlá. Mali podlhovastý tvar. Na prednej a zadnej strane mali čierne paneli. Pravdepodobne okná. No to bolo jediné, čo sa na nich dalo rozoznať. Boli poskladané z takého množstva plátov, že som nedokázala určiť, kde sú dvere. Hlavnú farbu tvorila sivá. Dve, vzdialenejšie vznášadlá boli sfarbené do tmavej sivej a červenej. Bližšie bolo zas svetlosivé a modré. Mali rozdielne znaky. No toto všetko bolo vedľajšie.

Jedno z červených vystrelilo. Bomba dopadla len pár metrov od nás. Polovica našej jednotky padla. Po zničenej ceste sa rozprskli gejzíry krvi. Končatiny lietali ovzduším, vnútornosti sa povaľovali v špine. Povetrím sa niesol puch spáleného mäsa. Podľa správnosti som medzi padlými mala byť aj ja, ale Kris ma v poslednej chvíli stiahol dokom.

Letela som vzduchom a vzápätí narazila do jedného z betónových kvádrov. Zrevala som od bolesti. Pláty na pravom ramene sa preliačili a mliaždili tkanivo. Po pár sekundách počiatočná bolesť povolila. Adrenalín mi pulzoval v žilách. Zovrela som zbraň. V mojom zúboženom tele sa k životu prebral jeden zo základných inštinktov. Bojuj alebo uteč!

Podvedome som si stále pripomínala fakt, že ja už nemám prečo bojovať a utekať by nemalo zmyslel. No aj tak sa vo mne búrila každá bunka! Ale nejaký primitívny, živočíšny pud mi predsa nezabráni v tom, aby som umrela! Zaťala som zuby. Nezomriem skrčená! Takú smrť si pre seba nepredstavujem. Budem hľadieť smrti do tváre! Budem vedieť, čo ma to zabilo! Budem jej čeliť statočne.

S námahou som sa postavila. V ruke som zvierala zbraň a hľadela pred seba. Teraz zomriem. Hovorila som si v duchu. Konečne sa to všetko skončí. Už bude pokoj! Ale ako vždy, aj teraz by som chcela priveľa.

Odniekiaľ sa vynorila Krisova ruka a stiahla ma do bezpečia. To bezpečie predstavovala opačná strana panela, ktorú z dvoch strán lemovali kusy sutín. Chrbtom som vrazila do betónu a do zorného pola sa mi dostal pohľad na Krisovú naštvanú tvár.

„Zbláznila si sa!“ zreval. „Chceš sa nechať zabiť!?“ Na chvíľu sa zarazil. Uvedomil si, že to je presne to, čo chcem. Nechať sa zabiť. A on mi v tom zabránil. „Chceš,“ odvetil si na vlastnú otázku. Zistená informácia ho nasrala ešte viac a päsťou mi vrazil do sánky. Bol to tvrdý náraz, ale steny helmy ho stlmili. Hlava mi odkvacla bokom, ale v momente sa vrátila na pôvodné miesto. Zahľadela som sa mu do očí.

„Áno, chcem. Chcem sa nechať zabiť!“ potvrdila som. Znova zdvíhal päsť do vzduchu, chcel znova udrieť, ale zarazil sa. Namiesto toho mi ruky položil na ramená a prudko nimi zatriasol.

„Mne je jedno, čo chceš! Dnes nezomrieš! Je ti to jasné! Dnes nie!“ zreval. „Spamätaj sa! Nie si jediná, ktorú táto vojna pripravila o slobodu! O zmyslel života! Prečo by si ty mala dostať tú výsadu zomrieť!? Keď po nej túžia toľkí, čo pre tento svet spravili oveľa viac!“

„Ale oni nie sú otrokmi!“ zrevala som. Všetko to na mňa dopadlo v tej najnevhodnejšej chvíli.

„Nie sú. Ale oni poslúchli nariadenie. To, že máš čip, je len tvoja vina. Nikoho iného! Pykáš za svoju sprostosť! Tak vinu nehádž na iných!“

„Nepoznáš ma!“ zhúkla som. „Už toho mám dosť! Už nechcem pokračovať! Ja... ja už nevládzem.“

„Ani ja nevládzem a predsa kráčam ďalej! Prekonaj sa!“ rozkázal, ale ja som aj tak trvala na svojom. Už nechcem žiť. Som unavená. Mám toho plné zuby. Chcem koniec!

„Ostaň tu!“ prikázal mi.

Sedela som tam opretá o betón, zatiaľ čo on sa pripojil k zvyšným členom jednotky a bojoval o prežitie. Závidela som mu jeho odhodlanie. Tú chuť prežiť. Mňa opustila - teda aspoň som si to myslela. Pohľad mi padol na zbraň v rukách. Bola vyrobená z tmavého, matného materiálu. Bola krásna. Prezerala som si každý jej detail a ignorovala výbuchy za sebou. Po chvíli som zodvihla pohľad. Jedno z červených, zostrelených vznášadiel preletelo nad našu barikádu a dunením dopadlo na zničenú cestu. Vybuchlo. Zachvátili ho plamene. Ale ani to nezabránilo bytostiam vo vnútri, prežiť. Nechápala som to. Ako mohli? Z vnútra horiaceho šrotu sa vyplazili dve postavy.

Jedna o pár sekúnd neskôr znehybnela, no druhá bola schopná sa postaviť. Videla som, ako v ruke drží zbraň. Uvidela ma, uvedomila si, že sa na ňu pozerám.

Teraz prišla tá chvíľa. Vystrelí a ja zomriem. Toto bol môj koniec. Veď po tomto som túžila! Nie? Teraz som si tým nebola až taká istá. Prečo?

V hlave sa mi rozozvučali slová. Zabi, alebo budeš zabitý!

Môj inštinkt prežiť bol prisilný. S nechuťou som si uvedomila, že ja chcem žiť. Za tú chvíľu som mohla zomrieť niekoľkokrát. Nechcem zomrieť! Ja chcem žiť! Kde sa vo mne vzala táto chuť, to netuším. Kde sa schovávala doteraz?

To, že chcem žiť som musela zistiť až teraz? Vo chvíli, keď ma od smrti delili len sekundy!? Keď hľadím do čierneho otvoru hlavne!?

Ži, ži, ži! Tieto jednoduché dve hlásky mi stále a donekonečna rezonovali v ušiach.

Ži, ži, ži!

Videla som, ako zranený Mzák zdvíha zbraň, ako jej hlaveň mieri na mňa, ale ja som bola rýchlejšia.

Všetko sa to udialo priveľmi rýchlo. Adrenalín a chuť žiť mi zaplavili každú bunku. Plán mojej smrti sa rozplynul. Stroskotal na ľudskom faktore.

Vystrelila som prvý raz, druhý, tretí, až dokým Mzák neklesol k zemi a ešte aj vtedy - preventívne. Ja som ho zabila. Ja som zabila Mzáka! Ja som to dokázala!

Nadšenie však vzápätí vystriedal strach a staré známe vedomie, že som len otrok! Znechutenie mi zaplavilo vnútro, ale aj to nakoniec prebil lúč nádeje. Zabila som ho, ale nie preto, že ma ovládajú! Zabila som ho preto, lebo som to tak chcela ja! Nájdem spôsob ako sa zbaviť otrockých okov. Nájdem ho a prežijem! To je odteraz mojím cieľom! Čo bude potom? Stará, dobrá improvizácia.

Chuť do života bola nádherná. A vedomie, že som našla životný cieľ ešte krajšie.

„Veliteľ! Nemôžeme sa spojiť s centrálou!“ zachytila som, keď som opäť začala vnímať.

„Skúste to znova!“ zreval veliteľ a pokračoval v streľbe na červeného nepriateľa.

Pozrela som hore. Až teraz som si všimla jednej zvláštnosti. Modrý nepriateľ nebol tak úplne nepriateľom. Nestrieľal po nás, ale po červenom vznášadle. Zarazene som vydýchla. Čo sa to tu, kruci, deje!? Prečo nestrieľa po nás, teda nie, že by mi to vadilo, ale aj tak! Veď je to predsa nepriateľ! Čo ak je to dezertér? Navyše tá jeho farba... Mzácke vznášadlá sú červené, nie modré.

Nestrácala som čas. Kľakla som si vedľa Krisa a začala páliť do červeného. Kris si toho všimol a nedôverčivo po mne hodil očkom.

„Som v pohode. Sústreď sa,“ napomenula som ho.

„V to dúfam,“ šepol a viac sa mi nevenoval. No ja som to musela povedať.

„Ďakujem,“ šepla som.

„Niet za čo,“ odvetil po chvíli. Niekde v hĺbke duše som tušila, že práve som si našla nového priateľa.

„Ale je,“ pípla som. Pokračovali sme v streľbe. Červená Mzácka loď sa nezdávala. Bojovala odhodlane ďalej.

A my sme sa stali jej cieľom.

Niekomu z nás sa podarilo odstreliť jeden z jej vonkajších motorov, načo posádka vo vnútri plavidla odpovedala streľbou. Nebolo to nič nezvyčajné. Spravili tak aj predtým, ale teraz to bolo iné. Bomba bola iná!

Dopadla na zem. Žeravý oblak spálil všetko, čo k nej bolo blízko. Zopár našich, tých, ktorí sa nestihli schovať včas, usmažil. Zvyšok zabila alebo smrteľne zranila tlaková vlna, ktorá nás odhodila niekoľko metrov dozadu. Do tiel mojich spolubojovníkov sa vrážali ostré hrany sutín, ktoré tlak zodvihol spolu s nimi.

Narazila som na zem. Chrbát mi preťalo niekoľko úlomkov a hruď mi ťažilo neznáme teleso. Otvorila som oči. Spočiatku som nič nevidela, ale keď sa obraz zaostril, rozoznala som črty mŕtveho muža. Vzlyky sa drali von z hrdla, ale ja som ich umlčala. Pre teraz. Tie črty patrili Krisovi! Zachránil ma! Opäť mi zachránil život! Ďalší, ktorý sa kvôli mne obetoval!

Ksakru! Ksakru! Ksakru! Prečo? Prečo ďalší?!

Lapala som do dychu. Z Krisových mŕtvych úst, mi na tvár stekala krv. Ešte bola teplá. Nedokázala som tomu zabrániť. Musela som kričať. Krik mi drásal hrdlo. Prevalila som ho na chrbát.

„Kris! Kris! Kris!“ volala som, ale neprichádzala žiadna odpoveď. Je mŕtvy. Zomrel rovnako, ako ostatní! Je po ňom! Kričala som dovtedy, dokým som sa nezrútila na Krisovo telo. Moje čelo sa mu oprelo o hruď.

Prečo? Prečo, keď začnem mať niekoho rada, buď ma zradí, alebo zomrie!? Prečo!

Cítila som na tvári jeho krv. Snažila som sa ju zotrieť, ale jediné, čo som docielila, bolo to, že som si ju akurát tak rozmazala.

Čo teraz? Nevedela som ako pokračovať. Chrbát ma mučivo bolel. Ruka tŕpla. Nad hlavou sa mi odohrávala vzdušná bitka a ja som nevedela ako ďalej. Moja jednotka padla. Ostala som sama.

Opäť.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování