OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 6 - Je čas

10.03.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 734×

Kapitola 6 - Je čas

Stojím, nepočujem nič a zároveň všetko. Sú tu aj oni. Vidím ich.

Elena sa na mňa mračí. Nepáči sa jej, čo som spravila. Nie je spokojná s tým, že som sa nechala spútať - zabiť.

Sivý... pokojne sedí, ale vyčíta mi, že zomrel. Cítim to! Nemusí hovoriť. Je to jasné ako tá najbolestivejšia facka. Vyčíta mi, že som jeho dar tak premrhala! On zomrel, aby som ja mohla žiť a ja som takto pošliapala jeho obeť...

Biele šteňa... len ono dáva svoje pocity otvorene najavo. Šteká na mňa, vrčí, skáče. Hnevá sa, že muselo zomrieť. Že musel zomrieť jeho otec... pre mňa, pre nulu, ktorá si nevedela ubrániť ani vlastnú vôľu... slobodu... že sa stala otrokom!

A potom to príde znova. Ich smrť. Chcem im pomôcť, ale nohy mi prirástli k... k ničomu. Nemôžem, nedokážem sa pohnúť z miesta. Som slabá. Bezmocne sa prizerám ako umierajú! Elene odtrhne nohu. Padá, hádam hodiny. Vystiera ku mne ruku. Naťahujem sa za ňou... nejde to! Nedokážem to! Musím ju chytiť! Nemôžem o ňu prísť. Nesmiem ju stratiť, ale stratím. Znova.

Sivý, aj jeho čaká rovnaký osud. Klesá. Jeho oblúk je krásny a elegantne súmerný. Z priestrelu vyteká červená krv.

Biele šteniatko sa zvíja v agónii. Trasie sa a ja sa trasiem spolu s ním. Chcem ich zachrániť! Chcem a ako veľmi! Ale nemôžem.

Volajú ma mňa! Kričia, revú. „Simone!“

„Simone. Simone! Zobuď sa! No tak! Vzchop sa! Simone!“

Prečo sa ich hlas mení na Danielov? nechápem. Na hlas zradcu? Oni nie sú zradcovia! Sú to priateľa. Prečo kričia? Veď sú mŕtvi. Mŕtvi by nemali kričať. Posmrtný život nemôže byť horší ako ten tu!

„Simone! Zobuď sa!“ jeho hlas utíchne, ale oni neprestávajú kričať. „Prepáč, ale inak to nejde...“

Na sánke pocítim tvrdý náraz. Prudko roztvorím oči. Bolí to! Niekto mi vrazil! Prečo kričia? Veď toto už nie je sen! Tak prečo stále kričia? Som zúfalá! Chcem, aby prestali... Kričia tak moc, že mi to drása krk.

Môj zahmlený pohľad zachytí obrysy postavy. Pozerá sa na mňa zvrchu. Ležím na nej... objíma ma.

„Ššš, už nekrič. Už je dobre, je koniec, bol to len sen, Simone, len sen.“ Krásny hlas - to je prvé, čo mi prebehne hlavou. Vážne krásny, potom ma zaplavia spomienky. Umreli. Znova! Z očí sa mi derú slzy. Stekajú po tvári. Prečo to tak bolí? Prečo nemôžu ostať mŕtvi? Prečo stále zomierajú?

„Hej, neplač. Už je dobre. Si v bezpečí. Som tu,“ chlácholí ma. „Neplač.“

No ja neviem zastaviť slzy. Jednoducho neviem. Ako by som aj mohla? Veď to ja som ich zabila! Zomreli kvôli mne! Moje vzlyky naberajú na intenzite.

„Zomreli! Znova zomreli! Prečo nemôžu ostať mŕtvi? Prečo?“

„Nikto nezomiera dvakrát,“ šepol mi. Hladil ma po vlasoch, zatiaľ čo ja som mu slzami máčala tričko.

„Vyčítajú mi, že som prehrala,“ priznám sa pomedzi vzlyky. „Hovoria, že ich obeť prišla nazmar. Keby som zomrela ja, oni by mohli žiť!“

„Ššš, ale ty si nezomrela. Stále si tu. Si tu so mnou a ja nedovolím, aby si zomrela.“ Na potvrdenie svojich slov mi vtisol naliehavý bozk do vlasov.

„Ale čo ak chcem zomrieť?“ prebehlo mi hlavou. Moja zahmlená myseľ si uvedomovala len toľko, že je mŕtva.

„To nemôžeš chcieť. Musíš prežiť!“ dohováral mi.

„Ale...“

„Čip ťa bude len sledovať. Bude dávať pozor, aby si nespravila nejakú hlúposť.“

Aj cez zahmlený mozog som vedela, že to nie je pravda. Ak sa velenie rozhodne, hocikedy ma môže, vďaka tej veci, zabiť! Bude sledovať moje reakcie a zabráni mi napríklad v tom, aby som zabila niektorého z kolegov. Bude mať dokonalý prehľad o mojom zdravotnom stave, psychickom rozpoložení a polohe! Nemôže síce ovládať moje telo ani myšlienky, ale aj tak bude vedieť dosť na to, aby som sa zo mňa stal prvotriedny otrok.

„Som otrok...“ zafňukala som.

„Nie, nie si. Si stále Simone. To odvážne dievča, čo si našlo cestu k prežitiu aj cez prestrelku medzi dvoma znepriatelenými druhmi!“ vyvádzal ma z omylu, ale ja som si tak nepripadala.  Už som sa necítila silná, ale slabá. Totálne nepoužiteľná. Neschopná!

Obtočila som mu ruky okolo krku a zaborila uplakanú tvár do hrude.

„No tak, už neplač.“

„Vrátili sa. Sny sa vrátili. Potrebujem lieky,“ mrmlala som si pre seba, ale on ma počul. Zovrel ma v náručí.

„Nepotrebuješ lieky. Máš mňa. Keď som s tebou, ani zlé sny sa neodvážia otravovať ťa,“ šepkal mi do vlasov. „Ani zlé sny.“

Ľahol si a mňa stiahol na seba. Ležala som mu na hrudi a stále usedavo plakala. Bolo mi jasné, že niečo nie je správne, ale ani za ten svet som nevedela prísť na to, čo! Navyše moja ubolená myseľ sa tým teraz nechcela trápiť. Chcela len zabudnúť. Zaspať a nespomenúť si, ale to, v terajšej dobe, chcelo veľa ľudí.

Hladil ma po vlasoch. Jemne prstami prebiehal po výbežkoch chrbtice. Uspávalo ma to. Upokojovalo. Ako to robí? Prečo sa o mňa tak stará? Otázky, na ktoré mi nikdy neodpovie.

Po dlhej chvíli som zavrela oči. Stále som na ňom ležala, vnímala jeho teplo.

Objal ma.

Zaspala som.

Bez snov.

oooOOOooo

Prvé, čo som si uvedomila, keď sa moje vedomie prebralo k životu, bolo, že na niečom - niekom - ležím. Sálalo z neho teplo. Objímal ma a ja som sa k nemu tisla prsiami. Moja hlava mu spočívala pod bradou. Jeho ruky ma hriali na kríčkoch, zatiaľ čo moje mal položené na širokých ramenách. Nohy pozdĺž jeho.

Niekto by túto polohu mohol nazvať – jedna bytosť.

Ale my sme ňou neboli! V zlomu sekundy som sa rozpamätala na udalosti predchádzajúceho dňa. Na vlastnú smrť, na tú potupu, na jeho zradu! Potom ma zaliala hanba. Dovolila som, aby mi pomohol! Aby ma objímal! To som vážne klesla až tak hlboko? Čo sa to so mnou stalo? Zmäkla som? Nechala som sa podrobiť! Nechala! Mala som zaťať zuby a poslať ho do horúcich pekiel, ale ja som to neurobila. Správala som sa ako čistokrvný slaboch! Ako nicka! Odpad! Hlupaňa, ktorá potrebuje ochranu!

Ako som to, kurva, mohla dopustiť!?

Ako som mohla tak klesnúť!?

Toto nie je dobré! Ani najmenej! Mala som len zopár možností ako prežiť, ale ani jedna z nich už nie je možná. Čo mi teda ostáva? On vravel, že som silná, že sa s tým vyrovnám, ale práve to je tá slabosť. Nechať ich vyhrať! Nechať sa podmaniť. Je len jediná možnosť, ako ostať slobodná.

Len jediná a to moja smrť. Opustiť tento krutý svet a vydať sa na tú najzáhadnejšiu cestu. Poslednú? Radšej si zvolím smrť, ako život v otroctve. Na to som až príliš hrdá. Neskrotná. Aspoň, že v tomto mám jasno.

Už sa teším na svoju prvú a zároveň poslednú výpravu. Mzáci, poďte si po mňa!

Zdvihla som hlavu a zaprela sa do jeho ramien. Nechcem pri ňom stráviť už ani minútu. Hnusí sa mi! Je to zradca, ako som mu mohla veriť? Veď je to armádny pes!

V okamihu bol hore. Načiahol sa po mne, ale ja som bola rýchlejšia. Zoskočila som na zem a prepaľovala ho pohľadom. Oprel sa o lakte a mierne sa nadvihol. Hľadel na mňa, ale po hneve alebo inom zápornom cite nebolo ani stopy.

Čo som mu mohla urobiť?

Zaútočím a urobím zo seba hysterku? Klesnem ešte hlbšie? Nestačilo, že som sa ponížila v noci?

Stačilo.

„Simone...“ šepol, ale ja som jeho jemný, hodvábny hlas ignorovala. Bol mi ukradnutý, aspoň som si to nahovárala.

Zaťala som zuby. Tak veľmi som sa naňho chcela vrhnúť a zmaľovať mu ten jeho pekný ksicht! Ale ovládla som sa. Neurobila som to. Nahromadila som v sebe všetku možnú silu a zasyčala.

„Nepribližuj sa ku mne. Zradca!“

Moje slová ho na zlomok sekundy vykoľajili. Bol to len nepatrný šklb v tvári, ale ja som ho zachytila.

„Simone...“

Ignorovala som ho a otočila sa na opätku, či skôr holej nohe. Vyšla som do predsiene. Z kresla zobrala oblečenie (ktoré som tam včera, v návale hnevu, pohodila), z botníka jednoduché vojenské topánky a vybehla na chodbu. Bolo mi jedno, že mám na sebe len pyžamo. Ale povedzme si to popravde, koho to tu zaujíma.

Neviem, či ma Daniel nasledoval. Bolo mi to jedno. Mojím cieľom bola strelnica. Potrebovala som sa odreagovať. Prezliekla som sa a vybrala jednu zo zbraní. Odstreľovačku. Moju najmilšiu. Vystrelila som len zopárkrát, než som za sebou pocítila cudziu prítomnosť. Ignorovala som ju a pokračovala ďalej.

„Je čas,“ ozval sa hlas kapitána Farnka. Vystrelila som poslednýkrát a až potom sa k nemu otočila.

„Načo?“ spýtala som sa podráždene. Kapitán si ma pozorne premeriaval.

„Na vaše zaradenie.“

„Zaradenie?“ nechápala som.

„K aktívnej jednotke,“ objasnil. „Sám som vám ju vybral. Budete slúžiť pod veliteľom Martinom Gregorom.“

„Fajn.“

„To je všetko, čo k tomu poviete?“ zarazil sa.

„Chcete počuť niečo viac?“ pochybovačne som nadvihla obočie.

„Beriete to až príliš pokojne.“

„Chcete, aby som zúrila?“

„Nie, to nechcem,“ odmlčal sa. Niečo zvažoval. Bolo mi to jedno.

„Rekrutka Tasnerová,“ oslovil ma, ale ja som nijako nedávala najavo, že ma to, čo mi chce, zaujíma. „Nie ste jediná,“ povedal iba. Otočila som sa k nemu. Čo tým chcel povedať? „Nie ste jediná, ktorej to implantovali.“

Vyvalila som naňho oči. Aj on?

„Vám tiež?“ chcela som vedieť. Letmo prikývol.

„Prečo ste mi o tom nepovedali!“ Začala sa vo mne zdvíhať vlna hnevu. On to vedel! Vedel to a nič nepovedal! Ani len nenaznačil, čo ma čaká!

„Aký by to malo zmysel? Aj tak by ste sa tomu nevyhli. Nevedomosť je niekedy milosrdnejšia, ako pravda,“ filozofoval.

„Nechajte si tie keci pre niekoho iného!“ zavrčala som.

„Teraz to nechápete, ale raz pochopíte. A bude to čoskoro.“ Podišiel bližšie. Neustúpila som. Nebudem znova zbabelcom! Už nikdy! „Hlavne neurobte nijakú hlúposť.“ Nato som nič nevravela. Ja hlúposti nerobím.

Kapitán Farnk ustúpil.

„S vašim nadriadeným sa stretnete dnes, presne o piatej, tu. Nemeškajte a pripravte sa. Bude to vaša prvá misia,“ zavelil.

A posledná, predbehlo mi škodoradostne hlavou. Mňa neovládnu!

oooOOOooo

Prišla som presne, ale predsa posledná. Veliteľ Gregor bol ostrieľaný vojak. To som videla na prvý pohľad. Bol svalnatý, mohutný, jeho hlavnou výhodou bola medvedia sila.

„Konečne, vojačka,“ zvolal, keď ma uvidel.

„Prišla som včas, veliteľ,“  zavrčala som bez toho, aby som mu „slušne“ zasalutovala. Nič na to nevravel a len sa šibalsky usmial. Čo je to za veliteľa, keď od svojich ľudí nepožaduje psiu oddanosť?

„Oblečte sa,“ prikázal a ukázal ku kope železa, ktorá mala predstavovať moje brnenie. Zatiaľ, čo som sa ja obliekala, on sa zapojil do debaty mužov.

„Veliteľ, ste si istý, že je dobré zobrať ju už dnes? Nemala by si najskôr zvyknúť na... no veď viete,“ šepol mu jeden z nich. Nechcel, aby som ho počula. Smola. Nenápadne som si ho prezrela. Bol vysoký, dobre stavaný a mladý. Len o pár rokov starší ako ja. Nebol to nijaký krásavec, ale bol mi sympatický. Len škoda, že ho nespoznám lepšie.

„Šťastný, viete, že v tejto vojne prežijú len odolní. Musí si zvyknúť a to rýchlo. Navyše, je to len rutinná obhliadka.“

„Ako myslíte, veliteľ, ale je taká mladá.“

„Nie je o moc mladšia ako vy.“

„Ale aj tak. Neznášam túto vojnu.“

„To my všetci, desiatnik. To my všetci.“ S týmito slovami od neho veliteľ odišiel. Sledovala som, ako prechádza k inej skupine. V našej jednotke nás bolo desať. Bežný počet.

Vzdychla som. Veľmi dobre som si uvedomovala, že toto sú moje posledné minúty pred smrťou. Necítila som však nič. Ani strach, ani ľútosť. Všetky pocity som pochovala spolu s mojou slobodou. Ja som už prakticky mŕtva. Zakázala som si myslieť na veci, ktoré by ma od môjho cieľa odradili. Rodina, priatelia, bezcenná nádej.

Skontrolovala som jednotlivé časti brnenia. Prsný pancier, chrbtový, jednotlivé diely ma končatinách. Brnenie bolo vyrobené z čierneho, matného materiálu a látkových častí v sivo-zelenej vojenskej farbe. Na chrbte bol priestor vyhradený pre zbrane.

Pripadala som si ako zo sci-fi filmu. Nechápala som jedinému. Prečo všetci vojaci nenosia takéto brnenia? Veď potom by boli straty oveľa menšie. Na otázku som si nakoniec odpovedala aj sama. Nebolo ich dosť. Takéto brnenia boli prideľované len vojakom alebo vojenským jednotkám s vysokou prioritou. Tak potom prečo ho mám na sebe? Som len čerstvý bažant!

Na hlavu, plnú zvírených myšlienok, som si nasadila prilbu. Bola som pripravená. Práve v čas.

„Vojaci, ku mne!“ zvolal nás veliteľ a my sme poslúchli.

„Vedenie nás posiela na bežnú prehliadku siedmeho sektora, kvôli začleneniu novej posily.“

Počas výkladu podišiel k mape na stole a ukázal  jeho polohu. Siedmi sektor hraničil s Mzáckym územím. Mala som silné podozrenie, že celú prednášku vedie iba kvôli mne.

 „Od poslednej obhliadky ubehlo šesť hodín.“ Ďalej nasledoval výpočet vnútorných, záchytných bodov, cez ktoré budeme musieť prejsť, potom zopár postrehov a rád a až nakoniec si nechal mňa.

„Tento bažant sa volá Simone Tasner. Odporučil mi ju sám Frank takže hádam bude k niečomu dobrá.“

„Pokúsim sa, veliteľ,“ zasalutovala som s miernou dávkou irónie.

„V to dúfam, malá.“

Zaťala som zuby nad tým oslovením. Nie som rada, keď upozorňujú na moju výšku. Potom sa mi predstavili jednotlivý členovia skupiny. Ten sympatický sa volal Krištof Hatan... ale chcel, aby som ho volala Kris.

„Fajn, skontrolujte veci. Za päť minú vyrážame,“ zvolal veliteľ a my sme aj teraz poslúchli.

Naposledy som skontrolovala brnenie, zbrane, náboje a menšiu lekárničku. Všetko bolo na svojich miestach a v poriadku.

Vyrazili sme.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 6 - Je čas: