OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 5/2 - Nie si zbabelec?!

21.02.2014 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 693×

Pokračovanie... a znova nie je príliš dlhé.

Dúfam, že sa bude páčiť a potešil by aj nejaký ten komentár. :D

Túto kapitolu venujem TheSindy a nikol!!! :D Ďakujem za podporu.

Sisa118

Kapitola 5/2 - Nie si zbabelec...!?

„Daniel, čo sa deje?“

Moja nervozita náhle dosiahla pomyselný strop. Stále na mňa nepozrel. Pokračoval hlbšie do Zdravotníckeho centra. Míňali sme zástupy kovových dverí. Rátala som ich. Vošli sme do štrnástych na pravej strane. Ukázalo sa, že miestnosť za nimi je takmer prázdna. Okrem zopár stoličiek a ďalšieho radu dverí v nej nebolo nič. Vošli sme do prvých. Priestor za nimi bol ponorený do tmy. Jediným zdrojom svetla boli modré, neónové nástenné a pozemné lampy, ktoré sa ťahali po obvode miestnosti. V strede stálo kreslo. Bolo obklopené šerom, ale aj tak mi jeho tvar až bolestivo pripomínal zubára... nemám rada zubárov... zo skúsenosti viem, že sú to sadistické svine... no, takmer všetci... 

„Daniel!“ Môj hlas mierne poskočil. Zachvátila ma panika. Dvere na opačnej strane sa otvorili a dnu vošla vysoká rusovláska v bielom plášti a elegantnými okuliarmi. V rukách držala čiernu dosku s papiermi. Zbežne si nás prezrela.

„Prosím, sadnite si,“ vyzvala ma. „Nebude to trvať dlho.“

Čo? Čo nebude trvať dlho? Nechápala som a dala to jasne najavo. Keď som sa nehýbala, doktorka  ma spražila pohľadom, ktorý vzápätí uprela na Daniela. Ten len záporne pokrútil hlavou. Žena nespokojne zamľaskala a niečo si narýchlo zapísala do papierov.

„Prosím, sadnite si,“ vyzvala ma znova, ale to bolo to posledné, čo by som spravila!

„Nie! Nie, dokiaľ mi nevysvetlíte, čo sa to tu, sakra, deje!“ zhúkla som. Doktorka znudene siahla na rám okuliarov a zasunula ho vyššie.

„Jedná sa o preventívne opatrenie,“ povedala nakoniec. Stále som bola mimo. „Bola ste označená za vzbúrenca.“ Ani toto mi moc nepomohlo. „A ako vzbúrenec ste bola priata pod záštitu armádneho strediska...“ Dostane sa niekedy k veci? „A podľa vášho veliaceho dôstojníka ste bola vyhodnotená za schopnú vykonávať aktívnu vojenskú službu.“ Hej, viem. To nie je žiadna novinka... no, teda, ako sa to vezme. „Ale ešte predtým vám bude implantovaný čip...“

A dosť. Nemusela, ani dopovedať: „Aby sme mohli monitorovať vašu polohu.“

Bolo mi jasné, že odtiaľto musím zmiznúť. Hneď! Zdrhnúť, pokiaľ sa ešte dá. Dokiaľ mi nenasadili obojok.

Bež! reval na mňa môj šiesty zmysel. Cúvla som sa o krok späť, ale Daniel mi zatarasil cestu. Narazila som doňho chrbtom a vzápätí odskočila čo najďalej.

Všetko sa rozpadlo na tisíce kúskov. Toto musí byť sen! Toto, nie je skutočné... ale bolo. Bolo to, až príliš, skutočné. Prudko som sa otočila na Daniela. Hľadala som v ňom oporu. Aspoň chabý náznak toho, že to bol len nevydarený vtip... nič. Tvár mu zdobila nepreniknuteľná maska.

„Daniel!“ zvolala som zúfalo.

„Je to pre tvoje dobro,“ povedal pevne. V tej chvíli som mala sto chutí vyškriabať mu tie jeho pekné, modré oči...

„Ja sama najlepšie viem, čo je pre mňa dobré!“ zvreskla som. No ním to nepohlo. Stál tam v klasickej vojenskej pozícii a s neoblomným pokojom sledoval moje zúrenie.

„Keby si to vedela, pripojila by si sa k nám okamžite,“ zaznel verdikt. V tej chvíli mi bolo dokonale jasné, že od neho sa pomoci nedočkám. Zradil ma! Zradil. Ale ja sa nevzdám... Nebudem jedným z nich! 

„Nenechám si nasadiť obojok,“ varovala som ho. Neprekvapilo ho to. Rátal s tým.

„Viem.“

„Tak, a čo bude teraz?“ zavrčala som, pripravená na útok.

„Nič,“ odvetil rovnako pokojným hlasom. „Sadneš si do toho prekliateho kresla a necháš si implantovať čip.“

„Si hluchý?“ zúrila som. „Ja sa nestanem jedným z vás!“

„A čo chceš robiť?“ cítila som, že pod maskou to vrie. „Si uprostred vojenskej základne. Sú tu tisícky vojakov a ty si sama. Ak by si sa aj náhodou dostala cezo mňa - o čo pochybujem - proti zvyšku nemáš šancu. Simone, buď rozumná,“ nabádal ma. Prosil ma... No v mojich očiach jeho prosby stratili akúkoľvek váhu. Zradil ma! Chce, aby som sa vzdala poslednej veci, ktorá mi ostala. Aj toho malého kúska slobody, čo ešte mám!

„Ak mi aplikujú tú vec, podpíšeš môj rozsudok smrti,“ varovala som ho. V takom prípade by padli všetky moje predsavzatia. Už nikdy by som nebola slobodná. Stala by som sa bábkou, hračkou iných. To si radšej nechám prestreliť hlavu! To bude aspoň rýchle a bezbolestné... Pre mňa prijateľnejšie ako zvyšok života v otroctve!

„Nebuď zbytočne melodramatická!“ zúril. Moje posledné slová naňho mali zázračný účinok... podarilo sa mi prekonať bariéru, masku!

„Vieš, že nie som. Za tie mesiace by si ma mohol poznať dosť dobre na to, aby si vedel, že radšej umriem, akoby som sa mala stať otrokom!“

Neviem, odkiaľ sa vo mne vzal ten pokoj. Bolo to ako ticho pred búrkou. Ťaživé, natlakované, stiesnené. Zaťal zuby. Zovrel päste. Napol svaly, rozmýšľal, ale jeho psí inštinkt mu radil uposlúchnuť rozkazy. Dávno som si uvedomila, že je len bábkou. Divadelnou figúrkou, ktorú ovládajú - velenie, jeho otec. To oni ťahajú za špagátiky.

„Nie si zbabelec,“ povedal napokon. „Nevybrala by si si taký zbabelý únik z reality, nech už je akokoľvek krutá,“ hovoril to mne, ale snažil sa presvedčiť, hlavne, sám seba. „Zvládneš to. Prebiješ sa cez to,“ pokračoval. „Možno ti to spočiatku bude pripadať nespravodlivé, ale nakoniec pochopíš.“

„Čo mám, ku**a, pochopiť?! Že sa zo mňa stane otrok!? To je to!?“ zrevala som. Tá chvíľa, keď sa na seba navzájom vrhneme s úmyslom ublížiť si, sa nezastaviteľne blížila a ja som si, až teraz... práve v tejto chvíli, niečo uvedomila, niečo, čo bolo ako päsťou do žalúdka! Ja Danielovi nechcem ublížiť! Nechcem! Mám mu byť začo vďačná... ale na strane druhej ho aj začo nenávidieť! Tak, prečo ho nenávidím? Prečo prevláda možnosť číslo jedna? No, to bolo teraz vedľajšie.

Napla som svaly do útočnej pozície.

V tej chvíli, som myslela len na jediné. Ublížiť mu tak, aby ma nemohol zastaviť! Čo urobím potom? Improvizácia!? Uvidíme.

Zasiahla som ho päsťou do boku. Bola som rýchla, ale on tiež. Nebol zas až taký mohutný, aby ho svalnatá, telesná konštrukcia obmedzovala na rýchlosti. Udrela som znova, ale tento raz môj útok odrazil. Nevzdávala som sa. Mala som výhodu. On mi nechcel ublížiť, ale ja jemu - áno! Vrazila som mu koleno do stehna. Náš súboj nebol dlhý, ale zato intenzívny. Daniel schytal mnoho nepekných úderov a ja som na tom nebola o nič lepšie. Nechcel mi ublížiť, ale rovnako ma ani nemohol nechať ísť. Párkrát ma zasiahol do rebier, jedenkrát do boku. Tvári sa vyhýbal ako čert krížu. Nechápala som prečo. Ja nepatrím k tým slečinkám, ktorým sa pre zlomený necht zrúti celý svet. Už nie...

Moja pravačka vyrazila vpred. Nezasiahla však cieľ. Zovrel mi zápästie a trhol ním tak prudko, až som stratila rovnováhu a prevážila sa dopredu. To bol koniec! Vedela som to, ale aj tak som sa nevzdávala. Druhou rukou som sa zahnala po jeho rebrách. Len, tak-tak, sa jej vyhol. Urobila som tú najväčšiu chybu, akej som sa mohla dopustiť! Stála som k nemu otočená chrbtom.

Finito! Koniec!

Vykrútil mi ruku za chrbát. O sekundu neskôr to isté spravil aj s ľavačkou. Zaťala som zuby od bolesti, ktorá mi vystreľovala z ramien. Znehybnil ma, ale ja som  neprestávala bojovať. Nejakým zázračným spôsobom, sa mu podarilo dotiahnuť ma ku kreslu, pri ktorom pokojne postávala doktorka. Tvárila sa, akoby sa jej to, čo sa okolo nej odohrávalo, ani najmenej netýkalo.

Srdce mi zvieral strach... Veľmi dobre som vedela, že ak mi implantujú čip, bude to môj koniec. Žiadna sloboda, žiadny život... budem presne tým, čím som sa odmietala stať!  Armádnym psom!

Keď som už sedela v kresle, moje odhodlanie sa znásobilo. Nemohli to urobiť! Nemohli! Prosím, nech to nerobia!

„Nie! Prestaňte! Daniel!“ kričala som. Hádzala som sebou, vzpierala sa... ale zbytočne. Totálne zbytočne. Daniel mi, s doktorkinou pomocou nasadil putá. Na nohých aj rukách sa mi do kože zarezávali kovové obruče.

„To hádzanie vám nepomôže. Iba čo si odriete kožu,“ radila mi zdegenerovaná semetrika.

Zatiaľ, čo ja som sa zubami nechtami pokúšala o slobodu, ona prešla k jednej zo stien a priložila k nej ruku. Ozvalo sa tiché pípnutie a pred doktorkou sa vysunula strieborná polička, na ktorej boli pripevnené injekčné striekačky. Každá bola iná. Jedna veľká, druhá malá... modrá, biela či červená. Ona vybrala tú najmenšiu, vyplnenú čírou látkou a s čipom v hrote.

„Daniel! Zastav to!“ zvolala som zúfalo... ale on mi nepomohol. Nechcel mi pomôcť. Stál len pár centimetrov odo mňa. Bol tak blízko!

Len na zlomok sekundy. Na ten krátky okamih, som si myslela, že ho moje zúfalé volanie aspoň trochu obmäkčilo. Ruky mi položil na plecia. Naklonil sa ku mne a šepol:

„Buď statočná. Ty to dokážeš, Simone! Ja viem, že to dokážeš!“

V tej chvíli som mala sto chutí vytrhnúť mu jazyk za tie sprosté, idiotské, bezvýznamné slová! Statočná? Ako môžem byť statočná, keď ani nie o minútu zomriem? Prídem o slobodnú vôľu! A to je ako živá smrť!

Doktorka sa otočila. Jej tvár bola bezcitná. Bolo jej jedno, že mi zničí život! Bolo jej to totálne jedno! Pre ňu som bola len jednou z mnohých.

„Daniel, prosím! Prosím! Nedovoľ to! Daniel!“

Ako sa ku mne približovala moja smrť, z kútika oka sa vyrinula slza. Nespúšťala som z doktorky oči.

„Daniel, prosím.“ Nevedela som, ako inak... Nič nepomáhalo.

Uvedomila som si, že som v tom sama. Absolútne sama! Ak som si niekedy myslela, že on je mojím priateľom, mýlila som sa! On to vedel! Vždy to vedel! Pri našich rozhovoroch, pri jeho pochvalách či dohováraní! On vždy vedel, čo ma čaká! Vedel, že ma pripravia o slobodnú vôľu. Vedel to! A aj tak sa tváril ako môj priateľ!

Doktorka sa nebezpečne približovala. Vzpierala som sa v putách a nevšímala si červené pramienky, ktoré mi stekali po končatinách na zem. Ignorovala som bolesť.

Už len meter. Dýchla som tak rýchlo, až som sa čudovala, že to moje pľúca ešte neroztrhlo. Srdce mi udieralo v takom tempe, že bol zázrak, že ostávalo na svojom mieste a nevyskočilo mi z hrude. 

Musím! Musím to zastaviť! Nesmiem to dovoliť! Čo moje plány!? Čo moja budúcnosť! S čipom nič z toho nebude možné! Nič! Nič! Nič!!!

„Nebude to trvať dlho,“ ozval sa hlas môjho vraha. „Len to trochu zabolí.“

Schovala sa mi za chrbát.

„Poručík, mohli by ste jej odhrnúť vlasy?“ spýtala sa Daniela slušne. On jej vyhovel. Cítila som na zátylku jeho silné prsty. Boli tam! To oni pomáhali pri mojej vražde!

„Ďakujem, poručík.“

Prudko som sebou hádzala, no doktorke to bolo jedno. Zovrela mi krk a zapichla doň striebornú ihlu. Nie, to nemôže byť pravda. To je zlý sen! 
Nebol... opäť... pod kožou som cítila tlak a bolesť. Do tela sa mi dostával cudzí predmet. Hľadalo si medzi tkanivom miesto. Trhalo ho! Trhalo mňa!

Zrevala som ako divé zviera. Môj rev sa podrážal od kovových stien a vracal sa ku mne. Srdce mi išlo puknúť. Zvierala som kovové operadlá. Nebola som schopná popadnúť dych.

Spravili to.

Ihla opustila moje telo. Ale to, čo doň zaviedla, v ňom ostávalo. Spomedzi pier sa mi vydrali zúfalé vzlyky.

Uprela som zmučený pohľad do Danielovej tváre. V jeho tvári sa zračila ľútosť, ale nie nad tým, čo vykonal. Ľutoval mňa, nie svoje konanie. Armádny pes!

Prišla som o slobodu.

Prišla som o vôľu.

Prišla som o život.

Nenávidím armádu a po tomto ju chcem zničiť! Ale nezničím. Moje rozhodovanie už nie je moje. Mám nasadený obojok, som na reťazi. Musím poslúchať, ale poslúchať nebudem! Existuje posledná šanca, ako byť slobodná... a tou šancou je...

Smrť.

Mrzáci, poďte si po mňa.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 5/2 - Nie si zbabelec?!: