OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 5/1 - Čo sa deje?

13.02.2014 (15:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 718×

Prikladám obrázok, ako si asi predstavujem Daniela.

+ jasné, že som zvedavá na vaše komentíky... :D

Sisa118

Kapitola 5/1 - Čo sa deje?

A tak sa to všetko začalo. Armádna základňa bola vlastne jedným z podzemných bunkrov, ktoré boli vybudované pod Bratislavou v minulom desaťročí. Mali slúžiť na ochranu obyvateľov, pred blížiacou sa treťou svetovou vojnou. Bože, pripadá mi to tak dávno, čo sme na hodinách Nosky (Náuka o spoločnosti) rozoberali aktuálnu situáciu na politickej scéne. Tak dávno...

Vojna nakoniec prišla. No faktom ostáva, že nie taká, akú sme predpokladali. Jediná výhoda toho, že sme očakávali tretiu svetovú bolo to, že všetky štáty začali s hromadným zbrojením. Dalo by sa to nazvať šťastím v nešťastí. Vážne, vo veľmi veľkom nešťastí...

No späť k môjmu peklu na základni. Už to bude niečo cez osem mesiacov, čo ma tu držia. Čo sa týka Tábora, tak ten je dávnou minulosťou. Okrem Kamila zhabali všetkých. Nik im neunikol. Ani moje priateľky, ktoré som už pekne dlho nevidela... vlastne, naše posledné stretnutie sa konalo, ešte vtedy, v Tábore... pridelili ich do iných základní.

Prvých pár mesiacov mi neskutočne chýbali. Myslela som na ne každý jeden deň. Ako sa majú? Čo robia? Neubližujú im? Ale čas odplavil aj to. Čas odplavil všetko, až na moju nenávisť. Stále armádu nenávidím a stále mávam nočné mory. Desivé... Elena... predsa len, aj keď to nerada priznávam, mi bola bližšia ako Alex a Eliz. Nechcem, aby to vyznelo tak, že ony mojimi priateľkami neboli... ale je to proste pravda.

Elli mi bola viac ako priateľka, či dokonca sestra. Bolo v tom niečo nevysvetliteľné... Stretávam ju... v nočných morách. Stojí v rozvalinách. Na obidvoch nohách, ale potom jej jedna začne krvácať a ona stratí rovnováhu. Padá a ja sa k nej vždy vrhne, aby som pádu zabránila... nestihnem to. Som príliš pomalá... Nie je jediná, kto ma navštevoval v snoch.

Vždy ju sprevádzal Sivý a občas aj biele šteňa. Sivý ma mňa hľadel. Čakal? No ja som nevedela na čo? Nech bol priebeh snov akýkoľvek, koniec bol vždy rovnaký. Zomreli. Zomierali znova a opäť. V prvých mesiacoch som bola ako telo bez duše. Po nociach som sa budila s krikom. No krik je dosť slabé slovo. Budila som sa so živočíšnym revom. Po pár dňoch mi pridelili samostatnú izbu, aby som nebudila ostatných rekrutov. Jedinou dobrou správou v tom období bolo, že obaja moji rodičia prežili. Ale na ako dlho?

Podľa predpisov som spĺňala všetky požiadavky na to, aby som bola schopná zastávať funkciu vojačky...

Ako mi poručík Rais prisľúbil, pridelili ma pod taktovku kapitána Franka. Bol to starý, ufrflaný idiot, ktorého som po istom čase začala mať vcelku rada. Buzeroval nás skoro za všetko, no vedel, kedy prestať... nato som prišla, ale až po čase.

Prvé dva mesiace boli pre mňa peklom. Niekoľkokrát som sa pokúsila o útek, vždy neúspešne. V drvivej väčšine prípadov som skončila na koberčeku u Raisa. Neviem prečo, ale pán poručík si ma obľúbil... klamala by som, ak by som tvrdila, že ja jeho nie.

Bol pekný, inteligentný, trošku autoritatívny (trošku dosť), ale mal v sebe niečo, čo iní vojaci nemávajú. Zvláštnu iskru, ktorá presakovala cez tú naleštenú frizúru dokonalého, armádneho psa... a tým on bol skutočne ukážkovým. Armáda bola zákonom, kódexom jeho života. Miloval ju. Bol ochotný za ňu položiť život. Dokonalý exemplár psej oddanosti, z ktorej mi bolo na zvracanie. Niečo z toho kódexu sa mi pokúšal vtĺcť do hlavy. Jasné, že neúspešne.

Mnou by nepohli, ani keby mi hlavicou tanku mierili medzi oči. Vedela som, že ho to štve, ale on aj tak neprestával. Upozorňoval ma na moje kvality, chválil za úspechy (tých, že bolo ) a trestal za prehrešky (tých, bolo ešte viac). Stal sa mi akýmsi nemenovaným poručníkom. Keď som mala problém, kompetentný poslali po neho.

Bol to práve on, kto ma podržal vo chvíľach, keď som bola so silami v koncoch.

Prvé mesiace boli peklom aj z iného dôvodu. Musela som sa učiť bojovať a pritom som v noci neprespala dlhšie, ako dve hodiny. Moje nočné mory mali za následok panický strach zo spánku. Bála som sa zaspať a keď sa mi to aj podarilo, onedlho som sa zobudila s revom. Nejedla som a rapídne strácala na váhe. V jednom okamihu to bolo až také zlé, že som počas tréningu odpadla. To bolo asi tak po mesiaci pobytu na základni.

Dovtedy ani Daniel poriadne nevedel, čo sa so mnou deje. Potom sa všetko to zmenilo. Prinútil velenie, aby ma mohol presťahovať do jeho izieb. Nechápala som, ako to dosiahol, no odpoveď bola ľahšia... oveľa jednoduchšia ako moje konšpiračné teórie. Jeho otec, Sebastian Rais, bol z vrchného velenia.

Nasťahovali ma k nemu okamžite a môj názor bol pritom nepodstatný. Bol to ten typ rozhodovania „o nás, bez nás!“.

V Danielovom byte boli dve postele. Jedna, kedysi patrila jeho priateľovi - zabili ho Mzáci - a teraz pripadla mne.  Dohliadal ma mňa. Sledoval koľko jem, koľko spím. Či pravidelne beriem lieky... a práve oni  boli mojou záchranou. Dopriali mi nerušený, bezsenný spánok a to malo za následok, že som zo spánku nevrešťala ako šialená. Ale ani toto malé šťastie nemalo trvať večne...

Pohľad som upierala vpred. Ako hrot šípu sa zapichával na čiernom bode. Silueta bola vzdialená niekoľko desiatok metrov. Posunula som ľavú nohu vpred. Zaujala postoj a v zapätí chladne vystrelila. Projektil zasiahol cieľ! Hlavu. Presný, čistý zásah! Imaginárny nepriateľ padol! Vystrelila som znova. Srdce. Ďalšia rana. Rameno. Znova. Krk. Pokračovala som dovtedy, dokým zo siluety nezmizol aj posledný čierny bod.

Frustrovane som vydýchla cez zuby. Nezvládnem to! Uvedomila som si s hrôzou. Nezvládnem... Nastal deň, kedy mi mali vysadiť lieky. Ale ja ich potrebujem! Snažila som sa ich presvedčiť, ale neúspešne. Snažila som sa presvedčiť poručíka, rovnako zbytočné. Odmietali mi pomôcť a skrývali sa za zásteru „pani“ závislosti. Ja nie som závislák! Ja nie som závislá... ja ich len potrebujem. Bez nich sa sny vrátia... oni sa vrátia!

Zakusla som si do pery tak silno, že sa mi spod zubou vyrinula krv.

Kruci! Prečo mi to robia? Už teraz sa mi potili dlane od strachu. Zovieralo mi vnútro... mala som pocit, akoby som sa dusila.

Za mnou sa ozval tlmený potlesk. Automaticky som hlavou trhla za zvukom a zadívala sa do očí kapitána Franka. Nechápala som. Urobila som niečo zle?

„Veľmi dobre, vojačka,“ pochválil ma, ale za čo?

„Prosím?“

„Veľmi dobre,“ zopakoval. „Veľmi dobre... Strieľať viete, taktické myslenie vám nechýba a cnosť poslúchať rozkazy, ste si tiež osvojili,“ rekapituloval. Ale prečo? Sama veľmi dobre viem, v čom som dobrá, ale aj kde sú moje slabiny.

„Kam tým mierite, kapitán?“

„K vášmu odchodu,“ prezradil a v hlbokých, svetlo-zelených očiach to jemne blyslo.

„K môjmu odchodu?“

Veľmi dobre viem, čo to znamená. Ale nechcelo sa my veriť, že to skutočne povedal.

„Presne tak,“ potvrdil.

Div, že som v tej chvíli neskákala od radosti... no ja som len pokojne stála a hľadela naň. Môj odchod zo základne? To ako vážne? Ja sa dostanem z okov?

„Koniec koncov, prečo nie? Ste vynikajúca žiačka, Simone. Máte prirodzený talent na rozdávanie rán. Takých ľudí, ako ste vy, by sme potrebovali viac,“ chválil ma. Podišiel bližšie a položil mi ruku na rameno. „Som na vás hrdý. Aj keď sme spolu nie vždy dobre vychádzali... Som na vás hrdý, dieťa... Boli ste tvrdý oriešok.“

Bola? Stále som! Jediný rozdiel je v tom, že som svoje plány nedávala otvorene najavo. Pochovala som ich hlboko, v najhlbších priepastiach, seba samej.

Keď som si uvedomila, že neutečiem, stala som sa takou, akou ma chceli mať. Poslušnou vojačkou. Dokonca viac ako len to. Vynikajúcou vojačkou! V skutočnosti som však bola rovnaká, ako predtým. Stále som nenávidela armádu aj s jej psami a chcela sa od nich dostať čo najďalej. Jediný rozdiel medzi terajšou Simone a Simone spred ôsmich mesiacov bol v tom, že teraz by ma tak ľahko nechytili. Ďaleko som presahovala schopnosti ostatných začiatočníkov a mala som na to dobrý dôvod.

Druhýkrát, sa chytiť nedám!

Rozhodla som sa, že túto vojnu prežijem a ak by som aj náhodou mala zomrieť, tak potom ako posledný Homo sapiens sapiens! Slobodný, bez okov a príkazov! Pán sám sebe... ale to by oni rozhodne vedieť nemali.

Vrátila som sa do izby. Moju frustráciu z vysadenia liekov prebilo nadšenie, že odtiaľto vypadnem. Roztiahla som sa na posteli, ruky založila pod hlavu a nohy skrížila v členkoch. Rozmýšľala som, aké to bude, keď prekročím prah vlastného pekla... keď si opäť budem môcť robiť, čo chcem.

Zavrela som oči a predstavovala si, ako sa znova stávam samostatnou. Žiadne príkazy ani zákazy... žiadny poručík Daniel Rais, ktorý sliedi na každom kroku a čaká na príležitosť, aby ma mohol znova stiahnuť späť, do „bezpečného prostredia“. Čo tu na tom, ksakru, vidí? Veď je to tu otrasné!

Ponuré, deprimujúce... ak sa mám priznať, tak nočné mory my vyvolal práve pobyt v blízkosti armády... Predtým som ich mávala len raz za čas... ale ako som stretla poručíka, nočné mory nabrali na intenzite. Mala by som ho za to nenávidieť... ale (aj keď nerada) chápem, že on je armáde oddaný až za hrob. Preňho je armádna služba to najlepšie, čo ho mohlo stretnúť... Tie jeho siahodlhé prednášky o tom, aká je armáda dôležitá... že bez nej by sme proti Mzákom nemali najmenšiu šancu... na jednej strane to je pravda, ale na strane druhej... nie pre každého je armáda alfou, betou a omegou života. Pre mňa istotne nie.

Dvere sa otvorili. Bol to on. Vedela som to. Nik iný sem nemal prístup a navyše, len on by bol tak ticho. Tvárila som sa, že spím. Nech už mal na srdci čokoľvek, bude to musieť počkať. Práve teraz si užívam chvíľku nadobudnutého šťastia. Dokonale som si vedela predstaviť, ako sa opiera o rám dverí a sleduje ma. Robieval to často. Ticho som oddychovala a dúfala, že odíde. Nestalo sa tak. Počula som, ako si vzdychol. Niečo nebolo v poriadku... môj pokoj až prekvapivo rýchlo vystriedal strach.

„Viem, že nespíš,“ prehovoril ticho. Už nemalo cenu prestierať. Otvorila som oči a pozrela sa naňho.

„Čo je?“ spýtala som sa trochu zostra. Na podobné správanie bol zvyknutý... koniec koncov, už niekoľko mesiacov zdieľame rovnakú izbu. Neodpovedal hneď. Dával si načas. A mne to akurát tak zdvíhalo adrenalín. Čo sa zas deje? Nič som nespravila... teda, aspoň o ničom neviem. Rukou si prebehol po zátylku.

„Poď,“ povedal iba.

Ups, tak toto bude vážne! A poriadne!

„Čo sa deje?“ chcela som vedieť.

Stál tam a pozoroval, ako sa zdvíham z postele. Neodpovedal.

„Čo sa deje!?“ opýtala som sa znova, keď som stála pri ňom. Pozeral sa mi do tváre a v očiach mal, niečo ako... ľútosť? Prečo ma ľutuje? Čo sa, kruci, stalo?

Bez slova sa otočil a vykročil do strohej predsiene. Tak to teda, nie! Natiahla som sa a zovrela jeho zápästie. Musí mi povedať, čo sa stalo. Zastal, ale neotáčal sa.

„Daniel!“ naliehala som. Mierne natočil hlavu.

„Len poď,“ prikázal, ale mne to skôr znelo ako chabá, unavená prosba.

„Preboha... stalo sa niečo rodičom?“ Napadla ma tá najhoršia alternatíva. „Alebo Alex? Eliz?“

Nijaká odpoveď. Jemne si vytrhol ruku z môjho zovretia a pokračoval ďalej. Neostávalo mi nič iné, ako ho nasledovať. Toto nie je dobré. Toto nie je dobré!  Nech sa stalo čokoľvek, muselo to byť veľmi vážne, keď mi to nechcel povedať - tu.

Vyšli sme na chodbu. Ako vždy, aj teraz tu bol zhon. Osadenstvo základne sa vždy niekam ponáhľalo alebo smerovalo. Daniel kráčal odhodlane predo mnou. Po zvesených ramenách nebolo ani stopy. Kráčal odhodlane, v pravidelnom tempe. Pred pár mesiacmi by som s ním len ťažko udržala tempo, ale teraz mi to nerobilo najmenší problém. Ten pre mňa predstavoval prúd ľudí. Sem-tam som do niekoho omylom vrazila, inokedy niekto vrazil do mňa. Postupovali sme ale ďalej. Vnútro mi zaplavovala beznádej... bála som sa toho, čo malo prísť. Hrozila som sa predstavy, že by sa niečo stalo rodičom... alebo babám.

Vošli sme do hlavnej sály. Bola obrovská. Plná vojenského vybavenia, automobilov, skútrov, vrtuľníkov a inej techniky. Všade boli vojaci a držali stráž. Táto miestnosť bola najstráženejšia zo všetkých. Každý, kto do nej chcel vstúpiť, musel prejsť cez detektor a to isté platilo aj pri výstupe. Prešli sme ňou a ja som sa už nepozastavovala nad maličkosťami, ktoré ma pri príchode úplne ohúrili. Teraz som to brala ako samozrejmosť... ale prečo prechádzame zrovna, tadiaľto?

Daniel nás zaviedol do zadnej časti siene, k rudu veľkých, kovových dvier. Otvoril jedny a podržal ich, aby som mohla vojsť. V tejto časti sály som ešte nikdy nebola. Vedela som však, čo sa tu nachádza. Laboratóriá, veliteľstvo, archívy a špecializované zdravotnícke centrum. Práve do toho sme vošli.

Daniel Rais

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 5/1 - Čo sa deje?: