OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 3 - Poručík Daniel Rais



Útok M: kapitola 3 - Poručík Daniel RaisPotulky, po hlavnom meste, sa nie vždy končia šťastne. Na to prišla aj Simone. A to tým najhorším spôsobom. Dostáva sa do područia armády. A do nečakanej spoločnosti poručíka Daniela Raisa.

Prosím, komentujte. Veľmi rada by som poznala váš názor. ;D


 

Kapitola 3

Desať minút po tom, ako som sa rozlúčila so snom minulosti, sme spolu so Sivým stáli vonku. Lov neskončil. Nachádzame sa v strede územia Nikoho. Oveľa hlbšie, ako som sa kedykoľvek dostala.

„Tak ideme,“ prihovorím sa psiemu spoločníkovi. Poslúchne a postaví sa mi vedľa ľavej nohy.

O necelých päť minút sme narazili na ďalšiu skupinu, odhadom, desiatich vojakov. Nemali sme kam ujsť a preto sme sa ukryli v jednom z balkónov.

„Majte oči na stopkách. Daniel ju chce živú,“ prikázal, pravdepodobne, kapitán (neviem, nevyznám sa v armádnych hodnostiach). Mohol mať tak štyridsať.

„Prečo ju nezabijeme?“ nechápal blonďavý, asi dvadsaťpäť ročný, vojak. „Okrádala jedného z nás! Možno ho aj zabila!“

„Zabil by si decko?“ vyštekol po ňom kapitán.

„Vraveli ste, že vyzerala na šestnásť. To už nie je decko,“ zaškeril sa, pričom sa chlipne usmieval. Niečo mi hovorilo, že ich rozhovor sa točí okolo mojej osoby. Kapitán sa zatváril tak, akoby sa mu prítomnosť vojaka hnusila.

„Pozor na slová, desiatnik! Nemá osemnásť, tým pádom je stále neplnoletá!“ varoval ho. „Navyše vieme, že Tóth bol mŕtvy dávno predtým, ako sa to dievča k nemu dostalo.“

Vojak zmĺkol.

„Prepáčte, kapitán.“

Podľa zahanbeného tónu, akým to blondiak povedal, som usúdila, že kapitán a mŕtvy vojak Tóth si boli blízky. Možno brat?

„O mojom bratovi už dosť.“ Takže áno. „Sústreďte sa vojaci! Nájdite to dievča a nenechajte sa pri tom zabiť!“ rozkázal. Počkala som, kým sa nestratili z dohľadu. Napočítala do desať a potom, spolu so Sivým, zoskočila z balkóna.

Teraz vrelo dúfam, že sa nám, konečne, podarí zohnať niečo pod zub.

Ak nie, musela by som sa vrátiť spať do tábora a to sa mi zrovna moc nechce. Mali sme šťastie. Hneď v prvom byte, do ktorého sme vliezli, sme našli malé zásoby trvanlivých potravín. Piškóty! Mňam... Tie sú pre mňa asi také vzácne, ako čokoláda. So Sivým sme ich zjedli na posedenie. Zásoby si spravíme z ďalších úlovkov.

No tie neprichádzali. Prehľadali sme hádam každý byt v schátranom paneláku a nič. Okrem piškót a nevyužiteľných vecí, bol prázdny. Nestrácala som však nádej. Ak sme tu nič nenašli, tak to ešte neznamená koniec. Zóna Nikoho je plná neobjavných pokladov.

Pokračovali sme ďalej. Nakoniec sa nám, v rozvalinách obchodného centra, podarilo zohnať zaprášený, ale neotvorený balík suchárov a chipsy. Nebolo to nič moc, ale aspoň niečo. Sucháre som odložila pre Sivého rodinu a chipsy schovala na neskôr. Ostala pred nami posledná prekážka. Nepozorovane sa preplížiť do zóny ľudí... a to znie oveľa ľahšie, než to v skutočnosti je.

Len za prvých desať minút sme sa museli skrývať pred štyrmi oddielmi. Mzákov sme nestretli. Vlastne, ja som ich ešte nikdy nevidela. Zvláštne, viem. Žijem od nich len pár kilometrov a nikdy som ich nestretla. Zato Mzácke vesmírne lode a stíhačky vídam stále. Ďalšou zvláštnosťou je, že ich lode vôbec nemajú tvar okrúhleho ufa (ako sa opisovalo), ale predĺženého trojuholníka. Sú lesklé, akoby boli vytvorené zo solárnych panelov a ocele.

Šťastie ma oficiálne opustilo! Neprešli sme ani polovicu vzdialenosti, ktorá nás delila od hraníc, keď nás dostali. Všetko sa to udialo priveľmi rýchlo na to, aby to bola náhoda. Štyria vojaci nám spredu zatarasili cestu a zvyšok oddielu nám odrezal zostávajúce únikové cesty.

„Neutečieš,“ varoval ma kapitán Tóth. Ako je možné, že ma chytila zrovna ich skupina? Veď vyrážali na opačnú stranu!

Neuposlúchla som. Nevzdám sa bez boja. Hľadala som aj tú najmenšiu štrbinku v ich blokáde. Nijakú som nenašla. Z dvoch strán ma obklopovali vysoké budovy. Pri každom vchode (boli štyri) stál jeden vojak a cestu strážil zvyšok. Od zúfalstva som vykríkla, načo Sivý odpovedal hlasným štekotom.

„Môžem ho odstreliť, kapitán?“ spýtal sa blondiak. Kapitán ho spražil zúrivým pohľadom.

„Nie, desiatnik!“ schladil vojaka a potom sa obrátil na mňa. „Skroť si ho, inak zmením názor.“

Neblafoval, aspoň toľko som vedela.

„Sivý, dosť,“ prihovorila som sa psovi a chlácholivo ho pohladila po hlave. Poslúchol.

„Dobre a teraz ho priviaž,“ prikázal a hodil mi niečo, čo podľa neho malo slúžiť ako vôdzka, no v skutočnosti to bolo len tenké lano.

Nervózne som po vojakoch behala pohľadom. Z duše sa mi priečilo poslúchať ich príkazy. Znova som pohľadom vyhľadávala únikovú cestu. Stále nič. Od bezmocnosti som si prehryzla vnútornú stranu líca. Jazyk mi zaliala krv. Vzdorovito som pozrela kapitánovi do očí.

„Čo so mnou chcete? Prečo ma nenecháte ísť?“ vyštekla som.

„Si mladá a zdravá. Mala by si slúžiť, nie váľať šunky!“ káral ma. „Navyše, je to tu príliš nebezpečné!“ Nebyť toho, aká bola situácia vážna, vysmiala by som ho.

„A čo ak nechcem slúžiť? Čo ak by som radšej zomrela, ako vstúpila do armády?!“ vyštekla som. Na tvárach vojakov sa mihli nechápavé a prekvapené výrazy.

„Tak to je zlé...“ odvetil pokojne. „...keďže nemáš na výber. Každý musí slúžiť a ty nie si výnimka.“

„Kašlem na vaše pravidlá! Sú mi ukradnuté, rovnako, ako vy!“ skríkla som.

Začala som nad sebou strácať kontrolu. Predstava, že by som mala slúžiť v armáde ma priam bolela. Nebudem slúžiť Eleniným vrahom a rovnako sa nenechám zabiť! Kapitán si všimol vzdoru v mojich očiach. Znechutene pokrútil hlavou a kývol vojakovi za mnou. O pár sekúnd stál ryšavý vojak pri mne, zatiaľ čo druhý zápasil so Sivým. Bila som sa tvrdo, ale proti cvičenému kolosu sa moje šance na víťazstvo rýchlo znižovali.

Kopala som, udierala, ale vojakovi som nijako vážne neublížila. Zovrel mi ruky v zápästiach a vykrútil za chrbát. Potom ma donútil kľaknúť si. Štekot utíchol po tom, čo Sivému nasadili náhubok. Sťažka som dýchala. Hruď sa bolestivo zdvíhala. Pozerala som sa na zem. Nemyslela som si, že som  taká slabá! Porážka na mňa pôsobila ako facka. Nevydržala som proti nemu ani minútu! Ani jednu jedinú minútu!

A čo si čakala? ozval sa tichý hlások v hlave. Že vyhráš? Si naivná a hlúpa ak si myslíš, že dokážeš poraziť svet! Toto je realita, nie americký film! Prudko som vydýchla. Je toto skutočnosť? Som vážne až taká neschopná? Bezmocná, že si neviem poradiť ani s jedným chlapom?

Do zorného poľa mi vstúpil pár vojenských topánok. Nezdvihla som pohľad. Prehrala som. Som porazená a moje šance na únik sa rovnajú nule (ak nie rovno zápornému číslu)!

„Si statočná. Bude z teba skvelý vojak,“ povedal kapitán a ja som len znechutene odfrkla.

Načo mi je statočnosť, keď ma privádza akurát tak do problémov? Myslel to vôbec ako pochvalu? 

„Ako sa voláš?“ pokračoval vo výsluchu, zatiaľ čo mi vojak nasadzoval putá. Neodpovedala som. Budem klásť odpor, aj keď je zbytočný. Jednoducho s nimi nedokážem spolupracovať. Nejde to. „Odpovedz!“ žiadna odpoveď. Kapitán ťažko vzdychol.

„Čo teraz, kapitán?“ ozvalo sa za mnou.

„Odvedieme ju na stanovisko a prenecháme Danielovi. Ten sa o ňu  postará.“

Daniel, to meno spomínal aj predtým. Vojak ma prudko vytiahol na nohy.

„Tak poď,“ prehovoril. „A nepokúšaj sa ujsť. Chytil by som ťa.“

Odvrkla som. Nevšímal si toho a viedol ma ďalej. Pohľadom som vyhľadala Sivého. Aj on mal osobnú eskortu. Viedli nás rozbitými ulicami. Cestou sme nestretli nikoho a nakoniec sme zastavili pred nízkou, dvojposchodovou budovou. Ničím sa nelíšila od okolia. Kedysi oranžová farba sa stratila pod nánosmi prachu a bordelu. Okná na poschodí boli rozbité a dvere prestrieľané od guliek. Nič zvláštne - na zónu Nikoho. Zaviedli ma dnu a posadili na jedinú funkčnú stoličku. Kapitán sa postavil ku dverám a vyklopkal signál. Opakoval to ešte niekoľkokrát, než sa spoza nich ozval hrubý, ženský klas.

„Heslo?“

„Pečať, list, lipa,“ odpovedal kapitán.

„Kapitán Richard Tóth?“ pokračovala žena.

„Kapitán šesťdesiateho štvrtého oddielu,“ potvrdil.

Na chvíľu zavládlo ticho, ale nakoniec sa dvere otvorili. Ako prvé som uvidela hlaveň zbrane a až potom ženu za ňou. Mohla mať tak štyridsať rokov a pár kíl na viac. Jej oblečenie bolo rovnaké ako oblečenie vojakov, ktorí prišli so mnou. Pokynula nám a my sme vošli. Podozrievavo si ma premeriavala, akoby očakávala, že po nej čo chvíľa skočím. Desiatnik ma pevne viedol miestnosťou. Bolo v nej tak dvadsať vojakov a rovnako ako žena, aj oni si ma podozrievavo prezerali.

Vojak ma zaviedol úplne dozadu. Do malej miestnosti, ktorá mohla mať tak tri krát tri metre. Posadil ma na stoličku a bez jediného slova vyšiel von. Ostala som sama. Šťastie, že netrpím klaustrofóbiou. Jediným zdrojom svetla bola nástenná lampa. Zvažovala som, či by sa náhodou nedalo použiť ako zbraň, ale aj keby hej, bola obohnaná pletivom.

Moju pozornosť zaujala mapa na stene. Mapa Bratislavy bola rozdelená na tri provincie. Zelenú, modrú a červenú. Na zelenej stálo veľké L, v modrej X a v červenej výrazné, čierne M. Zarazilo ma, že ľudské územie je väčšie, ako som si doteraz myslela. To, čo som ešte ráno pokladala za zónu Nikoho, bola v skutočnosti zóna ľudí. Zatiaľ čo pravá zóna Nikoho sa rozkladala viac na východ. Vlastne, podľa mapy som sa práve teraz nachádzala na hranici, medzi týmito dvoma územiami. Takže neprehrávame? Ako to? Žeby nakoniec v rádiu hovorili pravdu?

Zo zamyslenia ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Automaticky som sa otočila a vzápätí, od prekvapenia, pootvorila ústa. Do malej miestnosti vošiel jeden z mojich prenasledovateľov. Ten, ktorý ma po prvýkrát zastavil a ten, na ktorého Sivý vyštartoval.

„Poručík Daniel Rais,“ predstavil sa, ale ja som len nemo zízala. Nepríjemná nervozita a obavy z budúcna dosiahli novú úroveň.

Očividne nebol zrovna trikrát nadšený mojou neochotou spolupracovať. Prešiel pár krokov a usadil sa na jednoduchej, drevenej stoličke.

„Pre nás oboch bude lepšie, ak budeš spolupracovať,“ radil mi.

Jeho slová ma vytrhli z tranzu. Ja mám spolupracovať s armádou? To nikdy! Zanovito som zaťala zuby. Odpoveďou na toto veľavravné gesto mi bol pohoršený pohľad.

„Tak fajn. Ako sa voláš?“

Výsluch začal. Tvrdohlavo som zdvihla bradu, ale ostala ticho.

„Toto je najjednoduchšia z otázok,“ varoval ma. Odpoveďou mu bol odhodlaný pohľad. „Môžeme to spraviť aj bez násilia. Nenúť ma, aby som ti ublížil.“

Nijaká reakcia. V hĺbke jeho očí som zazrela niečo, ako súcit. Ignorovala som to.

„Dobre. Keď nechceš spolupracovať...“ postavil sa. Na chvíľu ma naplnil bláznivý pocit víťazstva. Vskutku bláznivý. Poručík podišiel k dverám, otvoril ich a prehovoril na jedného z vojakov.

„Zavolaj Dullu.“

Za dverami sa ozvali náhlivé kroky. Ani nie o minútu sa v nich objavili dvaja vojaci. Jedného z nich som nikdy predtým nevidela. Ale  druhý bol ten, ktorý mi nasadil putá. Neznámy v rukách niesol notebook, napojený na zvláštnu malú skrinku s otvorom. Položil to na stôl a potom sa postavil k stene. Obaja muži mi stáli za chrbtom. Nevidela som ich a to ma znervózňovalo.

„Pýtam sa ťa ešte raz. Ako sa voláš?“ začínal znova poručík Rais s vojenskou chladnosťou.

Rozmýšľala som, že mu napľujem do tváre, ale zvyšky zdravého rozumu, čo vo mne ešte zostali, mi v tom bránili. Navzájom sme si hľadeli do očí. Jeho mali zvláštnu sivo-modrú farbu. Ako búrka alebo tmavý atrament. Ako prvý odvrátil pohľad. Našu malú, súkromnú bitku som vyhrala. Ale bola to len bitka, nie vojna.

Hlavou naznačil vojakom rozkaz. Počula som za sebou ich kroky. Odtiahla som sa, keď ma jeden chytil za ramená. Bránila som sa a trhala sebou. Ten, čo mi držal plecia ma pritlačil na okraj stola, aby mi jeho spoločník mohol rozopnúť putá. Nepáčilo sa mi to. Vedela som, že za tým je toho viac. Niečo, čo sa mi istotne nebude páčiť. A mala som pravdu. Aj keď som sa vzpieral a nadávala im najhoršie, ako som len mohla, nakoniec sa im podarilo uväzniť jednu ruku za chrbtom a druhú natiahli k prístroju, pripojenému na notebook. Kričala som a trhala rukou. Podarilo sa mi natiahnuť si zopár svalov a nadobudnúť nové modriny. Plecia a krk ma boleli od námahy. Zbytočnej námahy.

„Choďte dočerta vy skurvysynovia! Vrahovia! Zradci! Vrahovia!“ kričala som. No oni neprestávali.

„Vojaci! Dajte pozor, nech si zbytočne neublíži! Nepotrebujeme mrzáka,“ káral ich poručík.

„Mrzáka? Kripla? Čo, potom by ste ma nechali ísť? Potom by už bolo jedno, kto som? Alebo by ste ma rovno zabili?“ vyštekla som na poručíka. Prepálil ma zúrivým pohľadom.

„My našich nezabíjame len preto, že sú kripli,“ zavrčal.

„Neklam! Zabíjate ich rovnako ako Mzákov! Zabili ste ju. To vy ste ju zabili!“ skríkla som a až potom som si uvedomila, čo som vlastne povedala. Prezradila som oveľa viac, ako som chcela. Poručíkov výraz sa zmenil. Pochopil a práve to som nechcela.

Zmĺkla som a s mojím hlasom sa zmiernil aj odpor proti vojakom. Neznámy vojak mi nasilu roztvoril dlaň a ukazovák strčil do čierneho zariadenia. Zasyčala som, keď mi kožu prerezala ostrá hrana. Trhla som rukou a hrana sa zaborila ešte viac do mäsa. Vojak mi znehybnil ruku a ja, ak som si nechcela kompletne preseknúť prst, som len čakala, kým neskončia. 

Poručík si opäť sadol na stoličku a niečo vyťukal do notebooku. Po pár sekundách, keď kov konečne opustil moje telo, som bolestivo sykla. Vojak povolil zovretie a ustúpil. Vytiahla som prst a zvedavo sledovala pramienok rubínovej krvi, ako mi steká po zápästí, až pod rukáv. Rana na prste bola hlboká, ale hlavne široká. Nevedela som, čo robiť a tak som ruku len opatrne položila na stôl. Poručík si ma nevšímal. Pozorne hľadel na monitor. Po minúte sa víťazoslávne usmial.

„Simone Tasner,“ vyslovil moje meno a ja som ho prevŕtala nenávistným pohľadom. „Nepozeraj sa tak. Nakoniec by som na to aj tak prišiel,“ povedal. „Ale musím uznať. Si statočná. Bude z teba dobrý vojak.“ Prečo mi to všetci hovoria?

„Nikdy!“ vyštekla som. „Nikdy nebudem slúžiť.“

„Nemáš na výber. Každý musí slúžiť!“ Bol pokojný, dokonale sa ovládal. „Odporučím ťa pod velenie kapitána Farnka. Ten si s tvojou tvrdohlavosťou už poradí. Mal aj horšie prípady ako si ty,“ pozrel sa na mňa, ale stretol sa len z odhodlaným, mierne uboleným výrazom. Pohľad mu padol na kaluž krvi na bielej doske stola.

„Dulla,“ oslovil neznámeho vojaka. „Dones obväz a alkohol. Hémes, odchod!“ zavelil. Vojaci sa otočili na opätku a vyšli z miestnosti. Ostali sme sami.

„Podľa záznamov nie si Bratislavčanka.“

„Povedz mi niečo, o čom neviem!“ odbila som ho. Usmial sa. Bol to ten typ úsmevu, z ktorého vám nabehnú zimomriavky.

„Viem, čo sa stalo s tvojimi rodičmi,“ prezradil. Od úžasu som začala prudko dýchať, padla mi sánka a oči sa roztvorili na maximum. „Ak mi odpovieš na otázky, poviem ti, čo sa s nimi stalo.“

Jeho slová boli ako facka. Prefackali ma a ja som si znova uvedomila, aká som bola sprostá. Nič nie je zadarmo!

„Bastard!“ vyštekla som zúrivo. Tváril sa, akoby som nič nebola povedala.

„Viem, že ti to môže pripadať neférové...“

„Armádny pes!“ nadávala som mu a od zúrivosti som tresla rukou o stôl. Zabudla som ale, že je dorezaná. Od bolesti sa mi pred očami urobilo zopár hviezdičiek.

„...ale je to nevyhnutné. Ak chceme vyhrať, musíme sa riadiť pravidlami.“

„Vašimi? Zo mňa armádneho psa nespravíte!“ zúrila som.

Nebudem ako on! Nikdy! Dvere sa znovu otvorili. Vojak menom Dulla priniesol obväz a alkohol. Položil ich na stôl. Po vyzvaní poručíkom odišiel. Poručík kývol smerom k obväzu a alkoholu.

„Vieš sa ošetriť aj sama?“ pýtal sa pokojne, akoby som v rovnakom citovom rozpoložení bola aj ja.

„Jasné, že viem,“ odsekla som a obozretne sa pustila do práce. Alkohol štípal jak čert, ale zaťala som zuby a bolesť nejako prežila.

„Kde si žila?“ začal s výsluchom.

„Všelikde,“ odvetila som. Bolesť mi zobrala chuť sa hádať. Teda, aspoň priamo zúriť.

„Konkrétne?“ vyzvedal a niečo si zapisoval do koženého zápisníka.

„Bola som tam, kde bolo jedlo,“ odvetila som. Nemám v pláne mu prezradiť súradnice tábora. Riadim sa heslom: „Nič nevidíš, nič nepočuješ." Rovnako, ako zvyšok tulákov.

„Takže si celú tu dobu žila sama?“ overoval si a ja som prikývla. Zatínala som zuby, od pulzujúcej bolesti v prste.  Nakoniec som zavrela som oči.

„A čo tvoje priateľky Alexandra Schmidt?“ odmlčal sa, akoby na niečo čakal. „Elizabet Tannel?“ Znova pauza. „Elena Sashová?“

Svaly na tvári sa napli. Snažila som sa to zamaskovať, ale neskoro.

„Ako zomrela?“ spýtal sa ma priamo. Pomaly som otvorila oči, pozrela sa do stropu a potom naňho.

„Vy ste ju zabili...“ zaznela mŕtva odpoveď. Okrem prsta ma začalo bolieť aj v krku. Nerada spomínam na okolnosti Ellenej smrti. Vždy sa mi chce plakať, ale ja som sa zaprisahala, že už nikdy plakať nebudem.

„Povedz mi viac,“ vyzval ma, no odpoveďou mu bolo zaryté mlčanie. „Musím napísať správu o jej smrti. Jej rodiča by istotne radi vedeli, čo sa stalo s ich dcérou,“ dohováral mi.

„Napíš, že zomrela. Podrobnosti vedieť nemusia.“

„Sú to jej rodičia. Mali by ich poznať,“ naliehal a ja som sa, aj napriek bolesti, prudko postavila.

„A čo im napíšeš? Že jej Mzácka bomba odtrhla nohu? Že keď jej priateľky hľadali pomoc u ´všemocnej´ armády, tá ich poslala do riti so slovami, že na nejakú mrzácku slečinku si nebudú míňať svoje vojenské zásoby? Že zomrela v bolestiach? Že sme ju nemohli zachrániť? Že som nemohla robiť nič, len sedieť a bezmocne sledovať, ako umiera? To tam napíšeš?“ znovu som si príliš neskoro uvedomila, že som sa zasa odhalila.

„Tak preto nenávidíš armádu?“ tipoval a ja som sa  zviezla na sedadlo.

„Skús hádať!?“ odfrkla som, no to už mi poručík nevenoval pozornosť. Onedlho som zistila prečo.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 3 - Poručík Daniel Rais:

4. Viki
01.02.2014 [9:02]

Som strašnee zvedava ako to bude dalej pokračovať s poručikom :-) veľmi zaujimavy pribeh pokračuj prosim ďalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Andy
01.02.2014 [8:58]

Ďalši diel proooosim Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Monči
01.02.2014 [8:57]

Užas Emoticon Emoticon Pokračuj ďalej veľmi sa teším na dalsi diel Emoticon

1. TheSindy
30.01.2014 [11:21]

Upřímně? Píšeš opravdu skvěle. Všechno klape tak, jak má a je to opravdu čtivé. (: Příběh se mi zamlouvá. A poručík taky. :3 Uvidíme, co plánuješ dál s příběhem. Zatím si vedeš opravdu dobře. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!