OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Útok M: kapitola 2 - Nečakaný spojenec

28.01.2014 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 805×

Je to len prvá časť,  keďže celá kapitola mala 12 strán (písaných 11 na Worde).

Na väčšie napätie si budete musieť, ešte chvíľku, počkať. :D

 Prosím, komentujte. Veľmi rada, by som poznala váš názor. 

Sisa118

Kapitola 2

Prechádzam po uliciach rozpadnutej Bratislavy. Všetko sa mi vidí čierno-biele. Kedysi farebné budovy sú zaprášené a pôsobia sivo. Teda aspoň tie, ktoré prežili nájazdy votrelcov. Vozovka je na tom rovnako. Na mnohých miestach z nej trčia kusy asfaltu. Je pokrytá črepinami rozbitého skla z bombardovaných budov. Dokonca aj obloha je zatiahnutá. Všetko tu pôsobí až nadpozemsky pekelne.

No, je tu aspoň pokoj... Teda, ak nerátam vzdialené výstrely.

Cieľ mojej cesty?

Zakázaná oblasť alebo inak, oblasť nikoho. Zatiaľ nie som až taká zúfalá, aby som sa trepala na územie Mzákov. Pohľadom zablúdim k rozbitému výkladu. Po kratšom analyzovaní som usúdila, že ide o obchod s oblečením. Z nápisu sa nedalo rozlúštiť, o akú značku ide.

„Prečo, nie?“ zaznela odpoveď na nevyslovenú otázku, či sa tam pôjdem pozrieť.

Opatrne som preliezla cez rozbité, výkladové okno. Vnútri bola tma. Slabé svetlo z ulice sa sem dostávalo len ťažko. Ako som si myslela, obchod bol, ako všetky obchody v armádnej zóne, vyrabovaný. Po tmavej podlahe sa povaľovali holé figuríny, police boli vyvrátené a kovové stojany rozobraté. Pôsobilo to ako v béčkovom horore. A nie len to. Zo zadnej časti butiku ku mne doliehali divné zvuky. Kvílivé, kňučiace prosenie. V prvom momente som sa chcela otočiť na opätku a utiecť odtiaľto čo najďalej, ale zvuk sa ozval znova. Zamrzla som na mieste a zápasila s nepríjemnou zvedavosťou. Po pár sekundách som ticho kapitulovala. Opatrne som našľapovala a čím som bola bližšie, tým zvuky silneli na intenzite. Kňučanie prestalo a namiesto neho sa ozvalo hlasné vrčanie.

Otoč sa! Radila mi inteligentnejšia stránka môjho ja. Skoro som ju poslúchla, keby sa k slovu, znovu, neprihlásila zvedavosť. Rozhodla som sa pokračovať. Ale ešte predtým, ako som nazrela cez roh, som z bočného vrecka ruksaku vytiahla baterku a armádny nôž. Pre prípad, že by ma to niečo chcelo napadnúť. Nie, že by som s ním vedela narábať.

S nožom, vystretým pred seba, som vstúpila do malej chodby. Bola v nej tma a nebola sama. Jasne som v nej rozoznávala obrysy veľkého zvieraťa. Stálo v skrčenom postoji (chystalo sa na útok) pri zadnej stene a vedľa neho ležalo druhé. To prvé na mňa výhražne vrčalo. Baterku som nastavila na tlmené svetlo a rozsvietila. Sivá, obrovská doga sa pohla mojím smerom. Ustúpila som. Jej vrčanie sa stupňovalo a naberalo na hlasitosti. Chrbtom som narazila do steny. Ruku s nožom, som výstražne držala pred sebou a druhou som v batohu hľadala záchranu. Po pár sekundách, som ju našla. Moje jediné jedlo - trvanlivé sucháre. Zopár som ich hodila psovi. Chvíľu na ne obozretne hľadel, potom ich oňuchal a nakoniec zjedol - ale aj tak si to vzápätí namieril ku mne. Nastala však zmena. 

Veľký priateľ človeka už nevrčal. Prikrádal sa pomaly, ale nie útočne. Prišiel, na pól metra, ku mne a začal oňuchávať vzduch v mojom okolí. Čierny ňufák sa nakoniec dostal až ku ruke v ktorej som zvierala nôž. Nožu v nej nevenoval pozornosť. Pokračoval po jej dĺžne, až k batohu. Ani som sa nepohla. Moja zvedavosť ma zas doviedla do prúseru!

Pes víťazoslávne zaštekal a zubami začal ťahať látku na batohu. Ten som, v okamihu, zhodila na zem a na špinavú podlahu sa vysypal obsah. Útočník sa pustil do balíčka suchárov, no na moje veľké prekvapenie ich nezjedol. Zdvihol ich a preniesol k druhému psovi. Hnedej fene... a až teraz som si všimla záplavu šteniat, ktorá jej obklopovala brucho. Pozbierala som rozsypané veci a s úžasom sledovala scénku, ktorá sa mi odohrávala pred očami. Nikdy by som si nepomyslela, že aj zviera môže byť schopné citu, ale tu som mala jasný dôkaz, že môže.

Sledovala som ich malú rodinu hádam hodinu. Takéto psy museli mať v minulosti majiteľa, ktorý sa o ne staral. Kto vie, čo sa s ním stalo? Aj jeho zabili Mzáci? V tom momente ma zaplavila obrovská zlosť na nezvaných parazitov, ktorí sa snažili obsadiť moju planétu a zničiť jej odvekých obyvateľov.

Psy sa významne pozreli mojím smerom. Zdvihla som ruky v obrannom geste.

„Ja už nič nemám!“ bránila som sa. Svätá pravda. Už nič nemám! Lebo všetko moje jedlo som dala psom. Som normálna? V dobe, keď je jedla nedostatok? Ale neľutujem toho. Niečo mi nedovolí, ľutovať to. Ale aj ľútosť, nakoniec,  príde... keď budem hladná... istotne sa ukáže.

Len som tam tak sedela. Nechcelo sa mi pohnúť. Nechcelo sa mi vrátiť sa späť do trosiek, ktoré zostali po mojom svete. Do toho hrozného, pochmúrneho šera. Po nejakom  čase si to sivý otec rodiny namieril ku mne. Bála som sa, keď sa približoval. V ruke som opäť zvierala nôž, ale on si ku mne len neškodne ľahol a smutne hľadel smerom ku svojej rodine.

Bojí sa toto zviera o osud svojich detí? Môže si pes vôbec uvedomovať osud? Bojí sa teraz môj otec, o mňa? A čo robí mama? Plače? Má strach? Zovrie mi vnútro, keď si uvedomím, že áno. Nechcem, aby plakala. Nechcem, aby sa bála. Chcem, aby sa usmievala tak, ako keď som vyhrala spevácku súťaž. Bolí ma to, keď si uvedomím, že moji rodičia trpia. Aj keď som bola rozmaznaný, nevďačný mazánek, zmenila som sa. Už viem, čo je dôležité. Chápem to a nemôžem im to povedať.

So psom hľadíme na mladú rodinku. Je tam aspoň osem šteniat, ktoré aj napriek nepriaznivým podmienkam, do ktorých sa narodili, vyzerajú zdravo. Sú veľké a silné. No, skoro všetky. Jediné, biele šteňa je viditeľne menšie. Neviem prečo, ale z neznámeho dôvodu je mi práve toto šteniatko najmilšie. Najzraniteľnejšie, najslabšie. Pes mi položí hlavu do lona a nechá sa po nej hladkať. Bože.

Ako rada by som sa o tie psy postarala.

Ako rada by som sa postarala aj o moje priateľky.

Ako rada by som zabránila Eleninej smrti!

Nikdy som nemala súrodencov,  ale s Elenou sme si boli ako sestry - pokrvné sestry.

Z výstrihu trička som vytiahla malú, presklenú ampulku. Bola v nej jej krv. Pamätám si deň, keď som jej na krk zavesila podobnú, ale s mojou krvou. Ako je to dlho, čo zomrela? Rok? Dlhšie? Nemala dobrú smrť. Zomierala dlho. Jedna z mzáckych bômb jej utrhla nohu. Pamätám si, ako plakala, kričala a omdlievala od bolesti, než sa nám podarilo zastaviť krvácanie. V istých okamihoch dokonca prosila, aby sme ju zabili. Neurobili sme to... neurobila som to, ale mala som. Nedokázala som si zabiť sestru a ju to nakoniec stálo mnoho bolesti. Bolesti bez šťastného konca. O dva týždne zomrela na otravu krvi. Pamätám si to, akoby sa to stalo len včera.

Jej bledá, pokojná tvár mi ležala v lone a ja som ju cez slzy upokojovala.

„Elli, všetko bude v poriadku,“ klamala som. Vedela to. Poznala ma.

„Simone,“ šepla.

„Áno, som tu. Všetko bude v poriadku. Počuješ? Dostaneš sa z toho,“ hovorila som, no tie slová mali povzbudiť skôr mňa, ako ju.

„Jasné, že bude! Čo by si inak bezo mňa robila? Spadla by si do najbližšieho prúseru!“ srandovala, no jej pokus u mňa vyvolal iba ďalší nával sĺz.

„Elli, prosím, zostaň so mnou,“ prosila som ju cez cunami vzlykov.

„Zostanem. Nikdy ťa nepustím z dohľadu. Nikdy. Počuješ, Sis? Nikdy! Ale... musíš mi niečo sľúbiť,“ naliehala. Horlivo som prikývla a jej na tvár dopadlo zopár slaných sĺz.

„Sľúb mi, že na mňa nikdy nezabudneš...“

„Ako by som mohla?!“ skočila som jej okamžite do reči.

„...a nezabudneš na to, čo pre mňa znamenáš, Sis. A prosím, veľmi ťa prosím, nedovoľ, aby ťa to zruinovalo! Ži ďalej, ja budem vždy pri tebe. Budem na teba dávať pozor. A ak nebudeš žiť, tak prídem a budem ťa strašiť!“ Jej úsmev bol slabý. „A...“ Hlas jej odchádzal. „...ak, ešte niekedy stretneš mojich rodičov, povedz im, že... že sú tí najlepší rodičia, pod slnkom. A Diane odkáž, že všetky veci si môže nechať a že to je najlepšia sestra, že ju mám veľmi rada, že... že je mi to ľúto... že sme sa toľko hádali.“ Hlas jej zlyhal. Zavrela oči. Jej tvár bola mŕtvolne biela. Z hrdla sa mi vydral zúfalý vzlyk, čo bol skôr zavitím. S námahou otvorila oči a potom len šepkala. „Holky,“ prehovorila ku nám trom. „Dajte na seba pozor... a nehádajte sa...“ 

Pripadalo mi to ako večnosť, čo jej viečka klesali dolu. Bolo to poslednýkrát, čo som videla ich modrú farbu. Odmlčala sa. Myslela som si, že zaspala. Zovrela som jej ruku, pevnejšie, ale jej pery sa znovu pohli. Musela som sa nakloniť, aby som rozumela.

„Simone, ostaň so mnou. Ja... ja nechcem byť sama. Prosím. Bojím... bojím sa.“ Posledné slová, ktoré povedala, mi doteraz pri zaspávaní rezonujú v hlave.

„Neboj sa. Bude to dobré, Elii. Bude to dobré. Bude to dobré...“

Usmiala sa, no nič nehovorila. Bola ticho. Už naveky ostala ticho.

„Mám ťa rada Elli. Neboj sa. Bude to dobré...“ stále, dookola som jej to šepkala, do vlasou. Nepúšťala som ju ani vo chvíli, keď jej stisk zoslabol. A ani vtedy, keď prestala dýchať a jej dobré, veľké srdce prestalo biť. Plakala som dlho. Všetky sme plakali.

Mám sedemnásť a už som musela sledovať, ako mi v rukách zomiera jeden z najbližších ľudí, na tomto, skurvenom, svete. Elli zomrela 26. júna. Pršalo. A asi len tomu sme mohli vďačiť za to, že nás nenašli. Nenávidím vojakov a nenávidím Mzákou. Obidva tábory rovnako. Armáda mala vybavenie na to, aby Elli zachránila, ale keď som k nej prišla a prosila o pomoc, odpískali ma slovami, že na nejakú mrzácku slečinku si nebudú míňať svoje drahocenné, vojenské zásoby. Dokonca, sa ma vtedy pokúsili zajať. Neúspešne. Mohli ju zachrániť, ale vykašlali sa na ňu. Nepomohli jej a tým ani mne. Ja armáde nič nedlžím. S najväčšou pravdepodobnosťou už nežije ani môj otec. Armáda mi je ukradnutá. Ona a Mzáci mi zničili život. Nenávidím ich. Bože, ako veľmi ich len nenávidím!

Chcem, aby, tí hajzli, skončili na dne Mariánskej priekopy!

Chcem, aby trpeli tak, ako Elena Sashová!

Chcem, aby trpeli tak, ako ja.

ooOOOoo

Zaspala som. Neviem kedy, ale podľa toho, že vonku práve vychádzalo slnko, som musela prespať celú noc. Sivá doga mi stále ležala na nohách. Nepohodlne som sa pomiesila a pes zdvihol hlavu.

„Bré ránko,“ pozdravila som psiu rodinku.

Nadávala som si za hlúposť. Mala som obrovské šťastie, že ma tu nenašla armáda. Obrovské.

Už musím ísť, uvedomila som si nešťastne. Akosi sa mi podarilo zabudnúť na hrôzy, ktoré ma vonku čakajú. Postavila som sa. Pohľad mi opäť padol na biele šteňa. Žilo. V tej chvíli som dostala bláznivý nápad. Pozrela som sa na otca, akoby som od neho očakávala povolenie. Nevrčal, ani nijako inak ma neupozornil, keď som sa približovala k jeho rodine. Kľakla som si k nim. Natiahla ruku a špinavými prstami pohladila jemnú srsť bieleho šteňaťa. Bol to obyčajný, ale zároveň nádherný okamih. Prechádzala som po jemných záhyboch, na bielej srsti. Usmiala som sa. Pokojnú chvíľu však prerušil nepríjemný pocit, v žalúdku.

Hlad... Znova... Musím si niečo nájsť, uvedomila som si znechutene. Poslednýkrát som pohladila šteňa a jeho matku. Vstala som.

„Už musím ísť,“ prehovorila som, aj keď som vedela, že mi nerozumejú.  Zbalila som veci, zdvihla batoh na chrbát a vyrazila. Prekvapilo ma, že ma pes nasleduje. Nenamietala som. Nech ide. Keď nájdem jedlo... ak nájdem jedlo... tak mu niečo dám. Ja sa kedykoľvek môžem vrátiť do tábora. On a jeho rodina nie.

Prechádzali sme ulicami. Prehľadávali rozbité, vyrabované obchody a sliedili na križovatkách, či náhodou nejdú nepriatelia... jedno aký.

Nebolo pre mňa žiadnym prekvapením, že sme v armádnej zóne nič nenašli a to bol presne ten dôvod, prečo sme zamierili do zóny Nikoho. Cestou nás minulo zopár dezertérov. Ignorovali sme sa navzájom a tvárili, že sa nevidíme. Bežný postup. Nikto nič nevidí, nikto nič nepočuje. Ak nás chytia, sme v tom sami. Nepoznáme nikoho a tak to má byť.

Neutrálna zóna, vyzerala ešte horšie ako zóna ľudí. Tu nijaká budova neostala kompletná. Cesty boli zahádzané všetkým, čím si človek len dokáže predstaviť. Aj pozostatkami (jedno či ľudskými, či zvieracími) a práve sme okolo jedných prechádzali. Patrili človeku. Mužovi a podľa toho, že aj ako človek vyzeral, nebol dlho mŕtvy. Maximálne niekoľko hodín. Spozornela som. Ak sa mŕtvi nachádzajú tak blízko hraníc, Mzáci nemôžu byť ďaleko.

Telo bolo čerstvé, neokradnuté a ja som si nenechala ujsť príležitosť. Prikladala som sa k mŕtvole – naschvál som sa mu nedívala do tváre, nechcem, aby ma v noci strašila – a začala ju prehľadávať. Pes stál vedľa mňa na stráži. Muž pri sebe mal armádne lieky, zo dva granáty a hlavne, čo ma veľmi potešilo, zbraň s nábojmi!

Zbrane by ste na čiernom trhu zohnali len ťažko. A ak aj nejakou veľkou náhodou áno, nemali by ste dosť, aby ste si ju mohli dovoliť. Svoj úlovok som urýchlene schovala do batoha a ďalej pokračovala v rabovaní. Pred pár mesiacmi, som takýchto ľudí odsudzoval, ale teraz?

Mŕtvi tie veci už nepotrebujú. Vyzliekla som mu vojenskú bundu, nepriestrelnú vestu a aj biele, veľmi zapáchajúce tričko. Muž bol svalnatý. Hruď mu pokrývali dlhé jazvy. Ale ani jedna z nich však nespôsobila smrť, keďže išlo o staré zranenie. Umrel na priestrel hlavy, okolo ktorej sa mu vytvorila rubínový svätožiara. Zvažovala som, že mu vyzlečiem nohavice a bola by som to aj urobila, keby sa na konci dlhej ulice neobjavili vojaci.

„Tam!“ zvolal jeden a ukázal mojím smerom. Vojaci sa ku mne rozbehli a mne doplo, v akom som zas prúseri...

„Bež,“ povedala som iba. V závese za psom, som sa rozbehla do jednej z postranných uličiek. Batoh mi na chrbte nadskakoval a odieral ramená. Vojaci nás prenasledovali. Prebehli sme zaprášenými ulicami. Len ťažko som sledovala cestu. Hádam sa dostanem naspäť.

„Stoj!“ zvolal jeden.

Neposlúchla som. Bežala som ďalej a snažila sa ignorovať pálivú bolesť v svaloch. Behám rýchlo, ale aj rovnako rýchlo sa unavím. Nie som bežec! Behávala som jedine na telesnej! Prudko som zabočila za roh do prázdnej uličky. Prenasledovatelia boli len pár desiatok metrov za mnou.

Sivý spoločník ma predbehol, vyskočil na veľký odpadkový kôš a preskočil čosi, čo som považovala za rozpadnutú stenu paneláku. Nasledovala som ho. Nebola som však dostatočne rýchla a vojaci, ktorí nás prenasledovali, ma uvideli. Sily ma opúšťali a nakoniec som začala spomaľovať. Dýchala som ťažko. Pes ale pokračoval ďalej a jeho odhodlanie ma postrčilo dopredu. A vtom som si uvedomila ten rozdiel medzi nami dvoma. On má rodinu. Ale koho mám ja?

Ja... ja... ja mám svoje priateľky! Uvedomila som si. Ja mám tiež prečo utekať! Eliz a Alex ma potrebujú! Musím pokračovať! Bolo však neskoro. Chvíľka nepozornosti ma stála veľa. Jeden z vojakov sa cez vedľajšiu uličku dostal predo mňa. Zatarasil mi cestu. Chcela som sa popri ňom prešmyknúť, ale chytil ma za ruku a šmaril o stenu. Tvrdo som si narazila plece. Vykríkla som od bolesti. Vojak bol sám. Jeho druhovia boli ešte ďaleko, ale aj tak som proti nemu nemala najmenšiu šancu.

„Ani sa nehni!“ rozkázal mi.

Nechcel mi ublížiť. Bližšie som sa mu prizrela. Mohol mať tak dvadsať. Mladý a odhodlaný brániť svoju planétu. Ale na mňa to dojem neurobilo. Nepočúvla som ho a vrhla sa proti nemu. Bolo to ako hádzať hrach na stenu. Nech som sa pohla hocikam, on tam už stál.

„Neutečieš!“ nevyhrážal sa, len sucho konštatoval.

Ale utečiem! skríklo moje skryté ja. Dostanem sa odtiaľto! Teraz som sa nepokúšala dostať okolo neho, ale priamo cez neho. Viem, je to samovražda, ale ja som skúsiť musela! Ako sa dalo predpokladať, neuspela som. Čiernovlasý, vysoký vojak ma zastavil.

Teraz ma ale nehodil o stenu ako predtým.

Teraz ma k nej pritlačil telom.

„Prestaň sa vzpierať!“ štekol, ale ja som sa stále pokúšala o slobodu. 

Chcela som ho kopnúť do rozkroku. Tak, ako to robia vo filmoch. Ale rovnako, ako väčšina vecí vo filmoch, ani toto v reálnom živote nefungovalo.

„Chcem ti pomôcť!“ zvolal úprimne. Bolo mi to jedno.

„Ale ja ju nepotrebujem! Už nie,“ vychrstla som mu do tváre. 

No, faktom ostávalo, že ma zastavil a nebiť nečakanej pomoci, asi by ma vojaci boli dostali. Znenazdajky na vojakov chrbát dopadli ostré drápy. Môj sivý spoločník sa pre mňa vrátil! Prekvapil vojaka do takej miery, že ma pustil a ja som mu celou silou vrazila jednu do zubou. Sivý ho pustil a rozbehol sa preč. Nasledovala som ho. Stratila som sa práve vo chvíli, keď vojaci dobehli k zranenému druhovi.

Znovu som bežala. Zastavila som až vtedy, keď pes. Udýchane som sa prehla a lapala po vzduchu. Keď som sa konečne upokojila natoľko, aby som mohla dýchať, obzrela som si okolie. Kde to som? Nespoznávala som to tu. Budova vyzeral, že zažila aj lepšie časy. Oveľa lepšie. Vysoké stropy a elegantné, ale zaprášené zdobenie prezrádzali, že ide o významnú budovu, určenú pre bohatšiu časť obyvateľstva. 

Predstavila som si, aká musela byť krásna. Vybehla som po schodoch. Predo mnou sa vynorila prázdna chodba. Podlahu pokrýval kedysi červený, zaprášený koberec. V ňom sa ligotali úlomky skla – zrkadla. Zastavila som Sivého a prikázala mu zostať. Poslúchol. Ja som zatiaľ opatrne kľučkovala medzi črepinami. V tom niečo upútalo moju pozornosť.

Holá stena, kde kedysi stálo zrkadlo. Úlomky v spodnej časti moju hypotézu potvrdzovali. Ale to nebolo všetko. Vedomím mi preletel známy obraz. Chudé, malé dievča. Rozpustené vlasy sú starostlivo vyčesané do jemných pramienkov. Nalíčená tvár. Spokojný úsmev a v očiach radostné očakávanie. Čierne, čipkové šaty po kolená a vysoké lodičky.

Od hrôzy som skamenela. Ruka vyletela k ústam, aby zabránila nešťastnému, zhrozenému výkriku. Spoznávala som tú budovu! Stála som v nej. Presne na tomto mieste.

„Nie, nie,“ šepkala som. Rozbehla som sa k najbližším dverám a prudko ich otvorila. Moje domnienky sa kruto potvrdili. Dívala som sa do honosnej sály, plnej červených, zaprášených sedadiel. Zdvihla som hlavu. Krásna maľba na strope sa rozpadávala.

Podišla som k zábradliu a pozrela dole. Všade okolo mňa bolo vidieť lóže a predo mnou...  javisko. Opona nebola zatiahnutá a tak sa mi naskytol pohľad na dobre známu scénu. Vysoká veža, umelé kríky... Chýbali len herci, Romeo a Júlia. Stála som v opustenom Národnom Divadle.

Chytila som sa za srdce. Ak som nejaké miesto v Bratislave skutočne milovala, tak to bolo toto! Moja láska premenila ešte z čias, kedy som chcela byť herečkou. Ako väčšina malých dievčat, aj ja som túžila po burácajúcich davoch, ktoré skandujú moje meno, po skvele odohratom predstavení. Predstavovala som si, že som Júlia, ale pravdaže, môj príbeh by skončil happy endom. Stála by som tam a diváci by tlieskali. Na pódium by sa znášali tony ruží...

Ale to je už dávno. Keď som mala šesť, veci som vnímala inak. Vtedy som nedokázala oceniť tú krásu a bolesť, ktorá sálala z Júliinej predstieranej smrti. Nechápala som, že smrť môže byť pre človeka, do istej miery, vykúpením... A môže? Ak áno, prečo aj ja neskončím svoj život? Znenazdajky mi do žíl začala prúdiť horkosť.

Prečo? Odpoveď znie... Ja nie som slaboch! Ja sa budem biť až do úplného konca a je mi jedno, s kým ten boj budem viesť. Ja nepadnem ľahko. Nechápala som, kde sa vo mne razom zobralo toľké odhodlanie. Ale bol to príjemný pocit. Zvláštne... horúci. To on mi vlieval do tela tú horkosť. Sadla som si na jednu zo sedačiek a zahľadela sa pred seba. Strávila som tak niekoľko minút. Naberala som silu. Ešte stále som nezohnala nič pod zub. Jediným šťastím je, že teraz viem, kde sa nachádzam. Odtiaľto budem vedieť trafiť do tábora a odtiaľ k psej rodinke. 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útok M: kapitola 2 - Nečakaný spojenec: