OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 16

06.11.2020 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 689×

Kapitola 16

Ryan sa prakticky celý deň nedokázal sústrediť. V jeden moment si za to vyslúžil poriadne slovné prefackanie od Marka, čo mu síce nepomohlo lepšie si usporiadať myšlienky, ale aspoň sa prechodne mohol venovať aj niečomu inému. Spoločnými silami dali dohromady provizórny plán, ktorého výsledkom malo byť zistenie, kto presne z ich tímu prezrádza informácie druhej strane. Ryan celú situáciu ozrejmil Alyshe, ktorá však mávla rukou a jasne mu dala najavo, že to nepotrebuje počuť znovu a skrátka ho len vyzvala, aby jej presne vysvetlil, čo s od nej očakáva.

Ryan si nad jej reakciou len povzdychol. Kiežby všetci ľudia, ktorých ochraňujú, takto dobre spolupracovali. Nielen vo svojej agentúre mohli rozprávať desiatky príbehov o tom, ako sa niekto zo strážcov zranil len preto, že chránená osoba nepočúvla rozkaz a svojimi činmi sa postarala o ešte väčšiu katastrofu. Dokonca aj Jason vyzeral byť pripravený zapojiť sa do akcie, hoci dlho a zúrivo niečo znakoval a Alysha to Ryanovi odmietla pretlmočiť.

Nepotreboval však dokonalú znalosť posunkov, podľa Jasonovho výrazu si vedel domyslieť, že protestuje proti tomu, aby bol v mene jeho bezpečnosti niekto ohrozený. Pri odchode z miestnosti mu na uistenie stlačil plece, ale na plánoch nemienil nič meniť. Takže teste pred odchodom z práce oznámi jednému z podozrivých falošné plány. Čím sa jeho náročnejšia činnosť skončila a vrátila sa späť k nehybnému státiu a stráženiu. Nanešťastie mal veľmi dobrý výhľad na záhradu, čiže tak mohol až príliš často pohľadom zabiehať k pracujúcej Theodore.

Ryan sa snažil prísť na to, čo sa vlastne deje. Theodora však bola ešte tajnostkárskejšia ako on, a zatiaľ čo jeho nedôvera sa prejavovala ako paranoja a podozrievavosť, ona mala vo zvyku nič nehovoriť a skrátka pracovať sama. Spoliehala sa len sama na seba, čo bolo v poriadku, ale v tejto situácii by rád poznal jej dôvody. Lenže ak sa nerozhodne sama mu ich prezradiť, najskôr sa o nich nič nedozvie.

Vedel len toľko, že jej práca ju dostala do sivej zóny a občas aj na opačnú stranu zákona, ale aspoň nebola nebezpečná. Pomáhala Greenovcom. Snažil sa zistiť, prečo to tak bolo, no márne. Z minulosti si pamätal všetko, ich rozhovory spred deviatich rokov však neobsahovali nič, čo by mu pomohlo pochopiť jej súčasné správanie. Jedine tak informácia o tom, že má fakt veľkú rodinu, ale ak by do nej patrili Greenovci, určite by o tom vedel. Minimálne Alysha by mu to prezradila. Takže bol opäť na začiatku.

Ako sa tak na ňu pozeral, nakoniec sa rozhodol. Vybral z vrecka telefón a jedinou správou odvolal toho, kto Theodoru sledoval. Jedna zo službičiek, ktoré si vybral u bývalých parťákov. Už ju nepotrebovali strážiť. Aj tak to k ničomu neviedlo.

Tesne pred odchodom domov mu zazvonil telefón. Pretočil očami.

Mark chcel naňho opäť začať kričať.

„Čo som urobil tentoraz?“ spýtal sa bez pozdravu.

Mark sa zachechtal. „Výnimočne nič. Ide o Raynoldsa.“ Ryan zbystril. „Niekto z jeho spoločnosti sa rozhodol hovoriť a dovliekol na políciu ďalšie podozrivé materiály. Na ich základe Raynoldsa okamžite poslali do väzby a zamietli kauciu. Navyše mu zablokovali všetky účty. Takže ak mal niekoho na výplatnej listine, stratí o prácu preňho záujem.“

„Jeden by si myslel, že ak mal dotyčný zamestnanec takéto informácie, mohol ich vytiahnuť aj skôr.“

„Možno čakal na vhodnú príležitosť. Skrátka, teraz je to už jedno. Jeden hráč je oficiálne z hry. Ešte nám ale ostali ďalší traja, ktorí stoja za zváženie. Vyzvedal som u nás na personálnom, ale nič sa im nepodarilo zistiť. Dokonca nič nezistili ani o Raynoldsovi. Takže ktokoľvek mal tie informácie, musí mať fakt dobré zdroje.“

Ryan si pošúchal bradu. „Možno by som vedel o niekom, kto tie zdroje má.“

„Niekto z tvojich známych?“

„Aj tak by sa to dalo povedať.“

Akýkoľvek iný šéf by v ten moment asi spustil prednášku o tom, ako by sa nemali zaplietať s potenciálne kriminálnymi živlami. Lenže Mark mal svoju minulosť, rovnako ako ju mali všetci v agentúre, a takisto si dobre uvedomoval, že každá pomoc sa môže hodiť. Hlavne v prípadoch, ako je tento.

„Skús teda niečo zistiť. Ale ak bude cena privysoká, vycúvaj z toho.“

Po telefonáte so šéfom sa mohol akurát tak pobrať na odchod. Splnil Markove požiadavky do posledného písmena a oznámil vybranému kolegovi nesprávne informácie. Snažil sa v jeho tvári vidieť, či by on mohol byť zradca, ale ak sa na neho práve aj díval, nespoznal to. V duchu si ešte raz prešiel ich plán. Určite im prospeje, ak budú mať viac informácií. Nemohol sa však hneď vrhnúť do klubu a dožadovať sa stretnutia s Alexom.

Bol pondelok, takže ho čakala pravidelná návšteva matky, na ktorú sa v podstate aj tešil, hoci v duchu sa už obával toho, ako na jeho prítomnosť zareaguje. Netušil, čo vlastne bolo horšie – či keď ho len nespoznala, alebo keď ho nespoznala po tom, čo začal dúfať v opak. Uvedomoval si, že sa pravdepodobne správa ako masochista, ale nedokázal si pomôcť. Keď sa pozrel na matku, videl všetky tie roky, ktoré boli rodina, ako sa podporovali aj vtedy, keď sa hádali a ako naňho nezanevrela ani po tom fiasku s väzením.

V jej pohľade bolo prekvapenie, lebo netušila, kým je a prečo za ňou prišiel.

Ukázalo sa však, že práve tento deň bude ušetrený ďalšieho sklamania. Jeho matka bola po nejakej šialene kreatívnej aktivite unavená a odpočívala vo svojej izbe. Keďže spala, nechceli ju rušiť a Ryan to takisto kategoricky odmietal. Tak sa len spýtal na jej stav a dozvedel sa vlastne to, čo predtým – po fyzickej stránke bola takmer úplne v poriadku. Horšie to bolo s jej hlavou. Ošetrovateľka nakoniec skonštatovala, aké je smutné dožiť sa straty vlastnej osobnosti. Vtedy mal chuť kričať a kopať okolo seba ako malé dieťa. Miesto toho jej priškrtene poďakoval a pobral sa na cestu s prísľubom, že sa ukáže zajtra.

Do Alexovho klubu sa dostal prakticky až potme.

Predpokladal teda, že tam šéf celého hudobného cirkusu už dávno bude, ale po opakovanom pýtaní sa mu nakoniec vyhadzovač prezradil to, čo potreboval vedieť. Alex sa tam mal ukázať, ale až neskôr. Nezabudol dôležito dodať, že nemôže zaručiť prijatie u Alexa. Ryan sa len uškrnul.

Poznal Alexa dlhšie, ako ten chlapík preňho pracoval. Ale nemienil ho ohurovať svojimi dobrými známosťami, tak sa len vybral k baru a akurát sa chystal objednať si nejaký džús, keď kútikom oka zazrel niekoho známeho. Pravdepodobne to boli tie šaty, pretože aj vďaka nim spoznal Theodorinu kamarátku Vicky. Podvedome začal hľadať, ale Theodoru nikde nevidel. Možno bolo niečo pravdy na tom, že ten klub si obľúbila jej kamarátka.

Práve začal premýšľať, že by za ňou zaskočil, aby sa jej nenápadne povypytoval, kde je Theodora a čo práve robí, keď sa dotyčná zjavila v klube a nevyzerala vôbec dobre. Nejaký džús úplne vypustil z hlavy a hneď zamieril k nim. Ako sa približoval, uvedomil si, že si to len nepredstavovala. Theodora tam sedela ako niekto na pokraji síl, jednou rukou sa držala za trup a druhou si utierala nos, pretože opakovane kýchala. Každým ďalším pošúchaním sa jej však do očí tislo viac sĺz a dokonca zazrel, ako Vicky odtiahla Theodore ruku od tváre.

„Čo sa ti stalo?“ začal sa vypytovať, sotva sa k nim dostal.

Theodora sa tvárila ako niekto, kto by rád začal hrýzť.

Jej kamarátka sa však mykla, pretože Ryanov príchod ani len nezaznamenala.

„Nemáš tu niekoho iného, koho by si mohol ohurovať?“

Theodorina výčitka by bola asi úspešnejšia, ak by ju trikrát neprerušila kýchnutím.

Zodvihol obočie.

Jej kamarátka si povzdychla. „Potrebuje sa prezliecť do niečoho bez chlpov. Ale ja tu nič nemám, pretože mi niekto zakázal nosiť sem oblečenie, lebo však ako by potom Elene vysvetlila, že je prezlečená?“

V duhu si prešiel jej slová. Spomenul si, čo Theodora v ten prvý deň vysvetľovala Alyshi Greenovej. V prítmí tanečného klubu síce nevidel až tak dobre, aby na jej oblečení rozoznal nejaké prípadné psie chlpy, ale predpokladal, že práve o tom hovorila Vicky. Hoci ho za zarazila poznámka o Theodorinej tete. Snáď akoby ani nevedela, čo jej neter stvára po nociach. Čo ho možno nemalo prekvapovať. Len blázon by sa chválil s podobne nebezpečnou prácou svojim príbuzným.

Bolo by však zbytočné upozorňovať ju na to, tak sa len obzrel a ihneď sa rozhodol.

„Poď za mnou,“ vyzval Theodoru.

Nekontroloval, či ho poslúchla, alebo ju presviedčala kamarátka, aby to urobila. Automaticky vykročil k jednému z vyhadzovačov, ktorí strážili dve vedúce nielen do šéfovej kancelárie, ale aj to súkromného salónika. Nikdy tam nebol, ale vedel, že tam určite bude. Hodilo sa to k Alexovmu štýlu uzatvárania obchodov. Chlapík pri dverách sa však nedal len tak obmäkčiť a nakoniec mu Ryan zamračene naznačil, že tam potrebuje ísť kvôli dáme.

Vtedy už Theodora stála za ním a buď vyzerala žalostne aj pre niekoho, kto ju nikdy nevidel, alebo ju len strážca poznal. Pretože potom kývol a otvoril dvere, ktoré dokonca ani neboli zamknuté. Pri prechádzaní okolo ho ešte svalovec upozornil, že má hodinu. Ryan si domyslel, že potom ho príde osobne vyhodiť a urobí to s o to väčšou radosťou, ak pri tom náhodou bude mať spustené nohavice.

„Vyzleč sa,“ vyzval Theodoru len čo sa za ňou zatvorili dvere.

„Páni, ty si ale romantik.“

Jej hlas sa v priestrannom salóniku trochu rozliehal, ale keď začul šuchot, bol si istý tým, že ho poslúchla. Tá miestnosť musela byť určite odhlučnená, pretože zrazu počul svoje myšlienky a nemusel na nikoho kričať, aby mu bolo rozumieť. Otočený chrbtom k Theodore si vyzliekol košeľu, pod ktorou mal tričko – pretože sa mu nechcelo obliekať bundu, ktorú by si aj tak vyzliekol. Snažil sa tváriť, že si obzerá vybavenie, ale bolo náročné predstaviť si prísne obchodné rokovanie na mieste, v ktorom boli mäkké kreslá, tlmené osvetlenie a navyše žiadny stôl.

Keď si Theodora odkašlala, otočil sa k nej.

Stála tam nahá do pol tela, dokonca sa zbavila aj podprsenky, a zatiaľ čo si jednou rukou prikrývala kritické časti tela, nohou práve od seba odkopávala hromádku oblečenia akoby išlo o rádioaktívny odpad. Uškrnul sa a zodvihol obočie, ale keď jej podával košeľu, zdržal sa komentára. Následne sa otočil, aby jej doprial aspoň trochu súkromia a všemožne sa snažil predýchať svoje vzrušenie. Nebolo to jednoduché. Mal totiž pocit, akoby sa Theodora natiahla a zovrela mu rozkrok. . Asi si to zaslúžil.

Ešte stále sa snažil vyhnať obraz jej polonahého tela z mysle, keď sa k nej otočil po ďalšom zakašlaní. Snažila sa s jeho obrovskou košeľou niečo urobiť, tak si jej dlhé cípy zviazala na bruchu a vyhrnula si rukávy. Stále oblo očividné, že jej je veľká, ale aspoň nevyzerala, že práve vyliezla z milencovej postele. Pri pohľade na výraz v jej tvári sa však začal smiať.

„Vyzeráš ako káča, ktoré matka strčila do rybníka a ono po prvýkrát pochopilo, že voda je mokrá.“

Zvraštila tvár a bolo očividné, že zatína zuby. Rukou si opäť objala trup.

„Nerozosmievaj ma,“ zasyčala.

Veselie ho okamžite opustilo. „Rebrá?“

Nakrčila obočie. „Ja viem, že niektorí ľudia si myslia, že lepší ako alarm je dobrý strážny pes, ale prečo potom trvajú na tom, že si zoženú to najväčšie plemeno pripomínajúce medveďa? Ešte k tomu také tupé, že zlodejovi ochotne ukáže, kde je trezor a na privítanie mu zavyje dokonca aj správnu kombináciu?“

Pohľadom zabehol ku kôpke na zemi. Potom sa zadíval na Theodorin trup a napokon na jej tvár. Už len trošku prskala, ale oči ešte stále mala plné sĺz. Dýchala však o niečo pravidelnejšie, takže sa aj sám dokázal lepšie nadýchnuť. Tento večer skrátka neskončí katastrofou.

„Nejaký dobrácky pes ťa zhodil na zem?“

Pri tom, ako zhnusene sa zatvárila, si domyslel, že ju možno ani niekoľkokrát oblizol.

„Prečo si sa nešla prezliecť domov a prišla si sem? Som si istý, že Alex by tú polhodinu navyše pokojne vydržal, veď aj tak ešte nedorazil.“ A otázne bolo, či vôbec dorazí, keďže sa mu nemohol dovolať a údajne šiel na výlet do Los Angeles – čo bol asi eufemizmus pre nejaký druh úkrytu. Ryan si vedel predstaviť, že by kráľ priekupníkov s informáciami občas potreboval niekde zaliezť, aby mu niekto nezavrel živnosť.

„Skrátka som sa nešla prezliecť,“ zavrela Theodora.

Zodvihol obočie. „Takže teta Elena neschvaľuje tvoj výber voľnočasových aktivít?“

„Povedzme, že nemusí vedieť o všetkom.“

„Čiže si jej nepovedala, čomu sa venuješ.“

Theodora rozhodila rukami. „Odpusti si ten tón. Ty si tiež svojej mame nevešal na nos, čím sa zabávaš vo voľnom čase. Prečo potom vyčítaš mne, že som to Elene nepovedala?“

Zodvihol ruky v náznaku obrany.

„Veď áno, ja som svojej matke tiež nič nepovedal.“ Vzápätí sa uškrnul. „Lenže moja matka sa nedala len tak oblafnúť a skrátka vedela, čo vyvádzam po nociach. Preto ma zamykala v miestnostiach, kde nebolo nič, čím by som dokázal vylomiť zámok.“

„Áno, tvoja matka vedela vždy každého dobre odhadnúť.“

Ryanovi nie prvý raz napadlo, že jeho matka pravdepodobne vedela, čo Theodora hľadá a hlavne prečo. Možno to ako jediná vedela od samého začiatku. Ryan vedel len toľko, že Theodora bola ochotná sa kvôli tomu pohybovať na hrane zákona a svoje aktivity skrývala pred tetou. Nevedel však, či preto, že by mala strach, aby Theodora neskončila za mrežami, alebo len nesúhlasila s dôvodom, pre ktorý to všetko robila.

V duchu uvažoval, ako veľmi morálne by bolo, ak by sa na to spýtal matky.

Povzdychol si. „Takže tvoja teta nie je nadšená z toho, že pre Alexa zbieraš informácie?“

„Ale kto povedal niečo o zbere informácií?“ Zodvihol obočie a takmer ju prerušil tým, že jej pripomenul, ako hovorila o psovi a privítaní zlodeja, ale ona ho predbehla, keď pokračovala: „Ja som bola u zákazníkov. Potrebovali niečo urgentne vyriešiť v záhrade, tak som sa tam vybrala po práci, ale zabudli mi povedať, že si medzičasom zohnali veľmi priateľského psa. Elena o tom nevie, pretože sa vždy iba zbytočne rozčuľuje, keď sa musíme pre podobné prkotiny vracať už dokončený záhrad.“

„Theodora,“ povzdychol si a pristúpil k nej o dva kroky, „prečo mi nepovieš pravdu?“

Ona ho napodobnila a pristúpila až úplne k nemu.

Keď sa postavila na špičky, podvedome sa k nej sklonil.

„Keď nechceš, aby som ti klamala, nepýtaj sa na otázky, na ktoré už poznáš odpovede,“ pošepla mu takmer do ucha a keď sa odťahovala, perami sa mu obtrela o krk.

Zareagoval úplne inštinktívne. Pritiahol si ju bližšie, a keďže sa mu fakt nechcelo skláňať tak nízko, zovrel ju za boky a zdvihol ju do vzduchu. Keď mu nohy obmotala okolo pásu, sprudka vydýchol. A následne sa jej vrhol na pery. Bozkávať Theodoru bolo ako objať horiace poleno a ešte sa tešiť z tepla, ktoré ho pri tom zaplavilo. Bola nebezpečná z toľkých možných dôvodov, navyše ohrozovalo všetko, o čo sa posledné roky tak veľmi snažil, ale všetko to hodil za hlavu.

Keď sa od nej po dlhej chvíli odtiahol, obaja boli zadýchaní.

Predpokladal, že teraz sa Theodore leskli oči z úplne iného dôvodu.

„Asi by som mal vyberať poplatky, keď mi tu z toho robíte bodrel,“ ozval sa za nimi Alexov hlas.

Ryan sa nestrhol, hoci ho jeho prítomnosť prekvapila. Nerobili predsa nič, za čo by sa mali potenciálne hanbiť. Theodora mala očividne rovnaký názor, pretože sa k nemu sklonila a ešte dvakrát ho krátko pobozkala predtým, než sa spustila na zem. Dokonca naňho žmurkla. Následne sa však otočila a ich blízkosť sa zmenila na chladný obchodný odstup.

Alex pôsobil rovnako ako kedykoľvek predtým – uhladený, upravený a zároveň záhadný.

Ak ho niečo v prechádzajúce dni vhnalo z mesta, tváril sa, že sa to nestalo.

Rukou ukázal na Theodoru. „To, čo som potreboval, sa ku mne dostalo.“ Vzápätí ale ukázal na Ryana. „Ale napriek všetkým mojim informátorom som nevedel, že ťa tu dnes stretnem. A pochybujem, že si tu len hľadal pohodlnú izbu na súkromné stretnutie.“

Ryan sa nenechal zlákať jeho očividnou provokáciou. „Potrebujem informácie.“

V duchu sa sám seba pýtal, prečo to muselo zájsť až takto ďaleko. Bol síce odhodlaný nestretávať sa s ľuďmi zo svojej minulosti, ale v prípade Greenovcov mal myslieť na všetky možnosti. Namiesto toho očividne nevyužil dobrú príležitosť a muselo to zájsť až k osobným útokom a pokusom o únos predtým, než sa s tým niečo snažil urobiť. Možno mal zaujať rovnaký postoj ako Theodora a teraz by tu nestáli doslova nad priepasťou.

Alex zacmukal. „Vieš, ako fungujem, Ryan. Nič nie je zadarmo.“

„Ani v mene starých čias?“

„V mene starých čias som ti odpovedal, keď si tu bol napolsedy,“ zahrkútal Alex a Ryan mal chuť okríknuť ho, že to, čo mu prezradil naposledy, sa len sotva dalo považovať za kvalitné informácie. Ale ovládol sa. „Takže ak odo mňa chceš niečo konkrétnejšie, budeš si to musieť zaslúžiť.“

Ryan zaškrípal zubami. „Tvoja cena?“

Alex sa zasmial a pomädlil si ruky. „Vlastne to bude jednoduché.“ Bradou ukázal na Theodoru. „Tuto miláčik Theodora odo mňa tiež niečo potrebuje, ale najskôr musí splniť svoju časť dohody. Čo keby si jej teda pomohol? Viem, že nič neprezradíš a ak uspejete, o čom nepochybujem, môžete sa o tie informácie pokojne podeliť.“

Jasné, že Alex vedel, prečo tam obaja boli. Pretože tak fungoval.

Takisto pochopil, čo mu Alex skutočne ponúkal – mohol získať informácie, ktoré by pomohli Greenovcom. Efektívnejšie by odstránili ich nepriateľov a nikto by sa o tom nedozvedel. Alex nebol klebetný. Ale v momente, ako by sa Ryan snažil konať proti nemu, skompromitoval by tým sám seba a opäť by smeroval za mreže. Tentoraz asi za niečo iné ako pohŕdanie súdom.

Sám seba sa pýtal, či mu za to všetko stojí pomoc ľuďom, ktorých vlastne po tom všetkom asi už nikdy v živote neuvidí. Veď aj predtým strážil ľudí, staral sa o ich bezpečie, ale Greenovci... preňho boli Greenovci predovšetkým Jason a ten chalan mu skrátka prirástol k srdcu. Bolo to úžasné decko a ak mohol prispieť k tomu, aby mal menej dosraný život ako kedysi on, s radosťou to urobí.

Pokrútil hlavou nad svojim novoprebudeným spasiteľským komplexom.

„Čo presne potrebuješ?“ oslovil Alexa.

Ignoroval pri tom pohľad, ktorý mu venovala Theodora.

Hoci bol oveľa menej nepriateľský, než od nej očakával.

Kapitola 15 ¦ Kapitola 17

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 16: