OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tangled love story - 2. kapitola

13.04.2013 (14:00) • Sophia • Povídky » Na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 742×

2. kapitola – Ťažké rozhodnutie

„Čo prosím?!“ vykríkla som s plných pľúc a  bleskurýchle sa postavila z gauča.

Ako môžu po mne niečo také žiadať?  Moji vlastní rodičia?! Veď, Riško nie je žiadny gauner s pochybou minulosťou, ale slušne vychovaný chlapec, na ktorého sa môže každý spoľahnúť. Navyše mi ho vždy schvaľovali a nevideli žiadny problém v našom chodení. Tak, kde nastal problém? Ani v učení som nepoľavila. Nemôžu sa sťažovať na zlé známky, pretože lepšie už nemôžem mať.

„Mimka, my nie sme proti vášmu vzťahu,“ vložila sa do toho ihneď mama, keď uvidela môj strpčený pohľad: „ale nie sme si istí, či je dobrý nápad, aby to pokračovalo, keď sa presťahujeme...“

„S-sťahujeme? Kam? A to mi iba tak oznamujete?“ Zaklipkala som očami, do ktorých sa pomaly hrnuli slzy a ktoré ma stálo veľa námahy udržať v sebe.

„...Bratislavy!“ dokončil otec, ktorému sa zjavne nepáčila moja prudká reakcia ani, že som mame nevychovane skočila do reči.

„A čo škola? Mám pred sebou posledné dva roky. Mne sa ju nechce meniť, zvykať si na nový systém, prostredie a vôbec si hľadať nových priateľov!“ snažila som sa hovoriť pokojným hlasom, no dalo mi to riadne zabrať. „Mami, ocko.“ Uprela som na každého svoj pohľad a znova si k ním prisadla na sedačku: „Mne sa páči tu. Mám tu svoju partiu a chalana, ktorého z celého srdca milujem.“ Moje posledné slová mi šepkajúc vyšli z úst.

Tá novina mi úplne vyrazila dych. A srdce tiež nemalo ďaleko od toho, aby vyskočilo z hrude. Prečo sa všetko musí skaziť? Prečo, keď sme vyriešili jeden problém, nastane nový?  Už si naozaj začnem myslieť, že život mi to robí naschvál. Teší sa z môjho neúspechu, a preto mi pod kolená podkladá malé polienka. Nikdy som nebola poverčivá, ale čo je moc, to je moc.

„S ockom sme si našli dobre platenú prácu. Navyše, poslali sme tvoje študijné výsledky na rôzne gymnázia, a predstav si, prijali ťa aj do Ružinova. Na školu, kam si tak veľmi chcela ísť. Miláčik, všetko je už zariadené...“

Prestala som vstrebávať informácie už v polovičke druhej vety. Ako...ako si to mohli dovoliť? Poslať moje výsledky bez toho, aby sa so mnou, čo i len, poradili? Za normálnych okolností by som sa potešila. Na tej škole mi veľmi záležalo. Chcela som tam študovať spolu s Katy. Ale to všetko bolo pred dvomi rokmi. Teraz mám iný život. Školu na ktorú som si už zvykla, Riša, ktorého nechcem opustiť, lebo som pri ňom skutočne šťastná a priateľov, na ktorých sa môžem kedykoľvek spoľahnúť. Mám tu svoju partiu s ktorou chodím von. Všetok zmysel života sa nachádzal tu, v mojom rodnom meste. Nehodlala som sa vzdať bez boja.

„Odkedy viete, že sa budeme sťahovať? Prečo sme si nesadli všetci traja a neprebrali túto situáciu? Prečo ste ma z toho vynechali a rozhodli aj za mňa?!“ Môj hlas naberal znovu na hlasitosti a mne to bolo jedno.

Prvýkrát v živote som kričala na svojich rodičov, ale právom.

„Mladá dáma, prestať zvyšovať na svojich rodičov hlas! Mysleli sme si, že ti tým urobíme radosť, ale práve naopak. Si veľmi nevďačná. Vieš koľko úsilia mne a maminke dalo, aby sme ťa tam dostali?“ zrúkol otec a moje telo sa naplo do obrannej pozície.

„Mám byť vďačná?! Možno by som bola, ale vy ste všetko urobili bez môjho vedomia. Postavili pred hotovú vec. Ja tu mám svoj zmysel života. Nechcem odísť, hoc tá škola bol môj vysnívaný sen a keď ma tam nezobrali, prežívala som to dosť ťažko. Všetko sa zmenilo! Za takýchto okolností nechcem ísť nikam!“ Postavila som sa  z gauča a striedane na nich pozerala.

Neviem, ktorý bol viac vykoľajený z mojej reakcie. Mama, ktorá len otvárala ústa a pokúšala sa niečo zo seba dostať alebo otec, ktorý nemal ďaleko od toho, aby mi jednu strelil. Vždy som bola poslušné dieťa, ktoré nenamietalo. Súhlasilo som s nimi. Rešpektovala. Dodržiavala večierku. Zbytočne sa netúlala, ba nepila ani fajčila. Určite som mala svoje chyby, ale snažila som sa, aby mali zo mňa, aspoň trocha radosti a úžitku.

„Neviem, čo na toto povedať,“ povedal otec a sklamane pokrútil hlavou. „Myslel som, že moja jediná dcéra, ktorá nám doteraz robila radosť sa bude tešiť, že jej rodičia si našli novú prácu a jej vybavili vysnívanú školu.“ Ako to povedal, vstal a pobral sa preč.

Mama si nad jeho slovami ťažko povzdychla a naznačila mi, aby som nič nepovedala.

„Neboj sa, zlatko. Ocko to pochopí. Porozprávam sa s ním a ostaneme tu. Vieš, že by som ti nikdy nebránila v láske, či stretávaní s Rišom, len sme si mysleli, že by sme ti tým urobili radosť.“ Podišla ku mne, pobozkala na čelo a odišla do svojej izby.

Zrazu ma začali chytať výčitky svedomia. Vlečúcim krokom som otvorila dvere na svojej izbe a pomaly do nej vkĺzla.

Moja myseľ pracovala na plné obrátky.  Možno to nie je taký zlý nápad. Keď by sme sa presťahovali, kde je napísané, že by som sa nemohla stretávať s Rišom? Hoc sme doteraz neboli od seba nikdy odlúčený, vždy sme verili, že naša láska prekoná všetko. Čo, keď je toto ďalšia skúška, ktorú máme prekonať?

V tom som si zobrala do ruky mobil a začala písať.

Musíme sa zajtra stretnúť. V našej obvyklej kaviarni. M.

Rozposlala som túto správu štyrom ľuďom a v duchu zvádzala boj. Vyhovieť rodičom alebo trvať na svojom rozhodnutí?

* * *

„To nemyslíš vážne? Nemôžeš odísť!“ ozvala sa prvá Bia.

„Chceš tu nechať nás a Riša samého? To nie je od teba pekné,“ vložil sa do toho Lukáš a nahodil svoj profesionálny výraz. „Ver, že dlho neostane sám. Chalani sú takí. Láska na diaľku nikdy nevydrží.“

Už vyše hodiny sme sedeli všetci piati v našej obľúbenej kaviarni a ja som nič iné nepočúvala, iba výčitky. Najmä od Lukáša a Bibi. Janka ako zvyčajne veľa toho nepovedala. No vedela som, že mám u nej plnú podporu. A Rišo len potichu sedel a vnímal všetky informácie. Z jeho výrazu sa nedalo nič identifikovať. Hneval sa? Chce, aby som ostala? Prečo nepovie aj on svoj názor? Čaká, keď budeme samí?

„Bia, Lukáš, prečo sa do toho tak staráte? Jej rozhodnutie, už bude akékoľvek, musíme prijať. Sme kamaráti, parta, ktorá drží spolu, zabudli ste?“ ozvala sa z ničoho nič Janka a na oboch pozrela karhavým výrazom.

Vďačne som na ňu uprela svoj pohľad. My dve sme veľmi nepotrebovali slová. Rozumeli sme si aj posunkami.

„Mirka, budem musieť domov, nechceš, aby som ťa odprevadil?“ spýtal sa ma Rišo, keď si z ničoho prezeral na display mobil.

Kam má namierené? Veď nič nespomínal.

„Ale áno, už aj tak som mala byť doma.“ Pozrela som na ostatných a poďakovala mi za podporu.

Keď sme vyšli z kaviarne, Rišo si so mnou preplietol prsty a spolu sme vyrazili ku mne. Cestou však nikto nič nepovedal. Bála som sa, pretože doteraz dokopy nič nepovedal. Ako to celé vníma? Tiež sa bojí, že nám to nevydrží? Predsa vie, že by som si nezačala s nikým. Milujem ho. Môže byť na svete milión chalanov, moje srdce je iba jeho.

„Mirka,“ povedal tichým hlasom a obrátil si ma k sebe. Najprv ma jemne pobozkal na pery, a potom pokračoval: „Nemaj strach. Budem akceptovať tvoje rozhodnutie. Keď máš možnosť ísť na tú školu a nechceš sklamať vašich, pokojne sa presťahuj. Nás dvoch nerozdelí žiadna vzdialenosť. Viem, že ma miluješ a nepodviedla by si ma.“ Jeho slová boli ako balzam na dušu. Tak veľmi mi záležalo na jeho názore.

Pohladila som ho po tvári a usmiala sa.
„Ani nevieš, ako veľmi si mi to teraz uľahčil. Ďakujem ti za toľko vecí. Neviem, čo by som bez teba robila.“

Ešte chvíľku sme sa obaja doťahovali, a potom, keď už musel ísť, sme sa rozlúčili. S povzdychom som vošla dnu a už vedela, čo urobiť.

***
Nová kapitola k dispozícií. Rozhodla som sa, že prvé dve alebo tri kapitoly nebudú také akčné, lebo potrebujem trocha opísať situáciu pred tým, ako sa budú sťahovať. Snáď vás to neprestane baviť. Ale nabudúce už niečo vymyslím, aby to bolo lepšie a pútavejšie.

Ďakujem všetkým tým, ktorí prečítali prvú časť, nepočítala som s toľkými komentami, a preto chcem venovať túto kapitolu každému jednému, koho tento príbeh zaujal. 

Sophia.

Autor: Sophia, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tangled love story - 2. kapitola: