Tanec s vlkmi - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dievča unesú do väznice. Tam jej robia hrozné veci. Kým nevedia vlka nájsť je tam zavretá. No ona sa viac ako o svoj život bojí o svojho vlka.

06.07.2012 (17:00) • zuzik • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 918×

2. kapitola - Muky

Keď som sa prebrala uvidela som hlavne tmu. Zavriem oči, no nebadám žiadny rozdiel. Pamätám si čo sa so mnou stalo, no želám si aby to bol sen. Aby som sa mohla pritisknúť k jeho srsti, mohotnej hrudi, položiť si hlavu medzi jeho laby a cítiť jeho horúci dych na svojej takmer odhalenej pokožke. Rozplačem sa, čo iné mi zostáva? Čo asi teraz robí? Ak sa sem vrhne určite ho zabijú, prosím nech mu zato nestojím- prosím. Ak by sa mu dačo stalo neprežila by som to.

Zaškrípanie dverí. Tvárim sa že spím- už mi začína ísť do predstieranie že niesom pri vedomí.

„Kukaj ako drichme." Smeje sa hlas.

„Sladké sny už dlho trvať nebudú." Riekne zasa iný.

Vylejú na mňa kýbel z vodou. Aspoň dúfam, že je to voda.

Pomaly si sadnem bez známky prekvapenia.

„Áno?" spýtam sa, pričom zapojujem všetku hrdosť čo je vo mne.

Zasvietilo trochu svetla. Pozorne si obzriem tých dvoch, ten čo sa smial je muž z žltými vlasmi a dvojfarebnými očami, mal trochu pokrivený úsmev. Druhý je trochu vyšší hnedé vlasy a aj hnedé oči- je trochu svalnatý, no nie tak ako môj vĺčik.

„Vieš prečo si tu?"

„Nie." Poviem bez zaváhania, nebudem s nimi hrať tú hlúpu hru, zdá sa mi, že chcú aby som sa pýtala.

„Tak ja ti to poviem zlatko dobre? Si tu pretože tá tvoja príšera chce od nás ďalšie dievčatká, a to nieje fér vieš? Aby zomierali malé dievčatká namiesto teba vieš?" Keď to dopovedal chytil mi ruku a skoro mi ju vykĺbil za chrbát. Prehltnem výkrik.

„Povedzte mi čo odomňa chcete, alebo ma nechajte napokoji." Poviem a ešte viac zdvihnem bradu. Vĺčik, čo mi len spravia? Chcem ťa pri sebe, bojím sa.

„Momentálne vlastne stačí, že si tu. No vieš ty štetka keď si môže užiť tá príšera môžem aj ja." Povie ten blonďák. Zakrývam zúfalstvo. Aj tak je vyditelné ako sa mi zrýchli dych.

Obidvaja sa na mňa pritlačia z obidvoch strán. Samozrejme mám obrovský strach. Je totižto jedno tajomstvo...

„Prestaň sa odťahovať."

Jeden z nich mi zájde rukou pod zvädnuté lopúchové listy. Vtedy mi prasknú nervy- kopnem ho a snažím sa dostať k dverám. Lomcujem s nimi o život. Vtom ma dakto od zadu chytí.

Čoraz viac si dovoľujú. Zdesenie mnou priam preteká.

Vtom tam vtrhne najaká tučná ženská v kroji. Asi tú celu nezamkli dobre.

„Čo tu robíte, že sa nehanbíte, nechajte ju napokoji."

Vyjavene som sa pozerala na tú scénku, táto zvláštna žena ma zachránila. Tí dvaja nahnevane odkráčali. Ešte sa na mňa zvláštne pozreli a potom zabuchli celu.

Roztrasene som si prešla rukou cez vlasy, takto sa to nedá. Chcem byť už preč, nech je to len nočná mora.

Ja som ešte nebola s mojím vlkom, no nebola- neviem ako to povedať... Tak fajn nespala som s ním ešte, viete pozná ma od vtedy, čo som bola iba bábätko- stále ma ešte považuje za malú aj keď už som dosť stará.

Obzerám si celu- moje oči si už zvykli na tmu.

Čo bude ďalej?

Vzali si všetko a pritom nič,
tak si len v cele potichu krič.

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování