OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svet neviditeľných - 2. kapitola

22.08.2013 (17:00) • wani123 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 523×

Šiel do svojej kancelárie a ja rovno za ním. Sadol si za svoj pracovný stôl a chytil hlavu do dlaní. Oprela som sa o stôl a prekvapene na neho pozerala.

„Pre boha, veď ste nejaký chlap, nie? Každý deň zachraňujete ľuďom životy a bojíte sa dievčaťa? No tak trošku nadpriridzeného dievčaťa? Vy nie ste blázon, len tak trošku vidíte ducha? Ak sa tak môžem nazvať."

Hľadala som správne slová na útechu, ale ako vidím, veľmi sa mi to nedarí.

„Už ste niekedy niečo také zažili? Podľa vašej reakcie predpokladám, že nie, ale prečo ma vy vidíte a ostatní nie?" Rozmýšľala som prečo je to tak, ale žiadne vysvetlenie neprišlo. Ľudský mozog nesiaha na takéto témy. Prečo? Nikto nevie. Iba on.

„Ako vidíte, nie, nezažil." Ani sa na mňa nepozrel a stále držal svoju tvár v dlaniach.

„A ako dlho ešte budem v bezvedomí? Mám chuť na niečo sladké. Hmm, dala by som si Kit Kat." Rozmýšľala som, čo by som si dala. A tešila sa na to, že keď sa prebudím, tak...

Moje rozmýšľanie prerušil doktor.

„Nie ste v bezvedomí." Teraz na mňa pozrel a v jeho pohľade som videla súcit a niečo... Neviem, čo to bolo. Ale nevyzerá to dobre.

„Ste v kóme." Postavil sa a pozrel na papiere.

„V k-kóme?" Vypleštila som na neho svoje oči a všetko okolo zastalo. Myslela som, že všetko bude dobré, že sa prebudím a znova objímem svoju matku a brata. No tento plán sa bude musieť odložiť na dobu neurčitú. Ale začala som hneď pozitívne myslieť, keďže to mám vo svojej povahe.

„To... to bude určite len niekoľko dní, potom sa preberiem a všetko bude tak, ako pred tým. Však?" utešovala som samu seba, ale vedela som, že toto je vážne. Že teraz nestačí lúsknutie prstom a všetko bude dobré. Tentokrát to je inak.

„Kóma nie je ešte prebádaná, slečna. Nikdy nevieme, ako dlho to potrvá. Možno dni, týždne, mesiace alebo roky."

Niekto vtrhol do jeho kancelárie a tým prerušil náš rozhovor.

„Doktor Petterson, na jednotke vás potrebujeme," povedala rozrušene žena nízkej postavy, oblečená v modro-zelenej kombinácii, tipujem, že je to sestrička.

Pozrel na mňa a hneď na sestričku. „V pohode, ja vám neutečiem." Prekrútila som oči a mierne sa usmiala. „Alebo mám lepší nápad. Idem s vami."

„To v žiadnom prípade." Pozrel na mňa prísnym pohľadom. Sestrička sa na neho začudovane pozrela.

„Pán doktor, ste v poriadku?" Zasmiala som sa z tejto situácie.

Ruky som dala pred seba, ako na obranu. „Ale veď mňa nikto nevidí a ani sa ničoho nemôžem dotknúť. Všetko bude v najväčšom poriadku. Iba sa trošku popozerám," povedala som milo.

Na to že ležím v kóme, som dosť optimistická. Aj keď to mám v povahe, trošku ma ten pocit zneistil. Ale prečo sa nepopozerať na nejaké črevá?!

„Áno, isteže. Už idem." Pozrel na sestričku a rýchlym krokom šiel za ňou a ja zase za ním.

Vošli sme do izby číslo jedna. Na posteli ležal muž, asi okolo šesťdesiatky. Nehýbal sa. Okolo postele bolo kopu sestričiek a preháňali sa z jednej strany na druhú ako modelky na móle. Začali spomínať tie doktorské výrazy príkaladu: Tlak stále klesá, pulz slabne.

Doktor sa cez všetky sestry predrel a zakričal: „Defibrilátor, hneď." Sestra pribehla s vozíkom, na ktorom bol ten nástroj.
„Nabiť na stopäťdesiat, teraz."
„Nabíjam," oboznámila ho sestrička.

Priložil ho k hrudi a ozvalo sa "Zvrasck". Pacien stále nereagoval. Stále zvyšovali napätie.
Zrazu pri mne začal stáť muž z postele. Pozeral okolo seba, že čo sa to deje.

„Hej vy." Pozrel na mňa spýtavým pohľadom. „Čo sa to deje?" spýtal sa.
„No tak to vyzerá, že ste mŕtvy," ukázala som rukou na lekársky tím, ktorý zachraňuje tohto muža.

„Aj vy ste mŕtva?" spýtal sa ma celkom pokojným tónom. No na jeho mieste by som asi nebola taká pokojná. Veď zomrel. Opustli všetkých svojich milovaných. To mu na nich nezáležalo? pýtala som sa samej seba.

„Nie, nie som. Ležím v kóme."
„Kóma, tak to je zlé," povedal súcitne.
„Zlé? A vy? Veď ste mŕtvy. To vám ani trochu nevadí?" Moja rozhorčenosť by sa dala krájať.
„Slečna, keď ste na tomto svete už sám. Smrť je vykúpením." Pozrel na ňu milo, ale bolo vidieť, že sa trápi.

Chytila som ho za ruku, čo ma dosť prekvapilo, keďže ostatného sa chytať nemôžem.
„Tam sa už určite nebudete trápiť." Usmiala som sa na neho. „Dúfam." Pozerali sme sa na tím lekárov. Ruku mi stisol silnejšie a tiež sa usmial. Zrazu som jeho dotyk prestávala cítiť a aj on mizol.

„Čo sa to robí?" Zmätene na mňa pozrel.

„Ja... ja neviem." Zmätený pohľad som mu venovala, až sa úplne stratil.

„Je späť," počula som doktora Pettersona. „Je späť." Tentokrát to už povedal veselšie a vyčaril sa mu úsmev na tvári, ako aj všetkým sestričkám naokolo. Teraz neviem, či z toho, že ten muž prežil, alebo z úsmevu doktora Pettersona. Pozrel na mňa a usmial sa. Ja som mu úsmev opätovala.

Vybral sa do kancelárie a ja zasa za ním.
„Na tak mladého doktora máte vysoké postavenie," povedala som uznane, no zároveň podpichačne.

„Tvrdo odvedená práca, slečna," povedal so zdvihnutým obočím a miernym úsmevom.
„Po prvé, nehovorte mi slečna. Som Vanesa. Rada by som vám podala ruku, ale nejde to. A po druhé, nevykajte mi. Mám devätnásť. Nie som malá."

„Matt Petterson," usmial sa a podal ruku smerok ku mne. Divne som na neho pozrela a on hneď v zápätí ruku stiahol, keďže sa nemôžem ničoho ani nikoho dotknúť. Zasmiali sme sa nad tým. Asi nemá dobrú pamäť.

„Povedali ste mojej mame, že som v kóme?"
„Ešte nie, určite chceš byť pri tom." Prikývla som.

„Tak poď, ideme." Chcel ma chytiť za plece, ale určite si spomenul, že nemôže. Stiahol ruku a šiel smerom k dverám. Ja som šla za ním.

Došli sme k mojej mame, ktorá sedela pri posteli s bratom. Vyzerala byť taká zničená a unavená. Najradšej by som ju objala a urobila čaj, ako som to robievala vždy, keď bola takáto. No tentokrát som to nemohla urobiť.

„Pani Fletcherová?" povie ticho Matt. Otočila svoju hlavu smerom k doktorovi a prikývla.
„Som doktor Petterson, ošetrujúci vašej dcéry." Otočila sa k nemu celá.
„Čo je mojej dcére? Kedy sa preberie z bezvedomia? Trvá to nejako dlho, nie?"

„Pani Fletcherová, je mi ľúto, ale to môže trochu trvať," povedal jemne, aby ju viac nerozrušil.

„Č-čo? Čo jej je?" spýtala sa vydesene.
„Je v kóme," povedal a zvraštil čelo.

Do očí sa jej nahrnuli slzy a pozrela sa na mňa. „Zlatko, ty to zvládneš! Ty to musíš zvládnuť." Chytila ma za ruku a bolo to niečo neskutočné. Cítila som to. Ja som to cítila. Pozrela som na ruku a prekvapene pozrela na doktora.

„Ja... ja to cítim," šepla som mu.
„To je dobre," šepol, aby to mama nepočula.
„Prebudíš sa. Budeme pre to robiť všetko, čo bude v našich silách."
Prikývla som a usmiala sa.

„Povedzte mojej mame, nech si ide domov oddýchnuť, vyzerá zničene. A keď sa preberiem, chcem ju vidieť usmiatu, aby mi hneď dodala energiu." Pozrela som na neho prosebne. Usmial sa a prikývol na súhlas.

„Pani Fletcherová, mali by ste si oddýchnuť. Vaša dcéra by si to určite priala." Pozrel na ňu milo, pozrel na mňa a hneď do papierov.
„Ďakujem," šepla som mu.

Postavila som sa za mamu a chytila za rameno. Chytila som ju, ja som ju cítila.
Prekvapene som pozrela na Matta a on na mňa. Mama sa s prekvapeným pohľadom pozrela na svoje rameno a prešla po ňom rukou.

„A-asi máte pravdu. Pôjdem sa trochu vyspať. Ak by sa niečo zmenilo, prosím, zavolajte mi."
Postavila sa a ja som ruku stiahla.
Pohladkala som si druhou rukou ruku, ktorou som sa jej chytila. Zaštípali ma oči a jedna slza mi pošteklila líce. A po nej druhá a tretia.

Keď mama odišla, Matt sa poobzeral okolo seba a pritúlil si ma k sebe. Fungovalo to, cítila som jeho telo na svojom. Jednou rukou ma držal okolo pása a druhou mi pridržiaval hlavu. Rozplakala som sa ako malé dieťa a on ma tíšil, aby som sa upokojila.

„Všetko bude dobré." Odtiahla som sa od neho.
„Nie, nebude, takto to môže ostať aj roky. Chcem sa prebudiť, ja sa musím prebudiť."
Dostávala som vety z úst, pomedzi zvlykanie.

Sadla som si vedľa svojho tela, ktoré bezmocne ležalo na posteli. Pozerala som sa na seba a slzy mi stále padali. 
Takto bezmocne som sa nikdy necítila. Je to naozaj neuveriteľne zlý pocit, keď chcete niečo urobiť a proste nemôžete. Nejde to. Ale ja sa len tak nevzdám. Musí predsa existovať spôsob, aby som sa znova zobudila. Musí. 
Poutierala som si slzy z tváre a vybrala sa za doktorom Pettersonom. Ani som si nevšimla, že dokým som sa topila v slzách, on odišiel. Dvere boli otvorené a nebol tam sám. Bola tam nejaká mladá doktorka. Pôsobila veľmi nesympaticky. 

 „Myslíš, že je to nádejné s tou Fletcherovou?" Povedala to tak, povedala by som, nezaujímavo a znudene.
Matt si ma nevšimol, že som vošla. 
„Áno, myslím že je to nádejné!" Skôr to skríkol ako povedal, čo ma prekvapilo. V dobrom.
„Fájn, ako myslíš," odpovedala mu a opustila miestnosť.

„To čo malo byť?" spýtala som sa prekvapene.
„Ou, prepáč, nevedel som, že si tu. Kolegyňa. Je odporná." Mierne sa zaškeril.
„Áno, to som si všimla. To ma akože chcela odpojiť z prístrojov?" Pozrela som sa na neho spýtavo.
„No, najprv by sa opýtala tvojej matky. Určite by ju presviedčala, že ti bude lepšie, ak odídeš a tak. V tom je fakt dobrá," povedal to mierne naštvane.
„Sľúb mi, že to nikdy nedovolíš."
„Ak nie si prízrak a budeš tu aj zajtra, tak sľubujem!" povedal vážne.

 Tak, toto je druhá kapitola mojej poviedky. Dúfam, že sa aspoň trošku páčila. Budem rada za každý komentár. :)

Autor: wani123, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svet neviditeľných - 2. kapitola: