OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 10. kapitola

09.05.2011 (19:00) • Moonlight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 901×

OTVOR MA!

Keď som sa ráno zobudila, Shane už pri mne nebol. Zišla som teda dolu do kuchyne na raňajky.

„Dobré ráno, Ness. Ako bolo včera u Sorinej babky?“ spýtal sa otec, ktorý už varil jedlo.

„Bolo tam nádherne. Za domom bola naozaj krásna lúka plná kvetov. A je dobrá kuchárka. Jej malinový koláč bol vynikajúci.“

„Som rád, že sa ti tam páčilo. Chceš aj ty vajíčka?“ spýtal sa a ukázal na panvicu.

„Hm, jedno si dám,“ odvetila som. Zatiaľ čo on sa venoval  praženici, ja som obom naliala mlieko a prichystala taniere. Keď skončil a začali sme jesť, napadlo ma, že by som mu mohla povedať o tom dievčati a jej denníku. Ocovi som hovorila všetko - teda väčšinou a mala som pocit, že toto je jedna z vecí, ktoré by mal vedieť.

„Oci,“ začala som opatrne a počkala som, kým odtrhne zrak od novín. „Vieš, včera tam s nami bol aj Shane a Sorina babka ho spoznala.“

„Glyniss bola vždy veľmi všímavá,“ prerušil ma.

„Áno, vravela mi o... svojej sestre.“

Vzdychol si. „Je to smutný príbeh.“

„Varovala ma, aby sa aj mne nestalo niečo také,“ vyhŕklo zo mňa. Ďalej som oči upierala na raňajky a pokračovala som: „Dala mi jej denník, aby mi pomohol... nebrať to tak, ako to beriem.“

„Nessa, vieš aký je môj názor na Shana. Hoci sme uzavreli mier, som vždy v strehu. Lovcovi duší nikdy nemôžeš veriť na sto percent. Váš vzťah je... komplikovaný. No napriek tomu kto je, ukázal sa ako dobrý človek.“

Vtedy som si uvedomila, že je omnoho viac vecí, ktoré by som mu chcela objasniť.

„Pamätáš sa na koniec minulého školského roka?“ spýtala som sa opatrne.

„Hej,“ odvetil chladno.

„Dobre vieš, že za to až tak celkom Shane nemohol.“

„Hej.“

„Jeho sestra Diana sa spolčila s jedným upírom, aby ma opäť dostala,“ vyklopila som a otcovi zabehlo jedlo.

„Ako to vieš?“ opýtal sa, keď chytil dych.

„No... stretla sa so Shanom a... proste sa mu tým pochválila. Ibaže ani on, ani nikto iný nevie, kde sa skrýva. Naposledy som ju videla cez leto v Londýne v lunaparku.“

„Ona tam bola?“ opýtal sa neveriacky.

„Aj ten upír.“

Jeho kamenný výraz hovoril za všetko.

„Asi som ti to mala povedať skôr,“ povedala som potichu.

„Myslím, že hej. Ale na druhej strane... väčšinu času tráviš so Shanom a kamarátmi, nie si sama takže... “ odmlčal sa.

„Aj tak si budem dávať pozor tati,“ ubezpečila som ho a položila prázdny tanier s pohárom do drezu. Pustila som vodu, no otec ma zastavil.

„Nechaj tak, ja to urobím.“

„Tak fajn,“ odpovedala som a vybehla do svojej izby. Keďže som mala celý deň voľný, vytiahla som hnedú, mahagónovú skrinku. Opatrne som ju otvorila a ona sa s cvaknutím poddala. Navrchu boli vzorne poukladané zažltnuté fotky. Jednu som vybrala a otočila obrazom nahor. Boli na nej dve mladé dievčatá - pravdepodobne v mojom veku. Usmievali sa a vyzerali tak šťastne. V pravom dolnom rohu som zazrela niečo napísané: Glyniss a Amanda 1949. Odložila som ju nabok a vzala ďalšiu. Tentoraz tam bol mladý muž s jasne bledou pleťou. Pozrela som sa dolu, či aj tam nie je niečo napísané. Matthew, kamkoľvek pôjdeš, budem ťa nasledovať.

Odrazu mi jej prišlo hrozne ľúto. Čím si zaslúžila taký hnusný osud? Opatrne som vybrala aj ostatné fotky a po jednej si ich prezerala. Bola tam Amandina rodina, Matthew a dokonca aj psík. Uvedomila som si, že tam nemala okrem nich nikoho. Vtedy mi zrak padol na hrubý kožený denník. Bol viazaný v tvrdej koži, ktorá úspešne odolávala všetkým tým rokom. Odopla som zlatú manžetu a otvorila ho. Voňal tak nádherne. Zmesou starého papiera, atramentu a nejakej ľahkej voňavky. Ihneď ma pohltila túžba stať sa súčasťou tohto jej príbehu. Túžila som poznať každý okamih jej života. Na prvej strane som našla úhľadným písmom napísané:

Toto vzrušujúce dobrodružstvo, ktoré ma strhlo sa môže skončiť veľmi zle.

Nevedela som, či tým mala majiteľka na mysli to, čo sa mi vybavilo, no bola som si istá, že to s tým súviselo. Prevrátila som ďalšiu zoschnutú stranu. Tam už začínal súvislý text.

2.septembra, 1949

Dnes som prežila prvý deň na novej škole. Je to oveľa ľahšie, keď je pri mne moja sestra. Rodičia mi veľmi chýbajú, no ona mi ich nahrádza. Avšak na výberovom konaní sa niečo stalo. Jeden chlapec ma neskutočne zaujal. Bol niečím výnimočný. Neviem, či to bolo tým, že ostatní spolužiaci sa ho stránili, no mal krásne modré oči. Povráva sa, že je nebezpečný, no ja tomu neverím. Mne taký nepripadá. Chcela som sa s ním dnes porozprávať, nadviazať kontakt, ale som príliš hanblivá. Ani neviem, ako najlepšie by som ti ho opísala, mám pocit, že by som to nedokázala. Jedno viem však určite. Tam v telocvični ma tak opantal svojím pohľadom, že sa mi podlamovali kolená. Bola som zaskočená, keď som zistila, že sa neustále pozerá len na mňa. Teraz už idem spať, pretože zajtra ma čaká náročný deň.

3.septembra, 1949

Na druhý deň, keď sme boli na precvičovaní schopností so mnou ten záhadný študent prehovoril. Volá sa Mathew a je veľmi milý. Sme spolu aj na liekoch. Som z neho celá bez seba. Neviem čím, ale vždy keď som pri ňom, nemôžem lapiť dych. Srdce sa mi roztlčie, akoby som bežala maratón. Na nič iné nemyslím, iba na jeho modré oči. Jedna vec ma však udivuje- medzi zložitými nemá kamarátov. Vlastne vždy, keď sa ozve jeho meno, atmosféra medzi spolužiakmi zhustne. Nejde mi do hlavy prečo, možno je to tým, že ho všetci zaraďujú do skupiny s nebezpečnými schopnosťami. Ja.... som z toho celá zmätená, pretože sestra mi radila, aby som sa od neho držala ďalej. Nechápem ju. Vari nechce moje šťastie? Čo je na Mattovi také zlé?

Jej príbeh nasledoval presne rovnako ako ten môj. Rýchlo som otočila stranu a ponorila sa do ďalšieho dňa.

4.septembra, 1949

Dnes bol ten najkrajší deň v mojom živote, pretože som ho celý strávila s Mattom. Ja.... neviem to ani poriadne popísať.... bolo to ako v rozprávke. Stále nemôžem uveriť, že sa mu páčim akurát ja. Ja Amanda Nattyová. Každý deň sa zobúdzam plná nadšenia, že zas prídem do školy a uvidím ho. Usmeje sa na mňa tým svojím nezbedným úškrnom a ja sa takmer roztopím. Mám pocit, akoby ma hypnotizoval.... akoby som bola omotaná okolo jeho malíčka. Môžem byť ešte viac namotaná?

Musela som sa usmiať - poznala som to až pridobre. Neviem, či som bola rada, že nie som jediná, ktorej sa to stalo, no pritom, ako sa to skončilo, by som jej priala, aby ho nikdy nespoznala. Áno, možno s ním zažila veľa príjemných chvíľ, o ktorých sa ešte dozviem, no nakoniec ju aj tak zabil, tak na čo to bolo. A vtedy som si uvedomila, že tak môžem skončiť aj ja a prišlo mi zle. Už len predstava, ako ležím na zemi a Shane sa ku mne nakláňa, mi spôsobovala zimomriavky.

5. septembra, 1949

Dnes som s ním bola v kine. Bolo to úžasne romantické. Dokonca som sa dotkla jeho ruky. Vždy, keď som bola pri ňom, túžila som po tom ako smädný po vode. No keď sa tak stalo, zhrozila som sa. Jeho ruka bola hrozne studená ako kus nejakého kameňa, ale zároveň  bola taká mäkká ako kus plyšu. Vôbec som nechápala prečo, no v tomto svete ma už nič nemôže prekvapiť, preto som si povedala, že je to asi normálne. Možno je nejaký zvláštny.... niečo ako víly alebo ja neviem. Avšak, keď som prišla domov a znova si to všetko prehrala, dostala som pochybnosti. Niečo v mojom vnútri sa pohlo a nechcelo prijať moje presvedčenie. Neviem, či to mám nechať tak, alebo sa ho na to spýtať.

6. septembra, 1949

Dostala som domáce väzenie, pretože sa moja sestra dozvedela, že som bola s Mattom vonku. Je zaťatá a neustále hovorí, aby som ju poslúchla a nechala ho tak, no mňa k nemu ťahá nejaká neznáma sila. Snažím sa jej klamať, no v škole sedíme pri jednom stole a všetci okolo sa na nás čudne pozerajú. Ja viem, že... určite tvoríme zvláštny pár, no mne je to jedno. Nech si ostatní myslia, čo chcú. Ja ho mám rada, a to je to hlavné.

7. septembra, 1949

Bojím sa, pretože dnes Matt neprišiel do školy. Neozval sa mi, ani nič iné. Toto by mi nemal robiť. Asi na ňom až príliš lipnem. Nedokážem si bez neho predstaviť ani jeden deň. Teda, teraz už hej, ale nie som na tom dobre. Ležím na posteli, pri sebe mám veľkú čokoládu a tŕpnem, čo mu je. Možno sa niečo stalo v jeho rodine, ale prečo by mi o tom nepovedal?

Určite bol na love, pomyslela som si a spomenula si na chvíľu, keď už som vedela, kto Shane je a zabudol si vziať dávku. Bolo to pre mňa utrpenie, no takto som to neprežívala. Možno bolo lepšie, že ja som mala okrem neho veľa kamarátov, no Amanda nikoho iného nespomína. Vravela predsa, že pri stole sedeli sami.

9. septembra, 1949

S Mattom sme veľmi dobrí kamaráti. Dalo by sa povedať, že aj niečo viac, no zatiaľ sa o nič nepokúsil. Všetci učitelia sú nadšení našimi schopnosťami, vravia, že sme nadmieru nadaní. Niečo ma však stále hryzie pri srdci. Neviem prečo, no mám taký pocit, že mi Matt dačo tají.

14. septembra, 1949

Dnes ma Matt prvýkrát pobozkal. Stáli sme pod stromom, pretože pršalo a on tak nádherne voňal. Bolo to, akoby som sa vznášala v siedmom nebi.

16.septembra, 1949

Po tom bozku je náš vzťah oveľa lepší. Po prvé, už nie som tá ustráchaná Amanda. Stal sa zo mňa nový človek. Po druhé, skoro všetok čas trávim s Mattom. Jeho dotyky sú také nežné až mi tuhne krv v žilách. Väčšinou sedíme na slnečnej čistinke a pozorujeme, ako poletujú motýle. Je to veľmi pekné miesto. Žiari dokonca aj v tomto ročnom období, hoci všade inde je zima a dážď. Nevedela by som si predstaviť život bez neho. Sme ako spriaznené duše. A po tretie, konečne nie som sama.

Zrazu ma do reality vrátilo niečie klopanie na dvere.

„Nessa, máš návštevu,“ ozval sa otcov hlas.

„Koho?“ spýtala som sa.

„Shana. “

„Uhm, idem,“ odvetila som a opatrne zavrela denník. Uložila som ho pekne do skrinky a schovala do nočného stolčeka. Hneď na to som vybehla z izby, ale skoro som ho zrazila.

„Ahoj,“ pozdravil ma. „Pôjdeš so mnou von?“

„Myslím, že áno,“ odpovedala som.

Keďže dnes už nebolo tak pekne ako včera, vzala som si bundu a rozlúčila som sa s otcom. Nemala som ani poňatia, kam chce ísť. Viedol ma dozadu za dom a potom chvíľu do lesa, kde sme si sadli na vyvrátený peň.

„Je ti niečo?“ spýtal sa po chvíli.

„Vieš, včera, keď sme odchádzali, Glyniss, Sorina babka, mi dala jeden denník. Tej dievčiny, ktorú zabil jej priateľ. Bola to jej sestra. Predtým ako si prišiel som si ho čítala,“ hovorila som a v hrdle som z neznámych príčin cítila veľkú hrču. Pozrela som sa naň, no na tvári mal iba spýtavý výraz.

„Všetko je rovnaké,“ pokračovala som. „Každý detail v ich svete... “

„To ešte nič neznamená,“ skočil mi do reči ľadovým hlasom. Asi ho mrzelo, že pochybujem, že by sa mohol ovládnuť.

„Povedala som otcovi o Diane,“ zmenila som tému.

„Ako to zobral?“

„Ako asi? Bol šokovaný.“

„Môžem ti sľúbiť, že tvoj dnešný sen sa nikdy nenaplní.“

„Ja ti verím,“ odvetila som.

Zobral ma do náručia, hladil ma po vlasoch a jedným šmahom zahnal všetky moje obavy. Odrazu, akoby moje podvedomie, konečne prijalo fakt, že sa mi nič nestane - aspoň na okamih.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 10. kapitola: