OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 29.

22.09.2014 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1062×

Kapitola 29.

Cassie bola takmer presvedčená, že je v očistci.

Dych z nej vyrážal v chrapľavých stonoch a nohy jej pri každom ďalšom kroku nariekali od túžby na chvíľu si oddýchnuť. Kolená sa jej podlamovali a keby okolo nej nebolo toľko stromov, o ktoré by sa mohla oprieť, dávno by skončila na zemi. A z tej by sa už naozaj nezodvihla. Aby toho nebolo málo, v hlave jej búšila únava a boleli ju svaly, o ktorých ani len netušila, že ich má.

Pri spomienke na to, odkiaľ tá bolesť pochádza, sa jej do líc vkradla červeň. Pristihla sa pri tom, že pokukuje po Gabrielovi, ako mnohokrát predtým za posledných niekoľko hodín, akoby sa chcela uistiť, že sa to všetko skutočne stalo a ona sa ráno zobudila zavŕtaná v jeho bezpečnom náručí. A k tomu všetkému nahá. Spokojnosť z pocitu hrejivosti jeho pokožky a blízkosti jeho tela bola vystriedaná zmätenosťou a mierným zahanbením. V žiare prvých lúčov slnka odrazených od špeciálnych zrkadiel odrazu bolo všetko iné než sa jej zdalo večer predtým.

Neľutovala svoje rozhodnutie a jedna jej časť, tá podstatná a väčšinová, vrnela blahom ako nejaká prerastená mačka nad miskou smotany a bombardovala ju otázkami o tom, kedy sa tá dokonalosť zopakuje. Ale tá povrchová súčasť jej podstaty mala chuť sa skôr červenať a ukryť sa pod perinou.

Nechcela by zmeniť ani jednu chvíľu zo spoločne strávenej noci, dokonca ani tú bolesť, ale mala pocit, akoby už nebola tá istá bytosť ako večer. Márnivosť v nej ju nútila rozutekať sa k zrkadlu, aby si skontrolovala tvár, lebo mala pocit, akoby sa na nej niečo zmenilo. Alebo si len niečo nahovárala. A napriek tomu všetkému sa cítila, akoby sa v nej ukrýval plachý zajac, ktorý chcel utiecť.

Prikrývku si vytiahla takmer až po uši a uistila sa, že nevykukuje ani len palec, hoci jej tam bolo príliš teplo. Bolo to detinské. Gabriel ju predsa videl a bola si istá, že väčšinu jej pokožky aj poznačil dotykom svojich prstov a pier, ale v žiari toho rána všetko vyzeralo inak. Nebola to hanba, čo cítila. Skôr eufória a určitá konečnosť.

Gabriela milovala a bola si istá, že on k nej prechováva tie isté city. Ale tým, že posunuli svoj vzťah na fyzickú úroveň, sa to všetko stalo definitívnym. Teraz ho už nenechá žiadnej inej. A tá malá časť, ktorá ju nútila skryť sa pod perinou, dookola pochybovala o Gabrielových pohnútkach. Jedna noc pre ňu znamenala nielen vyznanie lásky, ale aj záväzok. Prísľub do budúcnosti. A predsa to on mohol vidieť inak. Tá skutočnosť ju nútila obhrýzať si nervózne pery a odvracať pohľad, keď ju opäť zahrnul svojou pozornosťou. Pri ponuke, aby ešte nejaký čas strávili v posteli, sa mu rozžiarili oči niečím dravým, o čom ani len netušila, že by sa tam niekedy mohlo zjaviť.

Číre šialenstvo ju prinútilo uhnúť z jeho dosahu a pozviechať sa na nohy. O niekoľko hodín neskôr sa jej to zdalo ako tá najväčšia pochybnosť na svete, hoci predtým to bolo logické rozhodnutie. Keby prijala, mohla by teraz byť v jeho objatí a nešuchtala sa pomalým krokom v lese na chvoste celej skupiny. Nenávidela pochody hore kopcom!

Odrazu ju z premýšľania vytrhala ruka, ktorá jej pristála na ramene. Podskočila a bleskovo sa otočila. Keď sa stretla s dôverným pohľadom Gabrielových očí, hlasno si vydýchla. Ako je možné, že sa zamyslela tak hlboko, až prestala vnímať svoje okolie?

„Mala by si nás počkať, kým sa dohodneme a trochu si oddýchneme,“ napomenul ju jemne.

Zamračila sa na neho. „Oddýchnuť? Prečo práve teraz?“ Chcela ho obviniť z toho, že prestávka by im padla lepšie už pred minimálne hodinou, ale nakoniec svoju výčitku prehltla. Skuvíňaním sa strápni ešte viac.

Gabrielovi zamykalo kútikmi. „Podľa mapy a súradníc tvojej mamy sa za týmto kopcom nachádza budova, alebo miesto, kde by sme mali doraziť. Chceme si oddýchnuť a aspoň sa tváriť, že sa dohadujeme na stratégii. Netušíme, čo čakať.“

Prikývla. „Tak ja sa zložím tu pod strom a vy sa môžeme dohodnúť.“

„Ty sa mi vyhýbaš?“ strelil po nej Gabriel otázku.

Na niekoľko sekúnd bola zaskočená jeho priamosťou a s otvorenými ústami hľadela na jeho tvár bez akéhokoľvek výrazu. Nakoniec sa opäť ovládla a naprázdno prehltla. Prsty sa jej samovoľne začali preplietať.

„Rozhodne nie. Len nevidím dôvod, prečo by som sa s vami mala zúčastniť na plánovaní nejakého bojového plánu, keď s podobnými záležitosťami nemám žiadne skúsenosti. Radšej ostanem bokom a potom si vypočujem výsledok,“ odpovedala čo najneutrálnejšie, ako len dokázala. Lenže aj jej samotnej sa zdalo, akoby bola len príliš zlou tragédkou.

Gabriel natiahol ruku a položil jej ju na líce. „Je dôležité, aby si sa zúčastnila toho dohadovania. Musíme sa čo najviac zosynchronizovať a to ty veľmi dobre vieš, sama si to ešte včera navrhovala. Aby sme všetky detaily doladili až na mieste. A my sme takmer v cieli.“ Trochu úzkostne sa zamračil. „čo ma opäť privádza k myšlienke, že sa mi snažíš zámerne vyhýbať. Hoci netuším, čo som urobil, že som si to zaslúžil.“

„Ja sa ti nevyhýbam,“ trvala na svojom, ale nedokázala sa mu pri tom pozrieť do tváre. Radšej počítala kamienky pod nohami.

„Tak preto si sa na mňa od raňajok sotva pozrela?“

Pokrčila ramenami, ale tomu gestu chýbala nonšalantnosť. „Nechcela som ťa rušiť.“

„Cass... ja nie som idiot, tak sa ku mne tak prestaň správať. Veľmi dobre vieš, že mám pravdu. Z nejakého dôvodu sa na mňa neobťažuješ ani len pozrieť od momentu, čo sme vyliezli z postele. Ľutuješ snáď to, čo sa stalo v noci?“ Na konci vety jeho rozhorčenie zjemnila neistota.

Prudko pokrútila hlavou. „Rozhodne to neľutujem, len...“ Zarazila sa.

„Len?“ pobádal ju k odpovedi.

„Len neviem, či berieš rovnako význam toho, čo sa stalo,“ zamumlala sotva počuteľne, niektoré slová doslova zhltla. V podstate ani sama sebe nerozumela a desila sa toho, že by to musela zopakovať. Ale miesto jeho naliehania len pocítila, ako jej položil prst pod bradu a zodvihol jej tvár, aby sa na neho musela zadívať. V očiach mal naliehavosť.

„Včerajšia noc bola najkrajšia v celom mojom živote. Netušil som, čo robím, prenechal som to na inštinkty. A keď sa ráno predo mnou skryla pod perinu, bol som presvedčený, že to musela byť pohroma. Chcel som ti dať čas, ale už sa nedokážem držať stranou. Radšej zo seba urobím idiota, než by som ti dobrovoľne dovolil len tak odkráčať z nášho vzťahu.“

Cassie vypleštila oči. „Skôr by som zomrela, ako od teba utiekla.“

„Tak prečo si mi nedovolila pobozkať ťa?“

„Ak si dobre spomínam, dovolila som ti oveľa viac ako len jeden bozk.“

Gabriel zaklonil hlavu. „Ale nechcela si viac.“

„Práveže naopak, chcela som to až príliš!“ zvolala a oblo jej jedno, kto ju bude počuť.

Nemohla uveriť tomu, že si Gabriel mohol myslieť niečo také. Ale na druhej strane... ako si asi mohol jej správanie vysvetliť? Nekomunikovala s ním, len sa odtiahla a rýchlo vbehla do kúpeľne. A potom sa už ani len nesnažila nejako s ním nadviazať rozhovor. Myslela si, že to bolo kvôli tomu, že pre neho tá noc nič neznamenala. Pre ňu to predstavovalo mocné puto, ktoré ich oboch zviazalo. Keď nejavil známky toho, že by sa zaujímal o jej rozpoloženie, došla k záveru, že si ich nezáväzné šantenie vysvetlila inak. Očividne jej domýšľavé ja opäť urobilo zlý záver.

Hnev, ktorý sa v nej zodvihol ako príliv, ju celú pohltil, ale nedovolila mu obrátiť sa proti Gabrielovi. V duchu nadávala sebe, ale na neho sa neisto usmievala a snažil sa predstavovať, že jej líca nehoria hanbou.

„Odtiahla si sa odo mňa a potom si utiekla.“

Zodvihla ruku, aby ho pohladila, ale potom ju nechala padnúť späť. Netušila, čo by mala urobiť. „Odtiahla som sa, pretože som nemala na výber. Ak by som ťa nechala pokračovať, už by som ťa nechcela zastaviť. A tým pádom by sme sa dnes nikam nedostali.“

„A potom si sa mi vyhýbala, aby si nebola v pokušení?“ navrhol jej a pri tom sa šibalsky usmial. No v pohľade mal toľko vážnosti, že sa neodvážila ani len usmiať, nieto ešte otvorene zasmiať.

„V podstate áno,“ prikývla opatrne. „Ale takisto som sa... bála.“ Naprázdno prehltla a odrazu sa jej začali potiť dlane. Prečo on vyzeral byť taký v pohode, zatiaľ čo ona mala pocit, že je hriešnica, ktorú sa chystajú ukameňovať? „Včerajšia noc bola pre mňa začiatkom niečoho nového, vážnejšieho. Obávala som sa, že pre teba to bolo len povyrazenie. Áno, viem, čo ku mne cítiš, ale nevedela som... vlastne stále neviem, či...“ zahabkala.

Zodvihol obočie. „Myslíš si, že pre mňa to nič neznamenalo, len spríjemnenie večera, mám pravdu?“ Keď neochotne prikývla a sklonila hlavu, potichu pokračoval: „Neviem, kde si prišla na takú hlúposť, ale asi si za to môžem sám. Asi som ti dostatočne neukázal, ako mi na tebe záleží. Dovoľ mi chybu napraviť.“ Opäť ju prinútil zodvihnúť tvár. Prepaľoval ju rozhorúčeným pohľadom, ktorý by dokázal roztopiť akúkoľvek bariéru, ktorú si okolo seba postavila. „Milujem ťa viac, ako čokoľvek na tomto svete. Život bez teba by bol len prázdnym prežívaním. Nechcem sa ťa v zdať a nikdy nikomu nedovolím, aby mi ťa zobral. Jediný únik z nášho vzťahu pre teba je slobodné rozhodnutie. Ak by si ma požiadala, aby som ťa nechal ísť, urobil by som to – ak by nezabralo presviedčanie, aby si sa rozhodla pre opak.“

Pri jeho úprimných slovách sa slabo usmiala a cítila, ako jej srdce v hrudi poskočilo a vzápätí sa rozbehlo ako o závod. Do očí sa jej natlačili slzy a v duchu si nie prvý raz vynadala za svoju domýšľavosť. Ona sa mu vyhýbala a bála sa s ním otvorene hovoriť, pretože si myslela, že to necíti rovnako. Keby mala oproti niekoho iného ako Gabriela, pravdepodobne by strávili celé mesiace tým, že by zabíjali svoj rodiaci sa vzťah. Alebo čokoľvek, čo je tomu za daných okolností aspoň podobné.

Vrhla sa mu okolo krku a tvár mu zaborila do hrude. „Nechcem sa ťa vzdať, keď už som ťa konečne našla, Gabe.“

Nevidela ho, ale tušila, že sa usmieva. Radosť sa mu vkradla aj do hlasu. „Takže to znamená áno?“

„Áno?“ zopakovala zmätene.

Odtiahol sa od nej, aby sa jej mohol zadívať do očí. „Ostaneš so mnou? Dáš nám šancu?“

„Samozrejme,“ povedala oduševnene a krátko ho pobozkala na pery, aby mu naznačila vážnosť svojho rozhodnutia, i istotu, ktorá sa za ním ukrýva. Ešte pred pár minútami bola roztrasenou kôpkou plnou námietok a nespokojnosti. Teraz tá istá dušička pookriala – ale stále bola rozzúrená svojou fyzickou slabosťou.

„Takže teraz, keď sme si to vysvetlili, pridáš sa k plánovaniu ďalšieho postupu?“ uisťoval sa Gabriel.

Nemo prikývla, ale namiesto toho, aby sa vybrala k miestu, kde pravdepodobne oddychovali ostatní, vykročila smerom do kopca a trochu hlbšie medzi stromy. Žmúrila proti žiare, ktorá na ňu útočila cez prítmie vytvorené konármi a snažila sa nejako rozoznať čomu čelí. Keď jej zrak padol na komplex nevysokých budov, ktoré sa na seba ponášali ako jednovaječné dvojčatá, niečo v nej sa zadrhlo a prinútilo ju to zalapať po dychu.

V duchu jej naivná a prestrašená časť dúfala, že má len bujnú fantáziu, ale tá časť z nej, ktorá stála nohami pevne na zemi, presne vedela, na čo sa pozerá. Nikdy pri tých budovách nebola, neodvážila by sa tam ísť sama a matka jej zakázala požiadať kohokoľvek iného o to, aby ju sprevádzal.

Táto štvrť nepatrila priamo k mestu, na to od neho bola príliš vzdialená, ale stále bola pod správou Aristokratov. Vždy si mysleli, že to miesto slúži na výcvik vojakov. Teraz si nebola taká istá náplňou práce toho strediska.

„Mama to tu volala Bludisko. Vraj je vnútri toľko podzemných chodieb, že bez mapového čipu zavádzaného priamo do mozgovej kôry by si nenašiel cestu von.“

Gabriel, ktorý sa postavil vedľa nej, ju schmatol za lakeť. Nezovrel ju tak silno, aby jej urobil modrinu, ale napriek tomu to z nejakého dôvodu bolo nepríjemné. „Ty o tomto mieste niečo vieš?“

Chcela pokrčiť ramenami, ale keď videla jeho zúfalý výraz, radšej si to rozmyslela. „Iba to, čo mi mama ojedinele rozprávala.“ Opäť sa zadívala na budovy. „Osobne som tu nikdy nebola, ale keď som bola mladšia, vždy som chcela vedieť, čo ja za stenami mesta. Pamätám si, odkiaľ pochádzam a tak nejako som dúfala, že tu vonku ešte stále stojí náš dom. Miesto, kam by sme sa mohli vrátiť. Ale mama nechcela o mojej dobrodružnej povahe ani len počuť, takže ma radšej strašila príbehmi o desivých základniach na výcvik vojakov, ktoré pohltia obyčajných ľudí a ich potom už nikdy nikto znovu neuvidí.“

„Ak si tu nikdy nebola, ako vieš, že hovorila práve o tomto mieste?“ zapochyboval Gabriel. Chcela sa na neho zamračiť, ale potom si uvedomila, že nemal v úmysle nikoho urážať, proste bol len zvedavý.

„Mama zašla tak ďaleko, že mi ukázala fotku tohto miesta. Často mi o ňom rozprávala, ale až doteraz som si na to nespomenula.“

Gabriel ju prinútil pozrieť sa na neho. Pôsobil trochu nerozhodne. „Vedela by si si na niečo z jej slov spomenúť?“

„Asi len matne,“ priznala zahanbene. „Bolo to pred viac ako ôsmymi rokmi a moja pamäť to všetko vytesnila ako nepotrebné údaje. Viem len, že toto miesto funguje bez prestávky. Mama tvrdila, že ak aby sa tu niekto chcel dostať, práve nepretržitosť práce vo vnútri by mu zabezpečila pokojný prechod. Z nejakého dôvodu to opakovala neustále dookola. Práve túto časť.“

Na chvíľu na nich padlo skeptické ticho. Cassie sa nedovážila ani muknúť, len sledovala Gabriela a snažila sa rozlúštiť, čo sa mu odohráva v hlave. Mohla by odprisahať, že videla, ako sa mu tam vo vnútri otáčajú všetky tie malé kolieska a zapadávajú na svoje miesto. Očividne niečo plánoval a nejako to súviselo s tým, čo mu práve povedala. Ona sama si toho nepamätala až tak veľa, aby mohla aspoň hádať.

Nakoniec, keď bolo čakanie takmer neúnosné, si Gabriel povzdychol. „To, že sa stredisko nezatvára ani len na pár hodín v noci, je skutočne výhoda. Tým pádom nemajú zapnutý plný alarm, inak by sa spúšťal zakaždým, keby niekto čo i lien otvoril dvere na záchod. Takže dočasne vypínajú vonkajšie okruhy. Spoliehajú sa na to, že nikto nebude mať dôvod vojsť dnu a ak to aj niekomu napadne, zastavia ho ostatní pracovníci, ktorí sa vždy poznajú po mene.“

„Ale prečo by moja mama chcela, aby sme išli práve sem, ak sa dovnútra nedostaneme?“

„Myslím, že dostaneme,“ ozval sa potichu. „Nechcel som to pred ostatnými rozmazávať, ale súradnice nevedú presne do tohto komplexu, ale niekoľko desiatok metrov severne. Predpokladal som, že moja sestra alebo tvoja mama proste urobili chybu. Možno len zle napísali niektoré číslo. Ale teraz...“ Rukou si prehrabol vlasy. „Čo ak nemáme ísť priamo do tej budovy, ale tých niekoľko metrov na sever? Čo ak je tam iný vchod, alebo iné miesto, ktoré máme nájsť?“

„Ale kam inam by sme mali ísť? Široko-ďaleko tu nič nie je. Len toto stredisko.“

Gabriel zodvihol obočie. „Hovorila si, že tvoja mama ti o tomto mieste rozprávala. Akoby ťa chcela varovať. No čo ak to bolo viac ako len snaha udržať ťa v bezpečí? Čo ak ťa už pred tými rokmi podvedome pripravovala na túto úlohu?“

Otvorila ústa, aby mu na to niečo odsekla a vzápätí ich znovu zavrela. Odmietala si pripustiť, že by to bola pravda. Ale na druhej strane, čo ak... Nie! Veď to bola do neba volajúca hlúposť. Jej matka nemohla už vtedy tušiť, že sa raz dostane až takto ďaleko. Ale akú inú možnosť mala? Ako sa sama presvedčila na vlastnej koži, ona nebola jednou z tých, ktorá robí niektoré veci náhodne. Všetko musela mať dopodrobna premyslené, naplánované.

Zamyslene si pošúchala bradu. „Povedzme, že máš pravdu. Ale kam teda tie súradnice vedú?“

„Nehovorila si, že sú tu podzemné priestory?“ vyhŕkol odrazu, akoby ho doslova nakopol nejaký nápad.

Na chvíľku sa odmlčala, v hlave sa snažila poskladať mozaiku z toho všetkého, na čo si spomína, ale bohužiaľ toho nebolo toľko, ako by si priala. Len dúfala, že to bude stačiť na to, aby to nejako zavážilo pri ich prežití. Svojou sklerózou by nikoho nechcela ohroziť a už vôbec nie svojich priateľov.

Odkašlala si. „Mama tvrdila, že sú tam chodby a miestnosti. Je to tam niekoľkonásobne väčšie než nadzemná časť. Preto v okolí už nič nepostavili, ani tu nerozšírili priemyselné budovy z mesta. V podstate to tu ohraničili ako samostatnú časť.“ Pousmiala sa, keď jej náhle v hlave blikla spomienka. „Vždy sa smiala, že celý tento komplex je v podstate ako jedna veľká budova v ešte menšej budove.“

Cítila, ako sa Gabriel napriamil, akoby dostal šok elektrickým prúdom. Bleskovo sa k nej otočil a tváril sa dychtivo. Cassie sa mierne odtiahla. Z nejakého dôvodu ju ten pohľad desil. Hoci v noci sa pri rovnakom výraze roztápala blahom. Očividne sa jej rozštiepila osobnosť. Čo vo svetle všetkých tých posunov času nebolo až také prekvapivé.

„Takže podzemná a nadzemná časť exitujú ako oddelené budovy, chápem to správne?“ uisťoval sa Gabriel.

Cassie pokrčila plecami. „Podľa toho, čo mi mama hovorila, to tak bolo.“

„Čo ak tie súradnice nevedú do nadzemnej časti, ale práve do tej podzemnej?“

„Myslíš, že tam dole je skutočne niečo, čo by sme mali nájsť alebo vidieť?“ uisťovala sa.

Pokýval hlavou na znak súhlasu. „Mám taký pocit, že to oveľa dôležitejšie je práve pod zemnou. A ony dve zistili, ako sa tam dostať bez toho, aby sme museli prejsť cez hlavnú budovu a celú nadzemnú časť.“

„Chceš snáď povedať, že...“ začala, no Gabriel ju nenechal dokončiť.

„Že tie súradnice by mohli viesť ku vchodu do podzemnej časti zariadenia. A už len na základe toho, ako je toto miesto dobre ukryté a že sa vôbec namáhali zbudovaním nejakého podzemia...“ Pokrúti hlavou. „Určite tu bude niečo dôležité. Nepodobá sa to na žiadnu vojenskú základňu, na akej som kedy bol. Takže výcvik tu asi neprebieha.“

Cassie sa snažila naladiť na jeho vzrastajúce nadšenie, ale bolo to ťažké. V ich súčasnej pozícii, a hlavne vo svetle toho, čo sa všetko sa stihlo od začiatku ich cesty pokaziť, bolo ťažké zachovávať si optimistický prístup. Už tak bolo dosť problematické neprepadnúť negatívnosti vlastných myšlienok.

„Povedzme, že máš pravdu a tam niekde v lese je skutočne druhý vchod. Ale ako sa k nemu nepozorovane dostaneme, keď celý objekt strážia vojaci?“

Gabriel sa zákerne uškrnul. „Vždy som tvrdil, že v jednoduchosti je krása.“ Rukou pohodil niekam za seba. „Podľa mňa nás je dosť na to, aby sme sa rozdelili aspoň na dva tímy. Ten jeden sa vkradne dnu, zatiaľ čo ten druhý odláka pozornosť stráží. Tí nebudú vedieť, čo ich zasiahlo a budú sa naháňať za tieňmi, zatiaľ čo my vojdeme dnu a zoberieme si to, čo budeme chcieť.“

Zapochybovala, či to všetko bude také jednoduché, ale svoje obavy si tentoraz nechala pre seba. Miesto toho sa len slabo usmiala na povzbudenie a pohladila Gabriela po ruke. „Tak prečo to nepovieš ostatným? Ja tu počkám a ty sa s nimi dohodni.“

Ani slovkom neprotestoval, len ju pobozkal na líce a doslova vyskočil a rozbehol sa dole kopcom, na ktorý sa predtým niekoľko minút ona sama štverala. Možno to malo niečo do činenia s absenciou kondičky v jej prípade, alebo sa jej proste nechcelo. Nech to bolo akokoľvek, keď videla jeho hladký postup a to, ako elegantne zatavil pred skupinkou, zachvátila ju mierna závisť. Tá však následne musela ustúpiť zaujatiu.

Sústredene sa zadívala na ostatných pod sebou a v duchu nie prvý raz premietala nad rôznorodosťou svojich spoločníkov. Molly a Stilla našla sedieť obďaleč, bokom od ostatných. Hlavy mali spojené dokopy a keby nebola presvedčená o tom, že Still nedokáže rozprávať, mohla by odprisahať, že tam šeptom spriadali nejaké plány. Zdalo sa, akoby ich nezaujímalo čokoľvek, čo im Gabriel hovoril.

Ale na druhej strane, Molly predsa vedela, čo sa stane. Alebo aspoň o udalostiach, ktoré pre ňu nebudú nové. Práve teraz pravdepodobne len čaká na rozhodnutie ostatných, aby sa k nim mohla pridať. Len bohvie, čo sa jej odohrávalo v hlave a Cassie nebola dostatočne pripravená na to, aby sa jej na to otvorene spýtala. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa z odpovede aj tak vyvliekla.

Čo sa týkalo Matta a Garetha, vyzerali, akoby súhlasili s čímkoľvek, čo znelo ako plán. Uvedomovala si, že ich nečinnosť ničí a s ohľadom na ich minulosť im to nemohla zazlievať. Ona sama cítila, ako sa jej napínajú svaly túžbou čokoľvek urobiť. Nestáť nečinne bokom, neprizerať sa tomu, ako sa životy tých, na ktorých je záleží, len tak menia na nočné mory. Bola s nimi dostatočne dlho na to, aby si ich nešťastie vysvetľovala ak osobný útok. Ktokoľvek ubližuje tým, ktorých miluje, akoby zabíjal ju samotnú. Pri Gabrielovi to dokonca platilo niekoľkonásobne.

Jedinou záhadou pre ňu stále bolo päť osôb, ktoré zachránili zo základne s obrazovkami. Štyria muži a jedna žena boli obozretní a tichí, ale nie vyslovene nepriateľskí. Po niekoľkých rokoch v starostlivosti Aristokratov sa im ani nemohla čudovať, že sa chceli aktívne podieľa na boji proti ich nadvláde. Sama by možno reagovala podobne.

Odrazu ju z premýšľania vytrhol ich náhly pohyb. Netušila, ako dlho sa tam dohadovali, ale nemohlo to byť dlhšie ako pár minút. Prekvapilo ju, že sa dokázali zhodnúť na stratégii. Pretože to sa muselo stať, inak by skupinka nováčikov nezamierila na opačný koniec lesa, než kde stála ona.

A Gabriel zase viedol ostatných.

Zdalo sa, že už boli zohratý tím a verili si dostatočne na to, aby jeden na druhého spoliehali. O ľuďoch zo základne to asi platilo dvakrát. Celé roky žili vedľa seba bez možnosti kontaktu s okolitým svetom alebo len medzi sebou. Naučili sa dôverovať jeden druhému. Alebo boli možno len príliš skeptickí vpustiť do svojho stredu kohokoľvek z ich skupinky.

„Všetci súhlasili s našim plánom. Museli sem sa rozdeliť takto. My,“ ukázal rukou Gabriel a zabral tak všetkých piatich, ktorí stáli oproti nej, „chceme ísť dovnútra a zistiť, čo sa tam nachádza. Ostatní proti tomu ostro protestovali, takže ochotne prijali úlohu návnady.“

Cassie len prikývla. Nemala k tomu čo povedať a vyzeralo to, že ani ostatní. Preto len pohodila ramenom a vykročila smerom, ktorým zamieril Gabriel. Čím bližšie boli k miestu určenia, tým sa ich tempo spomaľovalo, Nakoniec skončili tak, že sa takmer plazili za kríkmi, ktorých tam, našťastie, bolo požehnane a prehľadávali pozemok kvôli akémukoľvek pohybu.

Takmer sa bála aj nadýchnuť, také ticho okolo nich panovalo. Preto keď sa odrazu v jej okolí zodvihli nahnevané hlasy, ktoré akoby okolo seba rozhadzovali rozkazy, mierne sa mykla. Obávala sa trochu nadvihnúť a pozrieť sa, čo sa deje, hoci to tušila. Druhá skupinka, o jedného člena menšia než tá ich, prebrala iniciatívu a odlákala od nich pozornosť vojakov. V duchu sa desila toho, že by mala vliezť na nejakú šialenú základňu, ktorá patrila Aristokratom, ale rozhodne nebola dostatočne odvážna, a ani rýchla na to, aby sa hrala na návnadu.

Keď kútikom oka zachytila, ako sa Gabriel postavil, váhavo ho nasledovala. Rýchlo švihla hlavou do všetkých smerov, aby sa uistila, že sa tam niekde neskrýva nepriateľ. Hoci pri rýchlosti, akou to robila, sa vôbec čudovala, že skutočne nevidela len rozmazanú šmuhu plnú farieb.

Podišla o niekoľko krokov dopredu a pohladila Gabriela po ruke. Ten sa na ňu usmial a ukázal kamsi pred seba. Pozrela sa tým smerom a chvíľu musela premýšľať, čo jej to vlastne ukazuje. Prižmúrila oči. Na chvíľu sa jej zdalo, že sa pozerá na dieru v zemi, po prípade nejakú jaskyňu. Ale potom, v tom šere, zbadala záblesk niečoho kovového.

Po pravde, keby sa cez stromy nepredierali slnečné lúče, považovala by to miesto len za ďalší prírodný výbuch. Ale nestalo sa tak a dokonca sa pristihla pri tom, že podvedome vykročila, aby sa k tomu divnému predmetu napol zakrytému v tme rozbehla. Zastavil ju Gabriel. S prstom priloženým na perách jej dával najavo, aby bola ticho. Zahanbene stuhla a očami tikala z jedného miesta na druhé, či nezazrie nejaký nečakaný pohyb. No nič nevidela. Lenže to ešte nezaručovalo, že tam skutočne nikto nebol. To Gabriel bol ten s výcvikom, nie ona.

„Poďme, ale rýchlo,“ pošepol jej do ucha a rukou pokynul ostatným. Keď sa rozbehol, ticho zaúpela, ale nasledovala ho. Žalúdok sa jej pri tom zvieral úzkosťou a obavami.

Na takýto druh adrenalínu nebola zvyknutá a dúfala, že to nebude musieť opakovať príliš často. V duchu sa okríkla, aby prestala fňukať a viac sa venovala tomu, čo musí urobiť. Chcela predsa túto úlohu dokončiť nech to stojí čokoľvek. Čo je to malý šprint v porovnaní s tým všetkým, čo by dokázali napraviť, keby vyhrali nad Aristokratmi.

Keď skôr, ako predpokladala, zastavili v tej tmavej diere, uvedomila si, že ten kovový lesk pochádzal z vysokých vrát, ktoré boli beznádejne zapečatené. Nebola tam žiadna kľučka a už vôbec niečo také ako obyčajný zámok. Boli to elektronické dvere, ktoré sa otvárali a zase zatvárali len so správnym heslom.

„A ako sa dostaneme dovnútra?“ Ani si poriadne neuvedomila, že svoje úvahy vyslovila nahlas, kým jej Gabriel neodvetil:

„Na čo potom máme experta na elektroniku a najlepšieho hackera na planéte?“

Cassie ho podozrievala, že sa len predvádza, ale nemienila mu to povedať. Len ustúpila stranou a nechala ho opäť sa hrať s tým jeho malý Sagaxom. Už predtým ho videla robiť s tým malým zariadením zázraky, preto pre ňu nebolo prekvapením, že už po niekoľkých minútach jej klepal na rameno a nútil ju prejsť do ešte tmavšej chodby so svetlami na fotobunku.

V momente, ako sa všetci napchali dnu a zavreli za sebou dvere, sa žiarivky nehlučne rozblikali. Pri tej ostrej žiare rýchlo zavrela oči a len veľmi pomaly ich otvárala. Podvedome prehľadávala svoje okolie a pátrala po niečom, čo by ich mohlo ohroziť, ale nič nenašla. Teda, ak nerátala prekvapenie, ktorá sa jej rozpínala v tele. Kedy sa z nej stala táto analytická bytosť?

Potiahla Gabriela za rukáv. „Mali by sme sa niekam presunúť a tam si premyslieť, čo by sme mali urobiť ako ďalšie.“

Prikývol na znak súhlasu. „Inde ako na koniec tejto chodby aj tak ísť nemôžeme – teda, ak nechceme čakať vo vchode, či nás niekto príde vyhodiť ako nepohodlných podomových obchodníkov.“ Svoje slová zamýšľal ako vtip, avšak nikto sa na nich nezasmial. Cassie sa zdalo, že to malo skôr opačný efekt.

Všetci sa zamračili a potichu ho nasledovali niekoľko metrov na koniec toho malého priestoru. K ich smole ich za zákrutou nečakalo len pokračovanie toho zatuchnutého, hoci priestranného tunelu, ale aj niekoľko dverí. Neprekvapilo ju, keď sa Molly vybrala k tým s nápisom Sklad. V duchu očakávala, že budú zamknuté. Bola na nich kľúčová dierka, čo veľa vypovedalo o stave celého zriadenia. Asi tu boli paranoidní ľudia, ktorí radšej dôverovali zastaraným spôsobom zabezpečenia. Ale na druhej strane – koľko percent súčasnej populácie by sa aspoň odvážilo hádať, ako sa dostať cez zamknuté dvere a k tomu všetkému aj bez kľúča?

Molly stlačila kľučku a keď sa ozvalo tiché cvaknutie, prekvapene zhíkla. A nebola jediná. Cassie začula niekoľko zalapaní po dychu a sama nemala ďaleko k výkriku. Zastavilo ju len uvedomenie si, že niečo také hlasné by mohlo upútať pozornosť ostatných. Možno aj preto si zahryzla do jazyka a po otvorení tých dvier úplne dokorán sa bez väčších protestov nechala spolu s ostatnými zavrieť do malého skladu, ktorý jej pripomínal maminu izbu s čistiacimi prostriedkami. Akurát, že toto malo rozmery jej niekdajšej izby a nie malej kutice na metly.

Na tomto mieste bolo dokonca aj niekoľko stoličiek a malý stôl. Žeby spoločenská miestnosť pre upratovačky? Tá myšlienka ju zaskočila. Netušila prečo, ale od tajnej základne očakávala niečo viac. Ale na druhej strane, aj na takýchto miestach niekto musel udržiavať poriadok. A roboty to určite neboli, tie využívali ako bojové zbrane.

„Čo budeme teraz robiť?“ ozval sa Matt, čím ju prinútil sústrediť sa na prítomnosť.

Gabriel potriasol hlavou a vyzeral byť zmätený. „Keď som hľadal prístupový kód ku dverám, všimol som si organizáciu miestneho servera. Nenašiel som tam toho veľa, len minimum základných údajov. Žiadne plány alebo pôdorys zariadenia. Čo znamená, že zamestnanci sa buď naučili mapu naspamäť, alebo majú v mozgu nejaký druh zariadenia, ktoré ich bezpečne dokáže previesť na opačnú stranu komplexu bez toho, aby zablúdili.“

Cassie sa tiež zamračila a postúpila o niekoľko krokov dopredu. „Aké máme teda možnosti?“

„Určite tu nebudeme čakať, kým nás tu niekto nájde. Mohol by som sa skúsiť dostať do oficiálnej databázy a nejako sa pokúsiť získať softvér, ktorý vytvára navádzacie čipy. Potom by som...“ Odrazu sa odmlčal. Stíchol a zamračil sa, čo Cassie vyviedlo z rovnováhy. Už otvárala ústa, aby sa ho spýtala, čo sa stalo, keď vtom ju neviditeľná železná päsť zasiahla do žalúdka.

Bolestne zaúpela a objala sa rukami, keď jej vnútro začalo čosi pohlcovať. Vzoprela sa tej sile tak, ako kedykoľvek predtým. Za tých niekoľko dní si zvykla, že čas sa nemení a teraz si za to nadávala. Preto jej trvalo omnoho dlhšie pevne sa primknúť ku svojej podstate a ignorovať to pnutie, ktoré ju celú prestúpilo.

S Gabrielovou rukou obmotanou okolo pliec to bolo jednoduchšie.

Zaťala zuby a stoličky k sebe stláčala tak silno, až hrozilo, že si ich rozdrví. Podvedome sa pripravovala na najhoršie. Pretože vedela, že to príde. No namiesto rozhorúčeného kutáča, ktorý by jej začal prepichovať vnútornosti, sa ohlásilo len ticho a pokoj. Stuhla v predzvesti niečoho ešte horšie, ale nič neprichádzalo. Čas sa zmenil, ale bolo to zvláštne. Akoby sa niečo pokazilo.

Zamračila sa, ale skôr, ako stihla svoje myšlienky vysloviť nahlas, zdvihol sa okolo nich krik, ktorý jej bol až príliš známy. So srdcom takmer až v krku sa vytrhla z Gabrielovho zovretia a vrhla sa do rohu, kde na zemi v malom klbku ležala schúlená Molly. A jej obrysy sa rozmazávali.

„Molly...“ ozvala sa Cassie a ani netušila, čo sa vlastne chce spýtať.

„Prišiel... čas....“ dostala zo seba pomedzi zaťaté zuby. Cassie ju uchopila za ruku, no na jej sklamanie len prešla skrz jej telo. Vedela, že to neveští nič dobré. Hoci nemala skúsenosti s podobnými vecami.

„Nemohol by ti Still pomôcť? Tak ako predtým?“ napadla jej odrazu spásonosná myšlienka.

Molly prudko zakrútil hlavou. „Už vtedy to bolo veľmi tesné. Teraz sa už nič nedá robiť. Moja úloha skončila a čas ma chce späť. Nie je to tak ako v knihách alebo v starých filmoch, ľudia nemôžu ovplyvňovať čas podľa toho ako chcú, hoci Aristokrati by nesúhlasili. Nemôžete niekoho zobrať z budúcnosti a presunúť ho do minulosti bez toho, aby ste zaň času neposkytli náhradu. Tu som navyše a moje miesto tam je prázdne a tým sa narušila rovnováha.“

Cassie sa do očí tisli slzy a keď sa jej preliali cez bariéru viečok, proste to ignorovala. Dôležitá teraz bola Molly a spôsob, ako ju zachrániť. Ale ako to mala urobiť, keď ona sama vyzerala byť taká... zmierená.

„Čo môžem urobiť?“

Molly zodvihla ruku a položil ju Cassie takmer až na líce. Nebol to skutočný dotyk, ale to gesto hrialo oveľa viac. „Už nič. Ako som povedala, je koniec. Moja úloha bola splnená a teraz ma čas vťahuje späť na miesto, kam patrím.“

Hovorila tichým, vyrovnaným hlasom. A s každým slovom sa rozmazávala viac a viac. Cassie tušila, že to nespôsobili len slzy v jej očiach, Molly skutočne mizla. Niečo v jej duši ju bolelo, zlomilo sa. To dievča bolo niekedy otravné, ale svojom spôsobom ju mala veľmi rada. Záležalo jej na nej a len predstava, že ju už nikdy neuvidí, ju trhala na kusy.

„Prečo sme vtedy nedokončili svoju úlohu? Čo sa stalo, že sme nedokázali pokračovať?“ spýtala sa Cassie. Netušila, prečo potrebovala poznať odpoveď, ale bolo to tak. Upokojovala sa, že to bola číra prevencia, ale skôr to bola snaha nejako si zamestnať myseľ.

„Ja som sa stala,“ pošepla s nostalgickým úsmevom.

Cassie sa zamračila. „Ako to myslíš?“

„Tak, ako som to povedala,“ povedala ešte tichšie. „Nebola som sem poslaná kvôli tomu, aby som vám pomohla dokončiť úlohu. Mala som len zaistiť, že sa dostanete až na koniec. Vtedy ste neuspeli nie preto, že by ste to vzdali, alebo vás zabili, či zajali. Nie, urobili ste to z lásky. Z lásky, z ktorej som sa neskôr narodila ja.“ Cassie len okrajovo vnímala reakcie ostatných, mala čo robiť, aby prinútila svoje srdce pokračovať v činnosti. Molly predsa nemohla byť... „Tesne pred tým, ako ste sa dostali na toto miesto, si zistila, že si tehotná. Ani ty a ani Gabriel ste nechceli riskovať život dieťaťa a preto ste úlohu nedokončili. O niekoľko mesiacov neskôr som sa narodila ja. A hoci ste prisahali, že všetko dokončíte, keď sa to dieťa narodí, nikdy ste to neurobili.“

„Takže ty hovoríš, že ty si naša... že my sme tvoji...“ koktala Cassie.

Molly sa unavene usmiala. „Že som vaša dcéra? Áno, som. A som na to hrdá. Ale aj napriek tomu som vždy vedela to, čo aj ostatní – ak by som sa nenarodila, dokončili by ste úlohu a všetko ukončili. A zmenili tým svet. Ale kvôli mne a mojej bezpečnosti ste tak nikdy neurobili. Sagax so súradnicami ste zničili a okrem vás dvoch ich nikto nevidel. Keď vás zabili, zničili tým aj možnosť nejako bojovať proti nadvláde Aristokratov.“ Cassie si všimla, ako Molly po líci steká slza, a napriek tomu, že jej ju zatúžila zovrieť a ubezpečiť ju, že to bude v poriadku, nedokázala zodvihnúť ruku.

Sústredene sa zamračila, keď si niečo uvedomila. „Ty si sem prišla pre to, aby si zabránila svojmu vlastnému počatiu.“

Opatrne prikývla a vôbec nevyzerala kajúcne. Len spokojne. „Ostatní s tým nesúhlasili, ale nepýtala som sa ich na názor. Proste som to urobila. Preto som prišla sama. Lebo viem, že by mi to nikto z nich nedovolil.“

„A ty sa im čuduješ?!“ skríkla Cassie pobúrene, aby tým zakryla vlastnú bolesť. Už ani Gabrielova ruka viac nefungovala ako kotva. „Prečo si to urobila? Prečo? Ak sme skutočne zomreli a ty si ostala, mala si proste žiť svoj život. Prečo si sa ho takto vzdala?“

Jemne sa usmiala. „Pretože si ma naučila, že žiadny človek by nemal byť taký sebecký, aby obetoval nádej ľudstva kvôli vlastnému prežitiu. Ja sa už nenarodím a teraz sa rozplyniem v čase, ale teší ma, že som urobila všetko potrebné, aby ste svoju chybu mohli napraviť a zachrániť ostatných.“

Cassie sa už nesnažila vyzerať ako tá silná.

Tak veľmi chcela Molly objať, zadržať ju na mieste, nedovoliť jej odísť, ale ruky jej len preleteli vzduchom. Dusila sa vlastnými vzlykmi a jediné, po čom túžila, bolo aspoň na niekoľko minút disponovať silou, ktorú v rukách mali Aristokrati. Len na mizivú sekundu, počas ktorej by sa mohla vrátiť späť a zachrániť vlastnú dcéru. Dievča, ktoré malo pätnásť rokov a malo tú najčistejšiu dušu zo všetkých ľudí, ktorých kedy spoznala. Bola človekom, ktorý dokázal obetovať vlastný život, aby ostatní mohli lepšie žiť. A najhoršie na tom bolo, že za to nechcela žiadne zásluhy.

Hrdlo sa jej zovrelo.

„Som na teba hrdá,“ pošepla jej miznúcej podobe sotva počuteľne.

Molline priesvitné pery akoby na chvíľu opäť sfarbil úsmev. „Milujem ťa, mami. Aj teba, oci. Nikdy som nechcela, aby... aby... ste... zomreli... Žite... pre... mňa,“ vyslovila. A s tým, akoby sa do nej oprel vietor, jej telo sa začínalo rozplývať.

Cassie vzlykla a natiahla prsty v snahe zadržať ju, ale nedokázala to. Vlastná bezmocnosť ju dusila. Nemohla urobiť viac, len sa jej pozerať do očí, ktoré jej pripadali až príliš známe. Boli také isté ako tie, ktoré sa na ňu pozerali z Gabrielovej tváre. A ona si to nikdy predtým nevšimla.

Na tvári cítila, ako ju niečo pohladilo, niečo nehmotné. Akoby sa tým v nej zlomila posledná zábrana a ona sa bezvládne zložila na zem a začala naplno vzlykať. Cítila, ako sa okolo nej obmotali Gabrielove paže, ale tentoraz jej nepriniesli útechu. Tú jej nemohlo priniesť nič. Chcela tam len ležať a plakať. Nariekať kvôli Molly, takmer dospelej dcére, ktorú stratila ešte predtým, než sa vôbec stihla narodiť.

Kapitola 28. ¦¦ Kapitola 30.

Po fiasku s predchádzajúcou kapitolu dúfam, že týmto som si aspoň trochu polepšila "povesť". Ak nie, som otvorená kritike. :)

Tak, koľkí z vás to čakali? Alebo som vás apsoň trochu prekvapila?

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 29.: