OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 27.



Stratení v čase - Kapitola 27.Následky rozhodnutí

Kapitola 27.

Trpezlivosť nepatrila k jeho cnostiam. Hoci kedysi tomu tak nebolo. Dokázal celé hodiny postávať a čakať na nejaký rozkaz, alebo čokoľvek, čo by mohol nasledovať, len aby na seba nepútal prílišnú pozornosť. Ale s každou hodinou sa tá stará vlastnosť z neho odparovala ako vlhkosť z lesa po daždi. Jediné, na čo dokázal myslieť, bol neustále plynúci čas a nemennosť celej situácie. Ale oproti ostatným dňom bol teraz už príliš unavený na to, aby pobehoval po miestnosti ako zmyslov zbavený. Nemal silu ani len sa s niekým hádať. Proste sedel a... čakal. Na akýkoľvek náznak zmeny, iskierku nádeje, ktorú v tej tme vlastnej bezútešnosti nevidel. Ale vzdať sa nemohol.

Pred očami sa mu v tom moment začali odohrávať udalosti, na ktoré by radšej zabudol. Obraz Cassie zasypanej sutinami tej budovy ho bude prenasledovať do konca života. Videl ju a takmer sa jej mohol dotknúť, no nemohol jej pomôcť a nebol si istý, či na to vôbec bude mať čas. Pripustiť si, že by mohla byť mŕtva, bolo ako dobrovoľne si okolo krku uviazať kravatu a obesiť sa na lustri. No dotyk s jej studenou pokožkou bolo ako dostať elektrický šok.

Pery mu skrivil náznak úsmevu, keď sa zadíval na veľkú posteľ pred sebou. Jej drobné telíčko sa na nej strácalo. Bola obviazaná na všetkých možných miestach, pokožku sfarbenú blednúcimi modrinami a rozbrázdenú škrabancami, ale pokým sa jej zdvíhala hruď, dokázal svoju bolesť na chvíľku umlčať.

Chýbalo málo a bol by o ňu prišiel. A to všetko pre jediného medveďa. Chcel tú hračku spáliť, zničiť ju, akoby ju mohol viniť z toho, čo sa jej stalo. Ale neurobil to. Možno ho zastavila spomienka na to, ako bola celá obmotaná okolo toho zvieratka, keď ju našli. Alebo pohľad na tvár malého dievčatka, keď svojho macka objala, akoby bol najdôležitejším aspektom jeho života. Myslel si, že sa tá maličká proste zbalí a odíde spolu s rodičmi niekam, kde by mohli aspoň na chvíľu zabudnúť na to všetko, čo s im stalo.

Ale na jeho veľké prekvapenie urobilo to dievčatko niečo, čo by neurobili ani niektorí dospelí. Nenechalo si to plyšové zvieratko, ako očakával, miesto toho natiahlo ručičku a položilo ho vedľa Cassiinej hlavy. Aby ju ochraňoval. Srdce mu zovrel hrejivý cit a keď ho tá malá objala, zaboril si hlavu do tých jemných vláskov a na chvíľu predstieral, že nie sú v situácii, ktorá by potenciálne nemusela skončiť dobre. Bola taká odvážna, hoci mala len štyri roky. Gabriel mal pocit, akoby sa od nej mal niečo naučiť.

Zadíval sa na Cassie a nie prvý raz premietal o tom, čo ich ešte čaká. Keď ju vyhrabali z tých trosiek, museli ju opatrne, ale zároveň veľmi rýchlo, presunúť z toho strediska a dať ju na nejaké bezpečné miesto s aspoň základným zdravotníckym vybavením.

Teraz sa mu zdalo ako príliš veľká náhoda, že sotva pätnásť minút pochodu na západ od toho miesta bola jedna zo základní, ktoré požíval Ethan. Ľudia tam bývali len zriedka a pre nich to bolo ideálne. Preniesť tam Cassie na provizórnych nosidlách nebol problém. Kým sa dostali na miesto určenia, ani mu nenapadlo pochybovať o dôveryhodnosti toho miesta. Dokonca to neurobil ani vtedy, keď obsadili kvázi ošetrovňu s najmodernejším vybavením, ktoré muselo pohádzať z nejakého mesta.

Technika priamo od Aristokratov.

Ale bol ochotný to prehliadnuť, keď prenosný röntgen kontroloval Cassiine zlomeniny a rôzne zlúčeniny a masti liečili jej povrchové zranenia. Skenery sa zase postarali o tie vnútorné. Medicína v súčasnej dobre ho stále fascinovala. Aristokrati boli bastardi, ktorí by si zaslúžili smrť za to, čo robili obyčajným ľuďom, ale vďaka nim všetko napredovalo. Choroby a zranenia už ľudí nezabíjali. Po prvý raz dokázal ten pokrok oceniť.

Jeho chaotické myšlienky preplietajúce sa skrz minulosť i prítomnosť náhle prerušil zvuk zatvárania dverí. Ignoroval to. V potemnenej miestnosti trávil väčšinu času. Cassie bola stále v bezvedomí, no on ju aj tak nedokázal opustiť. Bol odhodlaný už nikdy ju nestratiť z dohľadu, aby sa jej niečo nestalo. Striasalo ho len pri pomyslení na všetky jej zranenia. Dokonca aj teraz niektoré kosti stále zrastali. Dokonca ani zázračné lieky Aristokratov nedokázali donútiť kosti rásť tak rýchlo, stále to trvalo aspoň niekoľko dní.

„Mal by si sa najesť a poriadne vyspať,“ ozval sa za ním hlas, ktorý patril Molly.

Okrem nej sa ho nikto neodvážil osloviť. Možno aj pre to, že ak sa o to niekto pokúsil, vrčal ako besný pes a zazeral ako zle vyspatý medveď. Skúšal to aj na Molly, ale nedala sa zastrašiť. A potom, čo mu vykričala, že aj ona má právo sedieť vedľa Cassie a čakať na jej prebudenie, nemal už žiadny argument, ktorým by ju dokázal vyhnať.

Napokon bol v niektorých chvíľach za spoločnosť vďačný. Bezmocné pozeranie na slabú a takmer mŕtvu Cassie bol nad jeho sily. Srdce sa mu zvieralo a prestávalo biť zakaždým, keď si predstavil, že teraz už mohol stáť nad jej hrobom. Nemohol ju len tak stratiť.

Odkašlal si. „Nie som hladný.“

„Myslím, že keby sa teraz Cassie zobudila, asi by opäť omdlela pri pohľade na tú tvoju vpadnutú tvár a kruhy pod očami.“ Vedel si predstaviť, ako Molly práve teraz nesúhlasne krúti hlavou. „Kedy naposledy si si aj ľahol do tej postele vo vedľajšej miestnosti?“

Pokrčil ramenami. „Je príliš ďaleko,“ odvetil, akoby to všetko vysvetľovalo.

V podstate aj tak neklamal. Nedokázal byť vedľa v miestnosti a ešte aj pokojne spať, keď Cassie ešte stále bojovala. Možno nebola v ohrození života, ale jej neochota prebudiť sa, ho desila. Všetci tvrdili, že sa preberie, keď na to bude pripravená, ale koľko času mohla potrebovať? Paranoidná stránka jeho ja, ktorá sa prebúdzala len v okamihoch, keď bola Cassie v nebezpečenstve, mu šepkala, že sa možno ani nechcela prebudiť. Nemohol sa jej čudovať, ale nemienil jej to dovoliť.

„No tak, Cassie bude v poriadku. Sám vieš, že by ťa neopustila.“

Po prvý raz odtrhol pohľad od tej veľkej postele a zadíval sa na Molly. „A naozaj to viem, Molly? Už niekoľko dní čakám na to, že sa ku mne vráti, ale ona stále akoby váhala. Stále je zranená a jej kosti budú potrebovať ešte nejaký čas, aby sa úplne vyliečili. Modriny zmiznú sami a takisto aj škrabance. Ale jej duša... čo ak sa tá nechce vrátiť?“

„To sú nezmysly.“

Gabriel sa neveselo zasmial. „Nie sú. Ja sám by som sa asi nechcel zobudiť do tohto sveta. Nemá jej čo ponúknuť, ani ja jej nemám čo ponúknuť. Veď sa v podstate ani nepoznáme.“ Tie slová aj jemu samotnému zneli žalostne.

Molly mu na to nepovedala a on na niekoľko sekúnd premýšľal o tom, čo si asi o tom všetkom myslí. Ale nemienil sa jej pýtať. V duchu neustále plánoval, čo urobí. Bola možnosť, že nakoniec bude musieť všetko vzdať, zabudnúť na ich úlohu a proste žiť. Nemienil Cassie vystaviť ďalšiemu nebezpečenstvu. Ak v snahe ochrániť ju pred nebezpečenstvom a udržať ju pri živote, bude musieť porušiť sľub, ktorý dal sestre, urobí to.

V duchu uvažoval, či to bol dôvod, pre ktorý sa zastavia. Možno preto nedokončia svoju úlohu a neskôr z budúcnosti pošlú Molly, aby im pomohla. Dávalo by to zmysel, pretože kvôli Cassie by sa vzdal aj vyhliadky na lepší život. Bez nej by to aj tak nemalo cenu.

Odrazu jeho úvahy prerušilo odkašlanie si. Strelil pohľadom po Molly, ktorá tam ešte stále stála s rukami založenými na hrudi a vyzerala odhodlanejšie než kedykoľvek predtým.

„Povedal si, že ťa Cassie nepozná a nemá dôvod sa vrátiť.“ Keď prikývol, pokračovala: „Tak prečo ju neprinútiš, aby sa chcela prebudiť? Rozprávaj jej o sebe, dovoľ jej spoznať ťa. Ukáž jej, ako veľmi ju máš rád. Potom sa k tebe možno vráti.“

Gabriel si nedovolí prepadnúť nádeji. „Bude ma počuť?“

„To nezistíš, kým to neskúsiš,“ pošepla a s tými slovami mu zovrela rameno a zase vyšla von.

Niekoľko minút sa za ňou len tak pozeral a rozmýšľal, čo by mal robiť. Nakoniec sa však rozhodol, že na tom aj tak nezáleží. Buď strávi celý ten čas v tichu a bude sa modliť, aby sa čoskoro prebrala, alebo sa prestať len strachovať a proste niečo urobiť. Možno stačilo len otvoriť ústa a rozprávať.

Naklonil sa až tesne k jej uchu. „Dúfam, že ma počuješ...“ začal opatrne a nestíchol dokonca ani vtedy, keď sa mu do hlasu vkradol smútok. Keď začal chrapčať, stíchol do šepotu. Ale ani na sekundu neprestal.

***

Prebúdzanie ju ešte nikdy tak veľmi nebolelo. Cítila sa, akoby sa snažila vynoriť spod hladiny, ale na krku jej viselo neuveriteľne ťažké závažie. Zakaždým, keď sa už zdalo, že sa nadýchne sviežeho vzduchu na súši, niečo ju vtiahlo späť.

Bzučivý zvuk sa jej zarezával do lebky ako tisícky nožov a nech sa snažila akokoľvek, nedokázala si spomenúť, kde je alebo čo robila tesne predtým, než zaspala. Ale odhadovala to na minimálne liter čistého alkoholu. Nikdy predtým nepila, ale dokázala si predstaviť, že takto nejako by sa cítil človek po preflámovanej noci. Bola náchylná tomu uveriť, ale niečo jej stále bránilo. Možno to mal na svedomí ten monotónny zvuk, ktorý sa začínal meniť na niečo... známe.

Napriek bolesti, ktorá sa v jej tele ozývala stále hlasnejšie, sa rozhodla zistiť, čo sa to deje. Otvoriť oči bolo nemožné, akoby jej niekto zlepil viečka dokopy. Keď sa snažila pohnúť rukami, či nohami, alebo len prstom, odpoveďou jej bola len nehybnosť. Čoraz viac si síce uvedomovala bolesť, ktorá ju zachvacovala v pravidelných vlnách, ale prebojovať sa na slobodu bolo nesmierne ťažké.

Vzdať sa nebolo ani tak otázkou rozhodnutia, ako skôr snahy dať svojmu telu čas na zotavenie. Ale z čoho, to stále netušila. Vlastná myseľ odmietala spolupracovať. Vynárali sa tam spomienky na lesy a budovy, tváre a hlasy. Všetko sa to miešalo do jednej machule. Niektoré osoby boli známe, iné nikdy predtým nevidela. Cirkulácia jej myšlienok bola príliš šialená na to, aby dokázala držať krok,. Snažiť sa vypnúť svoje vnútorné premietacie plátno bolo takmer nemožné.

Jej pozornosť opäť upútal bzukot, ktorý jej doliehal do uší. Zvyšoval sa a prehlboval, akoby niekto hovoril. Každou sekundou, ktorú sa jej podarilo napočítať, sa všetko okolo nej stávalo hlasnejším, intenzívnejším. Neodkázala rozoznať jednotlivé slová, ale ten hlas bol čím viac, tým známejší. Plynul stále rovnako, ale bol v ňom tón, aký nikdy predtým nezačula. Zachrípnutý, akoby na niekoho kričal. A znel utrápene. Srdce sa jej lámalo. Ako je možné, že sa tak trápil? Chcela sa rýchlo prebudiť, aby ho mohla nejako utešiť.

Sústredia sa na svoje telo a tentoraz ju prekvapilo, ako ľahko sa jej ovládalo. Prsty sebou mykli pri najmenšom impulze, odrazu si intenzívne uvedomovala každý sval. Okolo hrudníka mala obmotané niečo hrubé a pevné, čo jej nedovoľovalo sa poriadne nadýchnuť. Zakaždým ju to nútilo syčať pomedzi zuby, ale nikdy nedovolila, aby ten zvuk vyšiel von.

Snažila sa preto nejako odreagovať až do momentu, keď bude pripravená konečne otvoriť oči. Vedela, že sa jej viečka chvejú, ale ešte neprišiel jej čas. Najskôr musela krátkym prieskumom zistiť, že jednu z nôh mala ťažšiu než tú druhú a trochu vyššie položenú. Ani jednou rukou nemohla pohnúť, až na psrty, ktoré sa jej teraz mykali do určitého rytmu. Až kým ich niečo nezastavilo.

Hrejivosť pokožky niekoho iného.

„Cass... vráť sa ku mne.“

Tá prosba, naliehavosť, ktorá ju pohladila na tvári, akoby bola presne to, čo chýbalo jej viečkam k tomu, aby konečne poslúchli. V jednej sekunde boli zatvorené a v tej druhej boli dokorán a takmer musela žmúriť oči proti náhlemu svetlu, ktoré ju zasiahlo. Trvalo jej poriadku chvíľu, kým si privykla v podstate šeru a uvedomila si, že leží na niečom mäkkom, čo sa nápadne podobalo posteli a nachádza sa v miestnosti, ktorú nikdy predtým nevidela.

„Cass?“ ozval sa Gabriel a odrazu sa nad ňou objavila jeho tvár.

V očiach mu zbadala úľavu, ale i obavu. Nechápala, prečo tam zahliadla takú kombináciu. A k tomu všetkému aj vyzeral strhane, akoby niekoľko dní nespal a nejedol, na brade a lícach mal dokonca náznak strniska, ktoré si predtým vždy svedomito odstraňoval laserom.

Čo sa to stalo?

Chcela zodvihnúť ruku a dotknúť sa ho, uistiť sa, že tam skutočne je, ale končatina odmietala poslušnosť. Z nejakého dôvodu ich mala akoby prilepené k telu. Pri tom pomyslení ňou prešla vlnka paniky, ale potlačila ju. Vo svetle všetkého, čomu nerozumela na svojej súčasnej situácii, to bolo nepodstatné. Musí ostať pokojná. Samu ju prekvapilo, aké jednoduché to bolo. Niečo v nej sa slabým hláskom pýtalo, či by to nemalo byť skôr naopak.

Cítila, ako sa jej pery zachveli túžbou niečo povedať. „Ga... Gabe...“ zamumlala potichu a prehltla. Až teraz si uvedomila, ako sucho mala v ústach. Pery mala ako púšť a ani obliznutie jazykom nepomohlo.

Odrazu sa jej pokožky dotklo niečo tenké a pevné. „Pi,“ rozkázal a skôr, ako stihla žmurknúť, na jazyku pocítila koniec slamky. Satie ju stálo veľkú námahu, ale keď napokon zacítila lahodnú vodu, ako jej pomaly steká dolu krkom, bolo jej jedno dokonca aj to, že je teplá. Proste slastne privrela oči a užívala si to osvieženie. Keď prúd ustal a ozvalo sa len prázdne sŕkanie, protestne zamručala.

Gabriel sa zasmial. „O chvíľu ti prinesiem ďalšiu. Najskôr počkajme, čo na to tvoj žalúdok.“

Cassie opatrne prikývla. Tá tekutina akoby do nej pomaly vlievala energiu. Ale s pamäťou to bolo stále biedne. Nebolo to tak, že by zabudla kto je, alebo by nespoznávala Gabriela. No nemala najmenšej potuchy, ako sa ocitla na tomto mieste.

„Kde to som?“ spýtala sa pomaly a bola rada, že jej hlas znel už oveľa lepšie.

Gabriel sa zamračil. „Ty to nevieš? Nepamätáš sa, čo sa stalo?“

Zamračila sa. „A čo sa stalo?“ Cítila sa zmätene. Ako je možné, že netušila, čo sa stalo? Udrela sa snáď do hlavy, alebo si z nej Gabriel proste strieľal? Alebo bola len taká vyšťavená, že niekde odpadla a jej podvedomie sa k tomu z čírej hanby odmietalo priznať?

Príliš veľa možností.

„Boli sme predsa na tej tajnej základni. Našli sme ju podľa súradníc zo Sagaxu od tvojej mamy. Matt a Gareth išli s nami a potom sme objavili väzňov v podzemní a...“ Naprázdno prehltol a nedokončil. Jeho tvár bola zvraštená do masky utrpenia.

Cassie sa zamračila. Pri jeho slovách sa jej niečo pomaly vyjavovalo v mysli. Rozmazané predstavy, viktoriánske sídlo s nevkusnými kovovými dverami. Les a tajnosti. Veľa obrazoviek na jednej stene, ktoré sledovali ako nejakú zábavnú reláciu. A vo vnútri boli... známe tváre, ktoré sa opakovali. Nie, ktoré stále robili to isté. Jej...

Zalapala po dychu. „Moja mama je spolu s tvojou sestrou v časovej slučke,“ spomenula si odrazu.

Netušila, ako sa dopracovala k takému záveru. Všetko to bolo obalené niečím, čo jej skresľovalo výhľad. Akoby sa pozerala cez dymové sklo a snažila sa rozoznať, čo je na opačnej strane. Ale viac ako nejasnosti sa jej nevybavili. Nech sa snažila akokoľvek odhodlane chcela, nič viac nespoznala. Všetko sa to stiahlo na sluchové vnemy. Nejaký piskot, z ktorého ju bolela hlava. Nemohla sa nadýchnuť a niečo jej zabraňovalo v pohybe. Chcela sa zodvihnúť a utekať späť do Gabrielovho náručia, ale nemohla. Chýbal jej pocit bezpečia a bála sa, ale netušila prečo.

„Bohužiaľ je to pravda,“ ozval sa odrazu Gabriel.

Bola taká ponorená do svojho pátrania, že od ľaku mierne nadskočila. Jej myseľ bola nejaká nesústredená, roztekaná. Nepamätala si, kedy sa takto cítila a či vôbec. Divný náznak poznania prechádzal jej podstatou, ale nedokázala to polapiť. Ako motýľa, ktorý si poletoval po lúke. Čím viac sa snažila tou pomyselnou rukou svojej vôle načrieť za padnutú oponu jej zmätenej pamäti, tým viac jej tepalo v spánkoch. Cítila sa voči tomu bezmocná.

Potriasla hlavou, čo jej nepohodlie len zhoršilo, ale snažila sa to ignorovať. „Čo sa stalo?“ zopakovala. „Čo sa mi stalo?“

Na chvíľu zaváhal. „Nepamätáš si ten výbuch?“

Zmätene zažmurkala. „Výbuch? Aký výbuch? Gabe, o čom to hovoríš? Ja len viem, že mi niekto vygumoval časť mozgu, inak sa neviem vysvetliť ten bordel, čo mám teraz v hlave. Prečo vidím tvár nejakého dievčatka?“

„Pretože to dievčatko si v jednej z ciel zabudlo medvedíka a ty si sa ponúkla, že mu ho prinesieš. Ale von si už nevyšla. O niekoľko minút neskôr celá budova vyletela do povetria. Keď sme ťa našli, objímala si tohto medvedíka,“ prezradil jej mrzuto a natiahol sa niekam za ňu. Keď sa vrátil do jej zorného poľa, v ruke držal plyšovú hračku, ktorá zažila už lepšie časy.

„Ak som ho mala priniesť nejakému dieťaťu, prečo je tu?“

Prekvapilo ju, s akou ľahkosťou dokázala hovoriť. Mohlo by to mať za následok jej vlastná zmätenosť? Spomienky sa jej striedali rýchlosťou svetla a ani jednu nedokázala nejako bližšie analyzovať. Cítila sa ako vo vákuu. Uvedomovala si okolité vnemy, ale nijako sa jej nedotýkali. Ako keď ako malé dievča sledovala televízor. Jej mama rada pozerala všetky tie uplakané ženské seriály. Ona sedela vedľa nej a tešila sa, že niečo môžu robiť spolu. Ale napriek tomu, že nezmeškala ani jednu epizódu, skutočne sa jej to nedotýkalo. Boli to herci vystupujúci v nejakom vymyslenom prostredí.

Teraz sa jej to videlo rovnaké.

Gabriel sa jemne usmial a medvedíka položil na to isté miesto, z ktorého ho predtým zobral. „Chcel som jej ho vrátiť. Ale nezobrala si ho. Miesto toho ti ho tu nechala – vraj aby ťa ochraňoval.“

Cassie sa tiež usmiala. „Ale kto je to dievčatko? Nepamätám si, že by sa k nám nejaké pridalo.“

„Ani sa k nám nepridalo,“ prisvedčil. „Alebo aspoň nie natrvalo. Alebo aj možno áno, kto vie. Isté je len tom, že ju spolu s jej rodičmi a niekoľkými ďalšími Odolnými sme našli zavretých v tých celách v podzemí. Vyviedli sme ich von práve včas, aby sa zachránili. Pri výbuchu sa nikto skutočne nezranil. Len ty.“ Trhane sa nadýchol. „Myslel som si, že som ťa stratil. Ja...“

Pozrela sa na neho a keď si uvedomila naliehavosť jeho pohľadu, po chrbte jej prebehol mráz. Nedokázala si pospájať jednotlivé úlomky vlastnej mysle, ale nemusela byť veštkyňa, aby uhádla, že to bolo naozaj zlé. Gabriel sa ešte nikdy netrávil tam vážne a tak žalostne. Zatúžila ho utešiť, no ruky ju neposlúchali. Hoci tentoraz sa jej pri intenzívnej snahe zdalo, že s jednou z nich dokázala prejsť niekoľko centimetrov po čomkoľvek, na čom ležala.

„Gabriel?“ pobádala ho k odpovedi, keď aj naďalej mlčal.

Trhane sa nadýchol a na mizivý okamih si nahovárala, že v jeho očiach videla slzy. „Keď som sa prebral z omráčenia a uvedomil si, čo sa stalo... nezvládol som to. Zbláznil som sa, Cass. Nie som na to hrdý, ale to nič nemení na fakte, že len pri pomyslení na to, že si mŕtva, som sa zložil. Chcel som za to zabiť Molly a potom... nedokážem zniesť ani len tú predstavu. To, že by som ťa nikdy nemohol objať, dotknúť sa ťa.“ Uprene sa jej zadíval do očí. „Ja už neviem žiť v tomto svete bez teba, Cass. Nechcem. Prítomnosť, v ktorej nie si, je len formou umierania.“

Chcela sa ho dotknúť, utešiť ho. Ale ešte nemohla, nebola na to pripravená. Bolesť i láska sa v nej bili a bolo ťažké určiť, ktorá emócia vyhráva.

„Pst, som tu. Som v poriadku,“ pošepla. Nedokázala sformulovať dostatočne efektné slová. Také, ktoré by vyjadrovali hĺbku jej citov.

Zúrivo zatriasol hlavou. „Ale nemusela si byť!“ vykríkol a hlas mal zafarbený zúfalstvom. „Nedokázal som ťa nájsť! Čas utekal a jediné, čo som dokázal urobiť, bolo zložiť sa na zem a začať fňukať. Keď som ťa potom našiel v tej cele... ten pohľad, ako si tam nehybne ležala a nejavila si známky života, ma bude strašiť do konca života. Stačilo tak máličko a nemuseli sme ťa zachrániť. Tvoje zranenia boli také vážne... toľko krvi a... čakanie bolo nekonečné...“ Naprázdno prehltol. „A potom si len nehybne ležala. Akoby si to vzdala. Nechcela si sa ku mne vrátiť. Molly mi poradila, že ťa mám prinútiť prebudiť sa, tak som ti rozprával o sebe, o svojom živote. O našom spoločnom živote. Čokoľvek, len aby som ťa dostatočne nalákal. Neveril som, že sami to podarí.“

Cassie otvárala ústa, aby niečo povedala, ale nič z nej nevyšlo. S mohutnou silou kladiva ju odrazu udrela spomienka na ten nejasný bzukot, ktorý ju vítal po prebudení. Ale tentoraz bol v jej snoch. Rozprával príbehy o bezstarostnom chlapcovi a jeho sestre. O šibalstvách a neposlušnosti. O živote predtým, než sa to všetko pokazilo. Nie všetkému rozumela, ale to málo, čo si pospájala, jej zvieralo hrdlo.

„Myslím, že som ťa počula,“ pošepla a tentoraz mierne zodvihla ruku a s vypätím všetkých síl ho ňou pohladila. Keď ju pobozkal do dlane, zabudla aj na škaredosť obväzov, ktoré jej pokrývali kožu. „Ako chlapec si niečo rozbil a zvalil si to na sestru, ktorá potom za to zinkasovala tri týždne domáceho väzenia.“

Gabriel sa pousmial a pohladil ju po líci. Ten letmý dotyk po sebe zanechával plamennú cestičku. „Vtedy som Hayley nemal rád. Bol som jedináčik a spokojný. A potom sa jedného dňa na našom prahu objavila ona. Bola to dcéra môjho otca pochádzajúca z nejakého romániku ešte predtým, než spoznal moju matku. Nevedel som o nej, otec ju nikdy nespomenul. Až do dňa, keď sa k nám nasťahovala, pretože jej matka zahynula pri autonehode.“

Mierne sa zamračil. „Odrazu som nebol ten najdôležitejší, to ju obletovali ako nejakú kráľovnú. Žiarlil som na ňu a chcel sa jej zbaviť. Robil som jej naschvály a zvaľoval som na ňu vinu, keď som niečo urobil ja. Lenže nech som sa snažil akokoľvek, nič nefungovalo. Až do dňa, kým za mnou neprišla Hayley a nepohovorila si so mnou.“

Cassie sa tiež usmiala. Bola to hlavne reakcia na jemnosť v jeho hlase. „Čo ti povedala?“

„Na to si už asi nespomeniem,“ odvetil, ale mala podozrenie, že to nie je pravda. Ale pýtať sa nechcela. „Podstatné je, že od toho dňa som sa na ňu začal pozerať inak. Nie ako na nepriateľa, ale ako na sestru. Po čase pre mňa bola všetkým. Keď sme neboli spolu, telefonovali sme si. Vždy sme o sebe všetko vedeli. A potom, keď som ju stratil, akoby sa mi zrútil celý svet.“

Pri jeho slovách skamenela. Chcela mu niečo povedať, ale nakoniec si to rozmyslela. Aké slová by mohli zahnať jeho žiaľ? Vedela, že Hayley zmizla už pred niekoľkými rokmi a hoci Gabriel sám hovoril, že si na to zvykol a vyrovnal sa s tým, nebola to pravda. Jasne o tom aj vypovedala jeho reakcia na hologram, ktorý mu sestra zanechala.

Zotrvala v tichu.

Gabriel si odkašlal. „Potom som nastúpil na základňu ako vojak a naučil sa predstieralť. Žil som si svoj život a nikoho k sebe nepúšťal. Bol som sám a vyhovovalo mi to. A potom si sa objavila ty. Naivná, nedôverčivá a divoká. Ale zo všetkého najviac ľudská. Hoci som si to neuvedomoval, celý ten čas som proti tebe bojoval. Hľadal som dôvody, aby som ťa nemal rád, nebol v tvojej blízkosti. Ospravedlňoval som svoje správanie i pocity. Ale podvedome som tušil, že to všetko bolo zo strachu.“ Perami opäť pohladil jej dlaň. Striaslo ju z intenzity vlastných emócií.

„Obával som sa, že ak ťa k sebe pustím, stratím ťa. Rovnako ako Hayley. Ale bolo to silnejšie ako ja. Prepadol som tvojmu času. Si taká jedinečná, Cass. Začal som dúfať, že môžeme byť spolu, nejako zariadiť, aby to fungovalo a boli sme v bezpečí. Ale bola to len ilúzia. A ja som takmer zaplatil tvojou stratou za svoju naivitu.“

„Gabe, som v poriadku,“ pošepla takmer nečujne. Nebola si istá, či ju nezradí hlas.

Zamračil sa. „Ale nemusela si byť!“ skríkol a zaklonil hlavu. „Dopekla, toľko sa toho mohlo pokašlať a ešte stále sa môže! Nemôžem o teba prísť, Cass. Neprežil by som to. Ak sa kvôli možnosti byť s tebou musím vzdať svojich sľubov, bez zaváhania to urobím. Žiadna úloha nestojí za to, aby som o teba prišiel.“

Cassie sa zarazila pri jeho slovách. Nemohol snáď myslieť.... „Čo to hovoríš? Chceš snáď...?“

„Niečo som sľúbil a svoje povinnosti vždy beriem zodpovedne. Ale mám aj povinnosť voči tebe. Na čo mi je víťazstvo nad Aristokratmi, keď tam nebudeš, aby si ho so mnou mohla zdieľať? Radšej budem žiť v pekle s tebou po boku, ako v nebi a sám.“

„To by si neurobil,“ namietla, keď v podstate potvrdil jej podozrenia.

„Ale urobil a bez zaváhania. Nemyslím si, že by sme túto úlohu mali dokončiť. Dostali sme sa takto ďaleko, ale nechcem viac riskovať.“

Odmietavo pokrútila hlavou. Svoju fyzickú bolesť už viac nevnímala. „Nemôžeme sa vzdať. Budúcnosť je v našich rukách. Ak nedokončíme to, čo sme začali, možno pre naše deti nebude žiadny nový deň, žiadna nádej. To by si dokázal urobiť?“ Pri zmienke o deťoch ňou prešla divná nostalgia. Iste, išlo o rečnícky obrat, ale zároveň to bola najtajenejšia, nikdy nevyslovená túžba.

„Nemôžem riskovať, že ťa stratím. Tvoje bezpečie je na prvom mieste,“ trval si tvrdohlavo na svojom.

Cassie smutne pokrútila hlavou. „Ale toto je omnoho väčšie, než sme my dvaja. Pred pár týždňami by som s tebou súhlasila a proste odkráčala, ale dnes nemôžem. Som iná, ako som bola, Gabriel. Zmenila som sa aj vďaka tebe. Začala som veriť v nemožné a stále som si istá, že sa to všetko dá zvrátiť. Nemôžeme ale sebecky cúvnuť a nechať ostatných trpieť len kvôli tomu, aby sme využili náš obmedzený čas na skrývanie v spoločnosti toho druhého.“ Rozhodila rukami. „Pozri sa na svet okolo nás. Všetci trpia. Matt má dcéru, ktorá už nikdy neuvidí svoju matku a on jej nevie vysvetliť prečo. On sám nikdy neobjíme svoju manželku - tvoju sestru Hayley.“ Keď Gabriel prekvapene zalapal po dychu, uvedomila si, že on o tej skutočnosti nemal ani len potuchy. „A čo taký Gareth, alebo ktokoľvek z tých väzňov?“

Gabriel krútil hlavou. „Niekto iný by mohol...“

„A čo Molly?“ prerušila ho nevyberane. Zásady slušného správania ju teraz naozaj netrápili. „Prišla sem z budúcnosti, aby nám pomohla. Obetovala všetko, aby napravila chybu, ktorú sme urobili. Nepokračovali sme vo svojej úlohe, zlyhali sme. Možno aj kvôli svojej sebeckosti. Preto sa Molly ocitla tu, aby napravila našu chybu. Nemá strach a je ochotná vzdať sa aj vlastného života, aby ostatní mohli lepšie žiť. A to má len pätnásť rokov, Gabe. Je v podstate ešte dieťaťom.“

Neodpovedal jej hneď. Dlhú chvíľu sa na ňu len pozeral a v očiach sa mu zračilo niečo vzdialené. Akoby sa strácal vo svojich myšlienkach. Jeho pohľad prechádzal skrz ňu, ale skutočne ju nevidel. Chcela sa natiahnuť a dotknúť sa ho, uistiť ho, že to bude v poriadku, ale na to ju zaplavovala až príliš veľká neistota.

„Ale my nevieme ani len to, v čom vlastne spočíva naša úloha.“

Pokrčila ramenami. „To sme nikdy nevedeli, ale nezastavilo nás to. Čo nevidíš, že toto je to, čo chcú? Aristokrati sa boja toho, čo moja matka, spolu s tvojou sestrou, zistila. Tie súradnice vedú na rôzne miesta a my ich spoločne preskúmame.“

Na tvári mal odhodlanú masku. „A čo ak tam narazíme na podobné základne? Ak by sa zopakoval ten istý scenár, vystavil by som ťa riziku a to nechcem. Svete bez teba je príliš temný, dokonca aj ako predstava v mojej hlave.“

„Už vieme, čo môžeme čakať. Budeme opatrní.“

„Z tvojich úst to znie tak jednoducho.“

Cassie mala chuť prechádzať sa po miestnosti, ale to nebolo v ponuke jej pohybov. Bola nervózna a roztekaná a zaplavovala ju bolesť. No napriek tomu nemala pocit, že by nemala dostatok času a priestoru na zváženie všetkých možností. Netušila, kde sa v nej zobrala tá odhodlanosť.

Podľa Gabrielových slov len o vlások unikla smrti. Chápala teda, prečo ju chcel niekam ukryť a ochraňovať ju. Sama by asi reagovala rovnako, keby bola situácia obrátená. Lenže hlas svedomia jej našepkával, že ak by teraz odišla a nechala tú úlohu nedokončenú, do konca života by si to vyčítala. Bolo jej zle z vlastného ničnerobenia. Prežívanie a ukrývanie sa v tieňoch nič nezmení. Ani priamy boj. Avšak ak ich nádej predstavuje systematické prehľadávanie určitého územia, rada podstúpi akékoľvek riziko, len aby sa to toho hľadania zapojila.

Pohľadom šibla po miestnosti. „Ono to je jednoduché, Gabriel. Dostali sme príležitosť, o akej mnohí ľudia len snívajú. Naši najbližší obetovali všetko, aby dali ľuďom nádej. Nemáme právo im ju zobrať, hoci o jej existencii ani len netušia. Ver mi, radšej by som tu s tebou ostala a užívala si čas, ktorý máme pred sebou, ale potom už by som sa na seba nedokázala pozrieť do zrkadla. A ak ma za to znenávidíš... proste s tým budem musieť žiť.“

Na konci jej prejav poškvrnila zovretosť v jej hrdle. Viac ako vlastná nesebeckosť ju prekvapila úzkosť, ktorá ju zaplavila. Gabriel bol jej všetkým a len predstava, že by ju nedokázal vystáť, ju zabíjala zvnútra.

Gabriel zavrel oči. Myslela si, že sa chystá na odchod, ale na jej obrovské prekvapenie po nej bleskovo siahol a tak, aby jej nijako neublížil, ju vrúcne a hlavne mocne objal a čelom sa oprel o jej. Oči upieral hlboko do jej duše, akoby niečo hľadal. Nechcela sa ho pýtať, čo robí. Kaziť taký krásny okamih bol hriech, za ktorých nechcela niesť zodpovednosť. Túžila si len vychutnať každú milisekundu a iskierku emócie, či záchvev napätia, ktoré sa medzi nimi len zväčšovalo.

„Nemohol by som ťa nenávidieť, ani keby sa z teba stal poskok Aristokratov,“ zašepkal úprimne. „Na to ťa až priveľmi milujem, Cass.“

Nedal jej možnosť odpovedať.

Zúfalo sa vrhol na jej pery a drvil ich váhou tých svojich. Vášnivo jej ukazoval, čo všetko pre neho znamená. Rukami zotrvával na jednom mieste, no napriek tomu mala pocit, že jej po pokožke tancujú ohníčky vyvolané práve dotykom jeho prstov. O intenzite ich spojenia snívala, predstavovala si to tak často, až občas mala pocit, že je to skutočné. Ale ani tá najvypracovanejšia fantázia neohla konkurovať skutočnej túžbe a plameňom, ktoré stravovali jej telo i dušu.

Neochotne sa od neho odtiahla. Nesúhlasne sa na ňu mračil, ale spolupracoval. Dychčala a cítila sa vinná pre svoju pochabosť, ale bolo niečo, čo Gabrielovi dlžila.

Ruku mu vplietla do vlasov. „Aj ja ťa milujem.“

Pri tých slovách sa na ňu triumfálne usmial. Takmer zbožne ju pohladil po tvári, ani na okamih neprerušil ich očný kontakt. Z tej intenzity jej behal mráz po chrbte. A napriek tomu, že sa jeden druhého držali, mala pocit, že sa vznáša. Veľmi dlho sa obávala, že on necíti to, čo ona. Teraz si musela za svoje detinské obavy v duchu vynadať. Toľko času strávila filozofovaním. Malo by to byť považované za zločin.

„Nedovolím ti opustiť ma,“ prehlásil smrteľne vážne. Znelo to ako prísľub aj vyhrážka zároveň. Možno ju to malo desiť, ale cítila sa skôr naopak. Tá jeho majetníckosť jej rozochvievala každú jednu bunku v tele.

Uškrnula sa. „Vždy tu budem, vždy ťa budem držať za ruku a stáť ti po boku. Len tak ľahko sa ma nezbavíš.“

Opäť sa k nej sklonil, ale zastal tesne nad jej perami. „V to dúfam. Inak by som bol v pokušení zviazať ťa.“ A s tými slovami ju opäť pobozkal.

Bol opatrný, bral ohľad na zranenia, o ktorých ani nič nevedela, no zároveň bol nedočkavosť sama. Preto jej ani nedal možnosť nejako reagovať na jeho slová. Lenže každou sekundou strávenou vychutnávaním si jeho majstrovských dotykov, si bola čoraz viac istejšia, že by s jeho slovami súhlasila. Možno by mu s tým zväzovaním ešte aj pomohla.

Kapitola 26. ¦¦ Kapitola 28.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 27.:

2. PrincessCaroline přispěvatel
11.09.2014 [22:23]

PrincessCarolineČo všetko sa muselo stať, aby konečne zistili, aké ľahké je to povedať Emoticon Gabriel sa v svojom príhovore pekne rozkecal, teraz už nebudú žiadne pochybné myšlienky Emoticon
A neboj, minulá kapitola zožala úspech. Nemôžu byť všetky akčné a neuveriteľné. Vždy každý potrebuje svoj priestor na myšlienkové postupy. Mňa si potešila, že tie kapitoly pridávaš neuveriteľne rýchlo Emoticon

1. Trisha přispěvatel
11.09.2014 [21:03]

TrishaHuráááááááá! Emoticon Emoticon Emoticon Konečne si to povedali!!! Jééééj. Nádherná kapitola. Hlavne všetky tie opisy citov. To bolo vážne boží!!! (Sorry, zase ten môj tik Emoticon )Ale vážne, všetky tie prirovania, opisy boli tak originálne, krásne a hlavne trefné až to bolí. Emoticon
A ten koniec si zabila: Možno by mu s tým viazaním ešte aj pomohla. Tým si ma dostala. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!