OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 2.



Stratení v čase - Kapitola 2.Chytený

Kapitola 2.

Gabriel si rukou prehrabol svetlé vlasy a frustrovane zavrčal. Helmu, ktorú každý deň nosil, aby ho nikto nemohol spoznať a on aspoň do určitej miery mohol ostať v anonymite, hodil o stenu. S tupým žuchnutím dopadla na podlahu a odkotúľala sa pod malý stôl v strede ešte menšej izby, ktorú obýval. Bolo mu úprimne jedno, či ju rozbije alebo nie. Nič nemohlo zmenšiť jeho hnev.

Už celé roky žil na okraji spoločnosti a doslova sa ukrýval v hniezde nepriateľa. Snažil sa splynúť s nimi a v tom mu pomáhali aj schopnosti, ktoré cibril celé roky. Nie, nebol žiadny vojak, ale čo sa týkalo počítačov, bol niečo ako génius. Ešte v starých dobách, keď svet neovládali posuny času, si naňho dávali pozor aj svetové organizácie ako CIA. Proste sa dokázal dostať všade. Potom sa však všetko zmenilo, keď sa prvý raz posunul čas a jeho rodičom to neprišlo ani trochu divné. Proste to nevnímali, robili to, čo im prikazovala zmenená minulosť.

Niektorí ľudia si mysleli, že sa zbláznil. Po chrbte mu prebehol mráz, keď si spomenul na tých niekoľko mesiacov, ktoré strávil v liečebni pre chorobomyseľných len pre to, lebo bol ešte len dieťa a nechápal, že niekedy je lepšie mlčať. Dokázal si poradiť s akýmkoľvek procesorom či zabezpečením na webovej stránke, ale nedokázal pochopiť ľudské emócie. Tie boli pre neho nedosiahnuteľné.

Všetko sa to zmenilo v deň, keď za ním prišla jeho sestra. Teda jeho nevlastná sestra. A potom opäť pocítil nádej, hoci to nemohol dať najavo. Ona bola taká istá ako on, vnímala, čo sa deje okolo. Ale ak chceli obaja prežiť, museli o tom mlčať. Preto sa hackol do databázy tajnej gardy Aristokratov a vložil sa do výcviku pod falošným menom. Preto každý deň nosil helmu. Aby nikomu nenapadlo spojiť si ho s jeho pravým ja.

Takto ho každý považoval za Daniela McRavea, oddaného vojaka bez tváre. Keďže v súčasnej dobe takmer všetko riadili počítače, nebolo pre neho žiadnym problémom, proste sa ráno nebúrať do databázy, aby si overil, komu dnes bude hovoriť pane. Niekedy sa to celé týždne ostávalo rovnaké, inokedy sa všetko menilo v rozstupe niekoľkých hodín. Dokázal sa prispôsobiť. Jediné, čo považoval za desivé, bol deň, keď bol veliteľom on. Keby si to niekto okrem neho pamätal, určite by sa dosť dobre zabával na tej fraške, ktorú predviedol.

S povzdychom si ruky vrazil do vlasov. Nestaral sa o to, že už boli príliš dlhé a začínali mu pri všetko prekážať. Kým mal na hlave svoju helmu, nezaujímalo ho to. Ani netušil, prečo to vlastne všetko robí. Iste, sľúbil sestre, že urobí čokoľvek, aby ochránil ostatných Odolných, ale v poslednom čase sa mu nedarilo. Najskôr sa jeho jednotke poradilo odhaliť hniezdo, kde sa ich ukrývalo asi pätnásť Odolných. Pri snahe zajať ich, bolo desať z nich smrteľne zranených a ďalší dvaja v podstate spáchali samovraždu. Potom chytili ďalších, ale boli to ešte deti, nikto z tých troch nemal viac ako desať. Vyvrcholilo do dnešným dňom.

Gabriel žil nenápadne a snažil sa nevytŕčať z davu. Výmenou za vlastnú nevšímavosť sa dostával k informáciám, ktoré by ostatným mohli pomôcť. Hoci netušil na čo mu budú. Sestru nevidel už celé roky a začínal mať vážne pochybnosti, že ešte stále žije. Lov na Odolných sa stal posadnutosťou. Takou obrovskou, že Aristokrati zapojili do „boja“ aj prototypy robotov, ktoré boli veľmi nestále. Ale bohužiaľ úspešné. Ľudí dokázal zmiasť aj sám, priviesť ich na inú stopu, odvrátiť ich opačným smerom. Tá malá plechovka však mala svoje rozkazy a bola odhodlaná ich splniť. A preto sa dostal do situácie, v ktorej sám seba musel nenávidieť.

Nikdy osobne žiadneho Odolného nechytil, snažil sa im skôr pomôcť utiecť, hoci by nemal. V tomto svete hral každý sám za seba a ak chcel prežiť, nesmel brať ohľady na druhých. Dievča, ktoré dnes musel priniesť na základňu, bolo iné. Netušil v čom, alebo prečo tak veľmi prahli po jej dolapení. Táto informácia mu unikala. Pretože namiesto toho, aby ju premenili na počítačové údaje, bola ústnou formou predaná tej malej robotke. A skúste sa hacknúť do systému, ktorý vám odvráva a nadáva vám, dokonca vás aj fyzicky napadne. K jej tajomstvám by sa dostal skôr s otváračom na konzervy než so správnymi heslami.

A jeho rozzúrenosť naberala celosvetové rozmery.

Kto bolo to dievča, alebo ako sa volalo, to netušil. Vedel len, že ju odtiaľto musí dostať. V duchu si pri tom nadával. Odkedy sa on staral o ostatných? A k tomu ešte osobne? Lenže nech sa snažil sám seba od svojho rozhodnutia odhovoriť akokoľvek chcel, nedarilo sa mu. Pretože to dievča obdivoval.

Väčšina Odolných proste prijala život v neustále sa meniacej prítomnosti, skrývali sa medzi ostatnými a prežívali. V najlepšom prípade zomreli bez toho, aby sa o ich existencii Aristokrati vôbec dozvedeli. A potom tu boli takí, ktorí odišli zo spoločnosti a ukrývali sa pred ostatnými, snažili sa niečo dosiahnuť, alebo len proste nedokázali viac predstierať, že im z tých zmien času nezačína preskakovať. Životnosť tých, ktorí sa rozhodli utiecť, sa pohybovala v rozmedzí niekoľkých týždňov alebo mesiacov, ale vždy ich pomerne rýchlo chytili. Toto dievča sa samo skrývalo v Rozvalinách štyri roky. A celý ten čas ju nikto nemal šancu ani len zazrieť.

Musel uznať, že bola dobrá. Hoci to robil len veľmi neochotne.

A potom urobí tú kravinu, že sa nechá obalamutiť malým robotom ukrývajúcim sa v koži zraneného dievčatka. Keď jej do žily pichal látku, ktorá dočasne vyradila všetky jej zmysli a nervy, musel obdivovať jej silu. Ešte nikdy nevidel nikoho, pod vplyvom tej drogy, kto by sa pokúšal utiecť. Možno aj preto jej chcel pomôcť. Buď kvôli tomu, alebo z dôvodu, že naozaj potratil rozum.

Odrazu na jeho dvere dopadla ťažká päsť. Mierne naskočil a v duchu si vynadal, že poľavil v ostražitosti. Vyskočil na nohy a vrhol sa k svojej helme tesne predtým, ako niekto rozrazil jeho dvere. Rýchlo si skryl tvár a už o niečo pokojnejší sa otočil k votrelcovi.

Automaticky zasalutoval, keď si uvedomil, kto ho navštívil. „Pohov, McRave. Mám pre vás úlohu. Dostalo sa vám cti vypočuť našu zajatkyňu. Hlásne sa v laboratóriu 5-B presne o päť minút.“

„Rozkaz, pane!“ odvetil automaticky.

Podľa jeho stiahnutých údajov bol tento malý, zavalitý chlap s plešivejúcimi vlasmi jeho dnešný veliaci dôstojník. Ten krpec bol ako začiatok zlého vtipu, ale nebude na seba pútať pozornosť tým, že bude spochybňovať jeho autoritu – teda, keby nejakú vlastne mal.

Muž ho pozdravil rovnakým spôsobom a ako veľká voda sa odtackal ku dverám, ktoré sa za ním so sykotom zavreli. Gabriel sa zamračil. Mal by vyraziť smerom do laboratória, aby nevznikali zbytočné podozrenia, ktorých už aj tak mal na krku dostatok, ale nedokázal sa k tomu odhodlať.

Na základni boli dve sekcie výskumných stredísk. Jedno sa zaoberalo všetkými tými kravinami z oblasti zdravotníctva, novej techniky, vynálezov a ďalších zbytočností, ktoré Aristokratom pomôžu len viac buzerovať ľudí. Druhá sekcia však bola ešte horšia. Boli v nej v samostatných celách zavretí Odolní a Domorodci. Zisťovali na nich rozdiely; ako si uvedomili, alebo niekedy neuvedomili, prvú zmenu času a všetko o ich živote. Cieľ bol prostý – dozvedieť sa, čo v nich vyvolávala odolnosť alebo extrémne zmeny, aby to mohli zničiť. A pokúsiť sa to zničiť aj v ostatných ako sú oni. Oni to volali prevencia. Gabriel to len považoval za efektívny spôsob, ako sa zbaviť vzdorujúcich obyvateľov. Proste genocída.

V duchu si vynadal za to, čo sa chystá urobiť, ale aj tak sa už rozhodol – hneď v tej sekunde, keď sa zadíval do tej zafúľanej tváre dievčaťa, ktoré sám pomáhal chytiť. Nebola zlomená, ale odhodlaná, naštvaná. Nájde cestu ako sa odtiaľto dosať. To najmenej, čo môže urobiť, je, že jej pomôže nájsť príležitosť.

S odhodlaním pristúpil k dverám a vyšiel na chodbu. Tam zamieril doprava. Čím viac sa blížil k výskumnej časti základne, tým viac sa vojaci, ktorých stretol, menili na diplomovaných mučiteľov v bielych plášťoch. Pretože to v skutočnosti boli. Stále si pamätal na tú ohavnosť, ktorej musel byť svedkom.

Mal pätnásť rokov a práve sa mu podarilo úspešne infiltrovať do jednej základne v Južnej Amerike. A hneď prvý deň sa ich vtedajší veliaci dôstojník rozhodol, že bude dobrá skúsenosť, ak uvidia, čo sa stane s tými, ktorí odporujú. Nevedel pomenovať ani polovicu z toho, čo tomu mužovi urobili, ale bol si istý, že keby mu pomaly odrezávali končatiny, bolelo by to omnoho menej a bolo by to dokonca aj humánnejšie. Odvety sa už nikdy nedokázal pozrieť na tých oplášťovaných idiotov inak ako s odporom. A takisto to bol posledný deň, ktorý na tej základni strávil a radšej sa vrátil do miest, ktoré boli blízko jeho niekdajšiemu domovu.

Pomocou zmenšenej podoby svojho Sagaxu sa dostal až k zabezpečeným dverám do laboratórií. Tie malé vecičky, ktoré slúžili prevažne na sledovanie, na tomto mieste fungovali aj ako prístupové kľúče. Pretože do nich ukladajú špeciálne povolenia na vstup. Pri zlovestnom zasyčaní otváraní automatických dvier, mu po chrbte prešiel mráz. Bol v pokušení otočiť sa na päte a proste odísť, ale radšej to neurobil. Miesto toho zamieril vpravo, kde tabuľka oznamovala, že sa nachádza sekcia B. Nájsť dvere s príslušným číslom bolo ľahšie, ako si predstavoval.

Otrávene si odfrkol a zadíval sa na dvere, ktoré boli napriek modernosti tejto nezmyselnej doby staré, s kľučkou, a bol si istý, že sa dokonca ešte stále zamykali mechanickým spôsobom. Bolo lepšie, ak sa niektoré vecičky nedali ovládať počítačmi. Potom by pre niekoho takého ako je on bolo až príliš ľahké dostať sa tam a získať informácie, ku ktorým nemali prístup ani Aristokrati.

Práve siahal po kľučke, aby vošiel dnu, keď vtom sa z miestnosti ozval príšerný hrmot. Zarazene vpadol dnu a naskytol sa mu pohľad, ktorý by si nedokázal predstaviť ani v tom najdivokejšom sne.

Laboratórium bolo priestranné, plné vybavenia, o ktorom ani nemal potuchy, ako sa volá. Všetko tam bzučalo a pískalo a stroje, ktoré väčšinou obsluhoval školený personál, tam teraz len tak opustene stáli. Trvalo mu sotva pár sekúnd, kým si uvedomil, prečo to tak je - pretože všetci zamestnanci stáli nahrnutí v kúte, niektorí napol zmrznutý uprostred pohybu, iní v rukách zvierali injekcie alebo stohy papierov a iné zariadenia, ktoré fungovali prevažne na monitorovanie ľudských reakcií.

A pred nimi so stojanom na infúziu stála rozkročená ryšavá dievčina, ktorú pomáhal chytiť. Keď zbadal jej holý zadok vykúkajúci z nemocničnej košele, myklo mu kútikmi úst. Ale keď si uvedomil, že tým svojim vetchým postojom a obranou voči kompletnej prehliadke vyľakala tých zadubených šialencov, takmer sa nezdržal smiechu. V podstate na tej situácii nebolo nič vtipné, ale ak by sa už dávno nenaučil nájsť v každom okamihu aspoň niečo pozitívne, čoskoro by sa z neho stal negatívny pesimista.

Vlastne, keď tak nad tým uvažoval, možno ním už aj bol.

Odkašlal si. „Môže mi niekto z vás vysvetliť, čo sa to tu deje?“

Jeden chlapík sa otriasol a podišiel o krok dopredu. Podľa menovky na pokrčenom plášti, v ktorom pravdepodobne aj spával, zistil, že ide o riaditeľa oddelenia. Takže toto bol ten sadista, čo tu všetkým rozkazoval. Už len z princípu by ho najradšej zabil, ale to si bude musieť odložiť na neskôr.

„Subjekt 39B odmieta poslušnosť, pane. Snažili sme sa ju spacifikovať, ale ona zaútočila.“

Prevrátil očami. Mohol odrazu povedať, že sa jej báli. No skôr, ako stihol niečo povedať, ozvala sa oná dievčina:

„Ja ti dám subjekt. Nie som žiadne morča! A ak sa niekto z vás opäť pokúsi zahrať sa na gynekológa, zlámem vám hnáty!“

Pootočil k nej hlavu, aby si ju prezrel. S rozpustenými, dlhými vlasmi, ktoré okolo nej poletovali a odhodlaným výrazom v tvári vyzerala ako nejaká Amazonka. Možno by jej bol jej postoj aj uveril, keby sa jej jemne nechveli prsty, ktorými zvierala kovovú tyč a v očiach sa jej neblýskala neistota. V duchu sa pousmial. Herecké schopnosti v týchto dňoch pravdepodobne spasia svet. Keby ich totiž nemala... Bol si takmer istý, že teraz by sa krčila niekde v kúte.

„Všetci sa upokojíme. Nemám na vás celý deň,“ povedal tvrdým hlasom, po pobavení ani stopy. „Ty,“ ukázal na vrchného vedca, „zober si svoje ihličky a skúmavky a odprac svoj tím niekam do skladu. Iste by sa im tam zišlo upratať. Teraz si s ňou pohovorím ja.“

„Máme priame rozkazy, pane. Musíme ju najskôr vyšetriť, aby sme vylúčili všetky prenosné choroby.“

Gabriel bol rád, že nikto nevidel jeho stoický výraz. Ten chlap seriózne skúšal jeho trpezlivosť. „Pokiaľ viem, gynekologická prehliadka sa robí kvôli sexuálne prenosným chorobám, teda, ak sa nejako závažne nezmenil protokol, o čom nič neviem. A ja mienim toto dievča vypočuť, nie si s ňou užiť divoký sex.“ Zdalo sa mu to, alebo sa vážne začervenala? „Takže už odtiaľto konečne vypadnite!“ prikázal, až sa niektorí zachveli.

„Pane, na to nemáte právomoc. Máme priamy rozkaz od nášho pána, aby sme toto dievča vyšetrili a preverili.“

Gabriel sa zamračil. Bol rád, že je jeho tvár skrytá za tmavým plastom. Iste, v ohavnosti, čo mal na hlave, bolo poriadne horúco, ale aspoň tam nikto nevidel jeho výraz.

„A ja mám rozkaz od svojho nadriadeného, ktorý nemôžem neuposlúchnuť. A vy, pane, rozčuľujete toto dievča. Takže sa tu nebudeme hrať na to, koho rozkaz je dôležitejší, a vy proste vypadnete.“ Už skôr, ako vyslovil tie slová, vedel, že sa dostal do problému, ale bolo mu to jedno.

„Tá osoba je nebezpečná!“ vykríkol jeden z oplášťovaných slabochov. Určite sa chúlil niekde v rohu. To boli teda hrdinovia!

Gabriel sa otvorene zasmial. „Vám snáď toto dievča príde nebezpečné? Považujete ju za hrozbu?“

„To, s vaším dovolením, sme ešte nemali možnosť preskúmať. Takže navrhujem, aby sme najskôr my dokončili náš výskum a až potom ju budete môcť vypočuť,“ zase začal vyjednávať ich riaditeľ. Neobťažoval sa tým, aby sa skutočne pozrel na jeho meno. Mená boli na nič, boli to len nemŕtve písmená, ktoré odchádzali a zase prichádzali. Nebolo potrebné si ich pamätať. Celkom dobre si vystačil s oslovením pane a madam.

„A ja opäť opakujem, že sa tohto dievčaťa už nedotknete. Nie, kým s ňou neskončím ja. Teraz si dajte odchod!“ Hlavu naklonil na stranu a zodvihnutím ruky zastavil toho človeka predtým, než stihol čokoľvek povedať. „Pokojne to môžete brať ako rozkaz.“

„Toto bude mať následky, vojak!“ skríkol muž, ale dal sa na odchod.

„Iste, ako poviete. Dajte si pozor, aby vás dvere na odchode nebuchli do chrbta.“

Tým preňho tá debata skončila a on svoju pozornosť otočil k dievčine. Teraz k nemu stála tvárou a provizórnu zbraň mala takmer spustenú. Vyzerala, akoby bola zvyknutá sa brániť. Keď ju priviedli, mala pri sebe luk a niekoľko ručne vyrobených šípov, ale vôbec sa nedalo povedať, či ich vie používať, alebo ich má na ozdobu. Ale nič pri nej neriskoval. V súkromí bol na jej strane a urobí všetko pre to, aby sa odtiaľto dostala. Hoci stále netušil, prečo chcel niečo také hlúpe urobiť. Lenže navonok sa stále musel tváriť, že je jej nepriateľ.

„Tak, mladá dáma, čo keby ste ten stojan položili, aby sme sa mohli v pokoji porozprávať?“

Odfrkla si, ale nozdry sa jej zachceli. Nevedel určiť, či hnevom, alebo rozrušením. „Hovorte, ak musíte, ale tento stojan si ponechám.“

Kývol hlavou. Na to, v akej situácii sa ocitla, mala dosť odvahy. „Prezradíte mi, ako sa voláte?“

„Prečo by som to robila? Tá mala obluda aj tak vedela, ako sa volám, takže prečo sa nespýtate jej? Na čo to potrebujete počuť ešte aj odo mňa?“

„No, tam, odkiaľ pochádzam, sa to volá predstavenie. Ja som Daniel.“

Dlho si ho premeriavala očami, akoby zvažovala, či je skutočný, alebo sa jej len niečo sníva. Jej postoj sa mierne uvoľnil, keď prestúpila z nohy na nohu, ale potom opäť len neochvejne stála, pripravená brániť sa.

„Cassie. A nemôžem povedať, že by ma tešilo.“

Gabriel sa zasmial. „To chápem. Vieš aj to, prečo si tu, Cassie?“

„Pretože tým vašim dokonalým Aristokratom sa nepozdáva, že mi ešte nedokázali vymyť mozog a ja som sa rozhodla žiť bez toho, aby oni mali právo niečo mi do toho kecať. Mám asi problém s autoritami.“ Kútiky sa mu opäť vydvihli do úsmevu. Bod pre ňu.

„Čo tak kvôli tvojej matke?“

Cassie sa prudko nadýchla, ale inak nedala najavo svoju bolesť. „Ak chceš vedieť niečo o mojej mame, mal si sa jej na to spýtať skôr, ako si ju vymazal z povrchu zemského.“

Radšej nechcel premýšľať o jej prehlásení. „Dala ti niečo pred svojim odchodom?“ spýtal sa odhodlane a v podstate papagájoval otázky, ktoré mu nadriadení poslali na jeho Sagax.

Nezaujímali ho odpovede, v hlave sa snažil prísť na to, kto bola jej matka a prečo Aristokratov tak veľmi zaujíma. Ešte nikdy predtým sa mu nestalo, že by sa niekto z tých bezcharakterných sebcov osobne miešal do vypočúvania Odolných, alebo ich zdravotníckou prehliadkou. Tí vedci niečo hľadali, to bolo jasné. Ale neboli to možné prenosné choroby. Bolo v tom niečo celkom isté. V duchu zanadával nad svojou nedostatočnou prípravou. Keď sa odtiaľto dostane, stiahne si zo siete všetky dostupné informácie, aj keď vedel, že toto veľa nebude. Toto chceli udržať v tajnosti.

„Hej, naučila ma, že nemám dôverovať neznámym ľuďom.“

Jej prehlásenie ho prebralo z premýšľania, no ešte skôr, ako stihol niečo povedať, dvere za ním sa znovu rozrazili. Riaditeľko zdravotníckeho tímu si to nakráčal dnu, akoby mu to tam patrilo a podľa samoľúbeho výrazu na tvári a skupinke vojakov, ktorí ho nasledovali, uhádol, že je v prúseri. Už zase!

Jeden z vojakov vystúpil dopredu. „Daniel McRave, boli ste obvinený z porušenia protokolu číslo osemnásť, odseku pätnásť é, dnes o 12:31, keď ste vedome postavili priamy rozkaz od svojho nadriadeného nad priamy rozkaz jedného z Aristokratov. Za trest štyridsaťosem hodín strávite v cele. Prosím, neklaďte odpor.“

Gabriel si povzdychol a kútikom oka sa zadíval na zmätenú dievčinu. Bolo mu jasné, že teraz príde skutočné vypočúvanie, ale už nemal silu nejako v tom ostatným zabrániť. Porušil kvôli nej pravidlá a trvalo im necelé dve minúty, aby to vyhodnotili a potrestali ho. Jediné, čo môže urobiť, je poddať sa a dúfať, že jej bude môcť nejako pomôcť neskôr. Aj keď... koho sa snažil oklamať? Toto miesto bolo hniezdom byrokracie. To na čerešni začnú rásť jablká, akoby sa on dostal z väzenia skôr, než bude neskoro.

„Tak sa rozlúčime, kvetinka,“ povedal a nechal sa svojimi kolegami odviezť na chodbu. Von ho sprevádzal jej nevraživý pohľad a posmech od výskumného tímu. Na chvíľu si pripadal, akoby bol opäť v materskej škôlke.

Po ceste do podzemia predstieral, že počúva, ako mu jeden z chlapov číta rozsah jeho potrestania. Počas tých dvoch dní, ktoré strávi pod zámkom, mu bude odobratý Sagax a každý spôsob zábavy, ktorý sa dal nájsť v tomto chladnom labyrinte. Očividne mal čas využiť na rozjímanie o svojim previnení. Neostane tu však dostatočne dlho na to, aby to stihol. Možno prišla chvíľa, aby tomuto cvohausu zamával na rozlúčku a posunul sa zase na inú základňu. Robil to tak pravidelne každých pár mesiacov alebo rokov, v závislosti od okolností. Netušil, čo bude robiť, ale z tohto sa mu už začínal pomaly zdvíhať žalúdok.

Keď vošiel do jednej z menších ciel, neubránil sa úsmevu - ktorý mu zamrzol na tvári v momente, keď si od neho vypýtali aj helmu. Váhal, či si ju má dať dole, ale v podstate nemal na výber. Pomaly si ju stiahol a hodil ju po mladom chalanovi, ktorí ju chytil v poslednej sekunde predtým, než stihla dopadnúť na zem. Ak ich aj prekvapilo to, ako vyzerá, nedali to najavo. S prianím dobrého dňa mu zabuchli dvere pred nosom.

V jedinej frustrujúcej sekunde si uvedomil tri veci. Hoci sa mu podarilo dnu prepašovať malý Sagax, ktorý skrýval v topánke, bude mu na nič. Nedostane sa odtiaľto. Pretože sa nachádzal v zatuchnutej kutici s jediným maličkým oknom a vchodom, ktorý pečatili železné dvere hrubé takmer ako jeho predlaktie. A tie sa zamykali na kľúč. A aby toho nebolo málo, v rohu miestnosti sa chúlilo malé žieňa, ktoré vyzeralo, akoby mu chcelo ukradnúť šnúrky z topánok, aby sa na nich mohlo obesiť.

S rozzúrením kopol do steny. Mal pred sebou veľmi, ale veľmi dlhé dva dni. A to všetko pre to, že sa opäť raz nechal uniesť peknou tváričkou, ktorej chcel trochu pomôcť. Keby tu bola jeho sestra, nakopala by ho za to do zadku.

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 2.:

4. Fluffy admin
15.05.2014 [13:30]

FluffySvrběly mě prsty, když jsem v úterý viděla na titulce novou kapitolu, ale nakonec jsem se přes ně musela praštit, protože jsem se učila na test ze statistiky. Ale konečně dneska jsem si mohla udělat radost. Emoticon

Lili, bylo to skvělý. Příběh má náboj, čte se skoro sám a to napětí je tam od začátku až do konce. Mám takovou tu tendenci dokonce přeskakovat netrpělivostí odstavce, jen abych se dozvěděla,co bude dál. Emoticon Ale držím se a čtu to pořádně, jak se sluší a patří. Emoticon (To byl kompliment, kdyby to náhodou nevyznělo tak, jak jsem zamýšlela. =D)

Musím přiznat, že jsem se rozpustila už při první větě... Gabriel/Daniel je světlovlasý? Světlovlasý, voják a ještě génius k tomu. No, nikoho lepšího jsi Cassie nemohla přihrát... Emoticon Líbí se mi. Tipuju, že ho brzy přidám na seznam knižních postav, které chci domů. Emoticon

Moc se těším na další díl! Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
13.05.2014 [22:41]

PrincessCarolineNová kapitola Emoticon Emoticon
Daniel sa mi páči, obdivujem jeho vychytračenosť a taktiež zdravý rozum, ktorý nestratil Emoticon
Dúfam, že sa na Cassie moc nevybúria inak to moc nerozpisuj, neviem či budem schopná, čítať to Emoticon
Každopádne ma serie(pardon), že na ďalší diel si musím počkať. Emoticon

2. Blacky
13.05.2014 [21:26]

NO wau, ja nemám slov, skutočne. A kaos om ti spomínala, už mám teoriu lásky hotovú Emoticon ďakujem za to.
A daniel sa mi fakt pozdáva, myslím, že s níma ajeho myšlienkovími pochodmi bude ešte skutočne sranda. teším sa na ďalšiu. A ako vraví Mima, mohli by spolu zdrhnúť Emoticon

1. mima33 admin
13.05.2014 [14:35]

mima33Vďaka mojej spomalenosti, kvôli ktorej som sa k predchádzajúcej kapitole dostala tak neskoro, som hneď v jeden deň mala "na stole" dve kapitoly a som za to rada Emoticon
Gabriel je sympatický a vidno, že je riadne prešpekulovaný a inteligenciou len tak prekypuje - ako inak by sa mu darilo prežiť v tom neľudskom svete?
Cassie je riadne číslo a preto sa mi páči ešte viac. Dúfam, že keď bude Gabriel utekať z tej základne (alebo čo to je), tak vezme Cassie so sebou - aj keď tuším, že to tak bude Emoticon
Super, teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!