OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratená - 3. časť

13.11.2016 (11:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 955×

Počula som hlasy z našej triedy, keď som kráčala po chodbe. Videla som jednu spolužiačku, ako stojí medzi dverami a pozerá na chodbu. Keď sa naše pohľady stretli, len vošla do vnútra a zrazu v triede nastal väčší šum. Stisla som ramienko svojej tašky silnejšie a zhlboka sa nadýchla. Vošla som do triedy nevšímavo a mierila k svojmu miestu.

Chýbala moja stolička. Mechanicky som prišla k svojej lavici, vyložila si knihy a keď zazvonilo, sadla som si na parapetu okna. Počula som ich „tichý“ smiech a pobavené hlášky, ktorými ma obhadzovali pokým ma sledovali. Náš triedny učiteľ z toho však nebol až tak pobavený, keď zistila, že mi chýba stolička. Poslal jedného zo spolužiakov, aby mi šiel zohnať stoličku a zatiaľ spytoval ostatných, kto to bol. Niekto zozadu zahlásil, že si ju mohla zobrať iná trieda pre nedostatok stoličiek.

„Samozrejme, zrovna jej stoličku,“ odfrkol si učiteľ načo chalan vošiel dovnútra s mojou stoličkou.

„Bola na druhom poschodí,“ povedal otrávene a nevenoval mi ani pohľad, keď pustil stoličku s rachotom pri mne.

„Za toto si dáme dnes po obede triednickú hodinu,“ zahlásil učiteľ načo sa zodvihla vlna nesúhlasných protestov.

Sadla som si na svoju stoličku a podoprela si hlavu. Netušila som, prečo mi to chce učiteľ ešte sťažovať. Kým mali svoju nerušenú zábavu, všetko bolo v poriadku. Lenže teraz som cítila, ako za mnou narastá vlna frustrácie a bola som si istá, že budem prvá, ktorá to schytá. A samozrejme asi aj jediná.

„Čo sa deje, Kathy? Začali ťa vydierať, aby si neprehovorila?“ spýtal sa ma učiteľ v kabinete.

Nebolo to prvý krát, čo som tu bola na koberčeku, ale bolo to prvý krát, čo sa začal zaujímať o dianie v triede.

„Prečo by sa to malo diať?“ spýtala som sa ho so zmäteným výrazom, ktorý som predstierala.

Protivilo sa mi vôbec predstierať, že neviem o čom rozpráva.

„Pozri sa,“ povedal učiteľ jemne a naklonil sa ku mne. „Tvoje zošity, ktoré používaš sú stále nové. Vždy ti vystačia na celý rok. Nikdy som nevidel nikoho, kto by sa tak poctivo staral o svoje zošity a nemal ich po 10 rokoch nosenia a presúvania ani trochu poškriabané. Tvoje perá sú stále nové a tvoje peračníky sa taktiež menia. Nie som slepý, nie som hlúpy, viem, že sa niečo deje. Lenže možno je to všetko len v mojej hlave,“ pokrčil nakoniec plecami a oprel sa o operadlo stoličky.

Celé to vyznelo dosť odstrašujúco, ale na konci som si vydýchla. Nemal dôkaz, nebol si istý. Lenže pohľad, ktorý do mňa zabodol kým čakal na moju odpoveď, bol jednoznačný. Vedel to.

„Je obdivuhodné, že si tak do detailov pamätáte všetky moje zošity a perá,“ usmiala som sa na neho milo načo prekvapene zažmurkal a potom sa nepokojne pomrvil.

„Nechcem tým naznačovať, že mám úchylku na žiačky alebo, že ťa potajomky sledujem,“ hovoril nervózne, načo mi len trhlo kútikom úst.

„Len sa vám to zdá, pán profesor. Nie som šikanovaná a nikto ma nevydiera,“ usmiala som sa na neho milo a tým uzatvorila celú diskusiu.

Poslal ma naspäť na hodinu.

Nemohla som povedať, že by som neviedla vnútornú bitku. Že som mala chvíľou na mále a začala rozprávať. Tak veľmi som potrebovala niekoho, komu by som sa mohla zdôveriť. Lenže všetko to zatienil strach. Z toho, čo by nasledovalo ďalej. Čo ak by pritvrdili? Ak by mi začali naozaj ubližovať?

Kto by si ma zastal?

Matka?

Otec?

Nebuď naivný blázon.

S boľavými myšlienkami som vkročila do triedy, kde už učiteľka prednášala. Bola som plná frustrácie, že som si ani neuvedomila, že som sa ešte chvíľu túlala po škole. Pohľady sa do mňa zapichli a vysielali nemé otázky.

Čo chcel? Čo sa ťa pýtal? Čo si mu povedala?

Ich pohľady ma nemilosrdne držali a skrúcali mi vnútornosti.

Nechajte ma dnes na pokoji!

Namiesto toho som si všimla u niektorých neisté a nervózne mrvenie, keď som im neodpovedala ani pokrútením hlavy. Na chvíľu ma zaliala neočakávaná energia z nadradenosti. Zúfalo chceli vedieť či som ich natrela učiteľovi. A zatiaľ som mala len ja tú moc, dať im odpoveď.

„Kathy, posaď sa,“ ozvala sa učiteľka a všetka energia sa znovu vyparila. Cítila som, ako ma obišla slabosť v kolenách až sa mi skoro podlomili.

„Je mi jasné, že sú tu jedinci, ktorí si navzájom nesadnú, ale robiť si navzájom zle, to nie je riešenie,“ ozýval sa hlas triedneho na triednickej hodine.

Málokto ho počúval, ale všetci boli frustrovaní pretože boli po škole.

„Za to budete robiť túto jeseň poriadok okolo školy a odídete ako posledná trieda. Okrem toho, budete upratovať triedu. Dnes.“

Nechtami som zaryla do vrchného laku na stole, keď som začula hromadný nesúhlas a nadávky.

„Pán profesor, ale my za to nemôžeme! Prečo tu musíme ostávať aj my?“ zvolali dve spolužiačky za mnou.

„Ak sa priznajú vinníci, potrestaní budú len oni. Ak nie, bude potrestaná celá trieda,“ povedal učiteľ tvrdo načo sa znovu rozmohla len obrovská vlna nesúhlasu. 

Bolo veľmi ojedinelé, že nám učiteľ rozkazoval. Boli sme na súkromnej škole. Naši rodičia nám platili za štúdium. Učitelia nás väčšinou snažili len udržať v škole a nad prepadnutím. Toto bolo prvý raz, čo náš triedny vôbec niečo také urobil.

„Tak sa priznajte!“ strhol sa hluk a každý začal obviňovať každého.

Zavrela som oči a snažila sa ten hluk vypudiť z mysle. Boli to len rozmaznané deti z bohatých rodín. Neboli zvyknuté, že im niekto rozkazoval. Boli zvyknuté dostať, čo chcú. A ak nie, zobrali si to násilím. Tak to tu vždy fungovalo.

Kým som sa prezúvala, snažila som sa zhlboka dýchať. Cítila som napätie medzi spolužiakmi, keď som bola v ich blízkosti. Chcela som už proste vypadnúť zo školy. Konečne som sa blížila k dverám školy a s každým krokom sa mi dýchalo ľahšie. Šla som po tichej chodbe a pohľadom prepaľovala hlavné dvere, ktorú už boli zamknuté. Konečne som sa dostala k bočnému vchodu a siahla po kľučke. Namiesto slnka som zrazu videla len tmu a niečia ruka ma stiahla na zem.

Bola som vystrašená a snažila som sa dostať z tváre to, čo mi tam dali. Lenže ma oblapili ďalšie ruky a nemohla som sa ani hýbať. Moje telo znehybnelo, keď som začula zvuk nožníc, ktoré cvakali. Krv mi zmrzla od šoku v žilách a zachvátila ma panika. Hoci mi bol ten zvuk povedomý, nevedela som, čo strihajú.

Moju uniformu? Zošity? Tašku?

Zrazu prišiel konečný cvak a mne sa v hlave vyjasnilo. Boli to moje vlasy.

Nechali ma ležať na zemi, s kusom látky zaviazanou cez oči. Ležala som tam ešte dlho. Bála som sa toho, čo uvidím, keď si ju dám dole.

Ahoj, ahoj, Carol nie je mŕtva, len sa snaží žiť normály život 1600 kilometrov od svojej rodnej zeme. Stále je veľa vecí, ktoré musím vybaviť, nájsť, dohodnúť, aby som sa mohla pokojne vrátiť ku Klamu. Zatiaľ vás len naštvem s touto kratučkou kapitolkou. <3

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratená - 3. časť: