Spomienky - Prológ a kapitola 1. • OurStories.cz ~ naše povídky

Ahoj. Je to môj prvý pokus o písanie poviedky a dúfam, že sa bude páčiť. Prosím, zanechajte po prečítaní komentár s prípadnými pripomienkami a názormi.
Nebude to obyčajný zamilovaný príbeh a nebude všetko také jednoduché, ako sa zdá. Ďakujem :)
Blake vždy vedel, čo chce. Mal život vopred naplánovaný a premyslený. Všetko sa zmení, keď sa objaví dievča, ktoré mu navždy zmení život a oživí v ňom staré, zabudnuté spomienky na minulosť.
Hel je viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Keď nastúpi na novú školu, spozná muža, ktorého nádherné oči a arogantný prejav ruinuje jej život a predstavy. Ich vzťah nebude ružový a veľmi rýchlo zistia, že minulosť nezabúda.

11.05.2015 (11:00) • avalonpriest00 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 769×

Prológ

Jún 2013, Hel

Ráno. Budia ma. Váženie. 46,3 kilogramov. Neviem dýchať, cítim, ako sa trasiem. Prichádza to, prichádza veta, ktorú počúvam stále dookola a dáva mi malú časť nepredstaviteľnej budúcnosti. „Hel, mali sme dohodu, ty začneš jesť a my ťa pustíme domov, aspoň sa snaž." Som ticho. Viem, že sa hnevá. Snaž sa. Snažím sa, oni nevedia, ako veľmi sa snažím. Nevládzam dýchať. Tento rozhovor ma neskutočne vyčerpáva.

Stena. Posteľ. Hodinky. Tik-tak. Tik-tak. Znova a znova. Už tri mesiace tu sedím, spím, som. Neviem koľko ešte, neviem koľko ešte dokážem hrať, že som v poriadku. Je to otázka času, kedy to zistia. Sekundy. Minúty. Hodiny. Dni. Čas. Sloboda. Chcem ísť preč.

Píp. Píp. Píp. Počujem ju prichádzať. Ide mi vymeniť infúzie. Chytím jej ruku a pozerám jej do očí. Uhne pohľadom. Začne sa mykať. Bojí sa ma. Kazdý sa ma tu bojí. Hovoria že som chladná, bezcitná, chorá. Píp. Píp. Píp. Stále dookola. Uteká von z izby. Nechapem ich. Samota. Temnota. Smútok. Stena. Pozerám sa do steny, akoby sa od posledného razu niečo zmenilo. Prázdnota. Bezcitnosť. Spomienky. Najtajnejšie túžby. Všetko mi behá hlavou ako vo filmoch. Nechcem rozmýšlať nad minulosťou. Minulosťou, ktorá je pochovaná hlboko vo mne. Moje najhoršie tajomstvá. Chce sa mi plakať. Viem, že nebudem. Neplačem, nikdy. Zavieram oči. Upadám do spánku.

Spánok. Sny. Krik. Prebúdzam sa...

Kapitola 1.

September 2017, Blake

„Cit sa vo mne prebudil skôr, než myšlienka. Nič som nechápal rozumom, všetko som cítil." - Ludwig van Beethoven

Prebúdzam sa. Pozriem na čas. 04:18. A kurva. Zanadávam a šuchtavo sa postavím z postele. Lenivým, pomalým krokom sa dostanem do kúpelne. Odraz v zrkadle naznačuje, že by som mal viac spať. Obzriem sa na posteľ. Tá štetka od včera ešte stále spí. Zaujímalo by ma jej meno. Vyliezam zo sprchy. Obliekam sa. Ranný stereotyp.

Nechávam jej papierik s odkazom, aby vypadla čo najskôr a peniaze na taxik. Schmatnem kľúče, mobil a peňaženku a vytáčam jej číslo. Viem, že nespí a čaká na môj hovor. Nasadám do svojho BMW a prepínam na reproduktor. Z reproduktura sa ozve jemný ženský hlas, na ktorý myslím osemdesiatpäť percent času. Pozdravím ju s úsmevom na perách a je mi pri tom jasné, že cíti môj úsmev.

„Aký si mal večer?" spýta sa. Cítim, že niečo nie je v poriadku.

„Nadlho..."

„Koľko?"

Milujem, že presne vie, na čo myslím. „Päť."

„Zas si sa vyspal s nejakou kurvou, že?!" V jej hlase zaznie niečo neidentifikovateľné. Očakával som túto otázku, ale neviem, čo jej mám odpovedať.

„Áno."

„Ach, Bože. Kedy tu budeš?"

Ona tam už je. Do pekla. „Za tridsať minút som tam."

„Fajn, pohli si. Zamrznem tu," povie a vypne hovor.

Tá jej zimomrivosť, pomyslím si a pokrútim hlavou. Nechápem to dievča. Má ma namotaného na malíček a ani si to nevšimne. Musím si od nej držať odstup. Nemôžem si dovoliť zamilovať sa, vediem vnútorný boj s mojimi pocitmi. Nikdy som nič takéto necítil. Viem, čo by som mal urobiť, byť na ňu odporný a zlý, ale jednoducho to nedokážem. Mám ju rád a to sa ona nikdy nesmie dozvedieť. Dnes má narodeniny. Konečne osemnásť. Rozmýšlam, čo by som jej mohol dať. Už z diaľky vidím, že tam nestojí sama, to bude tá jej kamarátka - Jane. Nemal som ju nikdy rád. Už od prvej chvíle mi na nej niečo nesedelo. Znova ten pocit ochrany. Nie. Nemôžeš ju mať. Nemali by ste byť ani priatelia. Pokašlal si to, Blake, pomyslím si a zaparkujem.

Sledujem, ako ku mne kráčajú. Popravde, sledujem iba ju. Má elegantnú, ladnú ženskú chôdzu. Vietor jej strapatí dlhé čierne vlasy, je nádherná, aj keď, mala by pribrať. Mierne sa mračí, ale keď sa jej uhľové oči stretnú s mojimi, usmieva sa. Tie oči, oči mladé a predsa ukrývajú obrovské a staré tajomstvá. Bolesť a smútok.

Ako ich takto sledujem, zisťujem, že sú úplne rozdielne. Jane je nízke, pribraté dievča s krátkými vlasmi a hnedými očami. Je vždy vysmiata a v živote nemala väčší problém ako váhu. Má obrovské ústa, ktoré sa jej nikdy nezavrú a rada odpovedá za iných. Zatiaľ čo Hel je vysoká, vychudnutá baba, s dlhými čiernými vlasmi a očami hlbokými ako studňa, je dosť uzavretá, ale keď vám začne dôverovať, tak zistíte, aká je v skutočnosti milá, starostlivá a zábavná.

Vystupujem z auta a vidím v jej očiach pokoj a úľavu. Tento pohľad má vždy, keď ma zbadá po tom, ako som jej večer nezavolal, že som v poriadku. „Čaute," pozdravím a sledujem jej reakcie. Nemal by som sa na ňu toľko pozerať.

„Bože. Čo ti toľko trvalo?! Už som si myslela, že tu s Hel zamrzneme! Nabudúce sa uráč zdvihnút svoju prdel z postele skôr!"

To dievča zaškrtím. „Musel som niečo ešte vyriešiť." Helin pohľad mi odpovedal, aj keď nič nepovedala.

„Čo si musel riešiť o tretej ráno?!"

Ignorujem jej otázku a obraciam hlavu k Hel. „Všetko najlepšie k narodeninám!" hovorím, cítim, ako ma Jane vraždí pohľadom.

„Ďakujem. Volal mi Mike."

A do riti. Vidím nevyslovené otázky v jej očiach, ale pred Jane ich nemôže položiť.

„Hovoril, že mi príde pogratulovať. Cítim sa poctená," smeje sa.

Mike chodí do školy iba keď veľmi musí. Hel doslova zbožnuje, takže sa veľmi nečudujem. „Nehovoril ti, kedy tu bude?"

„Nie, ale pochybujem, že takto skoro. Okolo šiestej najskôr."

Vyťahujem z vrecka cigarety a zapalujem si. Ona tiež. Je to jasný náznak, že sa musíme porozprávať.

„Som hladná."

Bože, dúfal som, že tá krava už bude ticho. Pozriem na Jane. „Nemala by si toľko jesť." Hel sa mierne zasmeje, ale potom ma spraží pohľadom. Vytiahne z tašky sójovú tyčinku a podá jej ju. Prevraciam oči a potiahnem si z cigarety.

Autor: avalonpriest00, v rubrice: Povídky » Na pokračování