OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 9 - Zrada

16.06.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 825×

Kapitola 9

Hneď ako sme prišli domou som Erena ponosila po celom dome a s neskrývanou radosťou mu predstavovala jednotlivé kusy nábytku. Otec sa na tom len potmehúdky smial. Viem, že som vyzerala ako debil, ale uznajte, kto by sa ako debil nesprával, keby dostal taký krásny darček? Po pol hodine strávenej v izbe som konečne našla miesto na Erenov pelech. Bol to priestor v rohu, kde som predtým mala nahádzaný bodrel, ktorý sa mi nechcelo upratovať. No čo, všetko sa raz spraviť musí.

Potom, ako som doň uložila všetky hračky a Erena som na kúsok papiera napísala moje meno s adresou a vopchala mu ho do obojka. Usmievala som sa ako slniečko na hnoji, keď som sledovala, ako sa môj psíček s vervou naháňa za zelenou loptičkou. Všetko by bolo dokonalé, nebiť jednej veci. Asi po dvoch hodinách čo sme boli doma mi otec zaklopal na dvere.

„Poď!“ zvolala som a neunúvala sa zdvihnúť z tureckého sedu. Dvere sa otvorili a zároveň vyplnili otcovou postavou.

„Musím odísť,“ povedal po chvíli. Ovládla som ťažký povzdych a otočila hlavu jeho smerom.

„Práca,“ nepýtala som sa, len stroho konštatovala. Zmačkol si koreň nosa, pretrel oči a až potom odpovedal.

„Práca,“ potvrdil. „Vrátim sa neskoro, tak ma nečakaj,“ dodal a mne hlavou prebehla otázka: Kedy som ťa už len ja čakala?

„V poho. Veď tu mám predsa Erena,“ usmiala som sa a pohladila to hyperaktívne, sivé čudo medzi ušami.

Otec odišiel do piatich minút a ja som aj s Erenom zbehla dole. Aj keď sa mi príšerne nechcelo, nemala som na výber. Musela som spraviť úlohy. Zatiaľ čo sa Eren hral, ja som vypisovala (našťastie krátku) esej o Eugenovi Samojskom. Dostala som sa na jej koniec, keď v tom sa z kuchynskej linky ozvalo pípanie. Zbystrila som pozornosť, rovnako ako spoločník pod stolom a uprela pohľad na tenký predmet, ktorý som doteraz prehliadala. Otcov mobil.

Postavila som a podišla bližšie. Na veľkej obrazovke nedočkavo stepoval zhluk písmeniek. Gizelle. V tom momente mi prišlo zle. V duchu som si vybavila jeden rozhovor spred mesiaca. Bolo to v ten večer, čo u nás spal Tony. Vtedy som to menu počula po prvýkrát. Ešte teraz si pamätám, ako som sa cítila - bála. Jednoducho predstava otca s inou ženou je... je jednoducho nepredstaviteľná!

Ale, ozval a môj vnútorný hlas, otec nemôže byť do konca života sám. Raz si niekoho s najväčšou pravdepodobnosťou nájde. Teda, ak sa tak už nestalo.

Mobil stále vyhrával a ja som nevedela, čo mám robiť. Čo ak sa mýlim? Čo ak je to niečo dôležité? Čo ak sa stalo niečo podstatné? Nemala by som to zdvihnúť? Rozmýšľala som pridlho a mobil dozvonil. Zaťala som zuby a dúfala, že to nebolo nič dôležité. Vrátila som sa späť k učeniu, ale po piatich minútach ma opäť vyrušilo pípanie, tento raz od správy. Bola som v pokušení si ju prečítať, no odolala som a obrátila svoj pohľad znova k učeniu. V duchu som si však sľúbila, že ak zavolajú znova, zdvihnem to a presne to sa aj stalo.

Mobil sa rozozvučal do tretice a ja som sa odhodlane pohla vpred. Opäť na displeji naskakovalo Gizelle. Na sekundu som sa zarazila a potom to s malou dušičkou zdvihla. Chcela som hneď na začiatok povedať: „Prosím, pri telefóne Mayorová,“ ale dotyčný/ná ma nepustila k slovu.

„Konečne, už som začínala mať strach, láska. Už si na ceste?“ Cítila som sa, akoby som dostala zásah elektrickým prúdom.

Takže... takže som mala pravdu. On niekoho má! Ten hajzel! Ten kretén! Zradca! Ako to mohol urodiť? Ako mohol mamu takto zradiť? A potom som si uvedomila ďalšiu vec. Tá kurva na opačnej strane povedala: „Už si na ceste“! To znamená, že ho čakala!?

Ale povedal, že ide do práce... nie, uvedomila som si zhrozene, on nešiel do práce! On išiel za ňou! Koľkokrát to už urobil? Koľkokrát mi povedal, že ide do práce a pritom išiel za ňou? Koľko!

„Zlato, si tam?“ spýtala sa štetka a niekde za ňou sa rozozvučal zvonček. Počula som kroky, ako sa blížila k dverám a ja som len mohla hádať, kto je za nimi. Otec?

„Zlato, halóó, si tam, ak si...“ V momente zmĺkla. Sekla sa, akoby jej niekto prestrelil hlavu a to by nebolo vôbec dobré, lebo presne to som chcela spraviť ja!

Počula som, ako otvára dvere a vzápätí známy, veľmi dobre známy, hlas svojho jediného, žijúceho rodiča.

„Gizelle, čo sa deje?“ spýtal sa jej. Mohla som si len predstavovať, čo sa tam odohráva. Ako si od ucha odťahuje mobil a ako mu ukazuje číslo, na ktoré volá. Ako on od hrôzy rozšíri oči, ako sa poň naťahuje... Zdesenie v jeho hlase počujem aj ja, keď prehovorí:

„Simone?“

Žiadna odpoveď. Nedokážem sa prinútiť k tomu, aby som mu odpovedala. Nejde to. Jednoducho to nedokážem!

„Simone!“ zreve a ja sa preberiem z tranzu. Odtiahnem sa od mobilu a zhrozene naň hľadím. Do kútikov očí sa mi hrnú slzy, ale ako všetky pred nimi, ani tieto z nich nikdy nevypadnú.

„Simone!“ počujem jeho rev, ale ja som schopná spraviť len jedno. Zložiť.

Ukončím tento pekelný, jednostranný rozhovor a šmarím mobil na linku. Ustúpim o zopár krokov. Nechápem, ja to jednoducho nechápem, ako to mohol urobiť? Vždy som si myslela, že so mnou nemôže byť preto, lebo toho má v práci veľa, ale teraz už viem, že som mnou nechcel byť preto, lebo som mu vždy bola ukradnutá!

Radšej svoj čas trávil s nejakou americkou kurvou, ako so svojou dcérou. To jej venoval všetok svoj voľný čas, zatiaľ čo ja som tu celé týždne bývala sama. Zatiaľ čo ja som to tu deň, čo deň nenávidela čím ďalej, tým viac! Prečo ma vlastne zobral z Európy!?

Tam som mala skutočných priateľov. Tam som mala rodinu! Ľudí, ktorým záleží na tom, ako sa cítim! Moje vnútro sa otriasalo v návaloch vzlykov. Cítila som sa, akoby ma zaplavila ničivá cunami a zmietla aj tie posledné kúsočky môjho ja. Schovala som tvár do rúk a hlasno na celý dom zrevala:

„Zradca!“ Po tomto neriadenom, nervovom výbuchu sa spod stola ozvalo tiché kňučanie. Automaticky som otočila hlavu za zvukom. Eren sedel pod stolom, upieral na mňa svoje veľké oči a ja som si uvedomila jedno: Musím vypadnúť - nie, musíme vypadnúť! Vybehla som do izby. Z postele stiahla deku, z rohu vzala batoh a zo stolíka vodítko.

Ako blesk som zbehla na prízemie, Erena zabalila do prikrývky a vopchala do batoha (ešte šťastie, že je to len šteňa. Veď aj tak mu z neho vytŕčala celá hlava). Na seba som nahodila koženku a mobil s peniazmi schovala do vrecka. O minútu neskôr som s Erenom na chrbte vyrazila do ulíc, zaliatych zapadajúcim slnkom.

Nevedela som, čo budem robiť. V tejto chvíli som hlavne chcela byť čo najďalej od tohto prekliateho miesta. Kráčala som vytrvalým tempom niekoľko blokov a keď som bola dostatočne ďaleko od „domova“, vytočila som číslo taxi služby.

Ale keď som tak urobila, uvedomila som si jednu zásadnú vec. Ja nemám kam ísť! Ako prvý ma napadol Danny, ale jeho som predsa otravovať nemohla! Nemohla som mu ukázať, aká som slabá! Ako sa trápim kvôli idiotovi, ktorému musím hovoriť otec.

Mojou druhou voľbou bol Tony. On ma poznal oveľa lepšie ako Danny. Navyše, z nejakého neznámeho dôvodu som tušila, že on ma pochopí skôr ako rocková hviezda, ktorá má všetko. Nie, že by som Dannyho mala menej rada ako Tonyho, to nie. Len som neverila, že by ma pochopil. Snažil by sa o to, ale nepochopil by ma.

Pozrela som sa na čiernu vec v rukách. Najskôr som vynulovala sedemnásť zmeškaných hovorov od otca a potom vytočila Tonyho číslo. Zodvihol to na tretie zazvonenie.

„Prosím?“ ozval sa.

„Tony,“ zavzlykala som. „Tony, ja...“ nedokázala som to povedať. Pripadalo mi to, akoby som sa mala priznať k vražde.

„Simone, čo sa deje?“ Jeho hlas okamžite zmenil tón. Teraz bol hlboký a ustaraný. „Stalo sa niečo?“

„Tony, ja... ja potrebujem tvoju pomoc!“ vysúkala som zo seba nakoniec. Na opačnej strane nastalo ticho.

„Prečo? Preboha, Simone, nestraš ma! Čo sa stalo? Kde si?“

„Ja... ja odišla som. Odišla som z domu! Musela som. On... je... je to bastard!“ skríkla som.

„Čo ti spravil?“

„On... ja, nemôžem. Nie po telefóne,“ odmlčala som sa. „Tony, ja nemám kam ísť,“ zavzlykala som.

Netrvalo mu dlho a pochopil kam tým mierim. Cítila som to napätie. Práve v tejto chvíli v sebe viedol tvrdú vojnu. Na jednej strane som stála ja – človek, ktorý sa ho ako jediný zastal, ktorý ho nenechal samého ani v tých najhorších chvíľach – a na strane druhej jeho tajomstvá. A ja som aj u tejto osoby skončila ako druhoradá.

„Simone, ja...“ začal, no skočila som mu do reči skôr, ako stihol dopovedať. Mohla som len dúfať, že môj hlas nebude znieť sklamane alebo zlomene.

„To nič, Tony... To nič. Nevadí. Keď nemôžeš, tak nemôžeš. Ja to chápem.“ S tým som zložila.

Klamala som. Nechápala som. Nechápala som, aké tajomstvá môžu byť také hrozné. Viem len o jednom a aj to je moje. A ani to by mi nezabránilo pomôcť priateľovi v núdzi. Vlastne, teraz som si akurát tak potvrdila, že nijakému Američanovi sa nedá veriť. Podáte im prst a oni vám ušklbnú celú ruku.

Predo mnou zastavil taxi a ja som nasadla. Povedala som mu adresu jediného penziónu, ktorý som si pamätala a tuho objala Erena.

„Aspoň, že ty nie si Američan,“ šepla som slovensky.

Pre mňa to bol Nemec. Teda, nie že by som mala Nemcov nejako trikrát v obľube - nezabudla som na zverstvá, ktoré stvárali počas druhej svetovej -  ale  aj tak som im verila viac ako Amíkom. Taxikár zastavil a ja som vystúpila. Cez okienko som mu hodila presnú sumu. Dnes nemám náladu na dobročinnosť. Prepálil ma naštvaným pohľadom a vzápätí si to rezal cestou ďalej. Stála som v tmavej ulici a predo mnou sa črtala vysoká budova. Bola až podozrivo tichá a keď som pristúpila k starým dverám, pochopila som prečo. 

Na predaj - stálo tam.

Zúfalo som zavila. Prečo len musím mať takú smolu? To bol koniec. Už som vážne nemala kam ísť. Dannovy volať nebudem. Moja hrdosť alebo aspoň to, čo z nej ostalo, mi to nedovolila. Iný penzión nepoznám.

Tony si vybral radšej svoje tajomstvá, ako mňa. Neostávalo mi teda nič iné, ako si ustlať na nejakej mäkšej lavičke - najlepšie zastrčenej alebo možno priamo pod týmito schodmi? Prečo nie? Veď je to aj tak jedno.

Zmučene som si tvár schovala do dlaní. Erenovi sa nejakým zázrakom podarilo dostať von a teraz sa mi opieral o nohu. Pritiahla som k sebe kolená a položila na ne ruky a hlavu.

Toto sa nikdy nemalo stať! Ako to mohol spraviť? Ako nás mohol takto zradiť!? Bolestivo mi zovrelo srdce, keď som si mysli vybavila mamin obraz. Ako ju mohol nahradiť? Bože, veď ona je nenahraditeľná! Nikde neexistuje lepšia! Ona bola len jedna. Len ona! Ako len mohol?

Zavzlykala som a vzápätí silno zahryzla do pery, aby som tie slabošské zvuky umlčala. Všetci ma zradili. Všetci sa na mňa vykašľali.

A prečo by nie? Veď vlastnému fotrovi nestojím ani o to, aby so mnou strávil pár hodín v týždni. Zvažovala som, že zavolám domov. Starkým, ale to by som nemohla. Zbytočne by sa trápili a aj tak by s tým nič nespravili. Pomaly, ale isto, som od psychickej únavy začala zaspávať. Koniec koncov, čo iné som mohla robiť? Stratila som pojem o čase. Mohla prejsť hodina, ale aj minúta. Obloha stmavla, ale lampy v tejto štvrti sa rozsvietili len sporadicky. Občas tadeto preletelo auto, ale nevnímala som to.

Vnímať som začala až vtedy, keď sa Eren vedľa mňa začal hýbať. S oneskorením som si uvedomila, že som skutočne zaspala. Trhano som sa nadýchla a chcela ho zahriaknuť nech spí, ale v tom ma zarazil jeden zvuk. Vytrvalé pradenie auta.

Zmetene som zodvihla hlavu, ale namiesto toho, aby som videla vozidlo som hľadela na pár dlhých nôh v draho vyzerajúcich nohaviciach a čiernych topánkach. Zodvihla som pohľad a... chvíľu mi trvalo, než som ho spoznala.

Blonďavé vlasy nemal sčesané, ale povievali mu okolo tváre, zelené oči už nekryli hrubé okuliare. Nebol oblečený do svojho typického oblečenia zloženého z bifľošských kúskov, práve naopak. Namiesto nemožného svetra mal peknú košeľu s hlbokým výstrihom nezapnutých gombíkov. Dokonca aj rovnátka zmysli a spolu s nimi aj strach v očiach. Osoba, stojaca predo mnou, mala len málo spoločného s Tonym, ktorého som denno-denne vídala v škole.

„Tony?“ nechcelo sa mi veriť vlastným očiam. Tá zmena bola jednoducho obrovská.

„Hej, som to ja.“ Dokonca aj jeho hlas znel inak. Sebavedomo a isto. Človek predo mnou si bol istý sám sebou a svojou mocou, nech už mala akékoľvek rozmery.

„Čo sa ti stalo?“ dostala som zo seba, načo sa on krivo usmial.

„To by som sa mal spýtať skôr ja. Preboha, Simone, čo robíš o jedenástej v noci, na takejto ulici!?“ zavrčal.

„Takejto?“ nechápala som.

„Takejto,“ potvrdil. „Toto nie je práve Hollywood!“ 

„Popravde, Tony? Mne by bolo úplne jedno, aj keby to bol Luník deväť.“

„Luník deväť?“ nechápal.

„Niečo ako vaše New Yorské getá, ale v slovenskom podaní,“ usmiala som sa, ale môj úsmev pripomínal skôr bolestivý úškrn.

Tony sa zohol a prikľakol si ku mne. Položil mi ruku na plece. Chcel niečo povedať, ale môj spoločník mu to nedovolil. Eren sa zrovna v tejto chvíli rozhodol, že má chuť na troška drsnejšiu hru a vyštartoval po Tonym. Preskočil ma a mieril si to na Tonyho, ale ten ho v poslednej chvíli zachytil a zodvihol do vzduchu. Eren si to, samozrejme, užíval a začal mu olizovať ruku.

„A čo má byť zas toto?“ zatiahol.

„Tony, predstavujem ti Erena. Eren, Tony.“

„Je tvoj? Odkedy máš psa?“

„Od dnešného poobedia,“ priznala som a v hlase mi zaznieval nádych mučivej bolesti. Prečo sa to všetko muselo tak dosrať?

„Trocha veľký, nemyslíš?“

„Tony, zatiaľ je to len šteňa,“ upozornila som ho na  fakt, ktorý mu zjavne nedošiel.

„Šteňa?“ pípol. „Ale, keď je teraz...“

„Áno, je to šteňa a bude oveľa väčší.“  Tony si ma premeral pochybovačným pohľadom a potom hlasno vydýchol.

„Ty nie si normálna!“ vyhlásil a ja som nechápala prečo.

„Čo?“ zvolala som dotknuto.

„Simone, takýto psy potrebujú stopercentnú starostlivosť a dobrý výcvik! Ako sa chceš postarať o psa, keď sa nedokážeš postarať ani sama o seba?“

Tak toto sa ma vážne dotklo. Ja sa o seba dokážem postarať! Naštvane som mu vytrhla Erena z rúk a pritisla si ho k prsiam.

„Ja sa o seba viem postarať!“ štekla som.

„Nie, nevieš!“ trval na svojom. „Ak by si vedela, nebola by si tu! Simone, vieš, čo by sa mohlo stať, keby som neprišiel? Toto je pochybná štvrť a nežijú tu iba slušní, dobrí ľudia!“ prízvukoval mi.

„Predstav si, že to viem! Na celom tomto kontinente nežijú iba dobrí ľudia!“ zvreskla som a mysľou mi prebehol obraz neznámej, ktorá mi ukradla jedinú rodinu, ktorú som v tomto hnusnom meste mala. „Ja sa o seba viem postarať!“ trvala som tvrdohlavo na svojom a mala čo robiť, aby som sa nerozplakala. Nie, nemôžem plakať! Nestoja mi za to! Ani tá americká kurva, ani on. Už som veľká, mohla by som konečne naučiť, že každý zradí!

Tony zmĺkol a len na mňa nemo hľadel. S nechuťou som si uvedomila, ako asi vyzerám. Nie ako to sebavedomé, odhodlané a nezlomné dievča, ktoré stretával každý deň, ale ako totálna troska. Ako nula, ktorá je len krok od úplného, nervového zrútenia. Nikdy v živote som sa takto necítila! Nie takto sama.

Dokonca aj keď zomrela mama som okolo seba mala ľudí, ktorým som mohla veriť, ale teraz? Tony je síce môj priateľ, ale má tajomstvá, ktoré medzi nás stavajú nepreniknuteľnú stenu. Danny? Ach, Danny... ten mi o sebe povedal všetko, ale bola tu jeho kapela. Boli tu iní ľudia, ktorí ho potrebovali a to ani nespomínam miliónové zástupy fanyniek!

Bola som sama.

„No poď,“ povedal Tony a chytil ma za rameno, aby mi pomohol vstať. Neochotne som spolupracovala.

„Kam?“ spýtala som sa, keď som ako-tak dokázala udržať rovnováhu.

„Domov,“ povedal a ja som sa zarazila v polke kroku.

„Ja domou nejdem! To ma tu rovno môžeš nechať!“ protestovala som.

„Nie k tebe domov, ale ku mne,“ vyviedol ma z omylu a ja som prekvapene otvorila ústa. K Tonymu domov? Do zakázanej zóny plnej tajomstiev?

„No poď!“ vyzval ma o čosi pochmúrnejšie a zatiahol k čiernemu mercedesu.  

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 9 - Zrada: