OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 7 - Larrisa

07.06.2014 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 739×

Ďakujem za všetky vaše komentáre. Vážne sa oveľa lepšie píše, keď viete, že sa to niekomu páči a že to číta. :D

Kapitola 7

Keď som sa dostala domov, bola neskorá noc. Sama sa čudujem, ako som dokázala tak dlho nezaspať.

No ale aj tak neľutujem, že som s Dantem – Dannym (neznáša, keď ho volajú Dante) išla. Daiwish sú v skutočnosti normálni chalani, s ktorými sa dá v pohode zasmiať a to že sme sa nasmiali. Teda, skoro všetci. Gill je ich čierna ovca. Nech už mu na nos sadlo čokoľvek, je to ten najnepríjemnejší človek, akého som mala tú smolu spoznať.

Každé slovo, čo mu z tej peknej hubičky vyletelo, buď vychvaľovalo samého seba alebo urážalo ostatných. Počas večera sme sa ešte zopárkrát pochytili, ale nakoniec som prišla na to, že hádať sa s ním nemá cenu. S najväčšou pravdepodobnosťou som ho aj tak videla naposledy. Nerobila som si ilúzie, že by som sa do ich spoločnosti mohla dostať znova. A musím priznať, bolo mi to ľúto.

V mojom jednotvárnom živote mi práve to, čo mi dali, chýbalo. Zábava, smiech a neviazaná radosť zo života. Tým všetkým oni oplývali. Boli ako žiarivá, pulzujúca guľa plná energie, zatiaľ čo ja len dohasínajúci plamienok, ktorý sa drží z posledných síl.

Dom bol ako inak prázdny. Otec sa ešte nevrátil. S ťažkým zívnutím som sa zvalila do perín a okamžite zaspala.

Ráno som sa zobudila až o jedenástej a z toho dôvodu som sa rozhodla, že pôjdem na blic. Bolo mi jedno, že by som z toho mohla mať problémy... aj tak by som nemala. Fotrovi jednoducho poviem, že mi je zle. Nahodím totálne zničený ksichtík a on mi uverí. Tak ako vždy. Ale nemala som to šťastie stretnúť sa s ním a preto som mu na stole nechala odkaz, aby zavolal do školy a ospravedlnil moju absenciu.

Medzi školské steny som sa dostala až v stredu. Okrem naštvaného Tonyho, ktorý mi vyčítal môj utorňajší blic sa deň niesol v relatívnom pokoji. Danny a spol. tu neboli. Čo robili a kde boli ma nezaujímalo.

Ako som povedala, deň sa niesol v relatívnom pokoji, ale aj tento jav sa musel niekedy skončiť a ten koniec nastal.

Zazvonilo na veľkú prestávku a ja som ešte predtým, ako sa vydám do jedálne, zamierila na najbližšie WC. Moje úmysly boli čisto prirodzené a keď som po ich vykonaní otvárala dvere kabínky a pristúpila k umývadlu s cieľom umyť si ruky, otvorili sa  vchodové vráta. Odrazu tu bolo akosi plno. Dnu vstúpili tri blonďavé osoby. Nemusela som sa ani otáčať, aby som vedela, kto to prišiel. Stačil mi odraz v zrkadle. Larrisa a jej garde.

Kráľovná sa falošne usmievala od ucha k uchu a prepichovala ma vražedným úsmevom.

„No, pozrime sa koho to tu máme!“ zvolala. „Nie je to naše dievča od kráv?“

„Hm, keď ja som dievča od kráv, ty musíš byť krava,“ zašomrala som a bolo mi výsostne jedno, či to počula alebo nie. Počula. Tváre jej sčervenali a po ironickom úškrne nebolo ani stopy.

„Špinavá kurva!“ zasyčala. „Veľmi dobre viem, že dávaš Coradovi!“ Ťažko som si povzdychla a otočila sa k nej.

„Neviem ako ty, ale ja nespávam s chalanmi, ktorých poznám pár dní... aj keď ja ťa za to neodsudzujem!“ dodala som provokatívne. „... no v tom prípade si tou kurvou ty.“

Larrisa sčervenala o ďalší stupeň.

„Uvidíme, či sa Dantemu budeš páčiť aj bez vlasov!“ štekala ako besná a zo záhybov krátkej sukne vytiahla nožnice. Spozornela som. Tu prestávala všetka sranda.

„Vážne, Larrisa? Ostriháš ma? A to si myslíš, že by ma to... čo? Psychicky zložilo?“ vysmiala som ju, ale v nijakom prípade som nemala v pláne dovoliť jej použiť nožničky.

„To dúfam nie... Moja pomsta sa len začína!“ zavrčala a začala sa aj s poskokmi nebezpečne približovať.

Ja som sa ani nepohla. Do poslednej chvíle som zvažovala, či to myslí vážne.  Bože, veď to bolo na hlavu padnuté! Ostrihať niekoho len preto, že sa jej nepáči? WTF? Tak toto je tá slávna Amerika? Z tohto si má svet brať príklad?

Zareagovala som v poslednej sekunde. Z hĺbky pamäte som vylovila informácie z hodín kix-boxu a začala sa brániť. Jednu z útočiacich rúk som zovrela v zápästí a kolenom vyautovala jej majiteľku, ktorá sa ako vrece zemiakov zviezla k zemi.

Ďalší pár na mňa zaútočil zozadu. Mierne som sa predklonila a vzápätí plnou silou vrazila záhlavím do umelého nosu. Ozvalo sa tiché chrupnutie, nasledované hlasným výkrikom. No ja som nemala čas zaoberať sa tým, že som jednej z krások zlomila nos.

Predo mnou stála Larrisa. V pravej ruke zvierala nožnice. Nebezpečne sa mini po mne zahnala. V očiach mala výraz šialenca, zmiešaného so sériovým vrahom. Ohnala sa znova a mne sa len tak-tak podarilo uhnúť. Bola rýchla. Môj bojový inštinkt mi našepkávala, že trénovala niektoré z bojových umení... možno karate.

Ako sa vraví, do tretice všetko dobré, prebehlo mi hlavou, keď spravila tretí výpad a tentoraz mi kovový hrot  preťal čierne tielko a do krvi doškriabal kožu. Zavrčala som a uskočila z jej dosahu. No ona, povzbudená patrným úspechom, sa vydala za mnou. Ustúpila som ešte o pár krokov, no ďalej som nemohla. Chrbtom som narazila do steny a na sekundu si vyrazila dych. Mala som čo robiť, aby som sa vyhla útoku, ktorý bol vedený na moje oči.

„Ksakru, Larrisa, šibe ti!?“ zrevala som na ňu, ale ona  bola duchom neprítomná.

Tá suka sa zbláznila! zúrila som v duchu. Chce ma zabiť, či čo!? Uhla som sa a využila chvíľu, keď si nekryla bok a pravačkou ju doň udrela. Vykríkla, ale nevzdávala sa. Zaútočila znova, tentoraz na srdce. Mala však smolu. Zovrela som jej útočiacu ruku a vykopla koleno. To ju zasiahlo do podbruška. Zvýskla od bolesti.

„Stačilo ti?“ zasyčala som jej do ucha a vykrútila zápästie. Znova skríkla a zviezla sa k zemi. 

„Áno, áno... Prosím, pusť ma. Bolí to!“ pišťala a ja som urobila osudovú chybu.

Ja, krava sprostá, som ju pustila. Odstúpila som o pár krokov, do podľa mňa bezpečnej vzdialenosti a dlaňou skontrolovala ranu na bruchu. Krvácala, ale nie moc... v skutočnosti to bol len veľký, nepekný škrabanec. Venovala som jej znechutený pohľad.

„Ty potrebuješ cvokára!“ oborila som sa na ňu. „Si šialená!“ vrčala som.

V tej chvíli som tu nechcela ostať ani o sekundu dlhšie. Otočila som sa jej chrbtom... a ako to už u šialencov a zbabelcov býva, Larrisa využila príležitosť. S hlasným revom sa vrhla dopredu. Otočila som sa a na líci ucítila chladný kov, ktorý sa mi zarezával pod kožu. Inštinktívne som ju pravačkou udrela do tváre.

Stiahla sa, ale ja som sa potkla o vlastnú nohu a zrútila sa smerom k chladnej, bielo-červenej podlahe. Dopadla som na ľavé plece a o sekundu neskôr mi z neho vystrelila silná bolesť. Zrevala som a oči sa mi zaliali slzami. Prevrátila som sa na chrbát a priložila si naň zdravú ruku.

Fňukala som ako malé decko a len okrajovo si uvedomovala, že Larrisa ešte stále stojí na nohách. A nie len to. Tá kurva na mňa znovu zaútočila. Vrhla sa dopredu a ja som zas inštinktívne vykopla nohu, ktorá ju zasiahla len pár centimetrov nad kolenom.

V tej istej chvíli sa stalo ešte čosi. Dvere WC sa rozleteli a dnu vpadol riaditeľ, nasledovaný dvoma učiteľmi. Telocvikárom Johnsom a učiteľom geografie Milesom. Telocvikár sa začal venovať mne, ale ja som ho s vrčaním odohnala. Myseľ mi zatienila bolesť a ja som sa začala správať ako divé zviera. Telocvikár sa o tento kaskadérsky kúsok pokúsil znova a dotkol sa zmrzačeného ramena. Zavila som od bolesti a odtiahla sa z jeho dosahu, no to už k nemu dobehol Tony a opatrne sa ku mne natiahol. Zatínala som zuby, keď mi pomáhal na nohy.

„Čo si to zas spravila!“ vrčal mi do ucha a ja som s vypätím síl odpovedala.

„Bránila sa, čo iné!“

„Ako? Veď vyzeráš, akoby si práve stretla s pumou!“

„Nemala som na výber! Chceli mi ostrihať vlasy!“

„Mala si ich nechať!“

„To určite! Ja nie som zbabelec!“ zavrčala som a mala, čo robiť, aby som sa tu nerozplakala ako malý fagan.

Riaditeľ zúril. Čo zúril - aj rozzúrený býk bol proti nemu len krotkým teliatkom! Bolo mi jasné, že budem mať problém, ale teraz mi to bolo jedno. Sedela som na ošetrovni a psychicky sa pripravovala na nápravu vykĺbeného ramena.

Okolo mňa behali sestričky a penili nad sprostosťou teenagerov. Vedľa mňa ležalo dievča, ktorému som vrazila do brucha, o posteľ ďalej to, ktorému som zlomila nos – mimochodom, vyzeralo to fakt nechutne. Krv sa jej z neho liala ako Niagarské vodopády a zaplavovala zmaľovanú tvár. Na ďalšej posteli ležala Larrisa. Za krkom mala studený obklad, ako sa jej personál snažil utlmiť krvácajúci nos. Nanešťastie nebol zlomený. Škoda. Dokonca som jej ani neprerazila koleno!

Ale predsa aj ten nos mal aké také výhody. Mali ste ju vidieť, keď prechádzala cez chodbu plnú zvedavých deciek. Istotne by som si ten pohľad vychutnávala, ale to by ma nemohla mučiť bolesť z vykĺbeného ramena!

O minútku neskôr ku mne dorazila sestrička s tým, že môžeme začať. Pomohla mi prejsť do oddelenej ambulancie, kde sa o stôl opierala stará doktorka s krátkym zostrihom šedivočiernych vlasov. V momente, keď som vošla dnu ku mne otočila svoje zvláštne modré oči.

„Doktorka Hayden, môžeme začať,“ ozvala sa sestrička vedľa mňa a ja som nervózne prehltla.

„Dobre, urobte röntgen,“ prikázala. Oni tu majú röntgen? U nás na škole sme nemali ani ošetrovňu!

Naprávanie nakoniec nebolo také bolestivé, ako som si predstavovala. Umŕtvili mi rameno a doktorka ho napravila. Potom ho zafixovala a predpísala mi nejaké tabletky. Cítila som sa, akoby mi niekto tresol kladivom po hlave. Bola som malátna a otupená, ale aj tak som zreteľne vnímala všetko okolo.

Dievča so zlomeným nosom odviezli do nemocnice, to druhé ešte stále ležalo na lehátku a Larrisa zmizla. Kam? Tak to som nevedela a nemala som ani čas sa tým zaoberať. Na opačnej strane miestnosti sa totižto z ničoho nič objavil môj otec. Stačil mi jediný pohľad do jeho tváre a bolo mi úplne jasné, že mám obrovský problém. Pery mal stiahnuté do tenkej linky a v modrých očiach mu planuli plamene hnevu. Odhodlane som zdvihla hlavu a vydala sa k nemu.

Ja som nič neurobila! povzbudzovala som sa v duchu. Ja som v tom nevinne, len som sa bránila! To isté som povedala aj jemu skôr, ako mi začal nadávať.

„Nič si nespravila!? Tak ako mi to potom vysvetlíš?“ zavrčal a ja som sa pustila do pravdivého opisu.

Nakoniec som mu prízvukovala fakt, že aj riaditeľ videl, kto na koho útočí a že hádam by som nebola taká sprostá, aby som sa dobrovoľne pustila do trojnásobnej presily! Spočiatku mi neveril, ale nakoniec musel. Koniec koncov, vždy som bola bezproblémové, len trochu (dosť) papuľnaté decko. Nikdy som v škole nemala sebe menší problém. Dokonca aj známky som mala vcelku dobré... až na fyziku a matiku (tie trojky mi vždy kazili priemer).

Moji priatelia boli rovnako ako ja bezúhonnými občanmi, ktorí poctivo dodržiavali zákon osemnástich - teda žiadny alkohol, cigary, či nedajbože drogy. Nemal dôvod neveriť mi!

„Čo sa to s tebou stalo?“ povedal napokon. Ja som len mykla plecom (zdravým) a povedala:

„Hold, to je tým americkým vzduchom.“

„Prestaň! Vzduch je tu rovnaký, ako na Slovensku!“ zavrčal a ja som škodoradostne pokrútila hlavou.

„Kdeže, otecko. Na Slovensku nemáme more!“

oooOOOooo

Sedím v riaditeľni a pozerám sa priamo na riaditeľa. Nesmiem dať najavo akúkoľvek ľútosť! Nesmiem dovoliť, aby si myslel, že toho ľutujem! Ja som nič nespravila, ja nemám čo ľutovať! Po mojej ľavici sedí otec. Vedľa neho Larrisina matka a vedľa nej Larrisa. Ostatné neprišli. Dokonca ani ich rodičia.

Ak som to správne pochopila, tak všetky tri zastupuje pani Kaineová, ktorá vyzerá presne ako Larrisa. Vlastne by sa dalo povedať, že Larrisa je jej mladšou kópiou. Dlhé blonďavé vlasy mala dokonale upravené, takže ani jeden neposlušný vlások nevyčnieval. Jasné modré oči jej behali medzi riaditeľom a otcom. Bola oblečená do tmavomodrej, decentnej blúzky, úzkej, čiernej sukne, ktorá dala vyniknúť perfektnému pozadiu a na nohách jej trónili drahé tmavomodré lodičky. Bola oblečená, akoby práve vyšla z nejakej akciovej spoločnosti.

Riaditeľovi pohľad neustále utekal k jej objemnému poprsiu, ktoré smelo napínalo modrú látku. Snažil sa ovládnuť, ale moc mu to nešlo. Povedzme si to popravde, pani Kaineová bola ten typ ženy, ktorá má všetko, čo má mať.

Otec vedľa mňa neustále zatínal zuby. No čo otecko, raz to prísť muselo. Raz som sa do problémov dostať musela!

„Tak ešte raz, Simone. Ty tvrdíš, že ťa Larrisa, Kimberly a Louise napadli,“ zapakoval a ja som mala sto chutí mu odvrknúť niečo veľmi, ale veľmi neetické. Koľkokrát to ešte budem opakovať?

„Presne,“ precedila som cez zuby.

„Ale ony tvrdia, že si ich napadla ty,“ prehodil a ja som si ťažko povzdychla.

„A prečo by som to robila?“

„To neviem. To nám povedz ty,“ vyzval ma a ja som sa zo všetkých síl snažila ovládnuť.

„Dobre. Tak ešte raz. Ja som na nikoho nezaútočila! Po prvé, bola by som sprostá, kedy som tak spravila – bolo by to tri na jednu. Po druhé, nikdy som nič také nespravila! Tak prečo by som s tým teraz začínala? Navyše aj vy ste videli, kto koho chcel zabiť!“ pripomenula som mu a on sa nervózne pomrvil na sedadle. Vedel, že mám pravdu. Len hlupák by uveril verzii, že to ja som bola agresorom.

„Ale tak vážne to zas nevyzeralo,“ zatiahol a hodil ďalší pohľad na pani Kaineovú. Ale, náš riaditeľ sa chce paničke dostať pod sukňu. Otec vedľa sa opäť napol a prehovoril.

„Tak, ako to podľa vás vyzeralo?“ zavrčal, čím riaditeľovu pozornosť pritiahol na seba.

„Priznávam sa, že to, čo som videl bolo prinajmenšom znepokojivé, ale nemyslím si, že Larrisa chcela Simone vážne ublížiť. Je tak, Larrisa?“ obrátil sa na ňu a tá pohotovo kývala hlavou.

Opäť ma pohltil hnev! Tak ona mi nechcela vážne ublížiť? A čo chcela? Veď mi, preboha, mierila nožnicami priamo na srdce! To som mu aj povedala a riaditeľ sa znova ošil. Do rozhovoru sa vložila pani Kaineová.

„Simone, Larrisa ti vážne nechcela ublížiť,“ prehovorila sladkým hláskom.

„To hovorte niekomu inému, najlepšie narušenému!“ štekla som.

„Simone!“ napomenul ma otec. „Správaj sa slušne!“

„Už ma to tu nebaví!“ zvolala som prudko. „Uzavrime to! Aký máme trest?“ zavrčala som.

„Ty chceš trest? Myslíš si, že si ho zaslúžiš?“ chytil sa riaditeľ a ja som ho začala vraždiť pohľadom.

„Nie. Viem, že som v tom nevinne, ale už chcem ísť preč. Tak to, prosím, uzavrime!“

„Simone...“ začal otec, ale aj on schytal rovnakú dávku vražednosti, ako riaditeľ.

„Mám toho dosť, otec! Bolí ma ruka, som unavená zo sedatív, v hlave mám totálny bordel! Chcem ísť preč!“

Posledná veta v mojom podaní vyznela dvojzmyselne. Chcem ísť preč – odtiaľto. A chcem ísť domov, no nie do toho obrovského domu. Chcem ísť domov – tam, kde ma majú radi. Domov - na Slovensko.

Riaditeľ sa nachvíľu odmlčal a premýšľal. Nakoniec do rúk zobral stoh papierov a rýchlo v nich listoval.

„Dobre teda, uzavrieme to,“ zvolal. „Keďže, ani jedna z vás – ty, Larrisa, Kimberly a Louise -  ste nikdy nemali problémy, pre teraz to necháme tak. Ale varujem vás, dievčatá, urobte to ešte raz a nebudem mať inú možnosť a budem vás musieť potrestať,“ varoval nás. „Môžete odísť.“

„Ja by som s vami ešte rád niečo prediskutoval,“ ozval sa otec. „A aj s pani Kaineovou,“ dodal.

„Dievčatá, počkajte vonku,“ zavelil riaditeľ a ja som v duchu zvažovala, či je to to najlepšie riešenie. Ja a Larrisa, vedľa seba a bez dospelých - alebo hocikoho, kto by nás od seba odtrhol, keď sa na seba vrhneme?

Dvere sa potichu zavreli. Nečakala som, dokým na mňa vybehne a vykročila po chodbe – smer parkovisko. Ignorovala som jej vyrývačcké pošťuchovanie a namiesto toho z vrecka koženky vytiahla mobil a slúchadlá.  Ach, aké je to krásne, keď ju nemusím počúvať!

Pre teraz mi do ušných bubienkov udierali tóny piesne od Linkin Park – Numb a ja som sa ponorila do hlbín vlastnej duše. Premýšľala som o veľa veciach, ale najčastejšie o domove. O krásnych, ale aj zanedbaných uliciach Bratislavy, o rodine, priateľoch. Čo teraz asi robia? Spia už? Môžem im zavolať alebo ich kvôli časovému posunu zobudím?

Ani som si neuvedomila, kedy som došla k nášmu nablýskanému Mercedesu a oprela sa o čiernu kapotu. Zavrela som oči a predstavila si, čo by mi asi tak povedala mama. No v každom prípade by nebola nadšená, ale podporila by ma. Vedela by ako ma podporiť, ako mi pomôcť! Vedela to vždy. Stačil jej jediný pohľad a odhadla, čo sa pokašlalo.

V mysli som si vybavila jej tvár. Krásnu, ale predsa len svojskú. Nevyzerala ako tá nádhera vo vnútri. Moja mama bola skutočne krásna – nie plasticky upravená! Áno, mala aj svoje chyby. Keď som ako decko neposlúchala, vedela sa vytočiť do červených čísel. Bože, tá sa len vedela nasrať! Ale aj tak. Bola to práve ona, kto ma vychoval. Kto do mňa vtĺkol zásady slušného správania a svojho (často krát nefunkčného) kódexu. To ona zo mňa spravila človeka, nie môj foter!

Popravde, občas som dosť pochybovala o tom, či sa moji rodičia ešte stále milujú (a teraz mám namysli ten hlboký cit). Otec bol neustále preč a mama doma. Striedala svoj čas medzi deťmi a prácou. Vedela si dokonale rozvrhnúť čas tak, aby jej na každú zložku vychádzalo potrebné množstvo. Ale ani tieto dlhé chvíle odlúčenia ten cit nezlomili. To som zas vedela vždy, keď sa po týždňoch stretli. Tie ich vzájomné pohľady...

Na perách sa mi vykúzlil slabý úsmev, keď som si spomenula na ich posledné stretnutie. Bolo to pár dní pred Vianocami, vlastne pár dní pred nehodou. Otec sa práve vrátil z pracovnej cesty na Novom Zélande. Mama sa na to tešila ako dieťa na darčeky. Neustále sa usmievala od ucha k uchu a šťastne si pohmkávala vianočné koledy. Behala po kuchyni a dávala pozor, aby sa nepripiekla večera.

Ja som sa zatiaľ naťahovala s bratom o comp. Pravdaže, vyhrala som a on musel opustiť pevnú zostavu a presunúť svoj zadok za notebook. V tých dobách som bola posadnutá maľovaním. A musím priznať, že najväčšie zásluhy na tom má práve videoklip k Numb. Snívala som o tom, že jedného dňa aj ja nastúpim na Karlovu univerzitu a budem žiť v Prahe – väčšina mojich obrazov zosobňovala práve jej námety. Bola som ňou fascinovaná už roky. Od nášho prvého výletu v jej uliciach – a to že ich potom bolo!

Práve som na googly hľadala ďalšie obrazy z jej ulíc, keď sa dvere na prízemí otvorili. Pohotovo som zodvihla hlavu a keď som započula známy hlas, vyštartovala som dole. Zbehla som tam práve vo chvíli, keď si naši vymieňali telesné tekutiny. Ako pravý teenager som svoje znechutenie dala jasne najavo:

„Nemôžete si to nechať do spálne? Ste ako pubertiaci. Nevidíte sa chvíľu a už sa olizujete!“ sťažovala som sa, ale oni sa len spokojne usmiali.

„Tak sa nepozeraj,“ zatrilkovala mama a znova otca pobozkala na pery. Aj keď som navonok hrala tvrdú drsňačku, vo vnútri som bola rada.

Keď mama ustúpila, otec sa pozrel na mňa. Nečakal odo mňa nijaké vrúcnejšie privítanie. Ani jeden z nás si nepotrpel na objímanie. Nám stačil len jednoduchý pohľad... zato môjmu bratovi nie. Zbehol po schodoch ako neriadená strela a skočil otcovi okolo krku.

Tak toto bola moja posledná šťastná spomienka na veselé rodinné stretnutie. Potom išlo všetko do kytek a ja som ostala sama.

Na pleci som pocítila jemný dotyk a otvorila oči. Cukla som sebou, keď som sa zahľadela do známej tváre. Známej - áno, priateľskej - nie.

„Čo chceš!“ štekla som a odhodlane upierala pohľad do sivomodrých očí.

„Varovať ťa,“ odpovedal Josue Frezer. „Daj Larrise pokoj. Neprovokuj ju. Nevieš, čoho je schopná.“

„Sklamem ťa, ale viem. Práve sa ma pokúsila zabiť,“ pripomenula som mu.

„Nie, nevieš. Vyhýbaj sa jej. Je nebezpečná a...“

„Šialená?“

„... odhodlaná. Vždy dostane to, čo chce.“

„Dnes nie. Stále žijem!“ protirečila som mu so škodoradostným úsmevom.

„Len aby aj potom. Typy ako je ona sa tak ľahko nevzdajú.“

„A typy ako ja zas nezľaknú!“ odvrkla som.

„V tom prípade trpíš sebe deštrukčnými sklonmi.“

„Možno, ale teba do toho nič.“

„Je ma do toho veľa. Neviem, ako dlho ťa budem môcť ešte chrániť,“ zavrčal a vo mne zablikalo červené svetielko. Chrániť? Chrániť! Čo majú, kurva, všetci s mojou ochranou! Ja sa viem o seba postarať sama!

„Tú svoju ochranu si láskavo strč niekam! Ja nepotrebujem ochranu a už vonkoncom nie od teba!“

„To by si sa čudovala.“

„Nie, nečudovala. Daj mi pokoj! Mne a Tonymu!“ dodala som.

„Allenovy pokoj nedáme. Je to...“

„Jasné, že dáte! Kruci, prečo ste si naňho vôbec zasadli? To vás vzrušuje, keď ho týrate? Ste sadisti!?“ obvinila som ho.

„Možno, ale toto je jednoducho stredná.“

„Toto nie je stredná!“ zrevala som. „Toto je koncentrák!“ Dúfala som, že vie, čo to koncentrák je. „Stredná je o učení, nie mučení!“ Teda ako sa to vezme... keď nestíhate na písomky aj to učenie je mučenie... ale všetci vieme, ako som to myslela.

„Tu je,“ zavrčal a ukončil debatu na túto tému. „A ak sa jednou z obetí nechceš stať aj ty, tak sa stiahneš!“

„Prečo sa o mňa tak zaujímaš?“ spýtala som sa napokon.

„Ako som povedal, si pekná. Priveľmi pekná na to, aby ťa Larrisa zničila.“ Na potvrdenie svojich slov, si ma pozorne premeral od hlavy po päty a pritom si dal záležať, aby pohľad, ktorý venoval mojim prsiam, bol o čosi dlhší.

„Skončil si?“ zavrčala som, keď mi to začalo byť nepríjemne.

„Pre teraz?“ zatiahol.

„Chceš sa mi dostať medzi nohy? Zabudni. S tebou by som nikdy nešla,“ varovala som ho. S ním by som sa nevyspala, ani keby to bol posledný chalan na zemi.

„Nikdy nehovor nikdy,“ vrkol a pristúpil o čosi bližšie. Prsty zdravej ruky som stiahla v päsť - pripravená udrieť.

„Drž sa od Larrisi ďaleko,“ zapakoval a ja som cítila jeho dych na uchu.

„Ja si urobím, čo chcem,“ uzavrela som odhodlane.

„Fajn.“ Odstúpil. „Ale potom nehovor, že som ťa nevaroval,“ zatiahol a znova si ma premeral z primeranej vzdialenosti.

V tej chvíli sa za jeho chrbtom ozvalo nasraté vrčanie. Prudko sa otočil a stretol sa zoči–voči s mužom, ktorý ma splodil.  Zvedavo som túto scénku sledovala. Otec zúril, to bolo jasné. Totálne jasné to muselo byť aj idiotovi predo mnou. Josue bol vysoký, to áno, ale môj otec taktiež. Pozerali sa na seba z rovnakej výšky, ale aj tak som mala dojem, že sa Josue pod otcovým pohľadom scvrkáva.

„Vypadni a nepribližuj sa k nej!“ zavelil hromovým hlasom foter, ale Josue sa tak ľahko nedal.

„Nič sa nestalo, pane. Len som jej vysvetľoval isté veci,“ odpovedal pevným tónom, ale ani zďaleka nie takým pôsobivým, akým disponoval foter.

„Padaj!“ zapakoval fotrík a bol len zlomok od toho, aby tu Josueho neskopal do guličky.

Ten to našťastie pochopil a s tichým pozdravom sa vzdialil. Otcov hnev sa obrátil na mňa, ale ja som mu čelila so vztýčenou hlavou. Ja sa ho nebojím. Tie doby kedy vo mne vyvolával rešpekt už dávno pominuli. Otočila som sa na opätku a nasadla.

Toto bude „pekná“ cesta.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 7 - Larrisa: