Solitude: kapitola 6 - Daiwish • OurStories.cz ~ naše povídky

Simone a Daiwish... Sú takí, za akých ich pokladá? Namyslené, egoistické hviezdičky? Alebo len obyčajní chalani, ktorým sláva zatiaľ nestúpla do hlavy?

21.05.2014 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 743×

Kapitola 6

Viezla som sa v jeho prepychovom, čiernom Bugatti a hrala urazenú. Pred školou sme narazili na Treya, ale Dante ma narval do auta skôr, ako k nám tá nabúchaná kopa svalov bez mozgu prišla. No to ani zďaleka nebolo to najhoršie! Ten namyslený, egoistický idiot ma v tom aute zamkol a potom si to namieril k pohybujúcemu sa tanku.

Štvalo ma to. Čo štvalo, mňa to priam vytáčalo! Bavili sa o mne, bezo mňa! To je jednoducho vrchol drzosti. Ich súkromný rozhovor trval skoro štvrť hodinu. Vážne nechápem, prečo im to tak dlho trvalo! Keby som na jeho mieste bola ja, jednu by mi vrazil - možno dve – a bol by koniec – to ak dobre počítam, by vyšlo tak na dve minútky a dosť.

Nakoniec si kývli hlavami a vydali sa každý iným smerom. Ja som to všetko sledovala cez tlmené okienko spolujazdca, a len vďaka tomu Dante nevidel, že ho vraždím pohľadom. V momente ako píplo otváranie som otvorila dvere. Dante si ťažko vzdychol. Oprel sa lakťom o tmavomodrú strechu a nahodil výraz typu „To ako vážne?“.

Áno, myslela som to stopercentne vážne. Nech už mal naplánované čokoľvek, ja sa toho nezúčastním.

„Sadni si,“ prehovoril a pozrel sa mi priamo do očí. Očná vojna! Ha, vyhrala som!

„Nie.“

„Bože, prestaň a sadaj.“

„Nie.“

„Si hrozne, ale hrozne tvrdohlavá!“

„Vážne? A to si si všimol až teraz?“

„Nie, ale až teraz mi to začína liezť na nervy.“

„Och, tak to ich máš fakt slabé.“

„Mohla by si aspoň poďakovať!“

„A za čo? Za to, že si ma tu zavrel ako cvičenú opicu!“

„Za to, že som ti vyriešil dosť vážny problém.“

„Neprosila som sa o to. Poradila by som si sama.“

„A ako, prosím ťa? Trey nepatrí k tým, čo robia rozdiely medzi...“

„Poradila by som si!“ Tak ako vždy.

Prepaľovali sme sa pohľadmi. Znova, ale tento krát vyhral on.

„Prečo sa tak staráš?!“ vychrlila som nakoniec.

Prečo sa zameral zrovna na mňa? Ja o to vážne nestojím. Jediný človek na koho pozornosti mi záleží na mňa serie. Už som si zvykla byť sama.

„Popravde? Neviem.“

Neviem prečo, ale takúto odpoveď som čakala. Vážne som ju očakávala. Nepatrím k typu ľudí, čo iných zaujmú. Kedysi som patrila, ale to je dávna minulosť. Svoj rečnícky talent som nechala zapadnúť prachom, na spev sa vykašlala a štetce nedržala už niekoľko rokov.

Po ich smrti sa zo mňa stala len prežívajúce škrupina zahĺbená do kníh, počúvania hudby a hrania hier. Nič viac, nič menej. Jediný, kto ma z tohto stereotypu dokázal vytiahnuť boli moje kamošky, ale tie ostali za veľkou mlákou.

„Tak si nájdi niekoho iného. Taká Larrisa by sa v tvojej prítomnosti vyžívala ako had na slnku.“ To prirovnanie bolo myslené doslovne. Ona mi skutočne pripadala ako had. Odporná, slizká, falošná – keď to vezmeme z biblického hľadiska.

„Ale mňa Larrisa nezaujíma. Mňa si zaujala ty.“

„Prepáč, ale ak to má byť poklona, tak ťa vopred upozorňujem, že na mňa to neplatí!“ varovala som ho zostra.

„Čudoval by som sa, keby hej... No tak, nasadni do toho auta,“ naliehal a ja som zvažovala svoje možnosti.

Keby som sa rozhodla odísť po vlastných, zastavil by ma?

„Zastavil,“ podal mi odpoveď na moju dilemu.

„To by bol únos!“ štekla som.

„Nie, ak ťa do večera vrátim! Nasadaj.“

S ťažkým povzdychom som roztvorila dvere a nasadla. Prirodzene som ich nezabudla hlasno zabuchnúť. Bolo mi jedno, koľko takéto auto stojí. A jemu viditeľne tiež. Široko sa usmieval a mne sa z jeho spokojného výraz zdvíhal žalúdok.

A presne takto som sa dostala do tejto situácie. On si spokojne šoféruje v LA – skej premávke a ja urazene hľadím von oknom. Po dlhšej chvíli ticha sa začal vypytovať na môj život za veľkou mlákou.

„Takže, ty si žila v Európe. Aké to tam je?“

„Iné.“

„Ako iné?“

„Jednoducho iné. Napríklad ulice tam nie sú vystavané v blokoch, ale sú kľukaté a neusporiadané.“

„Ako sa v nich orientujete?“

„Normálne. Ja ti to neviem vysvetliť. Narodila som sa tam a je to pre mňa oveľa prirodzenejšie, ako vaše bloky,“ uzavrela som.

„A ďalšie rozdiely?“

„V systéme vlády?“ nadhodila som. „No ani zďaleka nie sme takí agresívni ako vy!“ spočiatku to bolo myslené ako konštatovanie, ale nakoniec sa z toho vykľula ostrá výčitka.

„My nie sme agresívni!“ zvolal urazene.

„Ale, kdeže... Len vyhľadávate konflikty, akoby ste bez nich nemohli žiť. Všade kde sa spomenie revolúcia, nepokoje alebo niečo v tom zmysle, ste automaticky vy!“

„To nie je pravda!“

„Severná Kórea? Síria? Ukrajina – inak to sú naši susedia!“

„My sa len snažíme pomôcť!“

„Len škoda, že to vyzerá presne opačne...“

„Dobre, dosť. Politiku rozoberať nebudem.“

„Prečo? Veď je to taká zaujímavá téma!“ zatiahla som sarkasticky. Nech sa ozve ten, koho neserie, že sa USA znova pletie do slovanských záležitostí rovnako, ako tomu bolo v Juhoslávii!

„Politika sa hodí k vekovej skupine od tridsať hore,“ trval na svojom.

„Vážne? U nás na škole, sme na noske nerozoberali nič iné.“

„A čo tak trebárs učivo?“

„Prosím ťa. To čo sme mali v osnovách sme zvládli za polovicu hoďky.“

„Ako u vás vyzerajú školy?“

„Normálne. No v každom prípade nie sú obohnané pletivom a nemáme na nich detektory kovov.“

„Si robíš srandu!“

„Nie. U nás sú školy - teda aspoň tá, na ktorú som chodila - len miesta kam sa chodíme učiť a zabiť polovicu dňa s priateľmi.“

„A ty si mala nejakých priateľov?“ spýtal sa odrazu o niečo prudšie.

„Jasné, že mala. Tina a Helena. Tak sa volali.“

„Nijakí chalani?“

„Nie, len spolužiaci.“

„Nevrav mi, že baba ako ty ešte nikdy nikoho nemala!“ zvolal odrazu.

„No, ako decko som mala aj chalanských kamošov, ale potom sme sa rozliezli na školy a už to akosi nefungovalo. A prečo to teba zaujíma?“

„Len tak, aby reč nestála.“

No po tejto otázke, sa tá reč skutočne zastavila a ticho som prerušila až ja.

„A ako si na tom ty?“

„S kamošmi?“

Prikývla som.

„Ako malý som žil vo Washingtone. Otec pracoval a aj pracuje ako poliš a mama za stolom na úrade. Mal som veľa kamošov, ale potom prišla súťaž. Nie, že by sme toho s chalanmi ľutovali...“

„Spomaľ, neviem o čom hovoríš,“ zastavila som ho.

„Vlastne... Sorry. Zabudol som. Ty o nás vlastne nič nevieš,“ zarazil sa a začal od začiatku. „Keď som bol v prváku, na škole sa konala spevácka súťaž a ja som sa zúčastnil. Hlavnou výhrou malo byť, že výherca bude hrať na oslavách školy. Nič veľké, ale nebolo to len o tom. Súťaž sledoval hľadač talentov a našiel nás... A tak sa to všetko začalo. Pomaly sme sa dostávali tam, kde sme teraz. To je v skratke začiatok našej kapely,“ vysvetľoval.

„A čo to má spoločné s priateľmi?“ nechápala som.

„Všetko. Po čase sa začali správať divne. Teda, nie všetci, ale väčšina. Potom prišlo turné a my sme sa stávali stále viac a viac slávnejšími... no a keď sme sa vrátili...“

„Už to nebolo ono,“ dopovedala som zaňho.

„Presne. Nakoniec sme sa kvôli kariére presťahovali do LA a tým sa naše kontakty pretrhli úplne.“ Bol smutný. Vedela som to. Nato som sa mu nemusela pozrieť do tváre, stačil mi jeho hlas.

„Hold, to je cena za slávu,“ prehodila som aj keď som vedela, že to môže znieť bezcitne. Bolo to jednoducho tak. Nikto nemôže mať všetko a on so mnou súhlasil.

„Presne. Ale nevzal by som to späť. Toto je život, o ktorom som sníval,“ povedal a pery sa mu zvlnili do jemného úsmevu.

„Chýbajú ti?“

„Občas, ale mám kapelu.“

Nastalo ticho, ktoré som opäť prerušila ja.

„Nebojíš sa, že by som toto všetko mohla vykecať novinárom?“ spýtala som sa.

„Nie.“

„Prečo?“

„Nie si ten typ.“

„Ako to len ty môžeš vedieť?“

„Dobrovoľne si sa postavila proti dvojnásobne ťažšiemu magorovi a to len preto, aby si ochránila chalana, ktorého si poznala sotva pár hodín,“ pripomenul mi. „To hovorí za všetko.“

„Kam to vlastne ideme?“ spýtala som sa po ďalšej chvíli ticha.

„Ku mne domov,“ odvetil a o dve sekundy neskôr zahol autom za roh do luxusnej ulice, veľmi podobnej tej, v ktorej som žila.

„A čo tam?“ pokračovala som vo výsluchu a prezerala si okolostojace, elegantné budovy.

„To uvidíš. Pre začiatok ťa predstavím kapele.“

Rátala som domy. Zastavili sme v podzemnej garáži siedmeho, na pravej strane. Garáž bola obrovská. Narátala som tam celkovo päť drahých áut a tri motorky. Ich kapela na tom musela byť vážne dobre.

Dante ma vyviedol po točitých schodoch na prízemie. Aj to bolo obrovské. Jedáleň s obývačkou boli spojené a ladené do bielo-čiernej. Kuchyňa bola oddelená. Na prízemí sa nachádzala aj sauna a hráčska miestnosť. Miestnosti, ktoré u nás doma zapadali prachom. Celá jedna stena bola presklená a poskytovala krásny výhľad na udržiavanú záhradu s veľkým bazénom.

„Pekné,“ pochválila som, ako sa na vzorného hosťa patrí.

„Ďakujem,“ usmiala sa Dante a pokynul mi, aby som išla ďalej.

Na dvoch veľkých a dvoch malých sedačkách sa pohodlne rozvaľovala štvorica chalanov. Dvoch som poznala, dvoch nie. Bol tu blondiačik zo školy - chalan, ktorý do mňa vrazil v deň, keď som išla do kníhkupectva. Ďalej ten Japonček s dlhšími, čiernymi vlasmi. Potom asi dvadsaťročný chalan s neskutočne červenými vlasmi a ďalší čiernovlasý Cassanova. Všetci držali v rukách playko a drtili mne neznámu hru.

„Chalani...“ zvolal, do tej utešenej spoločnosti môj sprievodca, načo sa všetci otočili k nemu a vzápätí na mňa. „... dovoľte mi, predstaviť vám...“ začal teatrálne, „... Simone Mayor.“

Nastala menšia chvíľka ticha, ktorú nakoniec prerušil blondiačik.

„Rád ťa zasa vidím. Inak, ja som Alex McLogan,“ oficiálne sa predstavil a nahodil široký úsmev. „A ospravedlňujem sa za ten atentát,“ dodal.

„V pohode.“

„Čauko,“ zatiahol Japonček bez akéhokoľvek prízvuku. „Kai Lee, méno mé. Myslím, že už si ma videla v ten deň, čo si si to chcela rozdať s Frezerom,“ zasmial sa a provokatívne žmurkol. No nemala som čas sa tým bližšie zaoberať, lebo vzápätí si moju pozornosť nárokovali zvyšní členovia skupiny.

„Tak ty si to dievča spoza mláky?“ spýtala sa červená Karkulka.

„Už to tak bude.“

„Tak to som rád, že ťa konečne spoznávam. Chalani v poslednej dobe nerozprávali o nikom inom. Inak ja som Aidan Anderson.“

„Preboha, hádam jej to neveríte!“ zvolal z ničoho nič posledný člen skupiny – Cassanova.

„Čo ako?“ zvolala som podozrievavo. Nepáčil sa mi tón jeho hlasu.

„Nevedela si, kto sme? A to si myslíš, že sme sprostí?“ zaútočil.

„No, ako sa to vezme... práve si vytváram vcelku jasný obraz o niekoho inteligencii,“ provokovala som.

Ja a báť sa zmaľovanej kreatúry? Nikdy! Netrvalo mu dlho, kým mu moje slová dopli v tej jeho peknej hlavičke a potom sa začala hádka. Štekali sme po sebe ako besní psi a ani jeden z nás sa nehodlal vzdať. Zvyšok osadenstva sa smial ako divý a Dante ma dokonca párkrát upozornil, keď som v návale hnevu skĺzla do slovenčiny.

Neviem ako dlho táto naša hádka trvala, ale krátko to istotne nebolo. On mi stále neveril, že som o nich nič nevedela a ja som sa ho ani nesnažila presvedčiť. Našu slovnú vojnu na chvíľu prerušil príchod vysokého pána v nadmieru šitom obleku, ktorý sa prekvapene postavil po Daniho boku a zvedavo sa opýtal.

„Čo sa to tu robí?“

„Vychovávam,“ odpovedala som namiesto Danteho a pokračovala v práci.

Naša hádka pokračovala tam, kde skončila ešte niekoľko minút, než nás definitívne stopol príchod ľudského obra. Až po chvíli som si uvedomila, že to je vlastne ten, ktorý ma zachránil v prvý deň školy!

„Ale, koho to tu máme?“ zvolal prekvapene a ignoroval fakt, že nám prerušil hádku. „No, nie je to naša malá Amazonka?“ usmial sa. „Ako vidím, zobrala si si moju radu k srdcu a držala sa od nich čo najďalej,“ pochvalne kýval hlavou.

„Ehm,“ odkašlala som si. „Nie tak celkom.“

„Billy, ty ju poznáš?“ spýtal sa kolosa chlapík v obleku.

„Jasné, to je to dievča...“ a začal im rozprávať príhodu, keď ma zachránil od nakladačky.

Do toho sa zapojil Dante a vysvetlil obrovi, že v skutočnosti som sa od nikoho nedržala ďalej a nato mi kolos začal dohovárať a odrazu ma akosi rozbolela hlava. Niekde medzi dohováraním som sa dozvedela, že ten v obleku sa volá Ian a je manažérom Daiwishu a že ten kolos je Veľký Bill - hlava ich ochranky.

Niekde v polovici dohovárania som sa začala brániť, že som im predsa nemohla dovoliť, aby zbili Tonyho, čo vyvolalo novú hádku: Ja vs. Dante a Cassanova (ktorý sa k nemu pridal už len preto, aby sa so mnou mohol znova hádať), skutočným menom Gill Hobson.

Nie je Gill dievčenské meno? Prirodzene všetci ostatní sa na tom dobre zabávali, dokonca aj ich manažér, ktorý neveriacky krútil hlavou.

Nakoniec som sa vysilene zrútila na bielu sedačku a trela si krk. Nepríjemne ma v ňom škriabalo. Ak kvôli nim stratím hlas, tak ich zabijem! Opätovne na mňa doľahla únava z rána. Cassanova otváral ústa, že mi niečo povie, no ja som ho zarazila slovami:

„Mlč, inak ťa zabijem!“ našťastie, aj keď urazene, zaklapol pusu. Ďakujem!

„Mala by si chodiť častejšie,“ uškrnul sa Aidan, ktorý si opätovne zasadol za playko.

„Nemyslím,“ oponovala som.

„Prečo?“

„Prítomnosť tých dvoch je životu nebezpečná! Teda aspoň pre mňa,“ posťažovala som sa. „Ako s nimi môžete vydržať pod jednou strechou?“

„Chce to cvik,“ zasmial sa a jeho smiech bol veľmi nákazlivý. „A kopec času.“

„A ten ja nemám!“ uškrnula som sa. Cassanova znova otváral hubu, ale ja som ho umlčala dobre miereným vankúšom, čo u Aidana vyvolalo nový nával smiechu.

„Smeješ sa často?“ spýtala som sa po chvíli.

„Dosť.“ Mykol plecom. „Prečo?“

„Len tak... Hm, tá farba je prirodzená?“ Bože, táto otázka mi v hlave vŕtala od chvíle, čo som ho po prvýkrát uvidela.

„Asi ťa to prekvapí, ale je.“ Mal pravdu. Prekvapilo ma to a poriadne.

„Tak to máš fakt šťastie, že nežiješ v stredoveku!“ vyhlásila som smrteľne vážne.

„A to už prečo?“

„Upálili by ťa na hranici!“

„Tebe sa nepáči?“ uťahoval si zo mňa.

„Áno... teda nie... á, ksakru! Nie, tá farba je v pohode. Len je dosť...“

„Do očí bijúca?“

„Presne.“

„My žijem v show biznise! Musíme zaujať,“ ozval sa enormne namyslený hlas Cassanovi.