Solitude: kapitola 36 - Deň konca • OurStories.cz ~ naše povídky

Posledný deň.

10.12.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 699×

Kapitola 36

Prechádzam jednou z pokojných ulíc krásneho mesta anjelov. No, krásneho ako pre koho. Ja osobne L.A. neznášam - rovnako ako naznášam celé USA! Ale som tu a tomu sa hovorí irónia osudu. Čo by dala moja kamoška za to, keby tu mohla byť namiesto mňa? Všetko!

Už kedysi dávno som sa samej seba pýtala presne toto isté.

L.A. – pre mnohých mesto anjelov, no pre mňa mesto démonov. Mesto faloše, podvodu a nesplniteľného amerického sna!

Nič ako americký sen neexistuje! Je to len marketingový ťah príliš vychcaných idiotov!

Podráždene si odvrknem, keď sa predo mnou zjaví obraz vysokej blondínky v krikľavo červených šatoch a ešte krikľavejších štokloch, ale ani umelé silikózy a ani ten najlepší mejkap jednoducho nedokáže zakryť fakt, že je to chlap! Bradu má príliš ostrú, nohy príliš svalnaté a mužsky tvarované. Transsexuál!

Teda, ja proti nim nič nemám. Vždy ma pobaví, keď sa stretnem s niektorým z nich, ale dnes som fakt extrémne vytočená... čo vlastne nie je nič nezvyčajné.

Od onej snobskej zábavy v Colorade ubehlo zopár dní. S tým zradcovským kreténom som neprehodila jediné slovo, dokonca ani po tom, čo si presadil, aby som naspäť letela jeho ultra moderným triskáčom. On sa síce snažil o aký-taký rozhovor, ale ja som ho ukážkovo ignorovala. Boh žehnaj vymoženosti zvané slúchadlá! Ach, zas tá otrepaná, americká formulka. Už sa to lepí aj na mňa!

Práve teraz si to pesimisticky mierim rezkým, no nesmierne naštvaným krokom k vstupným dverám školy. Presne tak, idem po svojich! Larrisa sa totiž postarala, aby sa môj harley stal dočasne nepojazdným – čo je vlastne príčina mojej nadmieru zúrivej nálady!

Cez vlasy mám prehodenú kapucňu koženej bundy, v ušiach slúchadlá, ktoré produkujú dokonalú melódiu pesničky Nemo od Nightwishu a medzi prstami zas prehadzujem mamine prstene. Čím som bližšie k škole, tým zlostnejšie sa cítim.

Ak sa mi Larrisa dostane pod ruky, neprežije! To prisahám!

Ako každé ráno aj dnes prejdem cez detektor kovov, čo je samo o sebe šialené! Decká by sa predsa nemali báť toho, že ich jedného krásneho, slnečného dňa odstrelí ich vlastný spolužiak! To je choré! No ale Choré, je druhé meno celého tohto štátu!

Schmatnem batoh a opäť si ho vyhodím na plece. Plávam chodbami, ako extrémne nasraný duch obete násilnej smrti a ľudia navôkol mi ustupujú z cesty. Nie, nevidia ma, ale cítia tie zlé, temné vibrácie, ktoré sa odo mňa šíria. V pamäti zalovím, čo je mojím prvým predmetom – Španka!

Do triedy sa dostanem ako prvá. Ako vždy ju napĺňajú príjemné lúče raňajšieho slnka. A týmto pekelne nudným predmetom sa odštartuje ešte nudnejší a pekelnejší deň!

Na moje veľké prekvapenie som však anglinu a telinu prežila v eventuálne pohodovom stave – čo v preklade znamená, že som nikoho nezabila ani nijak inak nepoškodila. No potom prišla Che a s ňou kreténova spoločnosť. Pomocou tvrdého nátlaku som si vydobyla miesto vedľa Ismi, čo bola černoška veľmi miernej a poddajnej povahy, ktorá sa mi takmer rozplakala pred očami, ale nakoniec súhlasila s tým, že sa vedľa nej môžem posadiť. Nie, žeby som jej dala na výber. Ale aby som nebola až taká sviňa, ponúkla som ju mentolovými cukríkmi, ktoré posledné dni nosím pri sebe. Pomáhajú mi na nervy! Placho si vytiahla jeden z nich a ja som ju obdarovala čo najvernejšou napodobeninou úsmevu.

Celú hodinu som na sebe cítila jeho pohľad! Bolo to, akoby vám na chrbát položili žeravé uhlíky! Mala som ho za to chuť zabiť... nemohla som! Krucinál, to je tak nespravodlivé!

S konečným zazvonením som takmer vyletela z miestnosti na obed. Mala som na to hneď dva dôvody. Prvým z nich bol fakt, že som od neho chcela byť čo najďalej a druhý, že som bola hladná ako ruský vlk po niekoľko týždňovej, nedobrovoľnej hladovke!

V duchu som prehlta niekoľko ostrých nadávok na miestnu kuchyňu a vypýtala si od pani so sieťkou na vlasoch Rímsky šalát a džús. Aspoň že tu majú aspoň ten.

Aj keď bolo vonku chladno, rozhodla som sa pojesť v jeho nehostinnom prostredí. To súkromie mi za to stálo. Sadla som si za najvzdialenejší stôl a pustila sa do jedla. Prvých pár minút som jedla v tichosti, ktorú však vzápätí prerušili upokojujúce tóny gitary.

Prekvapene som zodvihla hlavu a stretla sa s veselým pohľadom jednej z mála osôb, ktoré som vo svojej prítomnosti zniesla a zároveň najmilovanejšou z nich. Danny sa široko usmieval a jeho krásne ruky vybrnkávali na strunách príjemnú melódiu.

Šibalsky som sa uškrnula.

„Čo tu robíš?“ chcela som vedieť a on mi odpovedal rovnakým šibalským úsmevom.

„Som v škole... kde inde by som mal byť?“ vrkol hravo a ja som na jeho hru pristala.

„Čo ja viem? Možno v štúdiu? Možno doma? A možno na ceste do Londýna?“

Áno, presne tak. Dnes večer odchádza a ja ho neuvidím niekoľko týždňov! Bože, čo len bez neho budem robiť? Zbláznim sa!

„Odchádzam až večer...“ odmlčal sa, ale neprestával hrať. „Simone, poď so mnou!“ zapriadol napokon.

Koľkokrát sa ma to za tých pár posledných dní spýtal? Možno miliónkrát?

„Vieš, že nemôžem,“ odvetila som zničene a prehodila nohu cez nohu.

Fakt nemôžem. Pýtala som sa otca a poviem vám, hádka čo potom nasledovala, bola jedna z našich najhorším. Vedela som to od začiatku, že nikam nepôjdem! A aj preto sme tie dni využili naplno. Napríklad v jeho izbe, potom na večeri u Starého Connyho, kam sme zašli po náročne strávenom poobedí na pláži, tiež aj na prechádzkach s Erenom.

„Tak uteč,“ navrhol, ale ani ja nie som až natoľko šialená, aby som zdrhla na iný kontinent – aj keď je tým kontinentom moja milovaná Európa!

„Vážne?“

„Vážne!“ potvrdil. „Veď aj tak sa blížia prázdniny. Tých pár vymeškaných dní predsa nie je až tak hrozných!“

Vymeškaná škola – tak to ma trápi najmenej.

Postavila som sa, pretrela si rukou tvár a vzápätí si to rezala priamou cestou k nemu. Prestal hrať – čo mi bolo fakt ľúto, lebo s gitarou mu to vážne ide – a meravo čakal. Vedel, čo bude nasledovať a aj nasledovalo. Vášnivo, prudko a tvrdo som ho pobozkala na pery. Nebránil sa, práve naopak. Bozk mi naplno opätoval.

„Ale, ale, pane, niekto je tu až hriešne nadržaný!“ zapriadla som a on mi s úsmevom odpovedal:

„V tom prípade by si ma mala potrestať, nie?“

Zasmiala som sa hlbokým, no zvonivým smiechom a pohladila ho po líci.

„Vieš, niekedy si pripadám ako králik predávkovaný kofeínom!“

„Ja rád zajačiky...“ vrkol.

„Nie, beriem späť. To ty si tu závislák!“

„No, moja droga je ale zdraviu prospešná! Počula si o tom, že pravidelný sex predlžuje život o dvadsať rokov?“ vyhlásil pobavene a ja som ho rovnakým tónom obvinila z klamstva.

„To si si práve vymyslel!“

Zatváril sa ako vinný prváčik, ktorého práve pristihli, ako sa v triede ohadzuje mokrou špongiou. „Možno...“ zapriadol. „Ale nečudoval by som sa, keby to bola pravda!“

„Si hrozný!“ vyhlásila som pobavene a udrela ho do ramena. Nahodil ubolený výraz, ale ja som vedela, že ho to „pohladenie“ nemohlo bolieť!

„Nie, ja som dokonalý a preto ma máš tak strašne rada!“ vyhlásil sebavedomo.

„Ehm, už ti niekto povedal, že si dokonalý narcis?“

„A to je zlé?“ zapriadol a objal ma okolo pása. „Bol som v tom, že narcisy miluješ.“

„Vážne? Odkedy?“

„Odvtedy, čo si ma k nim prirovnala,“ odvetil s úškrnom.

Vyslobodila som sa z jeho zovretia a skrížila si ruky na prsiach. „Si hrozný! Tvoje ego je také veľké, že...“ začala som pobavene, ale on ma nenechal dohovoriť.

„Ale no tak, nebuď zlá a radšej ma pobozkaj.“

Nechcela som, ale v momente, ako sa po mňa natiahol, sa moje pevné rozhodnutie nebozkávať sa s ním roztopilo ako snehuliak na Sahare.

Jeho pery boli vždy tak dokonale príjemné. A ten jazyk...

Mala som dojem, že by som takto mohla ostať do konca svojich dní. A poviem vám, bola to nesmierne lákavá predstava, ale osud – na ktorý aj tak neverím – mal iné plány a tie zahŕňali dvojicu šialených klaunov.

V jednej chvíli sa bozkávam s nadpozemsky krásnym a sexy chlapom a v druhej sledujem, ako si môj priateľ z vlasov striasa zrniečka ryže.

Oslovenie „Vy idioti!“ bolo nepopierateľne najslušnejšie zo všetkého, čím svojich priateľov vzápätí zasypal.

„Ale no tak, sranda musí byť!“ bránil sa Kai a Dannymu v očiach nebezpečne zaiskrilo. Už teraz som vedela, že Kaia čakajú krušné chvíľky, ale on si z toho nič nerobil a naďalej si Dannyho doberal.

Keď má niekto samovražedné chúťky, čo s ním spravíte?

Deň plynul ďalej a jeho otrasný začiatok prebíjala vcelku povznesená nálada, ktorú ešte viac umocnila príjemná chvíľka strávená v Dannyho izbe. Bože, čo len budem robiť, keď mi odíde? Ostanem tu úplne sama. Bude to ako ísť proti veterným mlynom a ja sa za šialeného Dona Quijota nepokladám!

„Poď so mnou,“ navrhol mi opäť a ja som si ťažko povzdychla.

„Vieš, že nemôžem...“

„Tak zdrhni!“

„Až taká šialená nie som.“

„Predstav si to... Boli by sme tam len my. Len my a Londýn, Paríž, Barcelona, Rím, Viedeň, Praha, Berlín, Varšava, Stockholm a Oslo,“ vymenovával a ja by som klamala, ak by som tvrdila, že ma to ani najmenej nelákalo.

Bože, ako veľmi som len chcela ísť! Tak veľmi...

„Danny, prestaň, vieš, že nemôžem!“ zahriakla som ho.

Teraz to bol on, kto si ťažko povzdychol.

„Odlietame o deviatej. Checking sa zatvára o osem pätnásť,“ vyhlásil odhodlane.

Vedela som, kam tým miery. Každý z chalanov si so sebou môže zobrať jednu osobu – majú už kúpené letenky. A ak nepôjdem, tak moja prepadne. A ja chcem ísť! Ale nemôžem... Nemôžem, ale chcem.

Lícom som sa mu obtrela o holú hruď. Obaja sme boli odetí do rúcha Evinho. Jeho ruka ma príjemne hladila po chrbte a ja som od slasti zaspávala. Milujem to! Milujem, keď ma niekto hladí... a hlavne, keď je to on!

„Prosím, nemuč ma!“ zamrmlala som mu nezreteľne do kože, ale on sa nenechal obmäkčiť.

„Čakám ťa pred letiskom o trištvrte na osem!“ vyhlásil odhodlane a ja som sa mu ešte odhodlanejšie a neporovnateľne smutnejšie zahľadela do očí.

„Prosím, nerob mi to! Vieš, že nemôžem!“

No jeho som neobmäkčila.

Lúčenie bolo zdĺhavé a neskutočne smutné – teda hlavne z mojej strany, lebo on stále veril v to, že prídem – čo jasné, že nie je pravda. Ale vysvetlite to takému neústupčivému a tvrdohlavému človeku ako je on.

Rozlúčila som aj so zvyškom kapely. Aidan ma silno objal a na moje veľké prekvapenie mi predstavil svoju novú, vážnu známosť. Vedela som, že po niekom ide, ale fakt som netušila po kom. A asi ma ani nemalo prekvapiť, keď sa predo mnou z ničoho nič zjavila vysoká, modrooká, ryšavá kráska s tmavou pleťou – ktorá, ako neskôr prezradila, pochádzala od jej španielskych a peruánskych predkov, zatiaľ čo svetlé oči od severnejších národov – Švédov. Jej meno bolo zhodné s názvom hlavného mesta Peru – Lima a musím uznať, fakt sa k nej hodilo. Jej zamestnanie som typovala na nejakú svetovú modelku alebo začínajúcu herečku, preto mi fakt, že pracuje v autodielni, vyrazil dych. Na potvrdenie tohto vyhlásenia mi ukázala ruky, ktoré aj po niekoľko násobnom umytí na sebe niesli stopy po oleji a iného humusu, ktorý sa na ňu v dielni nachytal.

Alex si vzal svoju mladšiu, pätnásťročnú sestru Ravenu, ktorú sme všetci povinne museli volať Ava. Už od prvého pohľadu to bolo divoké šidlo s obrovskými, modrými očami a cukríkovo ružovými vlasmi.

Gill a Kai sa rozhodli užiť si „pohostinnosti“ fanúšičiek. A ani moje hlasné ponosy na tom nič nezmenili.

S obrovskou prázdnotou v srdci som roztvorila dvere na nenávidenom dome. Vošla som dnu. Podľa kapsy hodenej v rohu mi bolo jasné, že Larrisa je doma, rovnako ako aj jej matka. Dokonca aj môj fotrík zavítal do spoločného príbytku. Aké krásne. Mám chuť zabíjať a po ruke mám hneď niekoľko vhodných cieľov. Niekto tu fakt chce, aby som skončila za mrežami, keď mi dáva také príležitosti.

„Eren!“ zvolala som do domu, ale po psovi ani stopy.

Aspoň, že on má zábavu. Stavím sa, že niekde na záhrade naháňa Larrisinu mačku. Ten sa má, prečo tak aj ja nemôžem naháňať Larrisu? Skopla som z nôh topánky a neobťažovala sa tým, aby som ich zastrčila do poličky. Pochmúrnym krokom som prešla cez obývačku, kde som pozdravila Giselle. Nie, nebol to nijaký priateľský pozdrav, tak dobre na tom ešte nie sme, ale bolo to oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým.

„Ách...“ zatiahla a odvrátila sa od kvetináča, ktorý práve zalievala. Dokým sem neprišla, jediným živým kvetom v dome bola vysoká palma na poschodí. A aj tá prežívala len vďaka pozornosti pani domácej, ktorú otec najal na upratovanie a nakupovanie. „Ahoj, ako bolo v škole?“ pokračovala, ale môj pochmúrny výraz jej prezradil všetko podstatné. Na tvári sa jej rozprestrel chápavý výraz. „Ja viem. Viem, ako sa cítiš. Chceš ísť s ním...“

„Hej, chcem,“ potvrdila som a vošla do kuchyne. Otec sedel za stolom. Len málokedy si svoju kávu - či čo za bodrel to pije – popíjal v jedálni alebo v obývačke. Vlastne len vtedy, keď ho k tomu dokopala Giselle.

„Ako bolo v škole?“ spýtal sa aj on. To sa tí rodičia nemôžu občas prekonať a spýtať sa niečo originálnejšie? Asi nie.

„Na hovno,“ odvetila som a on toto „nevhodné“ slovo prešiel bez komentárov.

„Kde si bola?“ pokračoval vo výsluchu.

„Preč.“

„To viem, ale kde presne?“

„Skús hádať...“ navrhla som. Zamračil sa.

„Bola si uňho?“ zavrčal, načo som sa uškrnula.

„Ak tým myslíš Dannyho, tak hej. Bola som uňho,“ pritakala som.

„Už som ti povedal, že nechcem...“

„Už som ti povedala, že mi je totálne jedno, čo chceš a čo nie,“ zavrčala som a otočila sa k nemu s pohárom v ruke. Ležérne som sa pritom oprela o hranu pultu a prevŕtala ho naštvaným pohľadom. „... byť tebou, tak sa uspokojím s tým, že nikam nejdem. Že ostanem tu namiesto toho, aby som si užívala krásy európskych miest!“

Nebral moje slová vážne a len nad nimi povrchne mávol rukou.

„Netvár sa, akoby som ti niečo bral. Aj tak si v každom z nich už bola,“ umlčal moje ponosy.

Pravda, pred pár rokmi som ich navštívila všetky – či už to bolo na dovolenkách alebo na jeho pracovných cestách, kam ma brával so sebou. Ale toto bolo predsa niečo iné! Koľko báb má šancu vidieť ich spolu s chalanom, ktorého milujete a navyše to je rocková star? Pochybujem, že na to existujú vôbec nejaké štatistiky!

„Berieš mi čas strávený na super miestach so super ľuďmi!“ odsekla som.

„Keby som ťa pustil, ako by si chcela dohnať školu?“ pokračoval.

„Škola nie je všetko!“

„Škola je všetko! Čo mi pripomína, mala by si si zlepšiť známky z fyziky a matematiky. Máš aj na lepšie ako trojky!“ zvolal karhavo.

„Vieš čo je najčastejšia lož rodičov?“ zapriadla som. „Keď budeš mať dobré známky, budeš sa mať v živote dobre!“ odfrkla som. „Obaja veľmi dobre vieme, že je to totálna pi... somarina!“

„Ale jednotkami nič nepokazíš,“ oponoval mi.

„No tak, papa, v USA nie sú jednotky ale áčka!“ pripomenula som.

„Vieš, ako som to myslel.“

„Viem a práve teraz radšej odchádzam... Čím to je, že mi stačí par chvíľ v tvojej spoločnosti a už mi stúpa tlak?“ zapriadla som a odpoveďou mi bol jeho nesúhlasný pohľad, ale nijako inak to nekomentoval a radšej sa opäť začítal do novín.

Možno to tak nevyzerá, ale to, čo tu práve prebehlo, bola v skutočnosti vcelku príjemná a priateľská konverzácia. Presne tak. Náš vzájomný vzťah sa o pár stupňov oteplil a práve dosahoval teplotu psieho čumáku – čo je stále lepšie ako grónske ľadovce!

S pohárom v ruke som prešla cez prázdnu obývačku, Giselle sa s polevákom presunula do chodby a vybehla po schodoch na druhé poschodie. Larrisine dvere boli zavreté, ale aj tak sa spoza nich lúdili otrasné, priteplené tóny, z ktorých som mala chuť grcať!

Venovala som im jeden kyslý pohľad a potom vo vrecku nohavíc zalovila po kľúčiku od dverí. Odkedy sa prisťahovala si ich pre istotu radšej zamykám...

Pohár mi vypadol z rúk. Jeho priezračný, číry obsah sa rozlial po tmavej podlahe až ku kedysi zelenému kobercu. Rozbil sa na milión kúskov, rovnako ako moja duša po biliónty raz...

Na pár sekúnd som len vyjavene a zdesene hľadela pred seba. Bolo to pár sekúnd krutého, kŕčovitého šoku. Zalapala som po dychu. Oči sa mi zaliali horúcimi, slanými slzami, ktoré sa drzo vyliali na líca, cez bradu a z nej nasledovali ich sladkú odnož svojho tekutého skupenstva k zemi.

Spomedzi pier sa mi vydral chrapľavý výdych nasledovaný vysokým, ničivým výkrikom...

Prečo?

Moja izba bola pokrytá... zaliata...

Krvou!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování