OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 35 - Kapitulácia



Solitude: kapitola 35 - KapituláciaPrečo bojovať, keď si človek môže vychutnávať luxus dobrovoľnej kapitulácie?

Ďakujem! Fakt veľmi ďakujem za vaše komentáre: domi99, Smile, PrincessCaroline a WendyMoon. Aj ja si o Simone myslím, že je silná! Oveľa silnejšia, akou by som bola v jej situácii ja. Vlastne, ona je takým obrazom toho, aká by som chcela byť... :D a poviem vám, je mi fakt smutno, keď pomyslím na to, že koniec sa blíži. Ak sa mi podarí, tak sem dnes pridám aj ďalšie (posledné) kapitoly. :) Ale nič nesľubujem, lebo v piatok ma čaká samovražda v dlhých šatoch a štokloch, čo v preklade znamená - stužková! Tak držte palce, nech sa nezabijem. :D

Sisa118.

P.S.: Aj keď nepijem, bojím sa, že sa tam totálne zhovadím! :D


 

Kapitola 35

Zaspala som?

Možno, lebo čas okolo mňa sa spomalil a zároveň bol neskutočne rýchly.

Keď som sa prebrala, stále som ležala na zemi. Stuhnutosť mi zahltila každý jeden kúsoček tela. Posadila som sa a z kútikov hnedých očí mi uniklo zopár podradných sĺz. Zúrivo som ich zotrela. Nechápala som, kde sa vo mne vzala toľká zúrivosť.

S tichučkým zafňukaním som sa postavila na nohy. V pravej ruke som zvierala ucho hnedého vankúša a ťahala ho po zemi do spálne. Za oknami bola tma. Nepreniknuteľná tma, ktorá sa však v momente rozjasnila, keď spomedzi oblakov vykukol mesiac – spln.

Väčšina ľudí práve túto fázu neznáša, ale ju milujem. Je tak krásne záhadná! Vždy, keď sa naň pozriem a vidím tie tmavé miesta, v mysli sa mi vynorí množstvo otázok, ako tie mesačné pohoria, pláne a prepadliny vyzerajú. Aké sú staré a kto ich stvoril? Aký meteor? Či iná planéta? Alebo je to časť tej našej?

Viem, sú to hlúpe, bláznivé otázky, ktoré by normálneho človeka nikdy nenapadli, ale ja nie som normálna. O normálnosť som prišla pred rokmi. Teraz som skutočná čudáčka a aj si to priznám, lebo na normálnosti nikdy nebolo a ani nebude nič zaujímavé!

V tichosti duše som tomu mesačnému telesu vďačila aspoň za toto malé rozptýlenie mojich temných myšlienok a zároveň do mňa jeho tajomné svetlo vlialo aspoň malý pramienok nádeje... alebo skôr len nádeje v nádej, že všetkým tým, čo mi v minulosti ublížili jedného dňa rozbijem držku!

Ale aj táto pochabá nádej na nádej sa rozpadla v momente, keď som pozrela na displej mobilu, na ktorom sa vynímali dve fotky. Na jednej som bola ja v spoločnosti Dannyho a na druhej...

Zúrivo som na dotykovom displeji naťukala galériu a vymenila ju za niečo nemej bolestivé. Zničene som dosadla na mäkký matrac a schovala tvár do dlaní. Opäť som sa rozplakala. Nevedela som, čo robiť... Na malú chvíľku ma napadlo, že zavolám Dannymu a so všetkým sa mu zdôverím, ale nedokázala som to. Nedokázala by som sa priznať k tomu, že mal po celý čas pravdu a preto som spravila niečo, čo už dávno nie. Už je to zopár mesiacov, čo sme spolu naposledy telefonovali, začo môže hlavne časový posun, ale aj tak sme si dennodenne zanechávali aspoň krátke správy na facebooku.

So zatajeným dychom som odpočítavala zvonenia. Po siedmom som chcela zložiť, ale zrovna vtedy to zdvihla.

„Ksakru, vieš koľko je hodín, holka? My tu máme hlbokú noc!“ zavrčal mi do ucha vždy podráždený hlas jedného z mála ľudí, ktorým som verila - tak ako som donedávna verila Tonymu.

„Prepáč,“ zafňukala som zúfalo po slovensky.

Stačilo týchto pár hlások a Helenina podráždenosť  sa zmenila v starostlivé vyzvedanie, pričom nezabudla ticho šepnúť dočasnej spolubývajúcej: „Tina, zobuď sa, Sime sa niečo stalo!“

Takmer som sa rozplakala pri tej prezývke. Sima – tak ma volali len doma.

„Ja...“ zakňučala som a opäť sa rozplakala. „Tak hrozne mi chýbate!“

„Čo sa stalo?“ spýtala sa zhrozene, ale ešte predtým, ako som stihla odpovedať, mi skočila do reči. „Počkaj, dám ťa na repráky...“

A ja som im potom vyrozprávala všetko. Bolo mi jedno, že účet za telefón bude dosahovať astronomické cifry. Bolo mi jedno, že som ich zobudila. Bolo mi jedno totálne všetko, hlavne som sa musela vyrozprávať!

Hovorila som nepretržite aspoň pól hodinu a keď som skončila môj hlas bol zachrípnutý od toľkej námahy.

„Ten k***t!“ zahrešila Helena.

„Tá p**a!“ pridala sa k nej Tina.

„Obaja sú to vy*****ci!“ zahrmeli obe naraz, načo som sa smutne pousmiala.

„Radím ti, sprav im zo života peklo!“ vychrlila na mňa Tina.

„Rada by som, ale ja už nevládzem,“ priznala som, začo sa na mňa zosypala hŕba poúčaní, odporúčaní a dohováraní.

„Jasné, že môžeš! Teraz pekne vstaneš a ukážeš im, že ťa to nezlomilo! Ukážeš všetkým skurvený Amíkom, že teba len tak ľahko nezlomia!“ štekala Helena.

„A pritom ich aj pekne nakopeš do zadku!“ dodala Tina.

„Si lepšia ako oni!“ vyhlásila zas Helena.

„A keďže si lepšia, nenecháš sa nimi zlomiť! Postavíš sa im a ukážeš, že si nezlomná, silná a hrdá príslušníčka Slovenského národa!“ prízvukovala Tina a ja som nevedela, ktorú z nich počúvať skôr.

Opäť som sa rozplakala, ale tento krát od vďaky, že ich mám, že viem, že tam niekde, za veľkou mlákou, na mňa čakajú osoby, ktorým na mne skutočne záleží. Že sú tam dobrí, srdeční ľudia, ktorí by sa kvôli mne neštítili skočiť aj do dravých prúdov Dunaja!

„Neplač!“ zahrmeli obe naraz zdesene, lebo rovnako ako ja vedeli, že nikdy neplačem.

„Radšej sa postav a ukáž im, že na teba nemajú!“ dodala Helen už zmierlivejším tónom.

„Ja...“

„No tak, si silná! Si ten najsilnejší človek, akého som kedy mala tú česť poznať!“

„Helen, ale ja...“

„Ja viem, že to možno je ťažké, ale ty to jednoducho dáš!“ skočila mi opäť do reči a ja som sa smutne rozosmiala.

„Ale ja neplačem kvôli nim!“ podarilo sa mi konečne vysúkať.

„Tak prečo?“ nechápala pre zmenu Tina.

„Lebo mi chýbate...“ priznala som. Odmlčali sa, ale bol to ten dojatý a priateľský druh mlčania.

„Aj ty nám, moja!“ zavzlykala Helena. No moment, ona fakt zavzlykala!

„Aj ty nám,“ potvrdila rovnako dojato Tina. „Ale ber to tak, že ti ostáva len pól rok a kto vie? Možno sa uvidíme na Vianoce?“ nabádala ma k veselosti.

Bože, tak veľmi mi práve toto chýbalo! Ony mi chýbali! Chýbal mi môj domov, ale ten ešte dlho neuvidím. Prekecali sme ešte ďalšiu pól hodinu a potom som ich prepustila. Zajtra je predsa pondelok a ony majú školu.

Ťažko som si povzdychla. Stále som sa cítila ako rozbité zrkadlo. Videli ste v ňom množstvo obrazov, ale v skutočnosti ani jeden z nich poriadne nenadväzoval na druhý.

Čo by som mala urobiť?

Ako by som sa mala zachovať? Skryla som tvár do dlaní a nakoniec sa rozhodla. Nebolo to zas až tak ťažké, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať...

Jednoducho sa vzdám.

Neočakávali ste niečo také?

Ani ja nie, no už nemám silu bojovať. Skončila som. Tak prečo by som si nemohla dopriať luxus prehry? Dobrovoľnej kapitulácie? Prečo?

Vydýchla som a postavila sa na roztrasené nohy.

Jednoducho to vzdávam. Nebudem sa tomu protiviť. Pasivita má aj svoje pozitíva a jedným z nich je aj pokoj na duši, ktorý prináša. Zmierenie sa s osudom – aj keď na žiadny neverím – a nechať sa unášať prúdom. To je moje rozhodnutie. Vzdať to. Podriadiť sa. Vzdialiť sa. Nechať ich tak... Ignorovať ich. Ignorovať celý svet a starať sa len a len o seba. Urobila som chybu, keď som Tonymu verila. Urobila som chybu, keď som neverila Dannymu... ale to sa už nesmie opakovať! Už nikdy viac. Vzdávam sa. Prestanem brániť svoje skreslené ideály a prijmem krutú realitu.

Antony Francisko Allen je rovnaký hajzel ako moji nepriatelia, ako jeho otec!

S týmto presvedčením som vyšla z mojej dočasnej izby do vonkajšieho, krutého sveta. Odhodlane som kráčala po jeho chodbách a so zdvihnutou hlavou hľadela vpred.

Kapitulujem.

Končím.

S týmto odhodlaním som vošla do jedálne. Bežný ruch plynul ďalej a tým sa kruto vysmieval môjmu zničenému vnútru. Do diery, kde kedysi bývalo srdce, lial rozžeravený decht a spôsoboval ukrutné bolesti.

Toto všetko sa dialo vnútri mňa, ale na povrchu som bola chladná ako skala, ktorú ten decht nedokáže zničiť.

Boli tam. Obaja – všetci.

Tony sedel na vzdialenom konci od môjho „bežného“ miesta a po jeho ľavici sedela Larrisa. Venovala som im jeden znudený, krátky pohľad, ktorý však neprezrádzal nič. Ani smútok, ani hnev a už vonkoncom nie bolesť. Bol to jednoducho pohľad, ktorým sa dívate na neznámych pre vás nedôležitých ľudí.

Zasadla som na moje miesto a zahľadela sa do tmy za oknami. Netrvalo dlho a moju ničivú samotu preťal čašník z rána.  Profesionálne sa na mňa usmieval, zato ja som ho obdarila úprimným, jemným úsmevom. Aj táto neznáma osoba mi bola milšia, ako bolesť v srdci, ktorá sa samotou niekoľkokrát zhoršila.

V tichosti som jedla bohatú večeru a pohľadom prechádzala miestnosťou. Im som sa ale vyhýbala. Zato som však pár chvíľ strávila pozorovaním otca a Giselle a trápila sa otázkou či som sa v nej nezmýlila. Bola som vďačná za túto tému, ktorou som mohla zamestnať myseľ... aj keď bola nesmierne pochmúrna.

Bola som zaslepená až natoľko, že som si nedovidela na špičku nosa?

Možno... ale v podstate je to nanajvýš nepodstatné. Nič by sa na terajšej situácii nezmenilo, keby som sa správala inak a nič sa ani nezmení. Nestanú sa z nás kamošky. Nebudeme mať vrúcny priateľský vzťah.  Nebudeme si navzájom ničím. Bude len cudzinkou, ktorá sa otcovi votrela do srdca, do postele a následne do môjho života. Jediné, čo môžem, je rešpektovať ju – a aj to je obrovský ústupok.

A otec?

Ten vždy ostane mojím otcom. Krv človek nezaprie. Krv nie je voda - hm, aká hlúposť - ale mohla by byť a preto, ak ešte raz spraví niečo, s čím nebudem súhlasiť, ak ma ešte raz dotlačí do niečoho, čo z vlastnej vôle neodobrím, skončím s ním.

Ja nemám za potreby sa nonstop pretĺkať cez tŕňové polia ruží. Nenávidím ruže! Sú pekné, ale v skutočnosti z nich nesála nijaký cit, len bolesť, ktorú spôsobujú ich ostne a keď ich o tie ostne pripravíte, pripravíte ich aj o možnosť brániť sa... a možno ich tak nenávidím preto, že mi tak strašne pripomínajú mňa samú.

Do úst som vlažila posledné lahodné sústo hovädziny a postavila sa. Jedálňou som prešla so zdvihnutou hlavou stratená vo výroch vlastnej mysle. Nevšímala som si okolie a preto ma prekvapilo, keď niečie prsty uväznili moje zápästie v pevnom zovretí a stočili k sebe. Prekvapene som vyvalila oči.

Bol to on... Ale prečo? Nedokázala som to pochopiť. No frustráciu z nechápavosti rýchlo vystriedal iný cit a to hlboký a žeravý hnev. Zasyčala som a prudko trhla rukou. Chcela som ju vyprostiť z toho neúprosne blízkeho zovretia, ale nepodarilo sa.

„Pusť ma!“ zavrčala som, ale on nijako nedal najavo, že by ma počul. „Pusť ma!“ zopakovala som zúrivo a práve moja zúrivosť v ňom konečne vyvolala odozvu.

„Nie je to iba moja chyba!“ precedil pomedzi zuby a to pre mňa bolo ako rozbuška. Ako sa opovažuje! Ako sa ten mafiánsky zmrd opovažuje čo i len naznačiť...

Zaťala som prsty druhej ruky v päsť a tá vzápätí vyštartovala proti jeho tvári. Nečakal to a to bola moja jediná výhoda. Nerobila som si ilúzia, že by som v opačnom prípade bola úspešná.

Zasiahla som ho plnou silou do lícnej kosti. Zaspätkoval, ale nepustil ma. Napriahla som sa, že udriem znova, ale tento krát to zablokoval. Zovrel mi aj druhé zápästie. Ťažko dýchal a pálil ma pohľadom. Bol naštvaný rovnako ako ja, ale na to nemal právo! To ja som bola tá naštvaná! To ja som tu tá zradená! To ja som obeť! Nemá právo tváriť sa ako obetný baránok. Nemal nárok ani len na nárok tváriť sa tak!

„Nie je to moja vina!“ zavrčal šeptom a ja som ho obdarila znechuteným pohľadom.

„Neviem kto z nás dvoch sa na chodbe oblizoval s tou...“ prehltla som nadávku, ale len preto, že sa mi do očí začali tisnúť slzy. Tak to teda nie! Odmietam pred ním plakať! Naplakala som sa už dosť!

„Nebol jediný, kto sa tu s niekým oblizoval!“ pokračoval zúrivo a ja som si zúrivo odfrkla.

„Vážne?  Ja viem len o tebe!“ štekla som a nezaoberala sa hlasitosťou. V jeho zelených očiach sa rozpútala hrozivá búrka. Ničivá. Mala som dojem, že tie blesky dopadajú aj na moju tvár!

„Ty toho veľa nevieš,“ štekol a to už bolo priveľa. Znova som trhla rukami, nepustil ich, ale ja som neprestávala. Tak on ma ešte nazve aj dementnou hlupaňou!?

„S tebou som skončila!“ skríkla som a opäť trhla.

„Nie,“ oponoval mi, ale ja som si povedala svoje a na tom som mienila trvať.

„Si obyčajný, nechutný, podlý hajzel!“ bombardovala som ho. „A ja sprostá naivná krava som ti verila! Keby som počúvla Dannyho, keby...“ nedopovedala som.

Trhol mnou a ja som sa v momente ocitla opretá o stenu. Zaskočila ma prudkosť toho pohybu a na pár sekúnd som stratila niť, ale tá sa mi rýchlo vracala. Stál oproti mne a naše telá delilo len pár centimetrov.

Reč sa mi vrátila a ja som pokračovala. „Kam zmizli tvoje sľuby? Kde je tvoje „Nech sa stane čokoľvek, budeme stáť pri sebe“, tak kde?“ štekala som a on sa zatváril dotknuto. „Si len obyčajný, falošný, klamársky kretén a vieš čo? Je dobre, že som na to prišla teraz! Danny mal pravdu!“

Meno môjho priateľa naňho zapôsobilo ako detonátor.

„Toho zmaľovaného manekýna mi nespomínaj! Je nič oproti mne! Ak by som chcel, zničím ho!“ zavrčal a ja som sa stiahla.

Vydesene som naňho vyvalila hnedé oči. Ten tón! Tá reakcia! Tá... aura! Toto nebol môj Tony! Z očí sa mi vyhrnuli slzy. Zakalili mi zrak. V tom momente, v tej kratučkej chvíli, som sa ho skutočne bála! Bože, ja som sa ho   fakt bála! Pritisla som sa k stene a preklínala sa za túto zbabelú reakciu... ale toto bolo oveľa desivejšie ako všetko, čo mi doteraz spravil Frezer, čo som zažila v tej temnej uličke!

Človek, čo stál predo mnou, mal len pramálo spoločného s tým, ktorého som poznala pred pól rokom! Tak veľmi sa od neho líšil! Toto nebol ten dobrosrdečný, milý chalan, ktorý sa nechával mlátiť len preto, aby zabránil ďalšej zbytočnej bolesti! Toto nebola ani osoba zo včerajška! Toto bol démon v tele môjho kamoša! Toto bolo bezcharakterné monštrum, ktoré sa čím ďalej - tým viac začínalo podobať na svojho otca!

Videl môj strach a v očiach sa mu mihlo krátke zdesenie. Z čoho, to neviem a bolo mi to totálne jedno.

Prehltla som vzlyk a snažila sa pôsobiť čo najdrsnejšie, no s mokrými očami to išlo len ťažko. Krucinál! Ja nechcem plakať! Ja nikdy neplačem! Plač je prejavom slabosti, podradnosti a zbabelosti! Ja nie som nič z toho, tak prečo sa tie prekliate slzy stále tlačia von? Zúrivosť z toho, že som ich nedokázala zastaviť, prenikla aj do slov.

„Si ako on!“ zasyčala som a on nemusel dlho premýšľať, ako som to myslela.

Zaspätkoval. Jeho zavretie zoslablo a ja som si z neho vytrhla zápästia. Nechal ma. Vlastne na mňa hľadel s desom v očiach, ale mne to bolo jedno. Ustúpila som od neho a až v bezpečnej vzdialenosti som ostro vyhlásila.

„Daj mi pokoj a choď si za svojou priateľkou.“ Slovo priateľka som zlostne vypľula, no ani zlosť nedokázala prebiť mučivú bolesť v srdci. Nedokázala som sa naňho pozerať bez toho, aby sa mi nechcelo revať. Musela som zdrhnúť! Musela a to som aj spravila.

Keď som však odchádzala, zachytila som jeho tiché, vydesené slová: „Ja nie som ako on!“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 35 - Kapitulácia:

3. WendyMoon
10.12.2014 [13:21]

me tky :D Ja si predstavuju ze jakmile by mi rublo 18 uz bych byla spet na Slovensku a spalila bych za sebou vsechny mosty. Ale neni to muj pribeh ze? :D Tak sup dalsi sem zvedava jak cela armada opic :D Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. PrincessCaroline přispěvatel
10.12.2014 [0:36]

PrincessCarolinejá to říkala. Hoci sú obaja tvrdohalví a kydajú jeden na druhého, Tonymu niekedy proste hrabe. Nehovorím, že Danny je bezchybný, určite má svoje muchy, ale proste si ma získal Emoticon

Tam to má. Načo sľuboval, keď nevie dodržať slovo. Držím palce na stužkoej, bude super neboj. A hoď to sem. To ke´d už len pár kapitol, tak ma veľmi zaujíma, ako to dopadne Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 09.12.2014 [22:25]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!