OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 34 - Never!

08.12.2014 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 683×

Ďalšia kapitola je na svete a s ňou sa o krôčik posúvame ku koncu. Už len päť kapitol! Ak sa mi podarí, tak ich do piatka hodím na net. :D Dúfam, že sa vám bude páčiť... úprimne, ja sama so Simone súcitím – nechcela by som zažívať to čo ona. Dobrá otázka potom je: Prečo jej to teda robím, že?

P.S.: Ďakujem za komentáre. Som fakt rada, že mi ich píšete! :D

Kapitola 34

Alkohol je dobrý spoločník, ale zlý priateľ na zapíjanie nepríjemných narážok budúcej nevlastnej sestry.

Ak Larrisu nezabijem teraz, tak potom nikdy!

S hlbokým zavrčaním som do seba hodila ďalší pohár a snažila sa tak skrotiť vražedné chúťky, ktoré mnou zmietali ako hurikán Katrina s úbohým New Orleans. Pohľadom som jastrila po ďalšej obeti, keď v tom sa vedľa mňa zjavil Tony a zobral mi z ruky prázdny pohár alebo ho skôr elegantným spôsobom vypáčil.

„Si opitá!“ obvinil ma a ja som sa to nesnažila zapierať.

„Hip, som...“

Našťastie som stála ďaleko od väčšiny hostí, takže nikto si môjho občasného štiknutia či zavrávorania nevšimol.

„Nebol som preč ani pol hodinu!“ zhrozil sa.

„A Larrisa ten čas výhodne zužitkovala, aby ma dostala na pokraj – hip – čoho?“ spýtala som sa samej seba, lebo mi akosi unikal význam celej tejto ťažko poskladanej vety. Bola ťažká? Nebolo by ťažšie vyliezť na krištáľový luster, čo sa mi hojdal nad hlavou? Vyleziem tam v štokloch? Z prapodivného dôvodu ma táto predstava nesmierne nadchla a chcela som sa o ňu podeliť s Tonym.

„Bože,“ povzdychol si, keď som tak spravila. „Ty si vážne na mol!“ vyhlásil zhrozene.

„Som? A nie je mol chemická... ako sa to volá?“ zapriadla som a mierne sa zakolísala. Jeho prsty sa mi ovinuli okolo pliec a moje oči zas smutno sledovali vzďaľujúci sa pohár na striebornom podnose čašníka. „Pápa,“ zamávala som mu. Budeš mi chýbať... Prečo mi bude chýbať? „Tony, prečo ho odnášajú preč?“ nechápala som a rovnako v pomykove bol aj on, dokým som neukázala na čašníka. Pochopil.

„Aby ho umyli,“ odvetil.

„A budú ho umývať vo vani?“

„Prečo by ho mali  umývať vo vani?“

„Aby mal predsa viac miesta! V umývadle ho je málo!“ vyhlásila som odhodlane.

„Simone, je to len pohár!“ prízvukoval mi.

„No a? Aj poháre majú svoje práva!“ oponovala som.

„Poháre nemajú práva!“

„Jasné, že majú!“ odhodlane som bránila svojich sklenených zverencov.

Tony si len ťažko povzdychol a začal ma ťahať do útrob domu. Preč od pulzujúcej vravy a víru života, zatiaľ čo ja som sa vášnivo rozrečnila o právach všetkého skleneného, vrátane fliaš a váz. Jednoducho všetko, čo je zo skla, by malo byť chránené zákonmi, aby im nik nemohol ublížiť... možno preto, že aj ja sama som si v poslednej dobe pripadala ako zo skla. Stačí silnejší úder a rozsypem sa na milióny kúskov.

„Tony,“ oslovila som ho na vyľudnenej chodbe. „Prečo je svet sklenený?“

Neodpovedal, asi si myslel, že to je ďalšia z opileckých otázok – čo aj bola.

„Tony? Prečo je môj svet sklenený?“ Tak toto vyhlásenie ho zaujalo o čosi viac.

„Sklenený?“

„Presne. Navonok vyzerá byť nádherný, pevný a veselý, keď sa v ňom láme svetlo... ale v skutočnosti je to len piesok. Krehký a chladný... smutný, neveselý. Nestály. Stačí chvíľa nepozornosti a rozbije sa... Prečo je môj svet ako sklo?“

Neodpovedal. Nevedel ako. Len na mňa hľadel a v tých krásnych, hlbokých, zelených očiach sa odrážalo toľko pocitov.

„Poď sem,“ zašepkal a vzápätí som sa topila v jeho mohutnom objatí.

Neviem prečo, ale z očí mi vytryskli slzy. Mala som ich zastaviť. Zotrieť ich z namaľovaných líc, ale nedokázala som to. Nechcela som sa od neho odtiahnuť. Jeho prítomnosť na mňa pôsobila ako uspávanka. Pohladil ma po chrbte a cez tenkú čipku ku mne preniklo teplo jeho prstov.

Niekde v hĺbke mysle sa mi vynoril obrázok mňa. Bola som šťastná. Ležala som na boku. Nahé prsia mi hladil vetrík, ktorý do izby prenikal cez otvorené okno. Na chrbte, po bokoch a rebrách mi jemne prechádzali prsty, ktoré ma len pred malou chvíľou spravili neskutočne šťastnou. Usmial sa a spolu s nádhernými perami sa mu smiali aj prenádherné, hnedé oči. Srdce mi vynechalo zopár úderov, božinku, ako veľmi som ho v tej chvíli milovala. Milovala všetkými možnými spôsobmi a teraz unavene oddychovala na perinách.

„Milujem ťa...“ zavrnel a ja som bez výčitiek odvetila:

„Ani zďaleka nie tak veľmi ako ja teba!“ A natiahla som sa za jeho perami...

Sen sa premenil na skutočnosť... alebo to bol len sen?

Perami som bozkávala jeho. Zelená farba sa zmenila na hnedú, blond vlasy na tmavé a objatie už nepatrilo jemu, ale jemu.

Bozkával ma.

Tisla som svoje pery na jeho. Ochutnávala ho jazykom. Ruky som mu tisla k hrudi a v pästi zvierala látku tmavého obleku. Milovala som ho! Modrá, brokátová látka sa mu točila okolo nôh. Objímal ma – tisol ma k sebe a rukami mi zvieral pás. Mala som zavreté oči. Vychutnávala som si jeho bozky, akoby som ich bola zažila po prvýkrát v živote... a predsa boli iné ako som si ich pamätala.

Tieto neboli také... naliehavé. Boli iné! Pokojnejšie, ale predsa rovnako intenzívne. Vrúcnejšie, ale predsa neskutočne elegantné. Živočíšne, no nie ako bozky predátora... Jeho pery boli ako zamat. Jemné, poddajné, horúce. Skúsené!

Jedna z  rúk sa odtiahla a vzápätí ma uchopila za šiju. Zaklonil mi hlavu a tými božskými perami mi prešiel po jemnej a citlivej pokožke na hrdle. Zavzdychala som. Pobozkal ma naň. Ochutnával ma jazykom... ach, bože! Zavrnela som ako nadmieru spokojná mačka a rukami začala skúmať jeho hruď. Pevná, vypracovaná...

Pobozkal ma na kľúčnu kosť. Neudržala som sa.

„Ach... Danny...“ zapriadla som.

Pery stuhli. Zmeraveli na mieste a ja som nechápala prečo!

„Danny...“ šepla som znova a tento krát sa ten dokonalý, božský nástroj odtiahol úplne.

Zaklipkala som očami a pred nimi sa vynoril pár... akých? Nedokázala som určiť ich farbu! Boli hnedé či zelené? No úplne jasná mi bola – dokonale som chápala – bolesť a zhrozenie, ktorá z nech sálala.

oooOOOOooo

V noci som sa zobudila hneď niekoľkokrát.

Bola som... no možno by sa to dalo pomenovať ako „rozrušenie“, ale nedokázala som prísť na to, čo ho spôsobilo.

Prvé ranné hodiny boli otrasné. Odporná opica na mňa doľahla ako ťaživá, snehová prikrývka na posledné zvyšky trávy za oknami. Ale to nebolo to najhoršie. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som si na nič spomenúť! Mala som totálne okno. Posledná spomienka patrila Larrise a jej nepríjemným poznámkam.

Po prvom pohľade do vysokého zrkadla ma takmer trafil šľak. Modré šaty boli dokrkvané, vlasy ako po výbuchu a moja tvár? Myslím, že aj zombík po strete s brokovnicou nasledovanou kamiónom by mi mohol závidieť! Oči som mala ako dve neidentifikovateľné machule, rúž bol všade, len nie tam, kde mal byť a trblietky z očných tieňov až na brade – jednoducho hrôza.

Zhrozene som zavrčala a váhavým krokom sa preplížila do kúpeľne. Tam som hodinu zabila tým, že som sa pokúsila aspoň ako-tak opäť pretvoriť normálnu, ľudskú bytosť. Moc sa mi to nedarilo, ale konečný výsledok bol oveľa lepší, než postava z hororového filmu.

Hodinky hlásali dvadsaťsedem minút po druhej poobede a ja som si s oneskorením uvedomila, že som hladná. Navliekla som sa do jednoduchého, čierneho roláku, modrých riflí a vyrazila na lov. Našťastie som si aspoň ako-tak pamätala cestu a na moje obrovské prekvapenie som sa do jedálne dostala pomerne rýchlo. Zasadla som na svoje obvyklé miesto pri okne a zahľadela sa do diaľky na pasúce sa kone.

V tom som si niečo uvedomila.

Páčilo sa mi tu. Bol tu taký nádherný pokoj a ticho. Niekto si za mnou decentne odkašlal a ja som k nemu zvrtla hlavu. Pohľad mi padol na vysokého čašníka v uniforme.

„Dobré ráno, slečna, vybrali ste si?“  spýtal sa s profesionálnym odstupom. Smutne som sa usmiala.

„Ehm, myslím, že môj žalúdok dnes nič ťažké neznesie,“ priznala som a on sa chápavo pousmial. No to ani nebol úsmev v pravom slova zmysle, ale skôr jemné myknutie kútikov.

„V tom prípade vám donesiem niečo ľahké.“

„Ďakujem,“ zatiahla som. Chvíľu som sledovala jeho vzďaľujúcu sa postavu a potom sa opäť zamerala na kone v diaľke.

Raňajky boli ľahké, ale predsa ma vynikajúco zasýtili.

A čo teraz? prebehlo mi mysľou. Začínala som sa nudiť a preto som tasila mobil a vytočila Tonyho číslo. Niekoľkokrát to zazvonilo, ale nik nezdvíhal. Zrušila som hovor a zachmúrene sa zahľadela na Tonyho fotku na displeji.

Asi majú rokovanie, napadlo ma a ďalej som sa tým nezaoberala. Namiesto toho som vyhľadala Florence. Jej malú postavu som našla v kuchyni. Personál na mňa hľadel ako na zjavenie, ale ja som si toho nevšímala. Prešla som k hľadanej osobe a tá sa na mňa veselo usmiala.

„Á, tak ty už si hore?“ zatrilkovala  a vzápätí zvozila pomocníčku v kuchyni za niečo, čomu som ani poriadne nerozumela.

„Áno, som... Vieš, chcela som sa spýtať či pre mňa nemáš nejakú prácu,“ priznala som.

Bez Tonyho sa mi po dome behať nechcelo a ak by som ostala v spoločnosti Florence a personálu, moje šance na stret s Larrisou by sa znížili na nulu. Starká sa nespokojne zamračila.

„Si hosť!“ pripomenula mi.

„Ja viem, ale nudím sa...“

„Tak prečo nepovieš Antóniovi? Ten rád...“

„Tony je mimo dosah. Volala som mu. Nezdvíha. Asi majú zasadnutie.“

Florence moje vyhlásenie prekvapilo.

„Hlúposť! Tony sa s Franciskom dohodol, že ho do firemných záležitostí ťahať nebude – teda, aspoň tento víkend,“  dodala, načo som mykla plecami.

„Ale podstatné je, že nezdvíha. Možno tam nakoniec musel ísť... No tak, Florence, prosím, istotne sa pre mňa niečo nájde!“ kňučala som a ona aj napriek nesúhlasu v očiach, nakoniec privolila. Znechutene pokrútila hlavou.

„Väčšina teenagerov sa práci vyhýba ako čert krížu!“ vrkla a ja som si fakt, že ja nie som žiadna výnimka, nechala pre seba.

Nebudem jej predsa vysvetľovať, že radšej budem robiť, akoby som mala riskovať stretnutie s Larrisou. A tak sa stalo, že niekoľko najbližších hodín som strávila v spoločnosti milej Angličanky, ktorej ústa nie a nie sklapnúť. Vyrozprávala mi celý svoj príbeh, počínajúc tým, že sa narodila v Škótsku v prímorskom meste Lossiemouth, pokračovala svojím súkromným životom, rodinou, potom mi vysvetlila, že v USA je preto, aby si tu zarobila nejaké peniaze a aby si mohla založiť vlastnú kaviareň na pobreží. Jej sen ma nadchol. Nemuselo by to byť zlé... čo ak by som si aj ja založila kaviareň alebo niečo podobné? No z môjho fantazírovania ma vytrhla povedomá dvojica obďaleč.

Bolo to, akoby mi kôň podupal po srdci a potom ho ešte nejaký dobrák polial vriacim dechtom!

Žalúdok mi spravil nepekný kotrmelec, až som mala dojem, že tie ľahké raňajky skončia na čiernych topánkach mojej anglickej spoločníčky.

„Simone?“ zatiahla so silným anglickým prízvukom. To to nemohla povedať hlasnejšie?! Ich hlavy sa otočili k nám.

„Edith...“ zachrapčala som vykoľajene. „Mohla by si ma nechať samú?“

Bola to otázka, ale ona pochopila, že zápornú odpoveď neberiem. Nechápavo pohľadom skákala medzi mnou a dvojicou, ktorá na mňa upierala svoje pohľady. Jeden z nich bol ľadovo chladný a druhý, pre zmenu, rezal ako žiletka pod nechtom!

„Ehm, no fajn,“ pritakala a rýchlo sa chodbou pratala preč. Aj ja som chcela odísť, ale nemohla som. Cítila som sa ako priskrutkovaná k podlahe. Stále som tomu nedokázala uveriť! Ako? Ako?! Ako?!

Larrisa mi venovala jeden z jej nadmieru nepríjemných úsmevom, ktorý hovoril: „Vyhrala som, suka. Dostala som ho ja! Nie si nič len sprosté dievčisko od kráv!“.  

Ako mi to mohol spraviť? Zo všetkých nadržaných kuriev na tomto kontinente si musel vybrať zrovna ju?! Oči sa mi zaliali slzami, ale nikdy ich neopustili. Nebudem predsa plakať pred nimi! Pred očami sa mi opäť vynoril obrázok, ako Larrisa – moja jediná skutočná nepriateľka – bozkáva môjho  najlepšieho priateľa – teda, aspoň som si myslela, že ním je!

Preniesla som zdesený pohľad na Tonyho, no jeho tvár nehovorila nič. Bola chladná, bezcitná ako skala. Ako? Prečo? Tieto otázky mi duneli v hlave, ale odpovede nechodili. Tak veľmi som chcela poznať dôvod, ale namiesto toho sa mi v hlave vynorilo oveľa viac otázok, keď sa Larrisa natiahla a venovala Tonymu dlhý, vrúcny bozk na krk. A on? On sa tomu ani najmenej nebránil. Len tam stál a jeho chladný pohľad zo mňa robil chodiacu trosku. Prečo mi to pripadalo tak, že chce, aby som to videla? Že chce, aby som trpela?! Kurva, kde sú jeho sľuby!? Kde je jeho:

„Nech sa stane čokoľvek, mi to zvládneme, Simone.“ A: „Budeme stáť pri sebe nech sa stane čokoľvek, kedykoľvek a v akejkoľvek situácii?“

Kurva, kam to všetko zmizlo? Už na to zabudol? Musel vedieť, čo to so mnou spraví, keď to uvidím!? Musel! Veď veľmi dobre vedel, ako ju nenávidím!

A potom to prišlo opäť. Lámanie sa na maličké kúsky. Rozpadla som sa. Nebola som schopná dýchať. Otvorila som ústa a ticho zalapala po dychu... a všetko sa to ešte tisíckrát znásobilo tým, že som si pripadala ako dôverčivá hlupaňa!

Verila som mu! Verila a on moju dôveru využil v toto. Ďalší človek, čo ma zradil...

A ja som toho mala dosť. Ja jednoducho nedokážem takto žiť! Prečo ma každý zradí? 

Priložila som si ruku zovretú v päsť na srdce – alebo skôr na miesto, kde sa teraz nachádzala chabá, zúbožená, nefunkčná fraška tohto orgánu. Bolelo to! Do pľúc mi vystreľovali milióny ihiel a krk mi zvieralo od toho, ako som sa snažila zadržať zúfalé vzlyky, čo sa drali na povrch.

Nedokázala som sa na nich dlhšie pozerať! Bolo to nad moje schopnosti. Otočila som sa na opätku a vykročila preč – čo najďalej od nich. Zahla som za roh a už som viac nedokázala udržať to spomalené tempo krokov a rozbehla sa preč, premáhajúc zúfalé kvílenie môjho doráňaného ja.

Nejakým obrovským zázrakom sa mi podarilo trafiť do izby. Brala som to ako prejav vyšších síl, že aspoň v tomto so mnou súcitili a dovolili mi psychicky sa zrútiť až v tichom súkromí.

Vyštartovala som k posteli zdrapila z nej vankúš a utiahla sa do kúpeľne, kde som naplno pustila vodu, aby prehlušila moje zúfalé vzlyky. Zvierala som hnedý kus látky a peny v náručí, akoby bol inou osobou, ktorá  ma objímala. Potrebovala som aspoň predstavu, že tou osobou je mama.

Zúfalý, srdcervúci nárek zaplnil priestory kúpeľne. Diera v hrudi sa opäť vrátila. Možno je to otrepané prirovnanie – diera v hrudi – ale je najvýstižnejšie. Nie je to len o tom, že ste stratili niečo – niekoho – na kom vám skutočne záležalo, ale aj o tom, že ste ju tam skutočne mali. Nepopierateľnú, hlbokú, bodavú bolesť v hrudi, ktorá sa každým ďalším nárekom rozširovala.

Schúlila som sa do klbka a snažila sa nerozpadnúť. Toto bol... koniec. Definitívny koniec. Už mi neostávali sily.

Skončila som.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 34 - Never!: