OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 31 - Môj zvláštny priateľ

07.11.2014 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 722×

Ach, holky, som taká rada, že vás mám! Ani neviete, ako ma vaše komenty dokážu nakopnúť! Takže v tejto malej ankete vyhral Tony? No musím uznať, že aj mne dosť prirástol k srdcu. Ale myslím si, že to nakoniec bude veľmi ťažké rozhodovanie. Tonyho aj Dannyho milujem rovnako... veď koniec-koncov som ich oboch vytvorila... no, ale keďže koniec celého príbehu je ešte ďaleko, času mám dosť, ale koniec tejto časti je na spadnutie.

P. S.: Ako vždy ďakujem za komenty a poskromne dúfam, že sa vám bude páčiť aj táto časť. :D

P. P. S.: Venujem ju: katka, PrincessCaroline, Smile, domi99 a všetkým, ktorí ste tento príbeh komentovali! :D

Ešte raz, ďakujem za podporu!!! :D

Kapitola 31

To, čo Allenovci nazývajú ranč, by som ja bez najmenších výčitiek premenovala na hotel a nezabudla ho ohodnotiť piatimi hviezdičkami.

Sídlo, pred ktorým menší konvoj BMW-čiek zastavil, malo tri poschodia a šírku nadpriemerného, kúpeľného komplexu zloženého zo štyroch navzájom pospájaných budov. Jeho predná stena bola z dreva a zvyšok príjemne dotváral hnedo-sivý obklad. Strecha bola klasická s tmavými škridlami a v tejto chvíli jemne posypaná snežným povlakom, rovnako ako záhrada. Keďže sa celá táto krása nachádzala niekoľko kilometrov od civilizácie, viedla sem súkromná cesta, ktorá sa tiahla až pred dom, kde sa rozchádzala do kruhu, aby sa autá mali kde točiť. Celú obrovskú záhradu - ktorá zahŕňala viacero bazénov, výšiviek, niekoľko desiatok druhov rozličného rastlinstva, vykladaných cestičiek, svojských fontán, podzemných garážií, jedného tenisového kurtu a osobitného komplexu budov vyhradených výlučne pre štvornohých, konských obyvateľov – chránil vysoký plot či skôr hradba, po ktorej sa prechádzali po zuby ozbrojený páni a dámy. Z okienka auta som sem tam postrehla nejakú tú hlaveň nabitého samopalu.

Vystúpili sme a ja som sa uchvátene obzerala.

„Tak, čo hovoríš?“ spýtal sa hostiteľ.

„Nádhera. Jednoducho nádhera!“

„Ďakujem,“ povedal iba, ale ja som vedela, že je rád, že sami tu páči. Musela by som byť fakt idiot bez štipky citu pre krásu, ak by sa mi tu nepáčilo! Aj keď nerada, musela som s obzeraním prestať. Kufor čakal na vyloženie, ale s oneskorením som zistila, že pri aute už stojí niekto iný. Ten niekto, mohol mať len o pár rokov viac ako ja a na sebe navlečenú stevardskú uniformu v tmavo modrej farbe.

„Čo to?“ nechápala som. Tony si všimol môj zarazený výraz a pustil sa do vysvetľovania.

„To sú naši zamestnanci. Odnesú ti kufor do izby.“

„Ja mám izbu?“

„Máš - cez chodbu od mojej.“

Dávalo to zmysel. Keďže som príde veľa významných hostí, izby museli mať podelené vopred.

„Koľko tu máte izieb?“

„Celkovo? Alebo len spální?“

„Oboje?“

„Celkovo – neviem, ale spální vyše dvesto päťdesiat.“ Wau, tak to číslo mi vážne vyrazilo dych. Nečudo, že to vyzerá ako hotel! Veď to hotel aj je! Radšej nechcem vedieť, koľko táto paráda stála. Tú cifru by som, s najväčšou pravdepodobnosťou, nerozkýchala.

„António! Simone!“ Ani som sa nemusela pozrieť na osobu, ktorá práve vybehla z veľkých chodových dverí. Stačilo mi to oslovenie. Len Florence volá Tonyho - António.

„Florence,“ pozdravili sme obaja naraz a ona si nás oboch premerala žiarivým úsmevom.

„Deti, som tak rada, že ste konečne tu,“ nadchýnala sa a mne stále vytrvalo unikala pointa prečo, „akurát včas na večeru!“

„Pane,“ ozval sa hlboký hlas vedľa Tonyho, ktorý patril Dukovi. Vymenili si navzájom veľavýznamné pohľady.

„Simone, hneď som späť,“ zatiahol Tony mojim smerom a potom sa obrátil na Florence. „Vezmi ju do jedálne, prídem za vami,“ prisľúbil a pobral sa za Dukom. Zvedavo som ich sledovala. Nie som sprostá a moja príliš bujná fantázia si okamžite začala vymýšľať všetky možné vysvetlenia, kam to vlastne ide. Nakoniec som sa, aj keď nerada, musela upokojiť s vedomím, že jednoducho preč.

„Istotne musíš byť hladná!“ lamentovala Florence, ale ja by som povedala, že môj žalúdok je vcelku plný. Asi som na letisku nemala kúpiť tie hranolky... ale len preto, aby som jej spravila radosť, som pobavene zvolala:

„Ako vlk!“ Zo skúsenosti viem, že táto malá osoba neznáša, keď jej človek povie, že nie je hladný, ak si ona myslí, že je. 

Vystúpili sme po schodoch na rozľahlú verandu a potom dnu, kde nás privítala obrovská uvítacia hala. Bola oveľa väčšia ako tá, ktorú mali Allenovci v mestskom dome. Bola šmrncnutá do kovbojského štýlu, ale nechýbala jej aura elegancie a luxusu. Medzi stĺpmi sa vynímali tmavohnedé kreslá a stolíky s vybíjanými okrajmi. Na lesklej drevenej podlahe sa kde - tu tiahol tmavočervený koberec a vysoké okná lemovali dlhé závesy. Po stranách miestnosti viedli dvoje schodiská do vyšších podlaží a presne na opačnej strane sa vynímali mohutné, dvojkrídle dvere, ktoré návštevníkov uvádzali do ešte väčšej a noblesnejšej miestnosti – a pokiaľ som správne pochopila, tak práve toto bude centom zajtrajšej oslavy. Florence ma previedla niekoľkými miestnosťami, než sme sa dostali do jedálne. Aj tá bola rovnako monumentálna ako zvyšok domu a rovnako obrovská. Stálo tu niekoľko stolov, ktoré budú zajtra niesť váhu banketu. Pozrela som hore a do očí mi udrel jas nespočetného množstva elektrických sviečok na zlatom lustri.

„Posaď sa, kde chceš,“ vyzvala ma a odbehla niekam do útrob domu. Keď sa vrátila, ja som už sedela na mieste blízko okien. Zarazene som pozrela na čašnícky vozík, čo tlačila pred sebou.

„Ako dlho si tu?“ spýtala som sa jej, načo si unavene povzdychla.

„Od utorka. Takáto paráda potrebuje prísneho dirigenta, inak si personál bude robiť, čo sa mu zachce.“

„Bude to moc veľké?“ spýtala som sa placho. Odpoveď som radšej dostať nemala.

„Pozvaných bolo vyše tristo hostí, prenocuje tu dvesto šesťdesiat štyri a v nedeľu sa tu zíde výkonná rada Axilla a privedú si aj rodiny – teda vlastne, tie tu už budú z oslavy – a to máme hore dulu päťdesiat osôb. K tomu tu ešte máme security a personál... takže áno, tento víkend bude veľký,“ potvrdila.

„Nie je divné, aby sa výkonná rada schádzala v nedeľu?“ spýtala som sa.

„Ani nie. Vzájomne sa zhodli na tom, že využijú príležitosť. Sú to šialenci, čo sa týka firmy.“

Ja by som skôr povedala, že sú to šialenci do zväčšovania finančného portfólia vlastných účtov – ale čo, každý máme právo na vlastný názor. Florence sa po chvíli ospravedlnila a nechala ma v jedálni samú. Chúďa, mala toho dosť. Nechápem, ako to všetko zvláda, veď musí byť staršia ako moja starká!

Odmietala som začať jesť skôr, ako Tony dorazí a v tomto mojom predsavzatí mi výrazne pomáhal fakt, že som vonkoncom nebola hladná. Rozhliadla som sa po obrovskej miestnosti a čas si krátila počítaním stoličiek. Skončila som pri sto sedmičke – bolo ich tu ešte oveľa viac, ale počítanie ma prestalo baviť. Namiesto toho som prešla k vysokým oknám a zahľadela sa do narastajúcej tmy. Súmrak vytrvalo padal na miestnu krajinu a prepožičiaval jej nezabudnuteľné čaro. Bolo tu krásne. Taký tichý, ničím nerušený pokoj som už dávno nezažila. Pohľadom som prechádzala po rozsiahlych pozemkoch. V diaľke sa črtali stáda koní, sem tam sa mihla nejaká ľudská postava. Jediné, čo túto dokonalú idylku narušovalo, boli ozbrojené hliadky na múroch. Podvedome vo mne vyvolávali strach, nemohla som si pomôcť, jednoducho to bolo tak. A to nebolo jediné, čo vyvolávali. Ďalej to bolo vedomie, že sa nachádzam v líščej nore, pričom ja sama predstavujem iba bezbrannú myš, ktorá žije len z dobrej vôle majiteľa... Som zbytočne paranoidná? Možno. Ale za toho pol roka tu, som sa naučila, že nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Teda aj tento pokoj je len... dočasný?

Z temných myšlienok ma vytrhol jeho hlas. Ani neviem, kedy prišiel či ako dlho tam stál.

„Páči sa ti výhľad?“

Na tvári sa mi rozľahol jemný, no stále mierne opatrný úsmev. „Je to tu nádherné,“ vyriekla som a vzápätí v duchu dodala: A radšej nechcem vedieť, nakoľko vás to stálo.

„Otec to kúpil pre mamu,“ objasnil. „Pôvodne to bol len starý rozpadajúci sa ranč, ale ona z toho spravila toto.“ V hlase mu zaznievala hlboká hrdosť. „Chcela tu vytvoriť hotel, ale toho sa nedožila... no, a otec to potom nechal tak, ako to zanechala.“ Hrdosť sa preliala do smútku.

„Tvoja mama mala vynikajúci vkus,“ potvrdila som. Podarilo sa jej z ničoho vytvoriť raj na zemi.

„Hej, to mala,“ súhlasil a zmĺkol. Ja som sa obrátila späť k oknu a po chvíli sa spýtala.

„Koľko máte koní?“

„Neviem.“

„Nevieš?“ Nechcelo sa mi veriť.

„Neviem. Ja sa o kone nestarám.“

Spražila som ho nesúhlasným pohľadom. Ako ich nemôže mať rád?! Prešiel ten kúsok, čo nás delil a postavil sa vedľa mňa.

„To, čo vidíš pred sebou, sú naše hlavné stajne. Tu sa rodia šampióni,“ oznámil mi a mňa to mierne zaskočilo.

„Šampióni?“

„Hej, otec kone miluje rovnako ako kedysi mama. V našom žrebčíne sú víťazi veľkých cien...“ Vymenoval zopár názvov, ale mne - totálnemu laikovi - nič nehovorili. 

„Aké plemená chováte?“ spýtala som sa, lebo som si začala pripadať divne, že o nich nič neviem - aj keď ich milujem - a on, ktorý ich nemusel, o nich vedel všetko.

„Arabov, Anglických plnokrvníkov a zopár Frízskych priamo z Holandska.“ Uf, aspoň že tieto pojmy mi niečo hovorili! „Ak chceš, zajtra si môžeme zajazdiť,“ navrhol a mňa tá predstava nadchla, ale vzápätí moje nadšenie vyfučalo ako prasnutý balón.

„Tony, ja neviem jazdiť,“ priznala som. „Moje jediné jazdecké zážitky sa viažu výhradne na jarmoky!“

„Pokoj, nie je to ťažké,“ široko sa usmial, ale mňa jeho úsmev neobmäkčil.

„Pri mojom šťastí ma ten kôň zadupe skôr, ako naň nasadnem!“

„Jazdíš na motorke!“ povedal to tónom, ktorý hovoril za všetko.

„Jazdím, ale motorka nemá vlastný mozog!“ oponovala som.

„Kôň je ako motorka až na to, že dobre vycvičený kôň ťa nezabije,“ vyhlásil.

„Nie, dobre vycvičený kôň ťa zadupe do zeme, a potom si spokojne odklusá ohrýzať najbližší kus trávy!“

„Vážne? Keď si toto o nich myslíš, tak prečo ich máš tak rada?“ nechápal, ale ja som to veľmi dobre vedela.

„Kone predstavujú slobodu, voľnosť...“ zatiahla som.

„To je len zbožná predstava,“ šepol po chvíli ticha. „Sú to oveľa úbohejšie tvory ako my. Keď žijú, tak ako oni...“ Rukou hodil k výjavu za oknom, „Nemajú nijakú slobodu. Buď poslúchajú a robia to, čo sa od nich očakáva, alebo ich jednoducho predajú ďalej... niekedy rovno na bitúnok – je to kruté, ale je to tak – a ak žijú „voľne“, prežijú len dokiaľ nezostarnú a nestanú sa ľahkou korisťou pre dravcov. Nie je v tom žiadna sloboda, len jednoduchá matematika živočíšneho reťazca.“

Perfektné, stačí jeden jeho krátky prejav a moje zidealizované predstavy sú v háji!

„Vrah,“ zavrčala som a on sa po mne zarazene pozrel.

„Práve si zabil jednu z mojich odvekých ilúzii!“ posťažovala som si a v jeho očiach sa zablyslo pochopenie.

„Prepáč, nechcel som,“ ospravedlnil sa s kajúcnym úsmevom. Nie, nemá sa začo ospravedlňovať. Povedal pravdu. Opäť nastalo ticho - no nie nepríjemné. Toto bolo ticho toho príjemného typu, kedy jednoducho nechcete nič povedať, lebo nemusíte. Lebo viete, že osoba vedľa vás, vám rozumie.

„Tak, ideme sa najesť?“ spýtal sa Tony a ja som kladne prikývla. Nezjedla som veľa, začo som si od Florence vyslúžila krátku prednášku o zdravom životnom štýle a ani som sa nenazdala, a už som kráčala nekonečnými chodbami. Fakt by sem mali dať orientačné tabule a čiary, lebo bežný človek sa tu nemá šancu zorientovať.

„Tony, najbližších pár dní neodkladaj mobil!“ rozkázala som smrteľne vážne.

„Hm? Prečo?“

„Budem potrebovať GPS, aby som v tomto labyrinte neblúdila do konca života!“ vyhlásila som teatrálne, načo sa pobavene usmial.

„Neboj, budem na linke!“ prisľúbil a okamih na to dodal: „Sme tu.“

Prekvapene som sa pozrela na dvere pri ktorých sme zastavili. Boli rovnaké ako všetky ostatné na chodbe - tmavohnedé s medenou kľučkou so zatočeným koncom. Otvoril ich a ja som vošla dnu. Izba bola... no jednoducho zvláštne krásna. Miešali sa tu prvky westernu s modernou minimalistickosťou. V strede stála vysoká posteľ bez čela s hnedými, jemne vzorovanými obliečkami. Po jej stranách nočné stolíky a presne nad ňou abstraktný obraz. Naproti nej sa vynímala komoda s kyticou plnou živých kvetov. Ďalej tu boli presklené dvere na balkón a veľké okno s béžovými závesmi. Na drevenej podlahe sa popri posteli tiahol hrubý koberec s tieňom bežiaceho koňa. Nad posteľou sa vznášal luster a v rohu pri dverách zas veľký kvetináč s ešte väčším kvetom, ktorý celej izbe dodával na živote. Potom tu stálo vysoké zrkadlo zasadené v kovanom ráme a vedľa neho sa k stropu ťahali dvere do kúpeľne. Celú túto krásu uzatvárala sedacia súprava, písací stôl a malá ľadnička.

„Wau,“ vydýchla som. „A toto všetko navrhovala tvoja mama?“ Bolo to až k neuvereniu!

„Hej. Tento dom pre ňu znamenal veľa.“

„Dom? Vážne? Toto je hotel, Tony! Hotel!“ napomenula som ho, načo jemne nadvihol kútiky úst.

„Do istej miery... no mne skôr príde ako mauzóleum.“

Chápala som ho. Aj ja som sa tak cítila v mojom starom dome.

„Ehm, tak ja ťa nechám prezliecť. Izbu mám hneď oproti, tak ak by si niečo chcela...“ nedopovedal. Nemusel, chápala som a už teraz som vedela, že na spánok je priskoro!

„Dobre,“ pritakala som a on vyšiel dverami von a mňa nechal samú medzi štyrmi stenami. V rýchlosti som si určila zoznam priorít a usúdila, že sprchu nevynechám. Kúpeľňa bola ladená do kávových farieb a jej dominantu tvorila obrovská vaňa, v ktorej som strávila nejaký ten čas a dopriala uboleným svalom priestor na regeneráciu. Keď som vyliezla a umyla si zuby, navliekla som na seba svoje obľúbené čierne tepláky a zelené tričko so slovenským nápisom Expert na problémy každého druhu!. Potom som vlhké vlasy zatočila do vysokého, neupraveného drdola. Rýchly pohľad skontroloval, či mi vzdorovitá pasta neostala zdobiť kútiky úst a keď som sa utvrdila v zápornej odpovedi, vyšla som na chodbu. Bola tam kosa - u mňa ešte viac znásobená tým, že som len pred chvíľou vyliezla z vyhriatej kúpeľne.

Zaklopala som na jeho dvere. Čakala som niekoľko sekúnd, než sa otvorili a odhalili jeho vysokú postavu. Prečo on vždy vyzerá, akoby práve skončil fotenie pre Pradu? Teda, až teraz tak vyzerá... kto by povedal, že toto všetko sa skrývalo pod fasádou omietnutou nevkusnými okuliarmi, nesmelým pohľadom a jemným úsmevom zdobeným rovnátkami. Je možné, aby sa niekto až tak veľmi zmenil? Asi je, keď sa to stalo... a bol vôbec niekedy tým Tonym, ktorého som poznala?

Zúrivo som tieto dotieravé myšlienky zahnala do úzadia a vstúpila dnu. Bola oveľa väčšia ako moja... a tiež oveľa osobnejšia. Aj tu dominoval kovbojský štýl, ale bol oveľa tlmenejší, ako v zvyšných izbách. Bola to, na prvý pohľad, jeho izba! V rohoch sa váľali hrubé bifle, stálo tu piáno a na posteli zas trónili husle. Na stolíku, pri digitálkach stála fotografia v hrubom koženom ráme, rovnako ako v presklených vitrínach. Prešla som tých pár krokov k nim a do očí mi udrela jediná tvár. Smiala sa a zelenkasté oči sa jej od smiechu zúžili do veselých štrbiniek. Mala široký, úprimný úsmev. Jemnú tvár jej obkolesovala svätožiara plavých vlasov. Bola to krásna žena. Bola to žena – matka malého, zelenookého chlapca, ktorý spolu s ňou stál na každej fotografii. Občas sa tam mihol aj Tonyho otec, ale ten sa len výnimočne smial skutočne uvoľnene – a práve fotka, na ktorej sa takto smial, ma zaujala najviac. Výjav dokonalej rodinky. Musela byť odfotená krátko pred jej smrťou.

„Máš mamine oči,“ poukázala som na fakt, ktorý mi bol jasný od úplného začiatku. Mal aj jej vlasy, len o čosi tmavšie, ako aj svetlú pokožku.

„Nie,“ protirečil mi so smútkom v hlase. „Zdedil som len ich farbu. Tvar majú po otcovi.“

Otočila som sa k nemu. Mýlil sa. Mal v očiach oveľa viac z nej, ako z neho.

Ani neviem ako, ale naša debata sa niesla vzduchom a digitálky pomaly presúvali číslice bližšie k dvanástke. Sedela som na matraci opretá o vysoký roh postele, ktorý sa tiahol k nebesiam, zatiaľ čo Tony sa na opačnej strane postele uvoľnene rozvaľoval o zdobené čelo. Pomaly sme plávali z jednej témy do druhej a ani som sa nenazdala a zverila som sa mu so všetkým. Nevynechala som nič. Priznala som sa k svojej neopatrnosti a do neba volajúcej hlúposti v Harshire Coole a sledovala, ako zlostne zatína sánku. Dohováral mi. Naliehal, aby som sa správala zodpovednejšie, aby som tak neriskovala a ja som mu s čistým srdcom mohla sľúbiť, že toto už nikdy neurobím, že som sa pučila – no on mi neveril. Poznal ma a neveril, že by som sa poučila. Nevyčítala som mu to... veď toľko krát ma už prosil a toľko krát som svoje sľuby nedodržala.

Povedala som mu aj o Frezerovi. Tu jeho pocity prenikli na povrch oveľa prudšie. Nechápala som, čím to bolo. No s oneskorením som si uvedomila, že som asi spravila chybu, no nemienila som to riešiť. Len som mu pripomenula, že bol opitý a nič mi nespravil. Ťažoba, ktorá mi už pár dní neznesiteľne zvierala srdce, trochu poľavila. No nenahradilo ju uvoľnenie a pokoj. To nie. Jej miesto zaujala únava a melanchólia, ktorá pre mňa nebola cudzia. Za posledné dva roky som jej zažila už toľko... a čo je prekvapivé, tak ustúpila vo chvíli, keď som prišla do USA – tu som nemala čas na sebaľútosť, ale ona ma teraz dobehla.

Hodiny hlásali niečo po pol tretej ráno a v izbe bolo ticho. Obaja sme boli unavený, ale bojovali sme s únavou zo všetkých síl, no aj tak sme prehrávali. Nevadilo mi to. Mám rada spánok. Je príjemnejší ako realita. Je pokojnejší a miernejší. Dokonca aj nočné mory ustúpili. Moja myseľ na ne jednoducho bola prislabá. Ostávala už len jediná téma, ktorá mi v hlave vŕtala niekoľko posledných dní...

„Tony,“ zašepkala som vyčerpane. Zodvihol ku mne svoje zelené oči – boli unavené a únava v nich odhaľovala pravdu. „Zmenili sme sa...“ Nebola to otázka alebo šťastné, či nešťastné vyhlásenie. Bolo to jednoduché, suché konštatovanie pravdy. Chvíľu na mňa nemo hľadel. Vyčerpanie sa odrážalo aj na obrátkach našich mozgov. Zavrel oči a zaklonil hlavu.

„Zmenili,“ potvrdil.

„Bola to zmena k lepšiemu?“ spýtala som sa, na čo len mykol plecami.

„Môže byť nejaká zmena iba dobrá?“

„Neviem,“ priznala som. „Môže?“

Opäť otvoril oči a zahľadel sa do mojich.

„Nie,“ vyhlásil. „Všetko na tomto svete má dve strany.“

„V to neverím,“ oponovala som mu, ale na filozofické žvásty som nemala ani náladu, ani silu.

„Tak never. Je to niečo, na čo musíš prísť sama.“

„Zmenili sme sa,“ zopakovala som po chvíli ticha. „Ja? Kedysi som si myslela, že príchod do USA bude môj koniec. Že ma odlúčenie od rodiny a priateľov zničí viac, ako keby som ostala doma, ale mýlila som sa. Príchod sem ma postavil na nohy. Zmena prostredia mi prospela, ale v konečnom dôsledku sa tu cítim rovnako nešťastná ako doma a keby som sa mohla vrátiť hneď v tejto chvíli – vrátila by som sa,“ priznala som. „Neznesiem pomyslenie na otca a ju. Neznesiem, že Larrisa sa o pár mesiacov stane mojou oficiálne nevlastnou sestrou, neznesiem, že Donny ma nakoniec aj tak pošle k vode, neznesiem ten tlak, že sa všetko jedného dňa zrúti ako domček z karát! Neznesiem...“ Hlas sa mi lámal a až s oneskorením som si uvedomila, že v skutočnosti tu fňukám ako malý fagan, ale nedokázala som prestať. Únava na mňa vždy pôsobila lepšie ako alkohol. „... Že ma už nepotrebuješ, že už ťa nemám ako chrániť, lebo ty sa dokážeš ochrániť sám...“ priznala som, no v tej chvíli som už nevnímala, čo hovorím. Sypalo sa to zo mňa a ja som nad tým stratila kontrolu. „Bojím sa, že sa ti niečo stane, že sa niečo stane Dannymu a dokonca sa, kurva, bojím aj toho, že sa niečo stane otcovi! A to som si prisahala, že ho budem nenávidieť, ale ja to nedokážem. Snažím sa ho neznášať, snažím sa mu robiť naprieky, štvať ho, ale ja sa aj tak bojím, že sa mu niečo stane... lebo už sa toho stalo toľko, že je len otázkou času, kedy sa zmelie niečo ďalšie a ja tomu nebudem môcť zabrániť... je len otázkou času, keď niekto zomrie a ja mu nebudem vedieť pomôcť!“ Ani neviem, kde sa to vo mne všetko vzalo. Ale je pravda, že som to v sebe cítila už dlhšiu dobu. Niekde na okraji som sa obávala najhoršieho a automaticky mi vyskočilo, že o niekoho dôležitého prídem. Vlastne som sa toho bála už roky od maminej smrti... že stratím ďalšiu milovanú bytosť.

Tony celú to dobu ticho sedel a počúval. Bol dobrou bútľavou vŕbou a tá sa teraz rozhodla prehovoriť.

„Zmenili sme sa obaja. Ty už nie si taká veselá, ako kedysi a ja už nie som lúzer. Obaja sme si prežili svoje, ale to je život. Raz si hore, raz dole. Nič sa na tom nezmení,“ vyhlásil tvrdo. A ja som zavrela oči. Mal pravdu. On už nebol tým Tonym, ktorého som poznala. A Bože, ako veľmi mi ten starý Tony chýbal!

Presunul sa po posteli ku mne, no ja som nechávala oči zavreté. Chytil ma za ruku a ja som na koži ucítila jeho teplo. Otvorila som oči a zistila, že je len pár centimetrov odo mňa. „Ale my sme silný. Život je nevyspytateľný – to je pravda, ale mi dvaja sa mu vieme postaviť a vydobyť si svoje!“ vyhlásil odhodlane. V očiach mu vzplanuli žiarivé ohne. „Ver mi, my dvaja si vždy urobíme po svojom!“

Hľadeli sme si navzájom do očí. Hnedá sa miešala so zelenou. Mal pravdu. Nech bol ku mne život akokoľvek krutý, vždy som sa opäť postavila. Vždy - aj keby som mala len krívať! Ale aj tak som sa bála, že ďalší úder už jednoducho neznesiem. Že ma položí a ja sa nezodvihnem... že nebudem vládať.

Čo ak sa to stane? Čo ak?

Bol tak blízko. Len pár krátkych centimetrov odo mňa. Cítila som jeho pravidelný dych na perách. Boli sme si taký podobný aj napriek rozdielom. Mali sme toľko spoločných, životných medzníkov. Obaja sme poznali bolesť zo straty milovanie osoby, obaja sme vedeli, aké to je byť týraný, akéto je trpieť, kvôli milovaným... taký podobný a tak blízko.

Jeho pery boli... plné, krásne a lákavé. Jeho oči boli hlboké a zároveň živé... On tu bol...

Naklonil sa bližšie. Oči sa mu zaleskli - tak ako mne. Na zlomok sekundy ma napadlo, že možno... aké by to bolo... bozkávať ho. Byť s ním. On by mi rozumel. On by mi vážne rozumel. Danny mi nikdy nebude rozumieť, snaží sa ma pochopiť, ale nikdy neporozumie a ja by som mu nikdy nepriala, aby porozumel... To by som nepriala nikomu! Ale Tony, ten už rozumie.

Bol stále bližšie. Jeho pery sa približovali. Vydala som sa mu v ústrety, len milimetre nás delili. Naše pery boli blízko... porozumenie sa vznášalo vzduchom.

Objal ma. Pritiahol si ma k sebe a objal ma. Jednu ruku mi položil na kríže a druhú na chrbát, líce pritlačil k lícu. Bolo to len objatie, ale také pevné a vrúcne, až mi vyrazilo dych. Váhala som len chvíľu, a potom mu ho opätovala. Ruky som mu obkrútila okolo drieku a tisla si ho k sebe, akoby to bol jediným pevným bol tu – v tejto ničivej pustine vyčerpaných citov a vyhorených vzťahov. Bol tu – Tony, môj zvláštny kamarát. Moja opora, moje kormidlo, ktoré mi vždy ukázalo správnu cestu.

Objala som ho pevnejšie a na prsiach pocítila jeho pevné svaly a telesné teplo.

„Nech sa stane čokoľvek, my to zvládneme, Simone,“ sľuboval mi a ja som mu uverila. „Budeme stáť pri sebe, nech sa deje čokoľvek, kedykoľvek a v akejkoľvek situácii,“ kládol dôraz na každú slabiku.

Verila som mu. Odmietala som sa zaoberať myšlienkou, že život je nevyspytateľný blázon, ktorý rád mení názory a hádže úbohým, pozemským bytostiam polená pod nohy.

Ja som mu verila!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 31 - Môj zvláštny priateľ: