OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 27 - Taký normálny deň

06.10.2014 (11:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 697×

Kapitola 27

„Wau!“ povedal iba, keď uvidel môj pekelný stroj. „Wau!“ zopakoval a ja som sa pyšne usmievala. Toto je tá správna reakcia. „Ako? Kedy?“ nechápal.

„Včera, a áno, je celá len a len moja!“

„Nevedel som, že máš rada motorky,“ priznal sa myslím, že sa cítil previnilo.

„Pozor!“ zvolala som tajomne. „Nemysli si, že o mne všetko vieš,“ zapriadla som a natiahla sa za ním. V ruke som zovrela jeho tmavé tričko a pritiahla ho k sebe. Pobozkala som ho. Bol to len rýchli bozk, ale aj tak príjemný. Tento okamih bol tým najpríjemnejším z celého nášho stretnutia.

Bolo to tak. Otec mi prekvapene potvrdil, že na budúci víkend ochládzame do Colorada. Prečo sa neobťažoval, zdeliť mi to skôr? Že vraj, ma nechcel zbytočne stresovať. Ehm, jasné, a to, že mi to oznámi večer pred odchodom, vôbec stresujúce nebude. A len tak mimochodom, ostávame tam celý víkend, lebo otec - ako člen správnej rady Axilla - tam musí vybaviť nejaké neodkladné záležitosti. To by ma fakt zaujímalo, ako chcú na ranči, usporiadať firemné zasadanie.

Sedeli sme s Dannym vedľa seba, na posteli v jeho izbe a ja som mu práve zdelila, že na víkend odchádzam. Niekde v kútiku duše som sa obávala, ako zareaguje. Bude fakt hlúpo a hlavne nezmyselne žiarliť, ako predpovedal Bill alebo to jednoducho prijme? No jedno viem povedať naisto. Nadšený nebol.

„Takže Colorado?“ spýtal sa napokon a ja som prikývla.

„Ale ver mi, keby som nemusela, nešla by som tam.“ Je to pravda – čiastočná... ale predsa mu nebudem vysvetľovať, že tam idem aj preto, aby som podporila Tonyho, že?

Pozrel sa na mňa a priložil mi ruku na líce.

„Asi ani nemusím hovoriť, že by som bol radšej, keby si tam nešla. Stavím sa, že koncentrácia mafiánov na meter štvorcový bude toxická...“ začal.

„Nerada, ale musím súhlasiť,“ pritakala som. Prekvapene nadvihol obočie.

„Takže mi veríš, že Allen je mafiám?“ spýtal sa.

„Nikdy som nepovedala, že ti neverím... len sa mi nepáči, že s ním do jedného vreca hádžeš aj Tonyho!“ priznala som a on okamžite spozornel, preto som dodala. „Tony nie je ako jeho otec!“

Smutne sa usmial a pohladil ma po lícnych kostiach. „Niekedy si vážne...“ nedopovedal, akoby si s oneskorením uvedomil, čo sa chystal povedať.

„Čo?“ podozrievavo som zúžila oči.

„Ale nič,“ zahováral.

„Čo?“ zavrčala som a odtiahla sa od neho. Nechal ma. „Čo som?!“

„Simone...“

„Danny, dopovedz!“

„Chcel som povedať, že niekedy nevidíš veci v skutočnom svetle...“ Nechal ma, nech to strávim.

„Chcel si povedať, že som naivná!?“ štekla som a v očiach mi zaplápolal dravý oheň.

„No, áno, ale nemyslel som to... ale áno, myslel!“ opravil sa. Asi ani nemusím spomínať, že ma parádne nasral. Ja nie som naivná! Ja presne viem, akej bolesti je tento svet schopný! Zúrivo som sa postavila, ale vzápätí som letela späť na posteľ. Jeho ruky sa obmotali okolo mojich zápästí a zatlačili ich do matraca. Chcela som sa posadiť, ale on mi sadol na brucho a naklonil sa ku mne. Zúrila som, ale teraz už neviem či preto, čo povedal - alebo preto, že mi bránil odísť.

„Občas si poriadne naivná!“ pritvrdil.

„A ty si debil!“ zavrčala som späť, ale on sa tváril, akoby to prepočul.

„Bez rozmýšľania sa vrháš do životunebezpečných situácii, štveš nebezpečných ľudí, chodíš na miesta, kde sa ti ľahko môže niečo stať a tvojím najlepší kamarátom je syn najväčšieho mafiána v meste a ty tvrdíš, že z neho sa mafián nikdy nestane! Tak tomu ja skutočne vravím naivita, Simone.“

„Ak ja som naivná, tak potom ty si egocentrický ignorant!“ štekla som.

„Možno som,“ priznal. „A netvrdím, že Allen je ako jeho otec... len si myslím, že jedného dňa taký bude,“ uzavrel. „Vieš o tom, že jeho rodina žije v USA od jej počiatkov? Vieš o tom, že jeho rodina tu bola už v dobe otrokov? Vieš o tom, že zbohatli hlavne vďaka svetovým vojnám?“ sypal na mňa a mne sa vážne nechcelo priznať, že nič z toho neviem. No on ma odhalil. „Doteraz si ani nevedela, že jeho família vlastní Axillo – firmu, pre ktorú pracuje tvoj otec!“ pripomenul mi a tým akoby ma pretackal. Mal pravdu. Skutočne som o Tonym takmer nič nevedela a pritom mi toho povedal toľko...omyl. O Tonym viem všetko, ale o jeho rodine neviem nič!

„A odkiaľ to ty všetko vieš?!“ štekala som.

„Od otca. Vravel som - je federál,“ priznal.

„Takže tvoj otec sleduje Allenovcov!?“

„Myslím, že som to povedal už predtým,“ priznal bez okolkov. Zamračila som sa a odhodlane mu hľadela do očí.

„Zlez!“ štekla som podráždene.

„Iba pod podmienkou, že nezdrhneš.“

„Kašlem ti na podmienky! Zlez!“

„Nie!“

„Áno!!“

„Nie!“ zopakoval a nadviazal na pôvodný rozhovor. „Si naivná, ale preto ťa mám tak rád – preto ťa milujem! V každom sa snažíš vidieť len to dobré, bez ohľadu na to, kde a ako vyrastal... alebo kým sa stal.“

WTF? Ja sa istotne nesnažím vidieť v každom len to dobré! Ja nie som ľudomil, ktorý sa na svet pozerá cez ružové okuliare! Ja neznášam a nevidím dobré v mnohých ľuďoch! Krásnym príkladom je Larrisa. Nikdy som sa ani najmenej nesnažila v nej niečo dobré vidieť! Za koho ma krucinál má?! Za naivnú ľudomilku? Ehm, vlastne hej. Práve mi to povedal!

„Možno som masochista, možno nemám ani štipku sebazáchovy, ale istotne nie som, pripečený, naivný ľudomil!!!“ zavrčala som mu do tváre, ale on mi aj naďalej neveril.

„S prvým a druhým výrokom úplne súhlasím, s tretím nie.“

„Si neskutočný kretén, v ktorom nie je ani štipka dobra,“ začala som provokatívne.

„A predsa so mnou chodíš,“ pripomenul mi.

„Práve som na pochybách,“ varovala som ho. „A ak nezlezieš, tak je koniec!“

Zamračil sa. Žeby sa mu nepáčili moje vyhrážky? Ha! Mne sa tiež nepáči, že si o mne myslí, že som pripečený ľudomil! Smola, Danny.

Stiahol sa – konečne - ale ešte predtým sa ma pokúsil pobozkať. Jasné, že neúspešne. Vystrelila som na nohy a so skríženými rukami sa postavila priamo pred neho. Našťastie ostal sedieť a som sa naňho mohla pozerať z vrchu.

„Ja sa na nikom nesnažím vidieť len to dobré!“ štekla som. „Snažím sa každého vidieť v pravom svetle!“

„Fajn, dobre!“ kapituloval. „Nie si taká, aká si.“ Ehm, a toto mala byť kapitulácia? Mne to tak nepripadalo.

„Aby bolo medzi nami jasno... podľa mňa sú naivní ľudia debili, ktorí naletia každému... To si o mne skutočne myslíš?“

Pochopil, že od jeho nasledovnej odpovede sa odzrkadlí ďalšie pokračovanie nášho krátkeho vzťahu a našťastie si zvolil správne.

„Nie! Jasné, že nie. Ja si len myslím, že veríš nesprávnym ľuďom,“ priznal, načo som sa ešte viac zamračila.

„Vážne? Ak je Tony nesprávny, tak potom aj ty! Vieš, od koľkých ľudí som už počula, že som len tvoja hračka, ktorá ťa nachvíľu zabaví a potom ju odhodíš? Vieš, od koľkých som dostala kázanie, že chodiť s hviezdou je nebezpečné? Že neviem, do čoho všetkého by som sa mohla namočiť? Drogy? Alkohol? A čo ja viem, čo ešte?“

Moje slová ho zaboleli. Snažil sa to zamaskovať, ale oči ho prezradili.

„A čo si myslíš ty?“ šepol po chvíli, za ktorú som stihla ako tak vychladnúť. Ale len ako-tak. Jeden správny podnet a zlosť je späť. No, možno ani nie. Stačil mi krátky pohľad do ubolených, smutných očí a bola som na kolenách. Bože, bol taký... rozkošný! Ako nešťastné šteniatko, ktoré jeho majitelia nechali na ulici. Zavrela som oči a pokrútila hlavou. Keď som ich opäť otvorila, bolesť v jeho očiach bola hlbšia. Jemne som sa usmiala a rovnako ľahko ho pohladila po líci.

„Čo si myslím ja?“ zopakovala som. „Ja si myslím, že Danny, ktorého poznám, by nikdy nič z toho nespravil! Že môj Danny, je ako strážny anjel a nie diablov posol.“ V jeho očiach sa rozprestrel tieň uvoľnenia, ale ja som neprestávala. Chytila som jeho tvár do dlaní a pokračovala: „A toto všetko je pravda, lebo môjho Dannyho vidím takého, akým v skutočnosti je. Nie tak, ako ho chce vidieť zvyšok sveta...“ odmlčala som sa, aby mal čas na strávenie mojich slov a potom pokračovala. „Danny, prečo nemôžeš dať Tonymu šancu? Asi si to neuvedomuješ, ale nevidíš ho v pravom svetle - alebo lepšie povedané, nechceš ho tak vidieť. Jednoducho plávaš s prúdom, ktorý verí v to, že deti musia byť ako ich rodičia... ale my taký nie sme!“ prízvukovala som. Ja nie som ako môj otec a rovnako tak ani Tony.

„Uzavrieme dohodu,“ nadhodil po chvíli môj priateľ a stiahol si ma do lona. „Ja sa o to pokúsim.“ Pobozkal ma na líce. „A ty sa budeš vyhýbať jeho domu. Nechcem, aby ti jeho ľudia... ehm, teda ľudia jeho otca... niečo spravili. Nechcem ti nič zakazovať, ale prosím, vyhýbaj sa jeho otcovi.“ Opäť ma pobozkal a ja som sa jemne usmiala.

„To mi nerobí problém,“ začala som a keďže som sa k jeho hrudi tisla chrbtom, mohla som ho len pohladiť po líci. „Lebo jemu sa už vyhýbam... a musím dodať, že na Tonyho žiadosť.“ Ako sa dalo predpokladať, prekvapila som ho.

„Allen ťa o to požiadal sám?“ spýtal sa vyjavene. Prikývla som a on ma objal okolo pása. „No, tak možno nebude až taký zlý, ako som si pôvodne myslel,“ uzavrel a mne to stačilo. Presne toto som chcela počuť.

Myslím, že by sme sa mali hádať častejšie, lebo to udobrovanie fakt stojí zato!

Ani som sa nenazdala a bol tu pondelok. Poznáte ten pocit, kedy súrne potrebujete zbraň, ale bohužiaľ zistíte, že: po a) nemáte zbrojný pas, a po b) zastreliť vašu nevlastnú, budúcu sestru je protizákonné a vy nemáte inú možnosť, ako jej prítomnosť ticho trpieť? Nie? Ale ja áno! A poviem vám, že obyčajný glock na odpratanie jej blonďavej, kravskej výsosti stačiť nebude. Na ňu treba tvrdší kaliber... aspoň gulomet, ak nie rovno atómovku!!!

Ako každé ráno aj dnes si to šliapem na najbližšiu, autobusovú zastávku. Do uší mi udiera krásna kombinácia metalu a starej klasiky od neznámeho autora - môj zázračný objav na nete – moja koženka pohlcuje zimné slnko a na nos my dopadne chladná kvapka. Onedlho sa rozprší. Dážď je, tu v L.A, je oveľa vzácnejším javom ako u nás. Rovnako aj teploty sú tu v zime oveľa vyššie. Fakt by ma zaujímalo, či tu občas sneží... pripomienka, treba navštíviť starú, dobrú tetu Wikipediu. No, ale späť k dianiu. Idem na bus. Prečo nejdem na mojej novej, kovovej kráske? Bojím sa, že by neprežila pomstychtivý útok od mojich nepriateľov a hlavne Larrisy, ktorej som ráno vymenila jahodový šampón za červenú farbu na vlasy. Pokoj, po pár umytiach to zíde... he, ale až po pár, takže dnes ide do školy s rubínovo červenou hlavou. No čo, aspoň bude pasovať k laku jej auta! A prečo som to spravila? Hm, ani poriadne neviem, prečo. Teda nie, že by nebolo prečo - ale toho prečo je už toľko, že si z toho neviem vybrať. Takže, keď to zhrnieme, tak je to test za jej pozemskú existenciu a hlavne za tie urážky, ktorými na častovala počas celého víkendu hneď, ako dospelí neboli na dosluch a... a áno, hlavne za ten ožgretý lak na mojej motorke!!! Suka, teraz, aby som ho dala prelakovať – prípadne to urobila sama – ale už sme si kvit. Jej červená farba mi je dostatočnou kompenzáciou. Pre teraz.

Všetko by bolo v úplnom poriadku a v dokonalej zhode s každodennou rutinou, nebyť čierneho auta, ktoré zastavilo pár metrov odo mňa. Všimla som si ho okamžite, ale nevenovala som mu priveľkú pozornosť až do chvíle, ako z neho vystúpila patria mužov. Lepšie povedané, len dvaja muži a ja som si opäť oneskorene uvedomila, že ten blonďavý napravo je Tony. Druhý nebol nik iný, ako jeho podarený bratranec.

„Chceš zviesť?“ spýtal sa Tony a ja som ťažko vydýchla. Bože, to je ale zmena!

„Hej, jasné,“ pritakala som. Vážne sa mi nechcelo stráviť najbližšiu polhodinu v spoločnosti idiotov a žuvačiek - ak sa tomu dá vyhnúť.

Pohla som sa vpred a zastavila pri Tonym, ktorý už nasadal dnu.

„Ty nejdeš?“ prehodila som Brianovým smerom, ktorý sa už pobral preč.

„Ne. Mám tu isté nevyriešené záležitosti,“ odvetil s úškľabkom a zakýval mi chrbtom ruky na rozlúčku.

„No tak, nasadaj!“ zvolala Tony z útrob pohodlného autíčka. Nechápavo som hľadela na vzdiaľujúcu sa postavu v bielej košeli, ale nakoniec nasadla.

„Čo musí vybaviť v mojej štvrti?“ spýtala som sa spolusediaceho. Ťažko si povzdychol a až potom odpovedal.

„Žena,“ povedal jednoducho a to mi ako odpoveď stačilo.

„Je hrozný!“ posťažovala som si a Tony mi neprotirečil. „Chúďa každá, čo sa mu dostane do spárov.“

„Súhlasným. Inak, čo robíš dnes po škole?“

Čo robím? Nič zaujímavé. Úlohy, škola, úlohy, škola a znova. Potrebujem dohnať matiku a fyzu. Bože, prečo sa ich musím učiť? S Dannym sa nestretnem ani v škole. 15.12 tu máme o necelé tri týždne a on berie prípravu, na prvé európske turné, veľmi vážne. Stále ma presviedča, aby som šla s ním, ale ja viem, že ma foter nepustí a zdrhnúť na iný kontinent, to je priveľa aj na mňa. Zatiaľ. 

„Nič dôležité,“ priznala som. „Len musím dohnať mat a fyz.“

„Mat, fyz? Prečo si nič nepovedala, mohol som ťa doučiť...“ začal mi dohovárať, ako mal vo zvyku, keď prišla na pretras téma „jeho najobľúbenejšie predmety“, ale ja som ho stopla a vrátila sa k predchádzajúcej téme.

„Prečo?“

Zarazil sa a vošiel si rukou do vlasov.

„Otcove narodeniny,“ pripomenul mi.

„Ja viem. Nezabudla som,“ prehodila som nechápavo.

„Už máš šaty?“ pokračoval vo výsluchu.

„Nie.“

„A v čom chceš ísť? Vieš o tom, že je to vysoko spoločenská udalosť.“

„Ehm, to znamená - nijaká torta, sviečky a nezáväzná zábava?“ spýtala som sa naoko smutne. Veľmi dobre som vedela, čo to bude za hrúza.

„Nie, žiadna zábava, ale doláre v róbach.“

„Tak to nechápem.“ Čo tým myslel?

„Róby od svetových návrhárov, šperky s diamantmi a darčeky drahšie ako ročná výplata bežných smrteľníkov.“

„Aha, ale ja mám na konte ledva sto dolárov,“ pripomenula som mu mizivý stav mojich osobných financií. Ale neľutujem toho. Tajuplne sa usmial.

„Zabiješ ma, keď ti poviem, že som sa dohodol s tvojim otcom?“

V tom momente moje zmysli išli na maximum. Dohoda s mojim otcom? To neveští nič dobré!!!

„Ako dohodol?“ spýtala som sa podozrievavo.

„Pôjdem s tebou do obchodov a ty si vyberieš, čo sa ti páči. Vrátane šperkov vhodných na podobné podujatie.“

„Diamant?“ Z hlasu mi vôbec, ale vôbec nesálalo nadšenie. Nemám rada tie kamene. Prídu mi tak hrozne namyslené, akoby každému v dosahu desiatich metrov kričali do tváre : „Pozri sa na mňa! Pozri, lebo to je to jediné, čo môžeš urobiť!“. Nemala ich rada ani moja mama. Vlastne, ona nikdy neobľubovala drahé šperky. Hovorila im požierače peňazí. Nikdy nevedela pochopiť, prečo po nich niektoré ženy tak pasú. Raz si ich nasadia a zvyšok času strávia v trezore. No načo je to dobré?

„Ak sa ti nejaký bude páčiť, tak prečo nie,“ pochopil ma nesprávne.

„Tak, aby sme v tom mali jasno. Nemám rada diamanty! Neznášam ich!“ prízvukovala som a on sa na mňa pozrel ako na zjavenie.

„Nie? Prečo?“

Vysvetlila som mu a on sa zatváril ešte nechápavejšie. „Ale veď o to ide, nie? Ukázať ostatným, že máš niečo, čo si oni nemôžu dovoliť.“

„Hej a myslíš si, že ja to chcem?“

„Ako ťa poznám, tak by si sa radšej chválila zbrusu novou motorkou,“ uškrnul sa.

„Presne! Tú používam každý deň, nie raz za uhorský rok!“

„Vážne a kde ju máš teraz?“

„Ehm, no to je dlhý príbeh...“ zahovárala som, lebo som si bola stopercentne istá, že by sa mu nepáčil. A mala som pravdu. Nakoniec ma jeho dokonale vypilovanou vypočúvacou a dolovacou technikou donútil, prezradiť mu prísne tajné informácie. Ako som povedala, nebol vôbec nadšený, ale ja som mu na to kašlala. Už som mala dosť jej provokácii. Už toho bolo jednoducho dosť. Ja nikdy nezačínam, ale rovnako sa nikdy nevzdávam. V snahe odvrátiť rozhovor od nebezpečných cestičiek, som sa spýtala.

„A kto zafinancuje dneskajší shopingový úlet?“ pípla som s nádejou v hlase.

„Ja. Ja to zaplatím, ale pokoj, nebudeš mojou dlžníčkou.“ Akoby som mu to dovolila. „Tvoj otec to potom preplatí.“

V priateľstvách sa držím jediného hesla „Priatelia buďme, dlhy si plaťme.“ Ehm, alebo sa toho držím len v USA? Lebo Tina a Helen by na to mali iný názor, ale odbieham od témy.

„A strop?“

„Nič nepovedal. Iba ak, že to má vyzerať dobre,“ priznal. Bože, už len predstava, ako sa Tony a môj otec zhovárajú o tom, ako sa oblečiem na tú šarádu mi zdvíha tlak, ale ten je vo vysokých číslach tak často, že si na to moje telo asi aj zvyklo.

Čierny koč zastavil pred vchodom a my sme vystúpili. Opäť ma zarazilo, ako sa zmenilo správanie spolužiakov, čo sa týka Tonyho. Predtým, by si ho nikto nevšimol, prípadne by ho obdaroval nechutnou urážkou, ale teraz? Teraz už nebol prehliadaný, ale na výslní školského potravného reťazca. Teraz bol on, ten zlý a dôležitý! Každý mu uhýbal z cesty a nikdy doňho naschvál nevrazil. Každý ho slušne zdravil. Dokonca aj tí, čo ho predtým urážali... A ja som sa cítila divne. Predtým sme k sebe nejak divno pasovali. On v bifľošských handrách, je v koženej bunde. Vytvárali sme dojem harmonicky fungujúcej symbiózy, ktorá bola natoľko zvláštna ako žralok a malá rybka, no presa fungovala... teraz to už nebolo ono.

On v drahom oblečení, ktoré by sa skôr hodilo na predvádzacie mólo Guchiho a vlastne aj do chodieb tejto školy, ale nie vedľa mňa. Predtým som mala pocit, že on potrebuje mňa, ale teraz to bolo presne naopak. Akoby som ja potrebovala jeho. Neznášam ten pocit... ja chcem starého Tonyho! No som aj rada, že mu už nikto, v tejto prekliatej škole, viac ublíži!

Ťažko som si vzdychla a on si toho všimol.

„Je ti niečo?“ chcel vedieť, ale ja som záporne pokrútila hlavou.

„Nie, nič. Nevšímaj si toho. Ja... len si musím zvyknúť na tvoje nové ja,“ prehodila som s úsmevom a on sa zarazil v polke kroku. Všimla som si toho až po chvíli a o pár krokov ho predbehla. Prekvapene som sa otočila k nemu, kde sa moje oči stretli s párom zelených a veľmi smutných, možno až vydesených.

 „Ja som stále ja,“ šepol vážne a ja som nechápala, prečo.

„Jasné, že si.“

„Nie, povedala si, že si musíš zvyknúť na moje nové ja,“ zopakoval mi moje slová. Presne tak, Tony, ja viem, čo som povedala, do senilného veku mám ešte pár rokov!

„A? Neviem ako ty, ale ja si nepamätám, že by ťa predtým - podotýkam, že slušne - pozdravil niekto ako Landon Wijeven.“

Zamračil sa, a pochmúrne poznamenal: „To je fakt, ale som to stále ja.“

Nechápala som jeho divne pochmúrnej nálade a vykročila smerom hodina bio. Našťastie sa počas dňa rozplynula rovnako rýchlo, ako sa zjavila a ja sa musím priznať, že som si jeho nové postavenie vcelku užívala. Plynuli z toho mnohé výhody ako:

A) nemusím sa báť, že sa mu niečo stane a či prežije prestávku.

B) Nikde som nepočula jedinú narážku na moju osobu a to dokonca ani od členiek kravského sesterstva.

C) Dokonca aj Larrisa mi dala pokoj.

Všetko bolo takmer dokonalé. Za oknami spievali vtáčiky (aj keď som ich nepočula), slnko svietilo (občas, lebo dnes dosť pršalo) a spolužiaci dali pokoj... všetko by bolo dokonalé až na jednu vec. Práve som spokojne zatvárala skrinku, keď v tom sa na mieste, kde doteraz pokojne viseli kovové dvierka, zjavila postava.

Vydýchla som a o pár krokov ustúpila tisnúc si tašku k prsiam. Chcela by som povedať, že sa ho nebojím... Ja sa ho nebojím! kričalo na mňa moje odvážne tvrdohlavé ja, ale realita bola trošku iná, o čom svedčí aj moja podvedomá reakcia. Zavrela som ústa, zaťala zuby a pevne sa zahľadela do jeho modrých očí.

„Čo chceš!“ zvolala som bojovne.

Neodpovedal ihneď. Chvíľu si ma s neidentifikovateľným tieňom v očiach prezeral a až potom povedal:

„Ospravedlniť sa.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 27 - Taký normálny deň: