OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 26 - Divný rozhovor



Solitude: kapitola 26 - Divný rozhovorBill, veľký priateľ a bodyguard obalený do pletencov železných svalov, sa stará o romantické záležitosti. Ako to dopadne?

Tak, po dlhej dobe ďalšia časť. Ale aby som to nejako vyvážila, zverejňujem naraz až tri kapitoly.

P. S.: Ďakujem za komenty. Veľmi pošili a dúfam, že aj pri tejto nejaké budú.


Kapitola 26

Je sobota ráno a ja si na chrbte kovového tátoša razím cestu pomedzi predpoludňajšiu premávku LA. Ako foter zareagoval na moju novú záľubu? Zúril, ako inak, ale jeho hnev mi perfektne lahodil! Larrisa išla explodovať od závisti, aj keď si neviem predstaviť prečo. Veď má svoj červený kabriolet. Jej drahá mamička sa mi snažila dohovoriť po tom, ako jej snúbenec takmer schytal infarktový stav, ale poslala som ju, pravdaže slušne, do patričných medzí.

Cieľ mojej cesty? Tajné stretnutie s Dannym. Prešla som pár blokov a zavolala si taxi, ktorý ma odviezol pred hudobné štúdio, v ktorom sa Daiwish pripravoval na blížiace sa turné. Zaparkovala som pred obrovskou, sklenenou budovou. Bola - no jednoducho presne taká, aké majú šoubiznisové budovy byť! Sálala z nej energia, štýl ale aj noblesa. Všetko bolo v dokonalej harmónii.

Prešla som do haly a pohľadom vyhľadala informácie. Keďže som nebola slepá, našla som ich okamžite. Prešla som k robustnému pultu a vysoká bruneta za ním, na mňa upriamila podozrievavý pohľad. Kriticky si ma premerala. Moje jednoduché oblečenie u nej, očividne, nevyvolalo kladný dojem. No ja som aj tak nahodila príjemný úsmev.

„Dobrý deň,“ pozdravila som najslušnejšie, ako sa dalo. „Mohli by ste mi povedať, kde nájdem Danteho Corada?“ zašvitorila som a ona ma obdarila profesionálnym úsmevom.

„Je mi ľúto, ale to nebude možné. Pán Corado si neželá byť rušený,“ uzavrela diplomaticky a ja som nahodila prekvapený výraz – no v duchu som ju veľmi bolestivo vraždila. Dnes fakt nemám náladu, tak ma NESER!

„Vážne? Zvláštne, ale mne tvrdil presný opak,“ prezradila som a znova sa usmiala aj keď tento krát trochu silene. „Mohli by ste mu odkázať, že ho čaká Simone Mayor?“ zatvárila sa nesúhlasne a preto som dodala. „No tak, zabije vás jeden telefonát?“ zapriadla som a ona pravdepodobne došla k záveru, že nie. Zodvihla sluchátko a do klávesnice vyťukala zopár čísel. Chvíľu čakala, než konečne prehovorila.

„Prepáčte, že ruším, pane, ale istá Simone Mayor čaká na pána Corada,“ povedala to profesionálnym tónom, ale mne bolo úplne jasné, že tomu neverí a o to bolo jej prekvapenie väčšie, keď jej to na druhej strane potvrdili. Prekvapene sa na mňa pozrela a potom to bolo už len samé: „poviem, pane“ a „spoľahnite sa“ a „ako si želáte“. Keď konečne zložila, mala som pocit, že som tu zapustila korene. Opäť sa na jej perách rozhostil profesionálny úsmev.

„Ospravedlňujem sa za vaše čakanie, slečna Mayor. Kapelu Daiwish nájdete na štvrtom poschodí, číslo dverí 426,“ oznámila mi. Konečne!

„Ďakujem,“ odvetila som, ako dobre vychované dievča a dodala aj: „Dovidenia.“

„Prajem pekný deň.“

Pohla som sa od pultu preč, keď v tom som si uvedomila, že vlastne neviem, ako sa tam mám dostať! Ksakru! Už-už som sa obrátila, že sa jej nato - aj keď veľmi nerada - spýtam, ale v tom sa na mňa, ako zázrakom, usmialo šťastie v podobe nadmieru robustného, plešatého chlapa s excelentne vypracovanými svalmi.

„Bill!“ zvolala som nadšene a obor sa otočil za zvukom svojho mena. Chvíľu nevedel zdroj nájsť, ale moja kývajúca ruka mu to značne uľahčila. Prekvapene sa na mňa usmial a odhalil zástup bielych zubov – čo je pri jeho profesii fakt zázrak. Pridala som do kroku a o pár sekúnd som už stála pri ňom. Bol taký vysoký! Ledva som mu siahala po kľúčne kosti. Zaklonila som hlavu, ale zbytočne, lebo v tom momente mi na nej pristála obrovská ruka, ktorá mi postrapatila vlasy.

„Simone, čo tu robíš?“ nechápal.

„Hľadám Dannyho.“

„V tom prípade ho môžeme pohľadať spolu,“ uškrnul sa a nebiť toho, že ho mám fakt rada (a toho, že som nemala ani najmenšiu predstavu, kam ísť), parádne by ma naštval. Bavil sa so mnou ako s päťročným deckom.

„Fajn, beriem,“ pritakala som.

„Nevieš, kde hľadať, čo?“ prekukol ma.

„Tak trochu. Viem len, že na štvrtom poschodí, číslo dverí 426.“

„Tak poď,“ vyzval ma a vykročil k výťahom. Nasledovala som ho, ako šteňa príliš zaujaté zaujímavou hračkou.

„Vidím, že už opäť stojíš na nohách,“ začal vo výťahu, v ktorom sme našťastie boli sami.

„Tak nejak.“

„Pustili ťa z nemocnice?“

„Robíš si srandu? Tí sadisti by ma tam najradšej držali do konca života!“ ponosovala som sa. „Zdrhla som.“ Očividne sa mu moje priznanie nepáčilo.

„Simone,“ začal, ale ja som bola rýchlejšia.

„Som v poriadku, Bill. Cítim sa skvele. Dokonca až tak skvele, že som Larrise nerozbila tú jej namachlenú hubu v momente, ako sa zjavila na prahu mojich dverí!“ Na slovíčku mojich som si dala obzvlášť záležať. Ťažko si povzdychol.

„Si ako magnet na katastrofy...“ káral ma a ja som fakt netušila za čo, „... a ako taký, by si mala dať na slovo doktorov.“

„Bože, na pár hodín som stratila vedomie. No to je toho. Vyšilujete, akoby sa to nikdy nikomu inému nestalo,“ odvrkla som.

„Ale malo to svoj dôvod,“ varoval ma.

„Hej, malo. Ver mi, nechcel by si zistiť, že tvoj otec je zasnúbený s matkou tvojej najväčšej nepriateľky!“

Nastalo krátke ticho, po ktorom šepol. „Pravda, to by som fakt nechcel, ale aj tak si mala počkať, dokým ťa nepustia.“

„Už som to tam nedokázala vydržať! Všetko bolo tak sterilné, dokonca aj ľudia! Len zopár z nich bolo skutočne normálnych. Všetci ostatný mi pripadali ako vopred naprogramované stroje.“

„Nemocnice sú už raz také,“ zatiahol.

„Nie ty to nechápeš. Bolo to... už mi to jednoducho liezlo na mozog! Musela som vypadnúť!“

„Nebola si jediná, ktorá to niesla ťažko,“ priznal a ja som k nemu stočila pohľad.

„Nie?“

„Nie. Vieš, Dannymu na tebe skutočne záleží,“ začal a ja som zvedavo nadvihla obočie. Páči sa mi, keď to niekto povie! Ale to nebolo všetko a Bill bez prestávky pokračoval. „A Simone, je to dobrý chlapec. Fakt, fajn chalan, ale má svoje chyby.“ Čo tým myslí? „A jednou z nich je fakt, že si zradu berie priveľmi k srdcu.“ WTF? Tak tomuto nechápem.

„Ako?“

„Simone, Danny je ten typ chalana, ktorý keď raz k niekomu naviaže, len tak ho nepustí,“ vysvetlil, ale ja som bola rovnako mimo ako na začiatku. „A to, čo je medzi tebou a ním, berie veľmi vážne.“

„Veď aj ja!“ bránila som sa, ale nevedela som pred čím.

„Veď ja viem... ale len ťa chcem poprosiť - nie, ja ťa žiadam – neublíž mu.“

„Čo?“ zvolala som podráždene. „Ja by som mu nikdy...“

„Nikdy nehovor nikdy,“ napomenul ma jemne. „Nevieš, čo sa môže stať.“

„Prečo mám pocit, že ja som tá zlá?“ vrkla som a Bill zodvihol ruky v obrannom geste.

„Nie, ja nevravím, že si zlá ty – alebo on. Ja len...“

„Bill!“ zahriakla som ho pevne. „Ja nie som tá, na ktorú sa na každom rohu lepia zástupy. Ja nie som tá, ktorá mala pred nami xy ďalších vzťahov! Popravde, toto je prvý vzťah tohto typu v mojom živote,“ priznala som. „To on je tu hviezda a to ja by som sa mala báť, že ma jedného krásneho dňa pošle do hája.“

„Simone, toto nie je jeho štýl...“ začal ho brániť.

„Vážne? A aký je jeho štýl?“

„Mala by si ho poznať dosť dobre na to, aby si vedela, že je férový.“

„Ja ho poznám, Bill. Ja viem,“ teda aspoň dúfam, že viem, „aký je,“ uzavrela som, ale on sa nedal.

„Ja viem, že vieš. Ale...“

„Čo ale?“ vyštekla som. „Nikdy by som ho nezradila. A ak si myslíš niečo iné, tak ma nepoznáš!“

„Ja len...“ Odmlčal sa a sledoval, ako sa lesklé dvere výťahu rozostúpili. Vystúpili sme. „Simone, keď to budeš chcieť skončiť, povedz mu to na rovinu,“ prosil. „Nevoď ho zbytočne za nos a už vonkoncom ho s nikým nepodveď. To by ho zničilo.“

Vyvalene som k nemu stočila pohľad a hľadela naňho ako teľa na nové vráta.

„Ty... ty si myslíš, že by som niečoho takého... podlého, bola schopná?!“ vysúkala som so seba zdesene. To si o mne vážne myslí?

„Jasné, že by si nebola...“

„Tak prečo to vravíš?“ štekla som plačlivo.

„Len ťa varujem. Ja... čo pre teba znamená ten chlapec?“

„Čo? V tejto chvíli všetko. Je to jediná kotva, ktorú na tomto...“ prehltla som nadávku, „... kontinente mám. Danny je...“

„Nemyslel som Dannyho,“ pozrel sa na mňa pohľadom, akoby mi to malo dôjsť, ale ja som stále nechápala, preto dodal: „Čo pre teba znamená Antony Allen?“

Tak táto otázka mi vyrazila dych. WTF? Ešte aj on?!

„Čo?! Tony? Je to môj priateľ. Kamarát! Nič viac,“ zvolala som podráždene. Na jeho tvári sa usadil ustarostený výraz.

„A myslí si to aj on?“

„Jasné, že hej! Sme len kamaráti. Pomáha mi s učením a ja som...“

„Ty si ho bránila aj napriek tomu, že si sa pritom mohla zraniť,“ dopovedal namiesto mňa.

„Preháňaš.“

„Nie, nepreháňam. Nezabudni, že som to bol ja, kto vtedy tým grázlom zabránil, pustiť sa do malej holky.“

„Ja nie som malá!“ bránila som sa detinsky, načo sa jemne usmial.

„Ale áno, si.“

„Ja...“

„Simone, nechcem ti zle. Len sa snažím zabrániť tomu, aby Danny...“

„Ja by som ho nezradila! A už vonkoncom nie s Tonym.“ Už len tá predstava mi išla proti srsti. Ako si toto mohol myslieť? Bože, veď Tony... a ja? To je choré!

„Simone, ak sa zloží Danny, stiahne so sebou celú kapelu,“ prezradil mi. „Vieš, že to on je srdce celého tímu...“

„Dosť!“ zvolala som ticho, ale pevne. „Prestaň s tým, Billy! Tony je len priateľ! Kamarát, s ktorým si mám čo povedať, ale Danny... Danny je niečo iné. Niečo vážne a...“ Nedokázala som nájsť správne slovo. Pozrela som obrovi priamo do očí a s toľkou vážnosťou, akú som v sebe našla, som vyhlásila rozsudok. „Nikdy ho nepodvediem! Nikdy.“

Na jeho tvári sa rozprestrel spokojný výraz.

„Ja ti verím,“ zopakoval. „Len neverím tomu mafiánskemu synčekovi.“ Zahryzla som si do jazyka, aby so Tonyho nezačala obhajovať. On predsa nemôže za to, akú má rodinu!

„To je neskutočné!“ šepla som a sklopila pohľad. „Cítim sa ako kameň medzi dvoma mlynskými kolesami,“ priznala som.

„Prečo?“ nechápal.

„Otec nechce, aby som sa stretávala s Dannym,“ začala som. „Danny nechce, aby som sa stretávala s Tonym.“ Ťažko som vzdychla. „A Tony nechce, aby som sa stretávala s Dannym. Na otca kašlem, ale Danny a Tony sú pre mňa obaja dôležití. Nechcem si vyberať jedného z nich! Ja chcem oboch,“ zvolala som zúfalo a Bill si rovnako ako ja pred chvíľou povzdychol.

„Nechcem, aby si si myslela, že som hajzel, ale myslím si, že raz sa budeš musieť rozhodnúť,“ varoval ma.

„Čo je zlé na tom, že ich mám rada oboch?“ nechápala som. „Je v tom zasa tá vaša zvrátená, chlapská žiarlivosť? Keby bol Tony baba, nikomu by nevadil!“ vybuchla som ticho. „Je to len kamarát!“

Bill mi položil ruku na rameno a povzbudivo sa usmial.

„Chlapská žiarlivosť? Áno, tá v tom istotne ešte zohrá svoju úlohu, maličká. Nijaký chalan neznesie, aby sa jeho dievča stretávalo s konkurenciou.“

„Tony nie je žiadna prekliata konkurencia! A Danny nie je homo sapiens sapiens z doby kamennej!“ štekla som podráždene a naštvano našpúlila pery. Bill sa ticho rozosmial.

„Máš pravdu. Nie je, ale daj na moje slová. Budeš sa musieť rozhodnúť a tak by si sa mala vopred pripraviť, koho si vyberieš.“ Na pár sekúnd sa odmlčal a potom pokračoval. „Máš to ťažké, holka, ale už fakt dosť. Povedal som ti, čo som chcel a myslím, že teraz by sme mali ísť do štúdia,“ usmial sa, ale ja som mu v očiach videla tieň starostí, ktorý presakoval cez príjemnú masku. Objal ma okolo pliec a spoločne sme sa vydali cez dlhú chodbu ku dverám s číslom 426.

Chalani akurát končili. Za sklenenou stenou práve dohrávali posledné takty chytľavej, rytmickej piesne a ja som v duchu musela uznať, že ak sú aj ostatné songy takéto dobré, tak sa potom nečudujem, že sú taký úspešný! Pohľad mi zaletel k Dannymu. Vravela som už, že je to vážne kus? A hlavne v tomto ležérnom postoji s gitaru prevesenou cez plece? Nie? Tak teraz to hovorím. Stačil mi jediný pohľad naňho, aby som z hlavy vypustila celý ten divný rozhovor. No nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som z nej vypustiť aj to, že ho najbližší víkend neuvidím! Ale, čo! Veď ešte máme celý týždeň.

Vyšli z nahrávacej miestnosti a... ach bože, s tou gitarou vyzerá fakt božsky!

„Boli sme skvelí!“ pochválil ich tmavý chlapík za prístrojmi... či čo to je. Aiden sa s ním v okamihu pustil do reči a Danny si to zamieril ku mne. Bez váhanie ma pobozkal a ja so mu bozk opätovala.

„Héj!“ pohoršoval sa Gill. „Neobťažujete okolie!“

Prešla som jeho poznámku bez povšimnutia.

„Tak, aký som bol?“ spýtal sa ma Frontman.

„Pravda, alebo lož?“ zatiahla som hravo.

„Pravda!“ vyhlásil so širokým úsmevom.

„Príšer...“ začala som a v očiach sa mu hravo, no nebezpečne zablýskalo. „Príšerne skvelý!“ dopovedala som. „Tak skvelý, že by to malo byť trestné!“

„Preháňaš,“ smial sa.

„Možno?“ zatiahla som s nadvihnutým obočím.

„Si hrozná!“ ponosoval sa.

„Ja viem,“ pritakala som. „Som hrozne skvelá!“ Pohľad mi zaletel zaňho, kde som mala možnosť vidieť Gillov znechutený výraz, popri ktorom si pchal prsty do úst a predstieral vracanie.

„Danny? Nemáš po ruke basketbalovú pálku?“

„Čo?“ nechápal. „Nie, nemám.“

„Škoda,“ zavzdychala som a hodila hlavou Gillovým smerom. Otočil sa a pochopil. O chvíľu neskôr na idiotovej hlave pristála cudzia bunda.

„Héj! Nehádžte mi tu...“ začal ten tmavý, no prerušil ho Aidenou veliteľský tón.

„Von!“

So smiechom sme poslúchli a ja som na chodbe Dannymu šepla do ucha - čo bol nadľudský výkon, keďže je taký vysoký!

„Poď von. Niečo ti chcem ukázať.“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 26 - Divný rozhovor:

2.
Smazat | Upravit | 05.10.2014 [22:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Smile
04.10.2014 [22:43]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!