OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 24 - Nesúhlas

16.09.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 736×

Kapitola 24

Tak a je to tu. Nesmelo postávam pred domom a presviedčam sa, že to nebude až také hrozné. Že sa mi to možno len snívalo. Ťažoba mi obklopila srdce a ja som aj napriek nej vykročila na popravu. Otvorila som dvere a v momente som takmer infarktovala. Všetci boli doma. Otec, jeho štetka a aj štetkyna dcéra. Vlastne, keď už sme pri Larrise, tak tá posledný týždeň nebola v škole – a aj vďaka tomu bol dnešný deň taký príjemný, ale stačil mi jediný pohľad na ňu, aby sa zmenil na neznesiteľný. Prekvapene na mňa pozrela a potom škodoradostne zvolala do útrob domu.

„Richard, prišla Simone!“

Netrvalo dlho a jej slová vyvolali presne takú reakciu, ako očakávala. Len škoda, že ja som voči nej bola dokonale pasívna.

„Eren!“ zvolala som, ale guča chlpov nikde.

„Simone!“ ozvalo sa chladno z obývačky, kam som si to práve mierila. Otec sedel na pohovke a vedľa neho jeho blonďavá kurva.

Oboch som ich ignorovala. To bolo to jediné, čo som mohla robiť, lebo inak by som ich asi musela zabiť. 

„Prečo nie si v nemocnici?“ pokračoval a ja som ho obdarila povrchným pohľadom. Larrisa sa postavila za mňa. Snažila sa mi zabrániť v úteku? Hlupaňa, ak by som chcela odísť, ona by ma nedokázala zastaviť. Vlastne, cestou by som jej s veľkým potešením jednu pritankovala.

„Prečo? Možno preto, že mi nič nie je.“

„Od toho sú doktori. A tí nič také netvrdia,“ oponoval mi.

„A čo presne tvrdia? Aká je diagnóza?“ spýtala som sa s minimálnym záujmom a aj naďalej hľadala guču chlpov... a aké bolo moje prekvapenie, keď som jednu našla. Lenže táto nemala správne rozmery a ani farbu. Bola huňatá, biela a na krku jej trónila ružová mašľa.

„A čo má byť toto?“ spýtala som sa zarazene a ukázala na tučnú mačku.

„To je mačka,“ odvetila provokatívne Larrisa, začo si od matky vyslúžila káravý pohľad.

„Vieš, Larrisa, ja – na rozdiel od teba - viem, ako vyzerá mačka. Ale vysvetli mi, čo toto nechutné stvorenie robí v Erenovom pelechu?“

„Je moja,“ odvetila naštvane. Asi sa jej dotklo, že som to ohodnotila ako nechutné stvorenie. Ale čo, ono to fakt nechutne vyzeralo. Ako cukrová vata s tupým snobským ksichtom.

„Aha... to mi doplo...“ zatiahla som a nohou sa zahnala po tej kreatúre. Nezasiahla som ju, ale urobila som to dosť prudko na to, aby vypadla zo zelených vankúšov.

„Čo to robíš!“ zvýskla zhrozene a vzápätí jej tá príšernosť pristála v náručí.

„Vychovávam. Erenove veci patria len jemu!“ kárala som ju znudeným hlasom a ignorovala otcove podráždené dohováranie. Čo vlastne vravel?

„Inak, kde je Eren?“ skočila som mu do reči a bolo mi totálne jedno, že mi práve čistil žalúdok.

A potom som ho uvidela. Alebo skôr som uvidela veľkú búdu, z ktorej práve vyštartovala tak dlho očakávaná, sivá guľa. Zamračila som sa.

„Eren? Čo robí Eren vonku?“ nechápala som a pohla sa k dverám, aby som ich otvorila. S rukou na kľučke ma zastavil otcov hlas.

„Neotváraj to!“ zakazoval mi.

„Prečo?“ nechápala som.

„Lebo sa neznesie s Larrisinou mačkou,“ uzavrel.

„A čo teraz?“ nechápala som a potom mi to doplo. Tak to teda nie! Eren nebude spávať vonku, aby si tá biela kreatúra mohla hovieť v teple! Tak to teda nie. On tu bol prvý! Ale rozhodla som sa to najskôr overiť.

„Prečo si kúpil búdu?“ zavrčala som – prvý prejav citu za túto polhodinku.

„Simone, žijeme v L.A., vonku mu nebude zle,“ spustil na mňa chlácholivým tónom.

„Aha,“ zatiahla som iba a venovala mu znechutený pohľad. Potom som otvorila dvere.

Miestnosťou sa rozľahol Larrisin nesúhlasný výkrik, ale ja som ju ignorovala. Eren vyštartoval dovnútra. Asi takú sekundu venoval mne a potom sa jeho pozornosť obrátila na bielu vec v rukách jej majiteľky - z ktorých zdesene vyskočila a trielila neviem kam. Zaštekal a rozbehol sa za ňou. Ja som sa len škodoradostne usmiala na zdesenú Larrisu a povzbudivo zvolala:

„Dobrú chuť, Eren.“ No to už sa jeho sivé pozadie stratilo za rohom a vzápätí aj to Larrisine.

„Simon!“ zhúkol po mne otec, ale ja som mu venovala, akurát tak, poriadne ignorantský pohľad.

„Eren tu bol prvý!“ štekla som. „Toto je jeho pelech!“ ukázala som na zelený vankúš. „A nijaká ohavné monštrum ho odtiaľto nedostane!“

„Nikto ho predsa nevyhadzuje!“ dohováral mi opäť pokojným hlasom. Bože, ako ho ja len nenávidím! „Len bude bývať vonku.“

„Ja nemám nič proti zvieratám žijúcim vonku... ale takisto tam môže žiť aj tá mačka,“ uzavrela som.

„Simone,“ zatiahol zmučene otec, ale ja som ho nenechala dopovedať.

„Otec! Stanovme si pravidlá!“ štekla som podráždene.

„Pravidlá?“ zopakoval a zrovna v tej chvíli sa z kuchyne ozval vysoký jačák.

„Eren, k nohe!“ zrevala som po slovensky a jačák okamžite stíchol. Poslušne pribehol a posadil sa mi vedľa ľavej nohy. Otec len vyvaľoval očami.

„On počúva?“ neveril.

„Predstav si, že hej. Počúva,“ potvrdila som znechutene.

„My sme skúšali... prečo si ho učila na slovenské povely!?“ nechápal.

„Asi preto, že som Slovenka?“ odvrkla som. „A teraz k tým pravidlám!“

„Máš pravdu. S Giselle sme ich zopár vytvorili,“ pritakal a ja som mu prikývla, aby pokračoval, no on pokrútil hlavou. „Larrisa!“ zvolal do útrob domu a kráľovnička nám poslušne priklusala. „Sadnite si,“ vyzval nás obe. Poslúchli sme, ale každá si sadla na opačnú stranu.

„Tak sem s nimi,“ nabádala som ho znudene a on môj tón prešiel bez väčšieho záujmu.

„Po prvé, budeme sa k sebe správať slušne,“ začal. Prečo sa pozerá iba na mňa? Ja s ignorovaním predsa nemám problém. „Nebudete si robiť naschvál.“ Fajn, to povedzte Larrise. „A každý víkend spolu pôjdeme na spoločnú večeru.“ Tak to teda brr!

„Kedy presne a v akom časovom rozpätí?“ vrkla som. Rátala som s tým, lebo niečo podobné môj drahocenný otecko spomínal už predtým, ale všetko bude presne stanovené.

„Piatky od siedmej do ôsmej,“ spresnil. Fajn. Jedna hodina ma hádam nezabije. Dúfam.

„Ešte nejaké?“ pokračovala som, ale Larrisa tiež chcela niečo dodať.

„A čo keď vtedy nebudeme môcť?“ spýtala sa a v očiach jej vzplanuli vydesené plamienky. Jasné, nechcela prísť o svoje večierky.

„Povieš nám dôvod a my zvážime či je dostatočný,“ odvetila jej mama.

„Fajn. Súhlasím,“ zvolala som. „Ale aj ja ich zopár mám.“ Ich pohľady sa obrátili ku mne.

„Tak hovor,“ vyzval ma otec a ja som ho spražila znudeným pohľadom.

„Za a, nikto mi bez môjho dovolenia nesmie vliezť do izby.“ Všetkým bolo jasné, voči komu je toto pravidlo namierené. Otec prikývol. „Za b, nebudeme sa hrať na funkčnú, harmonickú rodinku, keď ňou nikdy nebudeme...“

„To záleží od nás,“ napomenul ma otec, ale ja som ho ignorovala a pokračovala.

„... vlastne mi bude úplne vyhovovať, keď sa budeme tváriť, že navzájom neexistujeme,“ spresnila som a otec mal zas fúru pripomienok, ale ja som sa tvárila, že to, čo mi chce, mi je totálne jedno. „A nakoniec je tu Eren. Jeho veci sú len jeho.“

„Môže bývať vo vnútri, ak nebude naháňať Larrisinu mačku.“

„Nebude,“ uzavrela som a postavila sa. „Fajn, keď sme si to tak pekne vydiskutovali, ja pôjdem.“

Otec mal ešte pripomienky k môjmu odchodu z nemocnice, ale mňa nezaujímali. A prečo aj?

Vyšla som po schodoch a prezrela si chodbu. Jedny z dverí na hosťovských izbách boli otvorené a tak sa mi naskytol pohľad na nechutnú izbu mojej nepriateľky. Bola zariadená v princeznovskom štýle. Biele steny, tmavá podlaha, biela posteľ s nebesami, rovnako biele skrine a stôl, na ktorom ležal nevkusne ružový notebook... a tá hromada nadýchaných vankúšov? Bože a to vedľa tohto mám žiť? Znechutene som zatriasla hlavou a s Erenom v závese zaliezla do vlastnej izby.

Nevydržala som tam však dlho. Medzi štyrmi stenami som sa nudila a dole som liezť nechcela... no nakoniec som tam aj tak zliezla, aby som sa nepozorovane vytratila z príliš plného domu.

Vedela som, čo spravím. Vedela som, ako mu oplatím jeho „výstrelok“! A vedela som aj, že sa mu to nebude páčiť! Už sa teším na jeho zdesený výraz. Ooo, ako veľmi sa len teším!

V mojej milovanej, koženej bunde som prešla zopár ulíc a až potom si zavolala taxi. V duchu som si prerátavala stav môjho bankového konta, na ktorom som si poctivo šetrila už niekoľko rokov, aby som si nakoniec mohla dopriať presne toto! Jediný rozdiel bol v tom, že pôvodne som si ju chcela objednať cez net a nie kúpiť priamo v obchode.

Za oknom sa mihali ulice a budovy L.A.. Aj keď som nechcela, musela som uznať, že je to pekné mesto. Vždy živé miesto, plné nádeje v lepší zajtrajšok.

Taxikár si ma zvedavo premeriaval, keď som mu zadala cieľové miesto a keď som vystúpila, bol ešte prekvapenejší. Ignorovala som ho. Pohla som sa vpred a oči som upierala na jediný symbol. Bože, ako dlho som snívala o tomto okamihu! Ako dlho a teraz som tu.

S tajuplným úsmevom na perách som vstúpila do rozľahlej predajne značky Harley-Davidson!

Motorky boli všade. Ale, čo iné by ste očakávali od kráľa tohto typu dopravného prostriedku? Ani v najmenšom ma nesklamal. Pohľadom som preletela po cenách. Väčšina z nich bola v rámci mojich možností, ale mimo možností bežných smrteľníkov. Práve v takýchto chvíľach som rada, že je môj foter milionár, ktorý miluje čísla! Ako je možné, že si niečo takéto môžem dovoliť? Jednoducho, moje vreckové na mesiac je väčšinou dvesto eur. Vždy také bolo. Ale ešte keď mama žila, tak mi ho nikdy nedala celé - vlastne, vždy som mohla minúť ledva desať eur – lebo mi ho odkladala na vedľajší účet so slovami, že raz si istotne budem chcieť kúpiť auto a tak si mám šetriť. Nie, že by mi ho nemohli kúpiť aj bez toho, ale moja mama sa bála, že ak by mi dávali priveľa finančných prostriedkov, nenaučila by som sa s nimi správne hospodáriť. Ona na rozdiel od fotra pochádzala zo skromnejších pomerov strednej, kedysi komunistickej vrstvy.

Uchvátene som si prezerala modeli naokolo. Veľké, malé, stredné... bolo ich toľko. Ktorú si mám vybrať? Tak, ideme na to postupne. Najskôr som vyradila tie, ktoré boli mimo moju cenovú ligu. Prešla som asi polku obchodu, keď sa pri mne zastavil jeden z predávajúcich. Bol to nižší chlap s hrivou plavých vlasov zopnutých vo vrkoči a sivozelenými očami. Na tvári mal priateľský výraz, ale ja som vedela, že pod tou falošnou maskou sa skrývajú obavy. Nečudovala som sa mu. Koniec koncov nevyzerám ako „pravý“ motorkár a ani ako mladý milionár. Chápavo som sa naň usmiala a ukázala kreditku.

„Pokiaľ chcete, môžete si overiť jej finančnú platby schopnosť a potom by som bola rada, keby ste mi predstavili prednosti jednotlivých modelov,“ vyzvala som ho a on len prekvapene zaklipkal očami.

Hej, viem. To on je tu od toho, aby ma presviedčal, že si chcem niečo kúpiť a nie naopak. Urobil, ako som navrhla a keď zočil to niekoľko nulové číslo ma mojom osobnom konte, mierne nadvihol obočie. Čo na tom, že ak si kúpim jednu z týchto krások, budem totálne švorc... ony mi za to stoja!

„Chcela by som niečo menšie a ľahko ovládateľné. Najlepšie elegantné, ale tak dravo... proste tak, ako vyzerá Harley, keď si ho predstaví úplný laik.“ Ako ja.

Bez reptania splnil moju prosbu a povodil ma po predajni, pričom mi podrobne opisoval prednosti jednotlivých modelov.  Každý z nich bol krásny. No stále to nebolo to pravé.  Nedokázala som si pomôcť, toto som jednoducho nehľadala! Už som to pomaly vzdala, keď v tom som ju uvidela. Niečo ma k nej ťahalo. Štíhla, do istej miery elegantná. Harley Davidson FLS Softail Slim. V klasickom čiernom odeve sa vynímala medzi ostatnými súkmeňovcami... Alebo len mne tak pripadala.

O necelú pól hodinu som si to už rezala pomedzi spomalenú, mestskú premávku. Nie, ešte som nemierila domov. Ešte nie. Mojou prvou zastávkou bude ako inak Danny - teda aspoň to som si myslela, ale keď mi ich domáca zpravila, že mladí páni nie sú doma, ale v štúdiu, rozhodla som sa pre zmenu plánov. Ako prvý mi na mušku padne Tony.

Jeho dom bol ako vždy nádherný. Už je to týždeň, čo som tu bola naposledy a čo som mu tak „nepekne“ vynadala - nie, že by si to nezaslúžil – ale odvtedy sa toho veľa zmenilo. Už som poznala jeho tajomstvá. Nie všetky, ale tie najpodstatnejšie – pre mňa – isto. Vrátnik ma bez námietok vpustil dnu. Pre tento krát sa však ponáhľal k telefónu, nahlásiť môj príchod a vďaka tomu ma na verande nádhernej vily čakala Florence. Jej zvláštna tvár však nebola veselá, práve naopak. V jej orieškových očiach sa odrážal hlboký nesúhlas, ale aj tak som sa na ňu veselo usmiala.

„Zdravíčko, Florence,“ pozdravila som zvesela, ale nezabralo. Zvraštila obočie ešte viac a zlostne si prekrížila ruky na prsiach.

„A toto má byť čo!?“ zavrčala, čo v kombinácii s jej miniatúrnou výškou pôsobilo skôr komicky ako výhražne.

„Motorka?“ nadhodila som nevinne.

„Ja viem, čo to je, dievča moje nešťastné,“ pokračovala namosúrene. „Mňa skôr zaujíma, čo robí ma tomto dvore a ešte viac, čo na nej robíš ty!?“

„Jazdím?“ Bolo vidieť, že táto hra ju prestala baviť dávno predtým, ako vôbec začala. „No tak dobre. Práve som si ju kúpila a prišla som ju predviesť Tonymu,“ priznala som, načo znechutene pokrútila hlavou.

„Mladé dámy na tom monštre nemajú čo robiť!“ kárala ma a ja som chlácholivo pohladila čierne svetlo a jemne šepla:

„Pšš, ona to tak nemyslela,“ láskala som svojho kovového tátoša a potom preniesla Florenciným smerom: „Ja nie som žiadna dáma!“

„To si len myslíš, moja milá!“ odvetila tajomne a ja som to pre vlastnú pohodu nechala tak a obrátila sa k vysokej, blonďavej postave, ktorá práve prešla dverami. Ehm, povie mi niekto, prečo som si myslela, že sa bude tváriť viac nadšene? Lebo mne to akosi uniká.

Stačil mu jediný pohľad na kovovú nádheru medzi mojimi nohami, aby sa na jeho tvári rozprestrel totálne nesúhlasný výraz a lá Antony Allen.

„Zbláznila si sa!“ precedil pomedzi zuby.

„Vieš, že je to možné?“ vrkla som urazene. „Americký vzduch má na mňa negatívny vplyv.“

V očiach sa mu nebezpečne zablýskalo a prisahala by som, že povedal niečo v zmysle: „Americký vzduch s tým nemá nič spoločné.“ No povedal to takým tónom, že mi okamžite bolo jasné, koho za to viní. Pre jeho vlastné zdravie som to nechala tak, ale ešte jedna takáto poznámka a ochranka – neochranka, náš milý Tony letí dolu tým pekným útesom!

„No nie je pekná?“ zatiahla som hrdo a ignorovala jeho, pekne povedané, nesúhlasný pohľad.

„Je nebezpečná!“ protirečil mi. „Hlavne, ak si za volantom ty!“

„Ehm, nemyslím si, že motorka má volant,“ odpinkla som hravo.

„Vieš, ako som to myslel!“

„No tak, Tony, uvoľni sa a uži si tú krásu spolu so mnou!“ vyzvala som ho naoko smutne.

„Krásu? Nemyslím si, že bude moc krásne, keď ťa budú zoškrabovať z vozovky,“ zavrčal a v zelených očiach za elegantným rámom vzplanul hnev.

„Asi nie, ale to tu už nebudem, aby som to posúdila.“

„Simone!“

„Tony!“ zopakovala som rovnako vážnym tónom. „Prestaň sa hrať na môjho otca - veľmi dobre vieš, že to nezaberá – a prisadni si,“ navrhla som a on sa zmohol len na prekvapené vyvalenie pekných očiek a pootvorenie pier.

„Čo? A nechať ťa zabiť nás oboch?“

„Nikoho nezabijem,“ uisťovala som ho – teda aspoň nie v tejto chvíli, ale čo bude o pár hodín, keď sa vrátim domov, tak to povedať neviem.

„To tvrdíš ty,“ oponoval mi. „Máš na to vôbec papiere?“

„Predstav si, že mám.“ A to je ďalší dôvod, prečo som si ju kúpila. Načo som si robila vodičák, keď doteraz len nezmyselne zapadal prachom?

„Radšej z toho zlez, prosím ťa,“ prosil a mňa jeho nedostatok dôvery urážal. Nebodaj som niekedy spravila niečo, čo by ma ohrozovalo na zdravý? Zlá otázka. Lepšia by bola: Kedy som to nerobila? Ha, ale keď ja si neviem pomôcť!

„No tak, Tony, nebuď labuť!“

„Radšej budem živou labuťou, ako neidentifikovateľnou plackou!“ zvolal vážne, načo som len zničene pokrútila hlavou.

„Ako myslíš,“ zvolala som a pridala plyn. Vzduchom sa rozľahol hlasný rev a Tony prudko vykročil vpred.

„Nech ťa to ani nenapadne!“ varoval ma.

Provokatívne som sa usmiala a zopakovala výstup. No to už bol pri mne a zvieral ridítka môjho nového Harleya. Natiahla som sa za jeho tvárou, takže teraz boli naše tváre len pár centimetrom od seba a odhodlane vrkla:

„Skús ma zastaviť!“

Naklonil hlavu mierne nabok, ale nespúšťal oči z mojich.

„Vážne? Myslíš si, že by som to nedokázal?“ provokoval.

„Neviem,“ odvetila som. „Myslím?“

Tak to som nemala robiť. Fakt som to nemala robiť! Krucinál, čo sa stalo s tým slabým, tichým chalanom, ktorého som poznala? Bože, tak veľmi mi chýba ten starý, vždy nevkusne oblečený Tony, s vždy pripravenou odpoveďou na hocijakú otázku!

Lebo tento chalan už nie je tým, ktorého som poznala a svedčí o tom aj fakt, ako rýchlo si poradil s mojím márnym odporom. V jednom momente som sedela na pohodlnom sedadle a v druhom? V druhom som visela vo vzduchu, zatiaľ čo motorka stála pevne na stojane. Keby ho stiahol, to je mi záhadou!

„Ty prerastený idiot!“ skríkla som po ňom. „Daj ma dolu!“

No nech bol akokoľvek silný, nemal až toľko síl, aby ma udržal na rukách, keď som na nich odmietala byť. Prudko som sebou trhla a on stratil rovnováhu. Pristál na udržiavanej, kachličkovej ceste a ja na ňom. Chvíľu pred pádom si ma pritiahol k sebe, aby tak stlmil môj dopad. O necelú sekundu bolo po všetkom. Prekvapene som zodvihla hlavu a vyjavene zaklipkala viečkami. Ležal podo mnou a nehýbal sa!

„Tony!“ skríkla som a vytiahla sa na kolená. To, že som sedela obkročmo na ňom, mi bolo maximálne ukradnuté. Musela som zistiť či ten trafený kretén žije!

„Tony!“ zopakovala som naliehavo a nebola som jediná, ktorá tak spravila.

Florence za mnou vydesene skríkla a pohla sa k nám, ale v dôsledku jej stareckého tela, to trvalo pridlho a ja som na ňu odmietala čakať. Natiahla som sa za jeho tvárou a opatrne ju otočila k sebe. Jeho tváre boli dokonalo oholené, ale to bolo to posledné, čo ma teraz zaujímalo. Oveľa podstatnejší bol fakt lepivej vlhkosti na pravej dlani. Krv!

„Tony!“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 24 - Nesúhlas: