OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 23 - Ja a oni dvaja

15.09.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1674×

Kapitola 23

Dvere sa zaklapli a ja som ostala sama.

Tak toto bol jeden z najťažších rozhovorov, aký som kedy zažila. Teda ak sa vzájomné, šialené húkanie dvoch ľudí za rozhovor pokladať dá. Nakoniec skončil tým, že sem naletela sestra a slušne poslala otca do análu. Ten bol teda nasraný, ale ani z polovice nie tak ako ja.

„Zlatko, ako sa cítiš?“ spýtala sa obézna pani starostlivo.

„Bolo aj lepšie...“ odvetila som povrchne. „Ale aj horšie.“

„Nemám ti doniesť lieky? Nesmieš sa stresovať.“

„Tak mu zakážte návštevy!“ Netreba dodávať komu. Z našej nedávnej hádky si utvorila jasný obraz. „A nebolo by na škodu najať nájomného vraha!“

„Na tvojho otca?“ vyhŕkla pohoršene.

„Možno... ale hlavne na jeho „novú snúbenicu a jej dcéru“!“ spresnila som sarkasticky.

„Ehm, asi zavolám doktora,“ dodala po chvíli a ja som ju znechuteným pohľadom vyprevadila von z izby.

Ja som pri zmysloch! Nepotrebujem doktora! To on! Je to kretén najtvrdšieho kalibru! Aj potom, čo som mu skolabovala rovno pod nosom si ju stále hodlá nasťahovať do domu! A to som si myslela, že horšie to byť nemôže! Čoby, všetko môže byť horšie. Odteraz budem žiť pod jednou strechou s jeho kurvou a jej skurvenou dcérou! Zaťala som päste, na tvári sa mi rozprestrel nepríčetný výraz a zrovna v tej najnevhodnejšej chvíli do izby vošiel doktor a v závese za ním sestra. Aj napriek mojim zúrivým protestom mi do tela zaviedli omamujúci sajrajt a ja som v momente zaspala.

Zobudila som sa o niekoľko hodín neskôr. Za oknami sa stmievalo. Deň sa chýlil ku koncu, ale moje peklo sa prebudením akurát začínalo. Čo ma vlastne zobudilo? Ospalo som zaklipkala očami a nasala vzduch. Bol iný. Pripadal mi čerstvejší... ale prečo? Posadila som sa a v momente pochopila. Veľké okno bolo dokorán otvorené a dnu prenikal osviežujúci vánok, ktorý prebúdzal moje otupené bunky. No to nebol jediný pôvodca novej vône.

Na nemocničnom stole stála obrovská kytica ruží. Bolo ich tam toľko, že som ich na  pohľad nedokázala porátať. Všetky mali jasnú červenú farbu, až na jednu, ktorá ležala na kovovej doske stolčeka. Líšila sa od nich tak veľmi, ako sa len dalo. Tak po prvé, mala ostne, akoby ju jej darca len nedávno odtrhol z kra a po druhé, bola modrá. Ešte nikdy som nevidela modrú ružu. Počula som, že existujú, ale nikdy som podobnú nevidela - teda ak nerátam tie nafarbené.

Natiahla som k nej ruku a asi aj vďaka pretrvávajúcemu otupeniu sa mi podarilo porezať sa na jej ochrane. Z bruška ukazováka vystrekla krv. Nebolo to nič strašné a v podstate to ani moc nebolelo. Nechala som kvetinu klesnúť na sterilne biele obliečky a obzrela sa po nejakej záchrane v podobe vreckovky. Nič som nenašla a tak som prst strčila do úst. Vážne sa mi nechcelo vysvetľovať prehnane starostlivým sestričkám, prečo je paplón od krvi a priznať sa tak k vlastnej neschopnosti. Premýšľala som, od koho sú a našťastie som si hlavu nemusela lámať dlho. Práve v tom okamihu sa dvere roztvorili a odhalili vysokého darcu.

Danny prekvapene zaklipkal očami, ale vzápätí sa spamätal. No nato ho do pomykova opäť  uviedla moja nezreteľná žiadosť.

„Nemáš vreckovku?“ zašilhala som s prstom v ústach. To musel byť pohľad. A podľa jeho rozčarovaného výrazu aj bol. Už len podľa neho som vydedukovala, ako nemožne som vyzerala. Asi ako trojročné batoľa dožadujúce sa lízanky, pričom jedno už v puse má.

„Načo?“ nechápal.

„Chcem ovládnuť svet!“ zavrčala som, no na neho moja zlá nálada nemala účinok.

„Zaujímavá predstava. Už vidím tie titulky: Svet ovládli vreckovky!“

„Tak máš?“ Fakt ma nebavilo šušlať - pripadala som si ako debil.

„Ako vidím, už si v poriadku,“ usmial sa a prešiel ku mne. Z vrecka vytiahol balíček a gentlemansky mi jednu vytiahol. Bez váhanie som mu ju uchmatla z ruky a ticho pípla:

„Ďakujem.“

Usmial sa a nežne ma pohladil po vlasoch, ktoré vzápätí obdaroval jemným bozkom. V tom momente, keď sa jeho pery dotkli vlasov som privrela oči. Bol to krásny pocit, ale ani on nedokázal uchrániť moje dobité ja pred realitou. Smutne som sa usmiala a sledovala, ako si pritiahol stoličku. Presne tú istú, na ktorej sedel Tony.

„Porezala som sa,“ objasnila som a otrčila k nemu už provizórne obviazaný prst.

„Pripomienka: Nabudúce nekupovať nič, čo má ostne,“ zašomral sarkasticky.

„Inak,“ začala som, ako náhle som si uvedomila, čo nášmu rozhovoru chýba. „Ahoj.“ Pozdrav je dôležitý. Nechápavo na mňa pozrel a potom sa usmial. Je nádherný, keď sa usmieva.

„Ahoj.“

„A ďakujem za ruže,“ dodala som a tento krát bol jeho úsmev o dosť chladnejší.

„Odo mňa je len tá modrá,“ priznal a teraz som to bola ja, kto sa zatváril dokonale nechápavo.

Našťastie ma ušetril dlhodobého a zbytočného premýšľania. Natiahol sa a z kytice vytiahol malý, no už od pohľadu drahý lístok. Mala som pravdu. Jeho povrch bol pokrytý vystúpenými obrazcami a papier ťažký. Stálo na ňom jednoduché:

Rýchlo sa uzdrav a poslúchaj doktorov.

Tony

Zamračila som. Ja a poslúchať doktorov? To ma nepozná či čo? S tými hajzlíkmi v bielom mám svoje skúsenosti a tie hovoria, čím ďalej od nich, tým lepšie! Potom som sa pozrela do tváre môjho priateľa. Navonok sa zdala byť vyrovnaná, ale ja som vedela, že to tak nie je. Tie ruže ho škreli. Natiahla som k nemu ruku a láskyplne ho pohladila po líci.

„Tvoja je aj tak najkrajšie,“ vyhlásila som sebaisto. „Navyše, červená nikdy nebola moja farba, zato modrú milujem.“ Zvláštne, čo dokáže jedna obyčajná veta.

Jeho tvár sa opäť naplno rozžiarila. Bol mojím osobným slnkom, ktoré vždy sálalo dobrou náladou a šťastím. Bez varovania sa ku mne nahol a pobozkal ma na pery. Asi netreba dodávať, že prístroje sa šli zblázniť. Pípanie sa zrýchlilo a čiary sa nehorázne predĺžili. Je možné, aby toto so mnou robil obyčajný človek? No, tak fajn. On nie je obyčajný. On je tak neobyčajný, ako sa len na predstaviteľa homo sapiens sapiens dá!

„Milujem ťa,“ šepol a ja som opäť narazila na nepochopiteľný blok. Krucinál! Prečo mu to nedokážem povedať? Veď sú to len slová... dve slová s hlbokým významom, dodala som v duchu.

„Aj ja teba,“ šepla som. Stačilo mu to, ale na ako dlho?

„Inak, vieš, že si premeškala veľmi, ale veľmi príjemnú noc?“ zatiahol hlbokým hlasom, na ktorý moje telo okamžite reagovalo. Je toto možné? Asi hej, inak by sa to nedialo. Ťažko som vzdychla.

„Viem a ver mi, radšej by som bola s tebou ako s...“

„Ja viem,“ šepol. „Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš.“

Chcem? Nechcem?

Mám? Nemám?

Nakoniec som sa rozhodla pre „nechcem“, ale „mám“. Vyrozprávala som mu všetko. Úplne všetko a on celú tú dobu len ticho sedel a počúval. Keď som skončila, nič nehovoril. Len ma obdaril ďalším z jeho nádherných úsmevov. Nejako podvedome vedel, že sa o tom nechcem baviť.

„Dokedy tu budeš?“ spýtal sa.

„Dokedy ma tu nechajú.“

„Približne?“

„Možno týždeň? Možno menej. U doktorov je to vždy len „ešte jeden test“, z ktorého sa vykluje desať!“

„Nemáš rada doktorov,“ konštatoval.

„Nemám.“

„Prečo?“

„Mama.“ Presne tak, mama.

Nezomrela hneď po nehode. Žila ešte zopár hodín než podľahla zranenia... vraveli, že to prežije! No neprežila. Alebo vraveli opak? Neviem. Tie chvíle si nedokážem jasne vybaviť, akoby som sa vtedy ponorila do hustej hmly, ktorá sa odmietala podriadiť zákonom prírody a rozstúpiť sa! Ale aj tak doktorov nemám rada. Ak by sa snažili viac, mohli by ju zachrániť!

„Aha,“ pochopil a zbytočne to nerozoberal.

Nastalo ticho, ktoré prerušili až moje ponosy.

„Neznášam ich!“ zavrčala som a ukázala na infúzky. „Pripadám si ako vo väzení.“

„Ale vieš o tom, že putá sú železné?“ uškrnul sa.

„Hej, lenže, keď si dám dole toto, nahrnie sa sem zástup sestričiek v ružovom, ktoré ma pre „moje vlastné dobro“ uspia!“

„Inak, keď už sme pri spánku,“ vrkol a nahol sa bližšie. „Si neskutočne zlatá, keď spíš.“

„Ako dlho si tu?“ napadlo ma a tým som prerušila jeho snahu o akúkoľvek romantiku. Nepotrebujem, aby ma tie isté sestričky kvôli nestabilnému, srdečnému rytmu do toho spánku vážne uviedli. Povzdychol si a ja som sa ospravedlňujúco usmiala.

„Nie dlho... možno hodinku.“

„Kdeže, to vôbec nie je dlho,“ vrkla som sarkasticky. „Inak, ako si sa dozvedel, že som tu?“

„Tvoj priateľ Allen ma informoval,“ zavrčal. Dostávali sme sa na tenký ľad. „Vieš o tom, že nechal zmlátiť Treya?“

„Viem,“ pritakala som. „Zaslúžil si to!“ Moja odpoveď sa mu nepáčila.

„A vieš o tom, že ho museli hospitalizovať?“

„Čo!?“ Tak toto som nevedela.

„Presne. Allen to prehnal. Nikdy by som si nebol pomyslel, že to dokáže... Trey je bastard najhrubšieho zrna, ale Allen je...“

„Tony neurobil nič, čo by Trey nerobil celé roky!“ štekla som automaticky.

Na Tonyho som nesmierne citlivá. Kto vie prečo? Ja viem! Je to tým, že vždy, keď si ho v mysli predstavím, vidím dobrého, mladého chalana s hrubými okuliarmi a veľkým srdcom. Vidím svojho bezbranného kamaráta, ktorý potrebuje ochranu... Čo sa to s ním stalo?

„Simone, Allen je nebezpečný!“

„Tony je dobrý!“

„Dobrí ľudia nemlátia iných!“

„A preto sa má nechať mlátiť on? Len aby bol dobrý? Navyše, nebol si to ty, kto mi kedysi vysvetľoval váš školský systém kráľ - lúzer?“

„Ale toto je niečo...“

„Iné? V čom? Tony už nechce byť lúzrom! Už sa nechce nechávať mlátiť? Čo je na tom zlé? Oni ho bili celé roky a nik s tým nič nerobil! Tak čo je zlé na tom, že im to vrátil?“

„Simone...“ zatiahol znova, ale ja som odmietala počúvať. Kritizoval ho len preto, že mal predsudky!

„Nie, Danny, ty počúvaj mňa. Nesúď ho len preto, že máš predsudky voči jeho otcovi!“

„Ja nemám...“

„Máš!“

A tým sa skončila akákoľvek romantika. V tom okamihu sa začala naša prvá hádka ako partnerov a keď odišiel a zúrivo za sebou zatresol dvere, bola som rada. Neznášala som jeho názor na Tonyho. Bol nespravodlivý! Tony je iný ako jeho otec! Prečo ho všetci súdia podľa rodokmeňa a nie podľa toho, čo všetko si preň musel vytrpieť? Je to preto, že o jeho minulosti nevedia toľko ako ja. Ale ja ju poznám a nemôžem ju ignorovať. Len musím dúfať, že sa nemýlim.

Aj keď som veľmi chcela, nedokázala som sa na Dannyho hnevať pridlho. Jednoducho to nešlo - rovnako ako presvedčiť sestričky, že tie výkyvy srdečného rytmu sú v normále.

Ešte predtým, ako som znova upadla do bezsenného spánku, moja posledná myšlienka patrila Dannymu a tomu, že sa s ním musím udobriť. A pri troche šťastie to udobrovanie skončí v posteli...

Do školy som napochodovala v deň, ako ma pustili z nemocnice. Vlastne som do nej išla rovno z nemocnice. Jasné, že som nemala, ale bolo mi to maximálne jedno... a vlastne, oni ma z tej nemocnice ani nepustili... ale povedzme si to popravde, to je zanedbateľný detail.

Po týždni strávenom v extrémne sterilnom prostredí, som musela ísť von a nachytať bacily, aby sa moja rovnováha obnovila. A to sa týka aj  psychickej. Navliekla som sa do jediných riflí, ktoré mi otec doniesol a na ne hodila červeno-čiernu, károvanú košeľu. Do tašky nahádzala učenie, ktoré som sa v nemocnici snažila dohnať a v najväčšej tajnosti sa vyplížla von z izby. Pripadala som si ako agent 007. Jediné, čo chýbalo, boli zbrane a špičkové, špiónske auto... a ešte aj to povolenie zabíjať – to by som využila hneď!

Ako pravý assassin som sa včlenila do väčších skupín a kryla sa za každým rohom. Aj Ezio by sa  odo mňa mohol učiť! Keď špička mojich čín konečne prekročila nemocničný prah a stratila sa v preplnenej ulici, vydýchla som od úľavy. Zavolala som si taxi a len tak -tak mala čím zaplatiť.

Stredoškolský inštitút Georga Washingtona bol rovnako strašidelný a nebezpečne elegantný ako vždy.

Stihla som začiatok vyučovania, ale fakt tesne. Keď som vpadla do učebne matiky, profesorka Marwenova ma zröntgenovala prekvapeným pohľadom, ale ja som jej nedala priestor, aby ma začala buzerovať a spustila salvu hlbokého pokánia za môj hriešne neskorý príchod. V polke vopred pripraveného monológu (ktorý bol pravdaže nepravdivý) ma zastavila a bez akéhokoľvek trestu poslala sadnúť. Otočila som sa k svojmu miestu a zarazila sa v polke kroku. Jeho pohľad by sa nasratosťou dal prirovnať k hnevu titánov, ale to nebolo to, čo ma tak prekvapilo.

Antony Francisko Allen už nebol tým Antonym Franciskom Allenon, ktorého som poznala. Na nose mu netrónili nevkusné okuliare s hrubým, čiernym rámom, ale kúsok z tenkého strieborného kovu a už od pohľadu bolo jasné, že stáli viac, ako ktorékoľvek iné na škole! Vlasy mu už nepadali hanblivo do očí, ale boli sčesané dozadu... a to oblečenie! Nijaké bifľošské handry, ale oblečenie vhodné k mafiánskemu synčekovi! Bola to zmes elegantného, sivého obleku a jednoduchého, čierneho trička s V-čkovým výstrihom. Tak tomuto sa hovorí ležérna elegancia!

Neviem, ako dlho by som naňho takto čumela, keby mi profesorka podráždene nezopakovala, že si mám sadnúť. Malátne som tak urobila. Stále som bola v šoku.

„Tony, čo sa ti stalo?“ šeptala som najtichšie, ako sa dalo. Nechcela som Marwenovú naštvať ešte viac.

„Čo tu robíš!?“ zasyčal.

„Najskôr ty!“ Musela som to vedieť!

„Nič. Jednoducho som usúdil, že je na čase prijať to, kto som. Už ma nebavilo stáť vzadu.“

„Aha, tak preto si sa musel postaviť úplne dopredu?“

„Dopredu?“

„Nerada ti to hovorím, ale povedzme si to popravde, tvoja premena tu musela vyvolať poriadny rozruch.“

„Ani zďaleka nie taký, ako to, že som dal zmlátiť Treyovu bandu,“ prezradil.

Hovor mi o tom. Danny mi farbisto opísal svoj názor na to!

„Ale dosť o mne. Čo tu robíš?“ štekol.

„Učím sa?“ zatiahla som nevinne, ale moje naivné želanie, aby to nechal tak sa nesplnilo.

„Mala si sa liečiť.“

„Nemala. Ja nie som chorá!“ bránila som sa.

„Takže ťa už pustili?“ Sám neveril vlastným slovám.

„Inak by som tu nebola,“ klamala som.

„Prečo ti neverím?“

„Odkiaľ to mám vedieť? Nie som v tvojej hlave.“

„Musíš sa vrátiť!“ trval na svojom.

„Prinúť ma,“ provokovala som.

„Vážne to chceš? Už si zabudla, že mám k tomu prostriedky?“

„A ty si zabudol, že mňa nejde len tak do niečoho donútiť?“

„Nezabudol a nanešťastie sa to asi nezmenilo.“

„Nezmenilo,“ potvrdila som.

„Si hrozne tvrdohlavá!“ zavrčal, ale viac nestihol povedať.

„Pán Allen, slečna Mayor, ak neprestanete, budete sa môcť porozprávať v riaditeľni... s riaditeľom,“ dodala, aby mám bolo jasné, ako to myslí. Zvyšok hodiny sa niesol v tichosti  (až nato, že ma profka vyvolala a ja som nemala ani najmenšieho tucha o čom to, ksakru, kecá) aj v relatívnom pokoji. Vyzerá to tak, že si u Tonyho objednám hodiny doučovania na viac.

Zazvonil zvonec a hodiny bol koniec. Aká krásna veta plná nádeje, že hádam na ďalšej hodine toho budem vedieť viac. Nevedela. Španka bola otrasná. Na dejáku ma zachránil iba fakt, že tento predmet zbožňujem a môj záujem ma obohatil o potrebné vedomosti. Na ďalšej to bolo opäť peklo, lebo som nemala úlohy a poznámky. Keď konečne prišla veľká prestávka, takmer som od šťastia vyletela z kože – a môj žalúdok z tela. Ak by tento zázračný okamih nastal o niečo neskôr, asi by som od hladu zožrala vlastnú tašku.

Rútila som sa chodbami, ako neriadená strela ruskej výroby. Študenti mi uhýbali z cesty. Dobre pre nich, ale ani tento prekvapivý fakt mi nezabezpečil priamu cestu do jedálne.

Prechádzala som jednou z takmer vyľudnených chodieb, keď vtom ma nejaká neznáma sila stiahla do prázdnej učebne. O moment neskôr som sa opierala o stenu. Spredu sa ku mne tislo neskutočne sexy telo môjho idola. Na jazyku som cítila jeho chuť. Rukou mi vbehol pod košeľu a ja som slastne vzdychla. Ruky som mu obtočila okolo krku a pritiahla si ho bližšie. Druhou rukou mi prešiel po holom chrbte a vzápätí mi ňou začal rozopínať gombíky. Exhibicionizmus? Možno, no v tejto chvíli hlavne neutíchajúca potreba. Možno sa moje želanie splní... aj keď to nebude v posteli.

„Si veľmi zlé dievča. Vieš o tom?“ zavrčal mi do uška.

„Ani zďaleka nie také zlé, ako ty,“ vrátila som mu a lačne sa prisala na jeho pery.

Jeho ruky skĺzli na moje boky a ešte pevnejšie ma pritisli k stene. Potom sa vrátili ku košeli. Onedlho bola celkom rozopnutá a na koži som cítila látku jeho trička. Lem podprsenky jemne obkresľovali jeho prsty a ja som zatiaľ zápasila s tou čiernou vrstvou, čo nás od seba delila.

„Vyzleč sa, inak to roztrhnem!“ rozkázala som a myslela to stopercentne vážne.

Tlmene sa zasmial, ale poslúchol. Bože, bol taký krásny! Tvrdý a tvarovaný! Chcela som ho bozkávať všade. Musela som ho bozkávať. S posedným zábleskom racionálneho myslenia som nahmatala zámok a zamkla nás tu – aj keď zbytočne. Táto chodba sa moc nepoužívala a teraz boli decká preč. Prisal sa mi na krk a ja som ignorovala možnosť, že by tam mohol ostať cucflek. Náhlivo som nahmatala gombík nohavíc. On už ten môj rozopol. Odsotila som ho. Sadol si na stoličku a ja obkročmo naňho. Ohla som sa a začala ho bozkávať na hruď. On mi vtisol jeden naliehavý bozk do vlasov a sila toho bozku ma dostala do kolien. Priložila som mu dlaň na brucho a kĺzala ňou dolu... dolu a dolu, až dokým som ho pevne neuchopila. Ako vždy bol v pozore pripravený uposlúchnuť akýkoľvek rozkaz. Spomedzi pier mu uniklo naliehavé syčanie. V úmerne sa zrýchľujúcom tempe som ruku zohýbala hore-dolu. Bol jemný a taký tvrdý...

„Danny...“ šepla som a on mi uchopil tvár do dlaní. Pozeral sa mi do nej uprene a v jednom momente sa mi jeho prsty obmotali okolo zápästia. Prestala som.

„Simone, vyzleč sa.“ Jeho hlas bol hlboký a eroticky zastretý. Jedným slovom – úžasný!

Urobila som tak a on mi pomohol. Stiahol zo mňa košeľu a rozopol podprsenku, zatiaľ čo ja som stiahla jeany a zvyšok spodného prádla. Nejaká zvrátená časť môjho ja nadšene kričala, že toto je niečo zakázané... robiť to v škole! Zvyšok s ňou naplno súhlasil a tešil sa z toho. Danny ma opäť pritisol k stene. V jednej ruke mi nad hlavou uväznil zápästia a druhou mi zodvihol koleno, aby mal lepší prístup. Boli sme tak blízko.  Naše tváre len pár milimetrov od seba. Tak blízko!

Vydýchla som, keď to spravil. Pritisol sa ešte bližšie – bol vo mne celý. Náš vzájomný tanec sa rozbehol podľa vlastného rytmu, až sa preklenul do tanca divokých praľudí. Vzdychala som a keď už mi vzdychy nestačili, natiahla som za jeho perami, aby umlčali moje výkriky. Keď skončil a ja chvíľu pred ním, zvalil sa na stoličku a so sebou stiahol aj mňa. Pristála som na ňom a ťažko dýchala. Nebola som schopná slova a lícom sa tisla k jeho krku. On prehovoril ako prvý.

„Milujem ťa,“ šepol mi do vlasov. „Už nikdy sa s tebou nechcem hádať!“ Tie slová mi do srdca vryli hlbokú trhlinu. Prečo? Prečo som ich nedokázala prijať? Ešte stále som sa nedokázala naplno presvedčiť, že aj ja milujem jeho?! Ale veď ja ho predsa milujem! Milovala som sa s ním! Páčilo sa mi to tak, že som po tom túžila ako smädný po vode. V nemocnici neuplynul deň, aby som na to nemyslela. Ale aj tak sa nedokázala premôcť a úprimne mu povedať to isté. Preto som len ticho do jeho kože šepla:

„Aj ja teba.“ Opäť mu to stačilo. Objal ma pevnejšie a ja som sa odmietla zaoberať tým, prečo mu nedokážem povedať „milujem ťa“, keď ho milujem. Namiesto toho som sa od neho odtiahla, ale len preto, aby som ho vzápätí mohla naplno pobozkať. Po násilnom ukončení tohto bozku, pričom dotyčným násilníkom bol môj žalúdok, som sa šťastne usmiala.

„Rada by som si to zopakovala, ale už vážne musím na obed, inak ma môj žalúdok zje.“ Slovíčko zje som hravo zavrnela a neodpustila si ďalší bozk.

„Tak, to v nijakom prípade nesmieme dopustiť,“ uťahoval si zo mňa a pozorne sledoval, ako na seba navliekam jednotlivé časti oblečenia.

Keď sme boli obaja dostatočne zahalení, vošli sme do prázdnej chodby. Danny ma majetnícky objal okolo pliec a ja jeho okolo pása. Naša cesta sa ukončila v plnej jedálni, kde po nás každý pokukoval. Nevšímala som si toho a radšej sa venovala jedlu. Prisadli sme si k Alexovi a Kaiovi, ktorí si na našu adresu neodpustili zopár kameňákov.

Nevadilo mi to, vlastne ja sama som sa na nich dobre zasmiala a pravdepodobne, by som sa smiala až do konca prestávky, nebyť jednej maličkosti - Tonyho, ktorý ma prepaľoval pohľadom z opačného konca jedálne. Od stola zaplneného najprominentnejšími deckami, kapitánmi športových klubov, krásnymi babami a od stola, kde len do nedávna sedela Treyova banda.

Vlastne, ona tam sedela aj teraz, ale nie na pôvodných miestach. Aké to bolo prekvapenie, keď som si uvedomila, že to miesto, kde teraz sedí Tony, bolo v minulosti Treyovo. Pozerala som sa tam len chvíľu, ale aj tak mi neuniklo, ako sa tam Tony hodí. Vždy tam patril. Tam bolo jeho miesto!

Niekoľko naivných, vypatlaných hlupaní k nemu vypínalo umelé výstrihy a on ich s prehľadom ignoroval. Stále sa pozeral na mňa. Zodvihol ruku a gestom mi naznačil, aby som si k nemu prisadla, ale ja som záporne pokrútila hlavou. Prečo by som to mala robiť? On je teraz na vrchole. Zo školského lúzra sa stal školský playboy. Konečne si môže užívať to, čo mu bolo po všetky tie roky odopierané a navyše, ja by som sa tam aj tak necítila dobre. Moje miesto bolo pre teraz tu.

Medzi mojimi priateľmi z Daiwish a vedľa Dannyho, ktorého som milovala. Tu, kde som bola šťastná tak, ako som si myslela, že v Amerike nikdy nebudem. Široko som sa na Tonyho usmiala a opäť pokrútila hlavou. Perami som mu naznačila „Uži si to. Zaslúžiš si to“ a obrátila pohľad späť na Dannyho, ktorý sa tváril trošku kyslo. No keď uvidel môj úsmev, záhadná kyslosť sa razom zmenila na rovnaký šťastný výraz ako predtým.

„Pobozkaj ma,“ vyzval ma a ja som mierne sčervenela.

„Tu?“ šepla som prekvapene a možno aj troška hanblivo.

„Áno, tu,“ pritakal.

„Prečo?“

„Aby všetci vedeli, že si moja,“ objasnil.

„Ja nie som tvoja!“ nafúkla som sa. „Ja som len a len moja!“ Ale on moje ponosy nebral do úvahy. Natiahol sa ku mne a pozeral sa mi priamo do očí.

„Pobozkaj ma.“ Jeho pohľad ma hypnotizoval.

„Popros,“ vrkla som.

„Prosím, pekne prosím,“ zaprosíkal a ja som vážne musela priznať, že to bolo veľmi pekné prosenie. Tak zaň si ten bozk zaslúžil. Zovrela som jeho tričko a pritiahla si ho k sebe.

„Keď tak pekne...“ nedopovedala som a namiesto toho opäť spojila naše prery.

„Hééj, vy dvaja!“ zvolal pohoršene Kai vedľa nás. „Nechajte si to na izbu a neobťažujte ostatných!“

Umlčala som ho dobre miereným, do guľky skrkvaným servítkom, ale nakoniec som sa od Dannyho odtiahla.

„Kai, nabudúce to bude tanier, tak radšej drž zobák!“ varovala som ho.

Obed sa niesol v príjemnom duchu. Takto som sa nenasmiala už dlho. Veľmi dlho! Bolo to také nádherne oslobodzujúce. A keď nastal čas na lúčenie, bola som zhrozená, že sa tento krásny okamih musí skončiť.

Ďalšou hodinou bola Fyzika. Môj najneobľúbenejší predmet. Ja jej jednoducho nechápem! Nemám na ňu bunky! Máme vynikajúcu profesorku, ale aj tak je to, ako by som sa cez roztvorené prsty snažila zadržať vodu. Jednoducho nemožné. No aj napriek tomu som sa usmievala ako slniečko na hnoji. So šťastným výrazom som sa zvalila na stoličku vedľa zamračeného Tonyho a začala vyberať učebnice.

„Vážne by si sa mala vrátiť do nemocnice,“ začal, ale ja som ho zahriakla hneď na začiatku.

„Tony, som v poriadku.“

„Stavím sa, že jeho nezaujímalo či ťa pustili,“ štekol podráždene a ja som nechápala, kam tým miery.

„Čo?“

„Coradovi je jedno či si mohla odísť!“ zvolal naštvane a uprel na mňa ešte zúrivejší pohľad.

„Čo? Jasné, že sa na to nepýtal! Pozná ma. Vie, že som v poriadku a vie aj to, ako som to tam nenávidela,“ bránila som ho a vlastne som ani nevedela pred čím.

„Prosím ťa! Povedz mi jedno miesto na tomto kontinente, ktoré nespadá do priečky Nenávidím!“ odbil ma znechutene a ja som fakt nechápala, čo mu sadlo na nos. Takéhoto som ho ešte nezažila. A čo sa týkalo toho miesta, tak jedno by som s určitosťou mohla povedať... vlastne dve. Dannyho izba a pláž, na ktorú ma kedysi zobral. Ale akosi mi doplo, že  práve toto Tony nechcel počuť.

„Tony, stalo sa niečo?“ spýtala som sa a v hlase mi zaznievala starosť.

„Nič,“ odvrkol, ale ja som to nenechala tak.

„Nie si spokojný s tým, kam si sa dostal?“ pokračovala som psychologicky.

„Pýtaš sa, či nie som spokojný s tým, že som Treyovi rozbil hubu? S tým som až nadmieru spokojný a rád by som si to zopakoval,“ uzavrel.

„Tak čo sa ti nepáči?“ nechápala som.

„Nič! Vlastne... nepáči sa mi Corado!“ zvolal zúrivo.

WTF? Čo tí dvaja majú stále proti sebe? To sa jednoducho nemôžu znášať ako všetci normálni, bežní ľudia?! Hm, a ktorý z nich by sa dal zaradiť k bežným?

„Vážne? Pokiaľ si dobre spomínam, tak si to bol ty, kto mi kedysi prezradil, kým v skutočnosti je,“ pripomenula som mu dávnu minulosť.

„Ale to neznamená, že sa mi páči.“

„Keby sa ti páčil, bolo by to divné...“ začala som lamentovať aj keď som vedela, ako to myslí. „... a pokiaľ viem, tak gay nie si a navyše ja s ním chodím...“

„To je to, čo sa mi nepáči! Ty a on. Jednoducho to nie je dobrá kombinácia!“ zvolal.

„Čo? Prečo?“

„Lebo je to spevák! Hviezda! Umelec! Takí, ako on, nie sú na dlhšie vzťahy!“ začal. „Nechcem, aby ti zlomil srdce.“ Jeho slová boli zlaté, ale aj tak neaktuálne.

„Tony, ja Dannymu verím. Nezradí ma a ak sa tak aj stane, tak to... nie, to sa nestane. A navyše, to nie je tvoja starosť, Tony, ale moja! Nemusíš sa o mňa báť. Už som veľká.“

„O teba sa človek musí báť v jednom kuse, Simone! Si ako magnet na problémy! Bezpečne pritiahneš všetky katastrofy v dosahu dvadsiatich kilometrov!“

„Nepreháňaj,“  zahriakla som ho zvesela a obrátila sa ku dverám, ktorými práve prešla profesorka.

„Ja nepreháňam. Mala by si byť opatrnejšia. Corado je...“

„Fajn chalan, môj priateľ a perfektný milenec,“ uzavrela som a posledné slová mu vyrazili dych.

„Ty a on...“ nedopovedal, lebo ho zahriakli dve ženy naraz - ja v spolupráci s pani profesorkou.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 23 - Ja a oni dvaja: