OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 22 - Tonyho pravda

02.09.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 722×

No, je tu konečne vysvetlenie, prečo je Tony taký, aký je. Čo dokáže spraviť strata milovaného človeka?!

Teším sa na komenty, dúfam, že nejaké budú. : )

Sisa118

Kapitola 22

Viete, čo je na prebúdzaní to najkrajšie? Pre ľudí, ktorí majú za sebou spokojný a úspešný deň všetko - no pre tých, ktorých deň nebol ani zďaleka úspešný – ale naopak – je to peklo. Tak ako pre mňa.

V určitej chvíli nastal moment, kedy si moje telo povedalo: „Dosť! Je čas vstávať!“ A ja som ho zato preklínala. Na zavretých viečkach som cítila jemné lúče slnka a pod hlavou tvrdý vankúš. Rozospato som zakmitala viečkami a snažila sa zamerať na nejaký pevný bod - okrem bieleho stropu. Zodvihla som pravú ruku a ospalo si ňou pretrela oči. Bolela ma hlava, ale nie až tak moc, ako predtým. Toto bola taká tlmená, odznievajúca bolesť, ktorá sa v nepravidelných vlnách šírila do celého tela.

S oneskorením som si uvedomila ďalšiu vec. Na mojej druhej ruke ležalo niečo teplé a podľa tvaru a veľkosti som s určitosťou mohla predpokladať, že to bola mužská ruka. Trhla som ľavačkou, aby som ju dostala spod vplyvu teplého telesa a do mäsa sa mi zapichli ihly infúzii. Nebolelo to moc, ale predsa len bolelo. Automaticky som siahla po infúznych rúrkach v snahe dostať ich von z tela, ale moje plány mi prekazila tá istá ruka, ktorej som sa chcela zbaviť.

„Tak to teda nie!“ zvolal rozospatý hlas a zovrel mi zápästia oboch končatín. Pritlačil mi ich k matracu a mne sa naskytol pohľad na tvár, ktorú by som v tejto situácii čakala najmenej. Blonďavé vlasy, zelenkasté oči a celkový ospalý výjav mi nedovolil, aby som mu namieste jednu vrazila. A to som veru vraziť chcela a ako veľmi.

„Tony?“ zvolala som prekvapene.

„Už to tak bude,“ pritakal.

„Vieš o tom, že ťa ešte stále mám chuť zabiť?“ spýtala som sa a do hlasu sa mi okrem unaveného podtónu priplietol aj podráždený.

„Viem.“

„A vieš aj to, že si neskutočný, ale fakt gigantický, idiot!?“

„Viem.“

„Cs!“ zasyčala som a vytrhla ruky zo zovretia jeho prstou.

Potom som si jednu z nich prehodila cez oči, aby som sa naňho a vlastne na celý svet nemusela hľadieť. Kurva, ja seriem na svet! Asi by som mala byť naštvaná, možno zúfalá, ale nebola som nič z toho. Ja som bola jednoducho znechutená. Myseľ mi ešte stále prikrýval závoj ospalosti a mne sa ho nechcelo pretrhnúť. Udalosti na mňa začali doliehať a ja som len zúrivo zatínala zuby. Tony to videl a vyložil si to nesprávne.

„Simone,“ oslovil ma jemne. „Bolí ťa niečo?“

„Nič, na čo by boli lieky,“ odbila som ho, vzápätí na to som odtiahla ruku z očí a zahľadela sa mu do tváre. „Kde to vlastne som?“

„V nemocnici Hericka Nortona,“ oznámil mi, ale mne ten názov nič nehovoril. „Je to súkromná nemocnica,“ dodal.

„Ako som sa sem dostala? Ako dlho som tu? A čo tu vlastne robíš ty?“ nechápala som a až potom mi doplo, že som v tej reštaurácii vlastne omdlela.

„Si tu len pár hodín. Omdlela si...“ oznámil mi a v hlase sa mu zreteľne odrážal strach. „V reštaurácii, keď ti oznámili...“ nedopovedal. Bál sa, žeby som opäť zamdlela?

„Že sa môj otec zasnúbil s Gizelle Kaine,“ dopovedala som zaňho vyrovnane.

Nemohla som inak. Stále som si to nedokázala pripustiť. Bolo to... On sa zasnúbil s matkou mojej najväčšej nepriateľky?! Kurva, čo? To si zo všetkých tých amerických šľapiek nemohol nájsť nejakú... inú? Vhodnejšiu? Prijateľnejšiu? Opäť som balansovala na okraji. Posadila som sa a chrbtom sa oprela o čelo postele.

„Áno,“ potvrdil. Znechutene som odvrkla a opäť sa zosunula do perín. Prikryla som si oči, ale dlho mi táto poloha nevydržala. O pár sekúnd nato som rukami zlostne udrela do perín.

„Musel to spraviť?“ zvolala som zúfalo. „To ho teší robiť mi zo života peklo?!“

„Simone,“ začal Tony, ale nevedel, ako pokračovať. Nečudovala som sa mu. Čo na toto mohol povedať?

„Tony, nechaj to tak,“ radila som mu.

„Nenechám! Ty si ma tiež nenechala v štichu, keď som...“

„Nenechala a ako to dopadlo?“ spýtala som sa znechutene. „V podstate si mi celý ten čas klamal,“ nevyčítala som mu to, len som sucho konštatovala. Nemala som na to sily. Zmĺkol a zahanbene sklonil hlavu.

„Klamal som ti,“ priznal nakoniec. „Ale mal som na to dobrý dôvod!“

„A aký prosím ťa? Čo ti bránilo v tom, aby si mi povedal o Axille? Čo ti v tom, kurva, bránilo?“

„Strach,“ priznal napokon.

„Strach?!“ vyštekla som. „A z čoho?“

„Z teba. Ty... ja... ja nikdy neviem, ako zareaguješ!“

„Aha, takže je to moja vina!“ vybuchla som. Tak a dosť! Ja nie som nijaké boxovacie vrece – aj keď sa to asi mnohým tak pripadá.

„Jasné, že nie je,“ zvolal okamžite. Uvedomil si, že vstupuje na tenký ľad. Pozor, chlapče, kam šliapeš!

„Je to moja vina. Mal som ti to povedať! Mal som ti toho povedať oveľa viac, ale... ja...“

„No tak, Tony, dostaň to zo seba! Nemám na to celý deň. Pre dnešok sa chcem utápať v seba ľútosti!“ oznámila som mu a s tou seba ľútosťou som to myslela stopercentne vážne. Aj ja mám nárok na zopár chvíľ, kedy nebudem robiť nič iné, ako nadávať na celý svet.

„Ja som sa jednoducho bál. Bál som sa, že pokiaľ ti poviem všetko, že sa stiahneš. Že ma necháš tak. Nevieš si predstaviť, aký som mal život predtým, ako si prišla.“

„Máš pravdu, neviem. Tak mi to konečne povedz!“ vyzvala som ho prudko. Už som tých tajomstiev mala dosť. Buď mi povie všetko alebo je koniec.

„Ja. Ja neviem, kde začať,“ vyjachtal zo seba.

„No, tak ja ti pomôžem. Prečo si taký, aký si?“ spýtala som sa priamo, ale jeho nechápavý výraz mi prezradil, že netuší, načo konkrétne narážam. „Prečo sa nechávaš mlátiť, keď by si sa v pohode ubránil? Prečo chodíš oblečený ako pribrzdený lúzer, keď ním nie si? Kruci, prečo nosíš okuliare, keď ich nepotrebuješ?!“ vyratúvala som.

Ťažko vydýchol, ale odpovedal. „Začnem tou najjednoduchšou,“ začal. „Ja okuliare potrebujem. Len mimo školy nosím očné šošovky.“

„Tak prečo ich nenosíš aj v škole?“ vybuchla som.

„Počkaj. Sľubujem, že sa to dnes všetko dozvieš,“ upokojoval ma.

„Tak to dúfam, lebo už ma tá naša hra na mačku a myš prestáva baviť!“

„Prečo chodím oblečený ako pribrzdený lúzer, keď ním nie som?“ zopakoval moju otázku. „To je len dôsledok... nie. Začnem od začiatku,“ zvolal. „Ale priprav sa, je to dlhý príbeh.“

„Som v nemocnici!“ pripomenula som mu. „Ja mám času dosť!“

„Dobre, tak začínam. Ale prosím, neprerušuj ma. Príbeh mojej rodiny poznáš. Sme mafiánska rodinka.“ Tón, ktorým to povedal bol totálne znechutený. „A s tým sa viaže viac, ako len veľa prachov. Smrť, zrada a moc. Moja matka zomrela preto, lebo otca zradil jeho blízky priateľ. Príbeh o jej smrti som ti už rozprával... Otca jej smrť veľmi vzala. Obviňoval sa z toho. Bola jeho pevným bodom, ku ktorému sa vždy mohol vrátiť. A keď o ňu prišiel, bolo to, akoby stratil časť seba. Zmenil sa. Veľmi sa zmenil.“

Len ťažko som si dokázala predstaviť, že by nejaký mafián, dokázal milovať a nie ešte tak veľmi, ale neprerušovala som ho.

„Áno, aj predtým bol mafiánom, ale keď umrela, padli všetky jeho mantinely, ktoré mu bránili vo veciach, ktoré dnes bežne praktikuje. Ale to nebolo všetko. Po jej smrti sa jeho pozornosť ešte viac obrátila na mňa.“ Zamračil sa. „Chránil ma takým spôsobom, až to bolo nezdravé. Moje opatrovateľky sa menili takmer každý týždeň. Nesmeli ma ani na chvíľu spustiť z očí. Ak som spadol, udrel sa alebo nebodaj si nejako vážnejšie ublížil - vypadli a nahradili ich nové. Nesmelo sa mi nič stať. Štvalo ma to. Pripadal som si ako v klietke a preto som začal utekať.“

Tony a robiť niečo, čo sa nesmie? To hovoríme o utópii?

„Nikdy sa mi pri mojich útekoch nič nestalo... ale to sa nedalo povedať o nich. Vieš, neboli to Američanky. Pochádzali z rozvojových krajín alebo boli kúpené z čínskych sirotincov. Až neskôr mi doplo, že to boli jeho otrokyne, ktoré predával na trhu s bielym mäsom. Za každý môj útek ich jeho muži zbili. Po čase ma všetky znenávideli. Báli sa ma. Často krát ma prosili, aby som neutekal, ale ja som im nerozumel. Nevedel som ich jazyk. Až raz, jedného dňa, som sa rozhodol z úteku vrátiť skôr. Prišiel som v noci. V otcovej pracovni sa svietilo. Bol som zvedavý a vydesený, lebo v nej niekto plakal. Otvoril som dvere a ten pohľad sa mi vryl do pamäti. Moja posledná opatrovateľka, Chia´Li, ležala na zemi. Všade bola krv. Otec sedel za stolom a niečo čítal. Nevšímal si, ako na jeho koberci jeho muži mlátia bezbrannú ženu obuškom. Ja... vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Od maminej smrti sa vo mne hromadil hnev. V tom momente som vybuchol. Vrhal som sa vpred a zaútočil na toho hajzla, ktorý ju bil. Nikto z nich to nečakal...“ odmlčal sa a v očiach mal neprítomný výraz.

„Mhm, no v skratke, prestal ju biť a ja som otcovi vykričal veci, ktoré... Povedal som mu, že niečo takéto by mama nikdy nechcela a nedovolila by mu to spraviť. To bolo prvýkrát, čo som sa mu postavil. Vtedy som prišiel na to, že drvivá väčšina mojich bývalých opatrovateliek bola buď predaná alebo jednoducho umlátená na smrť. Nevieš si predstaviť, aké to bolo. Vedieť, že všetky tie ženy skončili tak, ako skončili, len kvôli mojej debilnej snahe ukázať, že sa viem o seba postarať sám...“ zmĺkol. Ani po rokoch sa s tým nevyrovnal. „Odvtedy som nemal nijakú opatrovateľku. Navyše otca môj výstup natoľko prekvapil, že si vstúpil do svedomia. Tiež tomu veľmi pomohol fakt, že sa mu podarilo zničiť vraha mojej mamy.“

„Zabil ho,“ konštatovala som, ale Tony len znechutene pokrútil hlavou.

„Zabil ich. Maminho vraha – muža, čo vystrelil – dostali ešte v ten týždeň. Ale ľudí, čo si jej vraždu objednali až v tom období. Bola to konkurenčná, mafiánska rodina. Zabil každého z nej. Nik neprežil. Dospelí, deti... všetci padli. Vtedy konečne našiel svoj pokoj. Aspoň čiastočný. No už nikdy nebol ako predtým. Áno, potom vraždil menej, dokonca sa opäť začal smiať, ale už nikdy... Toto je zbytočné ti hovoriť. Nikdy to nepochopíš. A buď rada. Môj svet je tak diametrálne odlišný od toho tvojho. Tebe môj otec musí pripadať ako monštrum a skutočnosťou je, že ním bol... ale na mafiánske pomery je v podstate normálny.“

„Máš pravdu, pre mňa je to monštrum,“ priznala som a v jeho očiach sa mihol tieň smutného pochopenia. „Človek, ktorý zabíja je monštrum!“ Nechápem, ako ho môže brániť! Už len z toho, čo mi teraz rozprával som pochopila, že by som s ním nikdy nechcela ostať sama... Ten človek je monštrum! Dokazuje to aj fakt, že dovolil, aby si Tony prežíval, čo si prežíval.

„O tom sa s tebou hádať nebudem,“ povedal, ale ja som mu v očiach videla, že má na to iný názor. No nechala som to tak. Fakt by som nechcela, aby sa nám do rozhovoru priplietla filozofická otázka: „Zabiť či nechať žiť?“

„Ale to je len polovica príbehu,“ oznámil. „Nastala doba, kedy som... no, kedy som sa začal mlátiť so spolužiakmi a bolo jedno o čo. Podstatné bolo, že som sa bil.“ Fajn, tak tomuto neverím. Alebo možno hej, ale príde mi to neuveriteľné! „Mal som trinásť a veľmi sa mi páčilo jedno dievča. Volala sa Caroline. Bola pekná, ale hlavne milá a dobrá. A jasné, že sa nepáčila len mne. Jej ďalší nápadník sa volal Awer. Bol to obyčajný chalan. Raz sme sa pochytili vážnejšie, ako inokedy a ona sa do toho zaplietla,“ odmlčal sa a potom sa mi pozrel do očí. „Skončilo sa to veľmi zle. Snažila sa nás od seba odtrhnúť, ale nepodarilo sa jej to. Ja – bola to nehoda. Zakopol som a padol. Udrel som sa do hlavy a stratil vedomie. Prebral som sa až o ďalší týždeň, ale bolo neskoro. Awera... Otec naňho poslal svojich mužov a oni to prehnali. Zabili ho. Zabili trinásťročného chalana, kvôli niečomu, začo nemohol! A to nebolo všetko. Caroline tam vtedy bola tiež. Snažila sa ho brániť, ale nakoniec skončila ešte horšie ako on. Jeden z otcových mužov ju odstrčil bokom, ale spravil to takým spôsobom – takou silou... Asi zakopla. No podstatné je, že si poškodila miechu. Ochrnula na celom tele a po dvoch rokoch zomrela,“ zmĺkol.

Hľadela som naňho neschopná slova. To, čo si vytrpel... Bol... jediné slovo, čo ma napadalo bolo chudák. Úbožiak s príšernou minulosťou. Bolo mi ho tak ľúto! A ja sa tu trápim kvôli otcovi. Veď ten môj je oproti tomu jeho anjelik.

„Tony, nič z toho, čo sa stalo, nie je tvoja vina!“ zvolala som rozhodne, ale on sa len slabo usmial.

„Ale je, Simone, je. Nebyť mňa, nič by sa im nebolo stalo.“

„To nie je pravda! Za to všetko môže tvoj otec! Tak sa neopováž obviňovať! Rozumieš?!“

„To nejde, Simone... ale ešte stále som neskončil. Pýtala si sa ma, prečo som taký, aký som? Tak presne pre toto. Po čase som sa naučil, ako obchádzať otcov dozor. Ako sa stať sebestačným. A keď prišiel Treyov gang? Nechal som ich. Nechcel som mať na svedomí ďalšie životy. Keby som sa začal sťažovať... mohli by skončiť rovnako ako oni. Ale teraz si uvedomujem, že som urobil chybu. Snažil som sa byť nenápadný, aby som nelákal pozornosť. Snažil som sa byť obyčajným chalanom, ktorého zaujíma len učenie... ale nepomohlo to...“ odmlčal sa a na tvári sa mu usadil zvláštny, tvrdý výraz a ja som začínala mať zlé tušenie.

„Tony, čo si spravil?“ chcela som vedieť. Uprel na mňa svoje zelené oči.

„Zariadil som, aby ma už nechali na pokoji. A teba tiež,“ priznal a mne sa postavili chĺpky dupkom.

„Čo si spravil?!“ zopakovala som.

„Neboj sa. Nezabil som ich. Len som im vrátil to, čo oni robili mne a iným deckám. Dal som ich zmlátiť a Treya som si nechal pre seba.“ Škodoradostne sa usmial. Ten úsmev sa mi ani najmenej nepáčil. „S ním už problémy nebudú,“ ubezpečil ma, ale aj tak ma neupokojil. „Prečo sa tak tváriš?“ spýtal sa po chvíli. „Veď ty sama si chcela spraviť to isté!“ pripomenul mi.

„Chcela, ja len... teraz sa bojím o teba,“ priznala som.

„Prečo?“

„To ešte neviem,“ povedala som popravde. „Ale keď na to prídem, tak ti poviem.“ Nastalo ticho, ktoré prerušil až on.

„Tak čo, pripadá ti moje vysvetlenie dostatočne opodstatnené?“

„Pripadá, ale mal si pravdu. Radšej by som ho nebola počula,“ zvolala som a na perách sa mi podarilo vykúzliť slabý úsmev.

„To ti verím. Nie je to nič, čo by sa dobre počúvalo.“

„Nie, nie je,“ súhlasila som.

Opäť nastalo ticho, ktoré opäť prerušil on.

„Priatelia?“ spýtal sa s nádejou a oficiálne ku mne natiahol ruku. Chvíľu som na ňu len hľadela, ale nakoniec ju priala a pevne zovrela.

Pozrela som mu do očí a zvolala: „Priatelia!“

Vydýchol si. Čo? Žeby sa bál, že ho odmietnem? To by som nemohla spraviť. Nech už mal akéhokoľvek otca on bol dobrý!

„Simone,“ ozval sa po chvíli.

„Hm?“

„Mám na teba jednu prosbu,“ začal a ja som zvedavo nadvihla obočie.

„Akú?“

„Vyhýbaj sa môjmu otcovi,“ žiadal.

„O to ma prosiť nemusíš.“

„Ja viem, ale aj tak som to musel povedať. Je to dobrý otec, ale nebezpečný človek. Vážne sa mu vyhýbaj.“

„Rozumiem,“ pritakala som. „A mám sa vyhýbať aj vášmu domu?“

„Najradšej by som povedal nie, ale bude lepšie, keď budeš. Neboj, ja ti vždy poviem, kedy nie je doma a potom si tam budeš môcť chodiť kedykoľvek sa ti zachce,“ sľúbil.

„A čo ľudia tvojho otca?“

„Tých sa báť nemusíš. Neublížia ti.“ Opäť nastalo ticho, ale tento krát som ho prerušila ja.

„Tony, teraz ma tak napadlo. Ako do vašej rodiny zapadá Florence?“ Tá malá, stará žena mi už dlhšie nedala spávať.

„Ona? Pokiaľ viem, tak u nás pracovala ešte v dobe, keď bol otec mladý. Vlastne ani neviem, či sa dá povedať, že pracovala. Ona je jednoducho súčasť rodiny. Je ako moja stará mama a popravde ti poviem, že ju mám radšej ako skutočnú.“

„Aha.“ Toto jednoduché slovíčko uzavrelo celý tento zvláštny rozhovor.

Naďalej sme sa rozprávali, ale ťažké témy už nepadli. Keď odišiel a ja som ostala sama, nastalo zvláštne ticho – no nie len v izbe. Akoby celé moje ja stíchlo. Stále dookola som si prehrávala náš rozhovor. Mnohé jeho časti mi pripadali neskutočné, ale nemala som inú možnosť ako im veriť. Nakoniec som to nechala tak, lebo som mala pocit, že sa mi z toho rozskočí hlava a pre zmenu sa začala venovať iným, vážnym otázkam a tou najvážnejšou bolo:

„Preboha, ako prežijem nasledujúce mesiace?“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 22 - Tonyho pravda: