Solitude: kapitola 21 - Matka a dcéra • OurStories.cz ~ naše povídky

Posledný úder prišiel. Simone príde aj o tú trošku pokoja, čo jej zostala.

01.09.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 814×

Tak som späť s novou časťou.

Ako čo najlepšie zhrnúť ten koniec? Jednoducho som to plánovala takmer od začiatku príbehu a to hlavne preto, lebo to, čo má prísť, bude kruté... Nestane sa to v najbližších kapitolách, ale stane. Chaotické? : ) Keď to príde, tak uvidíte. No, ale aby sme to oficiálne zhrnuli. Práve prechádzam do záverečnej časti príbehu, ktorý má ešte aspoň desať kapitoliek.

Dúfam, že sa časť bude páčiť a že zanecháte zopár komentov. : )

Sisa118

Kapitola 21

Zúrivým tresnutím som zavrela dvere.

„Áááárrr, nenávidím ho!“ skríkla som tak hlaso, až Eren ticho zavrčal. Uprela som naňho zmučený pohľad a zosunula sa k zemi. Prišiel ku mne. Silno som ho objala. Za tú dobu, čo ho mám, už stihol pekne narásť.

„Eren,“ šepkala som zúfalo. „Eren! Pomôž mi,“ prosila som, ale pridobre som si uvedomovala, že on mi nepomôže.

Ten haizel! Prečo zrovna on musí byť mojím otcom? Prečo? A čo bude s mojimi dnešnými plánmi? Čo bude s Dannym? Ja chcem byť s ním! Dnes v noci sme to mohli robiť znova, ale kvôli môjmu drahému fotrovi nemôžeme! Neostávalo mi teda nič iné, ako mu to oznámiť. Volala som, ale nezdvíhal. Asi ešte dospával a preto som mu poslala krátku SMS s vysvetlením.

Keď som sa ako-tak upokojila, uvedomila si ďalšiu vec – veľký balík s nápisom Dolce & Gabbana na posteli. So zaťatými zubami som odkryla jeho obsah. Boli v ňom jednoduché, čierne šaty po kolená s rukávmi po lakte. Výstrih bol decentný v tvare lodičky. Opatrne som ich vytiahla. Boli jednoduché - to áno, ale bola to tá nádherná, jednoduchá elegancia. Presne taká, akú mala rada moja mama.

Pozrela som sa na dno krabice a pohľad mi padol na malú, saténovú krabičku. Boli v nej šperky – strieborná, hrubšia retiazka s malou guľôčkou v strede, náušnice a náramok. Už teraz mi bolo jasné, že si náhrdelník nedám. Nemohol by predsa nahradiť mamine prstene! No to nebolo všetko, na čo fotrík minul peniaze. Nezabudol ani na topánky a tento krát to vážne prepískol! Preboha, to ma nepozná? Odkedy ja nosím lodičky? V mojom botníku je najelegantnejším kusom pár čiernych mokasín!

Pozrela som na hodinky. Bolo ledva čosi po pól deviatej! Čo budem robiť?!

Nakoniec som nejako zabavila a prečkala tú dobu do pól siedmej v relatívnom, psychickom zdraví, ktoré sa však razom oslabilo, keď som v určenú dobu zliezla dolu. Stačil mi jediný pohľad naňho a prišlo mi zle. Nenávidím ho a po dnešku ho budem nenávidieť ešte viac. Bol navlečený do elegantného, čierneho smokingu podľa poslednej módy.

„Si nádherná,“ pochválil ma, ale vzápätí mu pohľad skĺzol na striebornú retiazku. „Kde je tá, ktorú som ti dal?“ spýtal sa pokojne.

„Hore v izbe,“ vrátila som mu rovnakou mincou.

„Povedal som, že si oblečieš všetko,“ pustil sa do mňa, ale stále dokonale vyrovnaným hlasom.

„Nie, povedal si, že si mám obliecť šaty, čo sú u mňa v izbe. O šperkoch nepadlo ani slovo... vlastne ani o topánkach...“

Pochopil kam tým mierim a inteligentne sa stiahol. Asi by nechcel, aby som si k týmto „šatočkám“ obula vojenské bagandže alebo išla rovno bosá. Prišli sme do chodby a on si okolo krku omotal smotanový šál, zatiaľ čo ja som siahla po moju milovanú bundu. O sekundu neskôr mi zápästie zovreli jeho prsty.

„Tú ohavnosť si neberieš,“ oznámil mi, ale ja som ho ignorovala. Vytrhla som sa mu a z vešiaku zvesila moju koženku.

„Beriem,“ vyhlásila som a provokatívne pomaly si ju obliekala.

Aj v tomto prípade sa rozhodol ustúpiť. Múdro! Vyšli sme von a otec zamkol – čo bolo zbytočné, lebo celá táto štvrť bola podrobne strážená súkromnou security. Nastúpili sme do auta. Otec si na dnes povolal šoféra. Načo? Že by si rozhodol dať trošku do nosa? Auto sa rozbehlo a my sme sa v tichosti viezli na popravu. A to som ani nevedela, koľko je v tých slovách pravdy!

Ak ste si mysleli, že reštaurácia, do ktorej ma otec zobral bola totálne presladená a prepchaná zazobancami, ktorí po večeroch nemajú nič lepšie na práci, ako vysedávať po snobských reštikách, tak ste mali pravdu. Zlaté lemy, biele luxusné obrusy s výšivkami a drahé drevo - tak presne toto bola ona.

Alliaira praskala vo švíkoch od toho nehorázneho ega, ktorým disponovali všetci jej hostia (vrátane otca a s výnimkou mňa). Všade kam som sa pozrela sa mi naskytol pohľad na dokonalo upravené dámy, načačkaných pánov a neskutočne množstvo prachov – a to nehovorím len o tých tučných díškach, ale aj o oblečení a šperkoch.

Otec prešiel dopredu k pultu a oznámil svoj príchod. O minútu neskôr už pri nás stál jeden zo zamestnancov, aby nás „zaviedol“ k nášmu stolu.

„Štyri?“ nechápala som. Stôl, na ktorý som práve upierala pohľad bol štvormiestny. „To nemali stoly pre dvoch?“ pokračovala som sarkasticky.

„Mali. Nebudeme tu sami.“

„Nie? Nie je tu náhodou niečo, o čom si ma zabudol informovať?!“ štekla som šeptom.

„Je,“ odvetil dokonale vyrovnaným tónom, akoby som sa práve spýtala, aké bude zajtra počasie.

Ležérne sa posadil. Neusádzal ma, akoby sa patrilo. Vedel, že by som ho poslala do análneho otvoru.

„A!?“ zasyčala som stále stojac.

„A?“ potiahol a namiesto toho, aby mi venoval pozornosť, tak siahol po menu.

„A čo mi k tomu povieš?“

„Napríklad: Sadni si! Toto je päťhviezdičková reštaurácia, nie McDonald,“ schladil.

Cs, akoby som do Mekáča chodila!

„A čo ak si nesadnem, dokým mi nepovieš, o čo tu ide!“ štekla som.

„Nepoviem ti to, dokým si nesadneš,“ nevyjednával, jednoducho mi dal ultimátom.

„Vieš o tom, že si neskutočný hajzel?“ precedila som pomedzi zuby.

„Myslím, že to si mi už povedala.“

„Vážne? No v každom prípade neuškodí, keď to zopakujem,“ odsekla som.

„Mne nie. Ale tebe by mohlo,“ varoval ma.

„A ako?“ vysmiala som ho.

„Prestanem ti dávať vreckové,“ dodal.

„V pohode,“ odsekla som, ale len preto, aby som hrala formu. Predstava odstrihnutia od jediných príjmov sa mi nepáčila. Navyše nie teraz! Chýbalo mi už len pár desiatok dolárov na moju vysnívanú motorku!

Znudene odtrhol pohľad od menu a uprel ho na mňa. „Simone, sadni si. Nemám čas na tvoje pubertálne výlevy,“ uzemnil ma.

Neznášam ho! Ale nakoniec som sa aj tak posadila alebo lepšie povedané zvalila na stoličku tým najneelegantnejším spôsobom, začo som si vyslúžila káravý pohľad - a nie len od otca. On nad tým len pokrútil hlavou, ale pri vedľajšom stole moje „buranské spôsoby“ vyvolali tichú, no búrlivú debatu.

„Tak,“ začal otec, „čo si dáš?“

„Odpoveď,“ štekla som, ale on sa tváril, že nepochopil.

„Obávam sa, že nič také na zozname nemajú.“

„Vieš, niekedy si vážne myslím, že ti niekto stojí na kábli.“

„Pozor na jazyk,“ napomenul ma vyrovnaným tónom.

„Keď mi odpovieš, tak si možno dám.“ Možno, znamená len možno! Nič nesľubujem.

„O tom pochybujem.“

„Vieš čo? Preskočme tieto rečičky a dostaňme sa k jadru veci!“ vyzvala som ho zúrivo. Pozrel sa na hodinky.

„Porozprávame sa, ale až keď si objednáš.“ Ďalšie ultimátum? A to si myslí, že si nechám skákať po hlave od niekoho ako je on!?

„Objednám si až potom, ako mi odpovieš!“ Aj ja viem hrať túto hru, fotrík! Koniec koncov, bol si to ty, kto ma ju naučil.

„Hovorí ti niečo hlava rodiny!?“ spýtal sa vážne.

„A tebe niečo vtip o titulárnej a faktickej?“ Inak, ten vtip je fakt dobrý!

„Simone, toto bude ešte ťažký večer,“ oznámil a ja som sa v tom momente začala báť!

„Povedz mi to teraz!“ vyzvala som ho, načo si ťažko povzdychol.

„Dobre, poviem ti to. Dnes tu nebudeme jesť sami...“

„To si už vravel...“

„Ak ma necháš dohovoriť, tak sa dozvieš viac,“ napomenul ma, načo som mu rukou naznačila nech pokračuje.

„Tak, ako som povedal, dnes tu nebudeme jesť sami. Dnes budeme mať spoločnosť.“ Už len tón, akým to povedal, neveštil nič dobré.

„Akú spoločnosť?“ spýtala som sa a obavy v mojom hlase boli viac než zreteľné. Dlho sa mi pozeral do tváre.

Niečo v nej hľadal. Čo? To mi ostalo záhadou, ale keď to nenašiel, ťažko si vydýchol a preplietol prsty rúk. Potom vyslovil vetu, ktorá mi mala dosrať život ešte viac, ako už bol.

„Dnes ti predstavím svoju snúbenicu,“ oznámil mi a ja...

No, keby som v tom momente mala dostať infarkt, ani najmenej by som sa nečudovala. Čo? To! Kurva! Povedal?!

Otvorila som ústa. Môj mozog sa stále bránil. Nechcel to prijať. Odmietal akceptovať informáciu, ktorú mi práve zdelil. Ja, bola som v totálnom šoku... a nie len to. Dostávala som sa na okraj priepasti, z ktorej už viac nebolo návratu. Bolo to ako balansovať na tenkej nitke nad kilometrovou hlbinou - a bolo len otázkou času, kedy sa tá nitka pretrhne. Ja, nevedela som, čo robiť a preto som tam len sedela a nedýchla.

„Dýchaj!“ napomenul ma otec prudko a v hlase mu zaznievali obavy. Urobila som tak, ako kázal, ale to len preto, lebo mi začínalo búšiť v ušiach. Srdce sa rozbehlo na plný plyn.

On... ja... ona? On... ja... ona! On... ja... ona!

V útrobách lepky mi začalo dunieť. Cítila som v nej neskutočný tlak, akoby mi vnútri nej vybuchla bomba. Tlaková vlna mi teraz drvila tkanivo a snažila sa preraziť kosti.

Ja sa mám stretnúť s jeho snúbenicou? Jeho snúbenicou? Snúbenicou? Toto jediné slovo mi neodbytne rezonovalo v ušiach. Nemohla som myslieť na nič iné.

Trhavo som vydýchla a v pravačke zovrela príborový nožík. Čo som s ním chcela spraviť? To som zatiaľ netušila. On má snúbenicu? To nie je možné! Nie! Nemohol tak rýchlo zabudnúť na mamu! Veď ona bola dokonalá! Ako si mohol za ňu nájsť tak ľahko náhradu? Ako? Nedokázala som to pochopiť.

„Nie.“ Toto jediné trojhláskové slovíčko bolo naplnené všetkými mojimi emóciami. Vyjadrovalo hlboké zúfalstvo, žiaľ, sklamanie, ale aj hnev a rodiacu sa zúrivosť. „Nie!“ zrevala som vzápätí a vyskočila na nohy. Mnohé pohľady sa otočili mojim smerom. Mnohé ma ticho napomínali a kárali, ale mne to bolo jedno. Teraz som vnímala len jedinú vec. Jeho neodpustiteľnú zradu. „Nie! Ty nemôžeš byť zasnúbený!“ zrevala som. Už len tá predstava mi drásala vnútro. Bolo to niečo neskutočné. Bolo to... nemožné!

„Nerob scény a sadni si!“ napomenul ma, ale bolo mi jasné, že sa bojí. Otázkou len ostáva, čoho. Bojí sa o mňa? Bojí sa toho, že sa už konečne nervovo zrútim? Alebo je to len strach o jeho dokonalú reputáciu?

„Nie, nesadnem si!“ štekla som frustrovane, pričom sa do môjho hlasu začínalo vpíjať šialené a skutočne nefalšované zúfalstvo. „Nesadnem si! Otec, prosím, povedz, že to nie je pravda!“ Takmer som plakala. Bolesť hlavy sa stupňovala. Pomaly sa približovala až k srdcu.

„Simone, sadni si,“ naliehal a tento krát jeho hlas už neoplýval tým dokonalým, vyrovnaným tónom. Zdesene mi hľadel do tváre. Čo v nej videl? Zdesenie? Strach? Zúfalstvo? Šialenstvo? Alebo všetko toto a ešte viac?

Ja... už toho bolo na mňa priveľa. Nevytrpela som si dosť? Nedostala som už dosť faciek? Nestačilo to? Prečo to nestačilo? Prečo ma stále niekto skúša? Ale ja nemám neobmedzené limity! Aj ja mám svoje mantinely, do ktorých jednoducho musím naraziť. Bariéry, cez ktoré sa nedostanem. Znesiteľnosť tohto všetkého má svoje hranice, za ktorými sa nenachádza nič iné, len vyprahnutá pustatina zničeného duševného zdravia! To si to nikto okrem mňa neuvedomuje? Ja nie som nijaký skurvený super hrdina! Som obyčajné dievča! Tak si to, prosím, konečne uvedomte! Ja som len ja! A práve moje ja už nevie ako ďalej. Už jednoducho nevládze.

Zosunula som sa na stoličku a dezorientovane klipkala očami.

„Prečo mi to robíš?“ spýtala som sa nevládne. Pripadala som si ako storočná starena a nie ako sedemnásťročné dievča. „Prečo?“ šeptala som. Ovinula som si ruky okolo ramien a objala samú seba.

„Nerobím to pre seba, Simone,“ snažil sa ma uchlácholiť – upokojiť, ale vôbec mu to nešlo. Vlastne to ešte všetko niekoľkonásobne zhoršil.

„Tak pre koho?“ hlas sa mi neovládnuteľne lámal.

„Pre teba. Už tak dlho si bez matky. Potrebuješ niekoho, kto by ťa viedol – niekoho, komu by si sa mohla zdôveriť - kto by s tebou mohol tráviť čas, keďže ja nemôžem,“ naliehal, ale ja som jeho dôvodom nerozumela.

Načo by mi bol niekto taký? Veď ja predsa takých ľudí už mám! Doma - mám rodinu, ktorá ma miluje. Doma mám moju vlastnú rodinu! Oni by to pre mňa všetko spravili! Ale veď to bol on, kto ma od nich odtrhol! Tak prečo mi teraz za nich hľadá nefunkčnú náhradu?

„Gizelle s tým problém mať nebude. Už teraz ťa má rada. Ver mi, aj ty si ju jedného dňa zamiluješ,“ tvrdil mi a vo mne sa v tom okamihu zdvihla všetka žlč.

„Ja nikdy nebudem milovať nejakú americkú kurvu! Ona mi nikdy nenahradí mamu!“ skríkla som.

„Už raz som ti povedal, aby si sa o nej tak nevyjadrovala! Je to tvoja budúca mama!“ zvolal, ale v jeho hlase chýbal akýkoľvek náznak hnevu. Nemohol sa hnevať. Nie keď videl, ako mizerne na tom som. Aspoň toľko otcovskej lásky v ňom ostalo. Aspoň toľko ostalo z toho človeka, čo som kedysi tak obdivovala a milovala.

„Nikdy to nebude moja mama. Nikdy. Bude to len kurva, ktorá sa ti votrela do postele!“ štekla som a od okolitých stolov sa ozvalo pohoršené mrmlanie.

Nevnímala som ho. Neostávali mi na to sily. Bola som v koncoch. Toto bol jednoducho koniec... a ja sama som ho vítala s otvorenou náručou. Chcela som, aby prišiel, aby ma pohltila temnota blaženého nevedomia. Aby som prestala vnímať. Toto všetko bolo na dosah – bezvedomie obmývalo okraje môjho vedomia, ale ešte stále ma nezaplnilo. Ešte nie. Musela som vydržať... už len pár úderov. Len pár, hovorila som si v duchu a príde.

„Pane,“ ozvalo sa mi pri uchu. Čašník, ktorý mal náš stôl na starosti, dorazil. „Mám slečne priniesť niečo na upokojenie?“ spýtal sa s obavami v hlase. Na rozdiel od ostatných mnou nepohŕdal, ale naopak – mal aspoň minimálny záujem o moje blaho. Alebo len vedel dobre predstierať?

„Áno,“ potvrdil otec pohotovo.

„Ja nič nepotrebujem!“ okríkla som ho a prudko sebou trhla vpred. Nemala som to robiť, lebo v tej chvíli mi prišlo neskutočne zle a ja som sa musela zachytiť o hranu stola.

„Simone, si v poriadku?“ zvolal vydesene otec, zatiaľ čo čašník rýchlo odbehol preč.

„Povedz, že to nie je pravda!“ naliehala som.

„Simone, Gizelle sa k nám zajtra nasťahuje,“ oznámil mi súcitne, ale jeho súcit bol to posledné, čo som potrebovala. Ďalší úder pod pás. Prudko som vydýchla a hlava sa mi nepríjemne zatočila.

No tak, revala som v duchu. Poďte, udrite si ešte! Ja som aj tak v koncoch.

Nemala som to chcieť. Nemala, lebo ten najkrutejší úder ešte len mal prísť. Čašník sa vrátil a na podnose niesol vodu a lieky. Otec sa po ne načiahol, ale to nebolo všetko.

„Pane, slečny Kaineové dorazili,“ oznámil mu, načo ho otec prepálil zhrozeným pohľadom.

Moje vnútro spravilo salto. Otočila som sa ku vchodu od reštaurácie. Stáli tam. Obe dokonale krásne. Obe dokonalo pripravené. A obe som dokonale nenávidela. Ich dlhé svetlé vlasy sa leskli vo svetle lámp a šaty mierne povievali v otvorených dverách. Tak toto bola posledná facka, úder, podpásovka. Vydýchla som a pohľadom prešla po matke a dcére. Gizelle a Larrisa Kaineové.

To bol ten zlom. Okamih, kedy som skočila do priepasti - kedy sa niť pretrhla. Stratila som vlády nad vlastným telom. Cítila som, ako sa nemohúce telo zosúva zo stoličky, ako klesá a dopadá na vyleštenú, smotanovú podlahu. Dopad bol tvrdý, ale ja som bolesť necítila. Necítila som nič, len to nesmierne šialené zúfalstvo. Poslednýkrát som zaklipkala očami. Videla som, ako sa čašník za mnou vrhá a ako otec s neskrývaným strachom robí to isté.

No mne to bolo jedno. Upadala som do seba. Ponárala som sa do prívalových, čiernych vĺn. Sťahovali ma stále nižšie a nižšie, až ma celú pohltili a ja som prestala vnímať. Konečne sa stalo to, po čom som tak túžila. Zaspala som a už nikdy viac sa nechcela prebudiť.

Blažené bezvedomie...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování