OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 20 - Milovať a nenávidieť

20.08.2014 (14:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 762×

Tak opäť som tu s ďalšou kapitolou. :) Dúfam, že sa bude páčiť aj keď mne príde tak trochu nudná... ale čo už. Čo sa týka intímnych chvíľ medzi Dannym a Simone, tým bude venovaná samostatná kapitola.

Ďakujem za komenty a hádam sa aj tejto nejaké ujdú :D.

Kapitola 20

Bola som mokrá. Ale teraz nemyslím ten stav spojený so sexuálnym aktom, ale skutočne mokrá. To, čo na mňa Larrisa vyliala, sa rozpilo a teraz sa mi košeľa lepila na prsia. Danny z nich nedokázal odtrhnúť zrak a mne to na jednej strane hrozne liezlo na nervy, ale na strane druhej aj pekelne lichotilo. Ani neviem, ako sa nám podarilo dostať sa do jeho spálne. Po tom bozku sa pre mňa zastavil čas. Danny sa teraz nakláňal nad zásuvkami jednej zo skríň a hľadal niečo, do čoho by som sa mohla prezliecť.

„Máš niečo?“

„Nič pre teba. Len veci v mojej veľkosti,“ odvetil a ja som netrpezlivo prestúpila. Bola som neskutočne nabudená. Príliš živá. Takto som sa ešte necítila. Bolo to, akoby každá bunka v mojom tele čakala na mne neznámy impulz.

„Je jedno, čo to bude!“ zvolala som a on, na moje naliehanie, vytiahol obrovskú, bielu košeľu. No, pre mňa obrovskú, jemu by bola akurát. Vystrel sa a pristúpil ku mne. Podával mi ju, ale látke v ruke nevenoval pozornosť. Tá sa stále upierala na vypúlené kopce, dokonale obkreslené tenkou látkou.

„Danny, tá košeľa!“ pripomenula som mu, keď ju nechcel pustiť, no môj hlas znel priveľmi zastreto nato, aby som to myslela vážne. Na chvíľu zdvihol pohľad.

„Vážne ju chceš?“ spýtal sa chrapľavo a ja som nebola zas až taká neskúsená, aby mi nedoplo, ako to myslel. Malo ma to nasrať... malo! Ale dnes sa moje ja správalo zvláštne. Jeho poznámka ma vzrušila a zapálila oheň tam, kde ešte nikdy nehorel. V mysli sa mi rozbehlo množstvo myšlienok a navzájom sa prekrikovali a naťahovali, aby som im venovala dostatočnú pozornosť.

Vážne? Mám to spraviť? To je to, čo chcem? pýtala sa jedna z nich.

A prečo nie? štekla iná. Veď mám sedemnásť! To je hádam dosť na to, aby som sa konečne s niekým vyspala!

Ale je to Danny! Tvoj kamarát! prízvukovala mi ďalšia.

No a? Bozkávali sme sa. Z toho kamarátstvo už nikdy nebude!

Ale nebudem... čo ja viem? Je to správne vyspať sa s ním?

Ser na to, čo je správne a ber, čo sa ponúka!

Ale nie je to...

Kurva, holka, je to kus. Natiahni ruku a zvaľ ho konečne na tú obrovskú posteľ, nech môžeme začať! zrevalo na mňa moje zvrátené a v tejto chvíli najsilnejšie, ja. Zvyšok mojej osobnosti sa mu bez váhania podriadil. Tak je to správne. chválila som samú seba, keď som sa k nemu dravo natiahla a začala ho bozkávať. Na výčitky bude čas neskôr!

oooOOOOooo

Ranné svetlo mi jemne pohladilo zavreté viečka. Moje unavené telo ležalo na cudzej posteli, v cudzej izbe, bez jediného kúska oblečenia. Chrbtom sa pritláčalo k pevnej hrudi. Dvíhala sa a klesala v pravidelnom rytme nádychov a ja som sa jej prispôsobila. Vo vnútri som cítila vysiľujúcu, no zároveň príjemnú bolesť. Trvalo ešte dlho, než som sa skutočne prebrala zo snového sveta a urobila som tak ako prvá. Opatrne som odsunula ruku, čo mi ochranársky spočívala na bokoch a posadila sa. Obzrela som sa cez plece. Bol taký krásy. Pokojný, jemný. Takto chlapov možno vídať len keď spia. Ostré črty nádhernej tváre mi razom pripadali chlapčenskejšie. Hruď mal odokrytú, ale biela prikrývka mu kryla isté partia, takže najnižšie som mohla vidieť len tmavý trojuholník chĺpkov na spodnej strane brucha. 

Zahryzla som si do pery, keď sa mi pred očami rozbehli výjavy z včerajšej noci. Nechápem jednej veci... ako a hlavne prečo, som to tak dlho odkladala!? Áno, spočiatku to bolelo, ale ani zďaleka to nebola taká neznesiteľná bolesť, ako som si predstavovala. Dokonca aj teraz by som si veľmi rada dala repete. Na perách sa mi pohrával slabý úsmev, ktorý dokonale odzrkadľoval moje pocity. Venovala som mu posledný podhľad a postavila sa.

Bol to zvláštny pocit - stáť nahá v jeho izbe, pričom on bol len meter odo mňa. Jednoducho zvláštny. Ale čo, bol hlavne príjemný!  V rýchlosti som pozbierala všetky svoje veci a navliekla sa do nich. Košeľa už uschla, ale pamiatka na Larrisine besnenie tam stále bola.

Popravde, nevedela som, čo mám robiť. Mala som tu ostať a počkať, kým sa zobudí? Mala odísť? Na jednej strane som si pripadala divne - vyspala som sa s ním. Už nikdy to nebude také, ako predtým, ale na strane druhej, bola som zvedavá ako sa to zmení. Ako sa zmení môj poľutovania hodný život.

Nakoniec som sa nerozhodla ani pre jednu zo spomínaných alternatív. Prišla som k posteli a vyliezla na ňu. Ruky som mu položila povedľa pliec a pozerala sa priamo do jeho pokojnej tváre. Jemne som ho pohladila po líci a potom ho pobozkala. Mierne sa pomrvil, ale nezobúdzal sa. Neprestávala som. Teraz moje bozky vyhľadali nos. Jeho prejavy boli čím ďalej tým viac živšie, ale skutočne sa prebral až vtedy, keď som mu priložila pery na pery. Rozospato zaklipkal viečkami a ja som pod perami cítila jeho úsmev. Odtiahla som sa a vystrela sa v sede. Položil mi ruky na boky. Bože, bol taký zlatý! Ako rozospaté šteniatko!

„Tak, takto by som sa chcel prebúdzať každý deň!“ vyhlásil zatiahnutým hlasom a ja som sa pousmiala.

„Možno aj budeš,“ šepla som a opäť ho pobozkala. Jedna z jeho rúk mi zablúdila pod košeľu a vzápätí nespokojne vydýchol:

„Musíš byť oblečená?!“ protestoval plačlivo.

„Musím,“ pritakala som. „Predsa by som nechcela, aby si sa ma prejedol,“ uťahovala som si z neho, ale jedinou odpoveďou mi bolo nesúhlasné mravčanie.

„To sa nikdy nestane!“ vyhlásil odhodlane.

„Len aby, len aby!“

Chcel by pokračovať a opäť zo mňa postŕhať každučký kúsok oblečenia, ale bohužiaľ, ja som to isté v pláne nemala.

„Danny,“ zahriakla som ho. „Musím ísť.“

„Čo?“ zarazil sa a vzápätí mi venoval ublížený pohľad.

„Musím ísť,“ zopakovala som.

„Kam?“ chcel vedieť a ja vážne nechápem, prečo to povedal takým podozrievavým tónom.

„Že by domou?“ odvetila som otázkou, čo bola čiastočne pravda. Musela som ísť domou skontrolovať Erena, ale hlavným dôvodom bol fakt, že som sa chcela vyhnúť kapele, ktorá teraz  pravdepodobne vyspávala opicu.

„A to nemôžeš ísť neskôr?“ spýtal sa nešťastne.

„Jasné, že môžem.“ V jeho očiach sa rozhoreli plamienky nádeje. „Ale to by som sa nevyhla kapele.“

Nechápal.

„Prečo sa chceš vyhnúť kapele? Oni vedia, že si tu spala,“ prezradil a ja som sa mierne – z mne neznámeho dôvodu – začervenala.

„Ešte nie som pripravená na to, aby som to takto oficiálne oznámila,“ vysúkala som nakoniec zo seba.

„Prečo?“ zatiahol nešťastne a ja som mu to ani za ten svet nevedela dostatočne vysvetliť.

„Lebo... ja... ešte nenastal ten správny čas.“ Nachvíľu som sa odmlčala a vzápätí prosene dodala. „Danny, prosím, netlač zbytočne na pílu. Ja... ešte nikdy som priateľa nemala a... no jednoducho si na tento fakt najskôr musím zvyknúť sama a až potom to oznámim celému svetu,“ prosila som a toto bolo to najlepšie vysvetlenie, aké som mu mohla poskytnúť. Zamračil sa.

„Vy ženské ste hrozne zložité!“ posťažoval si a ja som vedela, že kapituloval. Radostne som ho pobozkala na pery. Prekvapene vydýchol, ale než stihol akokoľvek reagovať už som stála na nohách a mierila k dverám.

„Počkaj!“ zvolal za mnou. „Kam ideš?“

„Domov?“ Nechápavo som nadvihla obočie. Danny, dúfam, že netrpíš sklerózou!

„Nemám ťa zaviesť?“ nadhodil, ale ja som len záporne pokrútila hlavou.

„Netreba, zavolala som si taxi.“

„Kedy sa uvidíme?“ chcel vedieť a moje pery sa zvlnili do tajomného úsmevu.

„Čoskoro.“

„Mohla by si to trochu špecifikovať.“

„Možno ešte dnes, alebo až pondelok v škole. Nechaj sa prekvapiť.“

„Dnes?“ chytil sa a v očiach mu vzplanula túžba. „A čo tak dnes večer?“

Chvíľu som sa tvárila, že premýšľam, ale nakoniec povedala: „Dnes večer. Tak premýšľaj čím ma očaríš,“ vyzvala som ho s úsmevom a vyšla von. Ticho som za sebou privrela a už teraz som sa na večer tešila. Vážne veľmi, ale veľmi tešila!

Ako som predpokladala ich dom bol prázdny. To všade prítomné ticho mi poriadne začínalo liezť na mozog a preto som bola rada, keď som zasadla do žltého auta, v ktorom hralo rádio. Spokojne som sa oprela o sedadlo a nechala spomienky nech mi zaplavia hlavu, keď v tom si si uvedomila jednu vec. Hlas speváka mi pripadal až príliš povedomí a mal byť prečo! Tá pieseň bola od Daiwishu! Od nich som počula len málo pesničiek. Neviem, z nejakého dôvodu som ich nevyhľadávala, lebo potom som si vždy nechcene uvedomila, že Danny nie je len obyčajný chalan, ale hviezda, po ktorej pasú milióny báb! A to isté ma napadlo aj teraz. Mohol by mať ktorúkoľvek! Mohol by mať modelky, speváčky, herečky... tak prečo chce mňa? Ja nie som ničím zaujímavá! Možno som vcelku pekná a mám aj peniaze (či skôr môj otec ich má), ale inak sa považujem za obyčajnú babu zo stredu Európy!

S veľkým vypätím sa mi tieto myšlienky podarilo zatlačiť do úzadia. Vystúpila som a uprela pohľad na moju osobnú mučiareň. Predzáhradka ticho vyjadrovala opustenosť domu za ňou. Toto nebol domov. Nemohol byť.

S ťažkým povzdychom som vošla dnu. Očakávala som, že v ňom opäť budem sama – teda ak nerátam Erena – ale mýlila som sa.

„Kde si bola?“ Otázka nečakane priletela od jedálenského stola. Otec sedel za jeho vrchom a čítal raňajšie noviny.

„Preč,“ zaznela mierne prekvapená odpoveď. Vážne som nečakala, že ho uvidím tak skoro. Veď náš mesačný priemer je (áno, počítala som to) 2, 72 stretnutia – keď na to ideme aritmetickým priemerom.

„Kde preč?“ chcel vedieť. Bol naštvaný a to mi bolo jasné. Nikdy po mne nekričal, akoby aj mohol – lebo to by som vzápätí ja nakričala naňho – ale mne stačila tá pevná póza.

„Vážne to chceš vedieť?“ provokovala som. „Lebo, väčšinou sa o takéto veci nezaujímaš.“

„Včera som ti povedal, že do desiatej budeš doma!“

„A ja, že: Kým vieš snívať, tak...“ zatiahla som nevinne, ale moje divadielko ho asi neobmäkčilo.

„Prestaň!“ zahriakol ma chladno. „Ja som s tebou husi nepásol!“ zvolal, myslím jednu z najobľúbenejších viet slovenských rodičov.

„Ani ja s tebou, otec. To by si si na to najskôr musel nájsť čas!“ Ako krásne ho viem v jednej vete uraziť a zároveň mu pripomenúť ako zanedbáva rodičovské povinnosti! Nasrala som ho. Jop, tak sa nemá vypytovať. Jeho vina.

„Kde si bola?“ spýtal sa znovu, pričom sa predklonil dopredu a oprel lakte o dosku stola. Znechutene som sa uškrnula, ale predsa len odpovedala.

„U Dannyho. A čo iné si si myslel?“

„Povedal som ti...“ presne som vedela, čo chce povedať.

„A ja som ti povedala, že na to, čo chceš ty, z výšky kašlem!“ štekla som.

„Simone, už toho mám dosť! Správaš sa... Všetky dobré spôsoby, ktoré do teba Sophia...“ nedopovedal.

„Nepovažuj sa brať mamine meno do úst! Nemáš na to právo!“ vybuchla som ako sopka. Doteraz som mala príjemné ráno a stačí jediný rozhovor s ním a všetko ide do kytek.

„Mám na to rovnaké právo...“ opäť nedopovedal a zas mojou zásluhou.

„Ty máš právo? A na čo? Zradil si ju! Zabudol si na ňu a namiesto nej si si našiel nejakú americkú fuchtlu!“ vykríkla som. „Mne je už totálne jedno, čo sa s tebou stane, otec! Pre mňa si mŕtvy. Na jediné, čo čakám je moja osemnástka, aby som ťa už nikdy nemusela vidieť!“ skríkla som a na jeho tvári sa mu rozľahol ublížený výraz. Je mi jedno, ako veľmi som ho ranila. Je mi jedno, čo cítil, ja... ja len chcem, aby trpel tak ako ja!  Prečo tak nemôže trpieť aj on?

„Simone,“ zatiahol. „Ja...ja viem, že to máš ťažké,“ súkal zo seba ako z chlpatej deky. „Ale ja nechcem, aby si urobila niečo, čo by si potom mohla ľutovať,“ naliehal, ale pre mňa to boli len prázdne slová.

„Prestaň sa snažiť ovplyvňovať mi život... aj tak na to nemáš dosť času!“ precedila som pomedzi zuby a potom sa stalo niečo, čo ešte nikdy. Môj otec nad sebou stratil kontrolu. Prudko sa postavil a rukami sa zaprel o tmavý stôl. Zvláštne, ale jedáleň mi razom pripadala akási malá...

„A čo mám robiť!“ zhúkol zúfalo. „Čo mám robiť, Simone? Áno, mám málo času. Skutočne mám. A je mi vážne ľúto, že ho nie je dosť, ale inak to nejde!“

„No tak,“ zvolala som zhnusene. Prvotný šok ma prešiel a vlastne sa mi foter zhnusil ešte viac. Keby si aspoň stál za svojim! „Nevrav mi, že za celý mesiac máš len jeden voľný deň!“ vykríkla som. „Nevrav mi, že s ňou, nie si každý deň!“ obvinila som ho a na to nemal, čo povedať, iba:

„A keby som ho chcel tráviť s tebou, dovolila by si to?“ vyštekol, pričom dobre poznal odpoveď.

„Pred mesiacom, možno. Teraz? Ani keby mi za to platili!“ zvolala som ľadovo a rovnaký chlad, aký sa niesol v mojom hlase sa usadil aj na jeho tvári. Nejakým zázračným spôsobom, ktorý som ja nikdy nedokázala pochopiť, sa mu podarilo schovať svoje pocity za tvrdou maskou obchodníka. Zaťal zuby a elegantne sa opäť zniesol na sedadlo stoličky.

„Tak, dnes ti za to platiť nebudú,“ oznámil a ja som nechápala, kam tým miery.

„Čo?“

„Dnes pôjdeme na večeru,“ oznámil znova a mne sa v tej chvíli chcelo zvracať. Ja, on a večera? No myslím, že to sa rovná koncu sveta... Dúfam, že tá reštaurácia je poistená, lebo dnes budú lietať taniere!

„Nikam nejdem!“ zvolala som podráždene a on mi dokonale pokojným hlasom oznámil:

„Ale áno. Ideš.“ Natiahol ruku a znova v nej uchopil papier novín. Ja som naňho hľadela s otvorenými ústami neschopná slova. Ja tu ledva lapám po dychu a on si tu pokojne číta? Je jedno, že mu to pod povrchom vie, ale preboha, on nie je človek, keď to dokáže takto potláčať!

„Ja...“ vyjachtala som. „Ja nikam nejdem!“ dávala som prízvuk na každú slabiku, ale on len ležérne odtrhol pohľad od písmen a obrátil ho mojím smerom.

„Simone, ja o tom nediskutujem. Ideš a to je rozkaz,“ uzemnil ma.

„Zaujímavé, ale ja od teba príkazy neberiem!“ štekla som, no ani táto poznámka v jeho tvári neprebudila ani náznak nejakého citu.

„Odchádzame o pól siedmej. Na posteli máš šaty a to znamená, že si ich aj oblečieš. Uprav sa. Reštaurácia Alliaira je jedna z najdrahších reštaurácii v meste,“ rekapituloval príkazy bez toho, aby sa ma spýtal na môj názor. HAIZEL!!! „Ak nebudeš pripravená na čas, nedovolím ti odletieť na Vianoce na Slovensko a...“ na chvíľu sa odmlčal, aby jeho nasledujúce slová zaryli pekne hlboko. „...nepustím ťa tam ani cez letné prázdniny. Tiež sa rozlúč s vreckovým.“

Stála som tam neschopná slova. Do kútikov očí sa mi nahrnuli slzy, no nikdy z nich nevypadli. Nikdy by som na neznížila k tomu, aby som pred ním plakala! Nikdy!

„To, že ťa nenávidím, ti hovoriť nemusím,“ štekla som a hlas sa mi triasol.

„Nie, nemusíš,“ odvetil a  rukou mi pokynul, aby som odišla – hore, pripraviť sa.

Hrdo som zaťala sánku a vypla hruď.

„Ale to, že si haizel, ti rada poviem,“ zavrčala som.

Pomaly som vychádzala po schodoch, keď v tom ma niečo napadlo. Veta, ktorú som mu ešte nikdy nepovedala, ale v tejto chvíli som ju myslela stopercentne vážne. Ani neviem, prečo som ju doteraz nepoužila... aha, už viem - len pri pomyslení na ňu, som si pripadala ako zákerná sviňa, ale teraz mi je totálne jedno, čo mi bude svedomie vyhadzovať na oči. On si to zaslúžil!

„Nechápem, ako si ťa mama mohla zobrať,“ zatiahla som ľadovým hlasom. „Ona si zaslúžila niečo lepšie!“

Okrajom zorného poľa som sledovala jeho reakciu. Bola presne taká, akú som si želala. Na jeho tvári sa rozprestrel najskôr výraz prekvapenia a potom bolesti. Zaťal päste a papier sa na mnohých miestach skrkval.

Zásah!

Pomsta je sladká...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 20 - Milovať a nenávidieť: