Solitude: kapitola 2 – Rýchly spád • OurStories.cz ~ naše povídky

Rýchly spád, asi tak by nazvala Simone svoj nový život. Problémy začínajú stúpať a je len otázkou času, kedy dosiahnu pomyselnú hranicu znesiteľnosti. A to je len na začiatku.

30.03.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 836×

Dúfam, že sa bude páčiť a budem rada, ak zanecháte koment.

Sisa118

Kapitola 2

Je to oficiálne! Tento deň sa jednoznačne zapíše na prvé miesto, môjho čierneho zoznamu. Na každej hodine profesori chceli, aby som sa predstavila. Na každej jednej! No mám aj dobrú správu. Starý profesor občianky má české korene a ako jediný skutočne vedel, ako sa u nás žije! Hneď, od prvého momentu, sme si sadli. Dokonca sme si pokecali v rodnej reči. Decká len valili oči.

Teraz si to mierim do jedálne. Som úprimne zvedavá, ako tu varia (síce som chudá, ale na dobré jedlo si potrpím). Jedáleň je, ako inak, obrovská. Plná dlhých ale aj krátkych stolov.

Biela podlaha sa leskne. Dve steny sú presklené, zvyšné obyčajné. Na opačnej strane je pult s jedlom a tam si to, s prázdnym bruchom, mierim. Zoberiem si podnos a postavím sa do rady, no v tom sa miestnosťou rozozvučia hlasné, dievčenské vzdychy. Otočím sa k nim, ale vo výhľade mi bránia hlavy.

Zaujíma ma to len chvíľu, lebo rad sa posunie a mne sa naskytne pohľad na dnešné menu. Žalúdok mi spraví znechutené salto. Predo mnou sú na táckach naukladané hamburgery a iné vyprážané somariny. Mierne sa nakloním a s výdychom sa uvoľním. V prednej časti sú aj šaláty a ľahké kuracie mäso. Venujem im rýchli pohľad a so smútkom musím skonštatovať, že klasický, rímsky šalát nepodávajú.

Neva... dáme si kurací, alebo... z môjho vnútorného lamentovania ma vytrhne jemný dotyk na krížoch. A v nijakom prípade nie je nechcený! Prudko sa obrátim a tácom pretiahnem úchyla po ruke. Pohotovo ju stiahne späť. Zakloním hlavu, aby som sa dotyčnému mohla pozrieť do tváre a oči sa mi stretnú s párom hnedých. Znechutene si odfrknem, keď si uvedomím, na koho sa pozerám. Čo tu robí pán Nikto?

„Čo chceš!?“ zasyčím. Pán Nikto zarazene nadvihne obočie.

„Som v jedálni, tak asi jesť,“ odpovie inteligentne.

„Tak teda inak. Buď taký dobrý a drž si svoje pracky pozdĺž tela!“ zavrčím a otočím sa mu chrbtom. Jasné, že neposlúchne a ja mám sto chutí umlátiť ho podnosom. Mierne natočím hlavu tak, aby som dovidela na ruku dotýkajúcu sa mojich bokov.

„Ehm, stojí ti niekto na kábli, alebo máš také spomalené vedenie bežne?“ zavrčím.

„Nebuď zlá. A nehraj to ma mňa. Viem, že ma poznáš,“ zaspieva.

„Haa!“ vyfučím. „A odkiaľ by som ťa asi tak mala poznať?“

„Každá baba na americkom kontinente ma pozná!“

„Oh vážne? Sorry, ale ja nie. To bude asi tým, že som v Amerike zhruba štyri dni,“ objasnila som a vzápätí takmer začala skákať od radosti.

Konečne som sa dostala na radu a on ostal zarazene stáť na mieste. Ja som si zatiaľ vypýtala kurací šalát s francúzskou bagetou a ovocný čaj. Zasadla k jedinému voľnému stolu a dúfala, že to nie je jeden z tých pre vyvolených. Bol dosť vzadu a ničím nevynikal. Našťastie som mala pravdu. Pár miest odo mňa si sadol chalan s byfľošskými okuliarmi. Každú chvíľu po mne hádzal očkom a mne to začínalo byť pekelne nepríjemné. Neznášam, keď jem a niekto mi čumí do pusy. Prudko odložím príbor až sa ozve tiché cinknutie a prevŕtam ho nasratým pohľadom.

„Čo?“ vyšteknem o trochu prudšie, než som mala v pláne a chlapča sa začne dusiť džúsom.

„Ja, ja, ja...“ kokce.

„Pozeráš sa na mňa!“ obvinila som ho. „Čo chceš?“

Pozrie sa mi priamo do očí a ja si až teraz uvedomím, že pod tou škrupinkou sa schováva pekný chalan s plavými vlasmi a zelenými očami. Len keby nemal rovnátka a okuliare.

„Ja, ja, ja...“

„Áno, to si už povedal. Ale čo ty?“

„Ja...“ a zmĺkol. Áááá! Čo to s tými Amíkmi je?

„Fajn.“ Zmorene som si pretrela oči. „Začneme od začiatku, dobre?“ oslovila som ho o niečo jemnejšie. „Ja som Simone Mayor – tá nová a ty?“ Ticho. Toto je teda zmysluplný rozhovor! V tom momente som to vzdala.

„Antony Allen,“ ozval sa napokon, po asi minútovej pauze.

„Teší ma.“ To bol začiatok a koniec našej malej komunikácie. Po zvyšok obeda sme jedli potichu v príjemnom pokoji.

Ďalšiu hodinu som mala Geografiu. Nájsť triedu mi trvalo extrémne dlho a keď som sa do nej konečne dostala, bolo voľné len jedno miesto - vedľa Antonyho Allena.

„Zdravím,“ pozdravila som milo a zložila sa vedľa neho.

Prekvapene otvoril ústa, no nič nepovedal. V tej chvíli si to totižto do triedy nakráčal... alebo skôr nocúval, profesor a pritom ťahal podstavec s televízorom. Juji juji jé! Volajte na slávu modernej technológii! Pozeráme film.

Radosť mi kazilo len to, že som sa znova musela predstavovať a tento raz sa výsluch zameriaval hlavne na moju krajinu. Keď som si sadla vedľa Toniho cítila som sa ako vyžmýkaná špongia. Dvojhodinovka geo prebehla rýchlo a ja som si ani nestihla neuvedomiť, kedy som vyšla pred školu. Vedľa mňa nesmelo postával Tony. Nechápavo som k nemu obrátila hlavu.

„Tony, čo je?“ Za tie dve hodiny sme sa stihli vcelku spriateliť. Musím povedať, že tento chalan je na extrémne nesmelý a s dušou macka Pú. Ruka mu nervózne vystrelila do vlasov.

„Nič. Len... no neujde ti autobus?“ zatiahol.

„Nie a navyše máme rovnakú cestu,“ pripomenula som mu fakt, na ktorý ma upozornil on sám.

„No... ja tu mám ešte nejakú vec... takže...“ zarazil sa uprostred vety a vydesene šľahol pohľadom k prichádzajúcej skupinke. Skladala sa výlučne z chalanov. Na sebe mali svetre v školských farbách a už na pohľad mi bolo jasné, že sú to športovci.

„Ále, koho to tu máme? Allen má babu?“ zatiahol ten vpredu. Netrvalo mi dlho, než som si dala dve a dve dokopy.

„Simone. Odíď,“ šepol Tony, ale ja som záporne pokrútila hlavou. Ja nenechám priateľa (alebo kohokoľvek, kto sa nemá ako brániť) v štichu. Nikdy som to nespravila a teraz s tým odmietam začať!

„To ťa máme zmlátiť pred ňou?“ zaškeril sa druhý. „To chceš, aby videla, aký si slaboch?“

„Simone, prosím.“

„Nie!“ zavrčala som definitívne. Som samovrah a viem to - každý inteligentne zmýšľajúci človek by zobral nohy na ramená, ale ja nie! Ja sa musím riadiť svojim za vlasy pritiahnutým kódexom!

„Hm, to je veľmi odvážne,“ prehodila som nezaujato. „Piati na jedného. Tomu sa vraví sila. Povedzte, vedia vaši rodičia, akých poserov priviedli na svet?“ vysmiala som ich a všetkým ako na povel stvrdol výraz.

„Dávaj si pozor na ústa, maličká. Inak by sa mohlo stať, že cez ne dostaneš,“ varoval ma najmohutnejší a pravdepodobne najsprostejší z nich.

„Ó, už sa bojím. Vy Američania ste fakt divní. Za hrdinstvo pokladáte, keď zbijete piati jedného a neštítite sa ani zbiť babu. Hm, tak tomu sa hovorí tá americká odvaha? Viete, ja som si ju predstavovala trochu inak.“

„Keď nevedia, kde je ich miesto...“ zavrčala hlava gangu.

„Moje miesto je tam, kam sa sama postavím!“ odvetila som rovnakým tónom a mierne sa nahla dopredu. V pamäti som lovila po dávnych hodinách kix-boxu. Povie mi niekto, prečo som s nimi skončila? Teraz by sa hodili.

Pripravila som sa na najhoršie. U nás som sa ako malá často bila s chalanmi, ale tí mi nikdy nechceli ublížiť, zato títo tu... Postavila som sa pred Tonyho.

„Simone... prestaň,“ prosil ma.

„Nie som zbabelec! Nikomu nedovolím, aby ubližoval mojim priateľom!“ odbila som ho. Moje priznanie ho prekvapilo.

„No tak, pusa, vypadni. On za to nestojí. Nie sme tu kvôli tebe,“ oslovil ma vysoký chalan, ktorý bol doteraz ticho a jediný, ktorý vyzeral, že okrem nabúchaných svalov vie používať aj mozog.

„Omyl. Nie ste tu kvôli nikomu.“

„Josue, nechaj ju tak. Keď chce dostať jej vina,“ umlčala ho hlava.

„No tak, Trey. Nato, aby sme ju zmlátili, je priveľmi pekná,“ nástojil.

„Ale sprostá. Musí sa naučiť, že proti nám sa stavať nemá!“

„Je tu nová. Naučí sa to.“

„A ja jej k tomu rád pomôžem, ak neustúpi,“ štekol Trey.

Josue kývol hlavou, aby som prešla k nemu, ale ja som sa ani nehla. Stála som na mieste a čakala útok.

„Simone. Choď. Budem v pohode. Nemôžu ma zabiť,“ chlácholil ma Tony. Ale ja som ho nepočúvala.

Vlastne mi jeho slová akurát tak zodvihli adrenalín... nemôžu ma zabiť? WTF? V tom sa to stalo. Hlava vyrazila vpred. Približovala sa, už bola skoro pri mne, no v tom ma pohltil tieň. Niekto stál za mnou. No skôr, ako som sa stihla otočiť, povedľa mojej hlavy sa vyšmarila obrovská ruka a zovrela päsť útočníka.

„To ťa doma učili útočiť na malé dievčatá?“ ozval sa za mnou hlboký, neznámy hlas.

Mierne som natočila hlavu, ale jediné čo som videla, bola čierňava. Alebo lepšie povedané mužov hrudník. Týčil sa nado mnou ako hora. Vysoká a neotrasiteľná. Až teraz ma zaplavil strach. Pozrela som hore a pohľad sa mi zasekol na tvrdej sánke. Bol vysoký aspoň dva metre! Zatiaľ čo ja len chabých sto šesťdesiat päť cenťákov. Trey bol rovnako vykoľajený ako ja.

Ako sa sem tento kolos dostal? nechápala som. Veď to predsa popieralo všetky zákony fyziky... v ktorých mám, mimochodom, slušný hokej.

Trey naprázdno otváral ústa a vyvaľoval svoje odporné oči na osobu, ktorá mi stála za chrbtom. Tá mu pustila ruku a on v tom momente trielil z parkoviska, nasledovaný svojimi vernými tieňmi.

„Si v poriadku?“ spýtal sa kolos jemne. Mierne som zavrávorala. Jeho obrovské dlane mi zovreli plecia a tie sa v nich úplne stratili. Zdvihla som hlavu a s malou dušičkou som mu pozrela do očí.

„Je mi fajn,“ pípla som a on ma pustil.

„Si veľmi statočná...“ pochválil ma, ale vzápätí dodal. „...a hlúpa! Proti nim by si nemala šancu.“

Odrazu sa mi do tváre nahrnula červeň. Kto si myslí, že je? Že mi tu dáva kázne! To nerobí ani môj otec... teda robí, ale ja ho nepočúvam.

„Pomohla by som si aj sama!“ zvolala som a bojovne vystrčila bradu.

„Jasné, až pod zemou.“ Tak tejto poznámke som tak celkom nerozumela, ale nevadí.

„Pomohla by som si!“ trvala som na svojom, ale jeho som nepresvedčila.

„Vyhýbaj sa im. Nie vždy bude pri tebe niekto, kto ťa vytiahne z kaše,“ radil mi a dal sa na odchod. Ja som v tej chvíli v sebe viedla úpornú vojnu, ale aj tak som nakoniec zvolala.

„Ďakujem.“ Neodpovedal, len mi zamával chrbtom dlane.

Pred školou sme ostali sami. Len ja a Tony a ten sa tváril tak, že to, čo sa tu stalo, bude rozdýchavať ešte nejaký čas.

„Tak to bolo...“ nedokázala som nájsť správny výraz.

„...niečo!“ dopovedal Tony.

„Hej,“ vydýchla som a opäť nastalo ticho, ktoré prerušil až Tony.

„Prečo si to spravila?“

„Čo?“ nechápala som.

„Prečo si sa im postavila?“ spresnil.

„A nemala som?“

„Jasné, že nie! Mohli ti ublížiť, čo by aj spravili, keby sa tu neobjavil ten chlap!“

„Som masochista. A masochisti také veci robia,“ zažartovala som.

„Si chorá?!“

„Nie. To bol suchý humor.“

„Mne to moc vtipné nepripadalo,“ zašomral.

„Hm, keď myslíš. Ale teraz navrhujem, aby sme sa čo najrýchlejšie vzdialili.“

ooOOOoo

Otvorila som dvere. V dome bolo ticho. Ani sa nečudujem. Otec príde až tak o siedmej a aj to, len ak budem mať šťastie. Za posledné štyri dni som ho videla dokopy tri razy. Odchádza skoro ráno a ak je aj náhodou doma, tak je zalezený v posteli.

Prešla som k telke, vedľa sedačky pleštila kapsu a pohodlne sa rozvalila na tmavej koži. Do ruky uchopila ovládač a začala prešťukávať stanice. Nedávali nič, čo by sa dalo pozerať. Preto som zapla DVD a z čierneho obalu vytiahla Expendables 2. V mikrovlnke urobila pukance a začala si užívať single večer.

Niekde v polovici som si začala robiť úlohy. Na tejto škole to, bohužiaľ, nebudem môcť flákať tak, ako na starej. Ani neviem, kedy som zaspala, ale keď som sa zobudila úlohy som mala hotové. Našťastie. Pohľad mi padol na hodinky. Bolo štvrť na dvanásť a v dome absolútne ticho. Nahádzala som knihy do kapsy a vyšla na druhé poschodie. Nazrela som do otcovej spálne. Bola prázdna. Zaliezla som do svojej izby a z posledných síl sa navliekla do starých teplákov a rozťahaného trička.

Na druhý deň ráno som sa zobudila s divným pocitom, že tento deň bude o ničom a mala som pravdu. V autobuse som schytala žuvačkou do vlasov, pred školou som sa roztiahla na chodníku a Tony sa správal divnejšie, ako bolo zvykom a to ho poznám menej ako deň!

„Čo ti je?“ štekla som na štvrtej hodine (s názvom Komunikácia), keď mi jeho správanie už liezlo poriadne na nervy.

„Čo by malo? Nič.“

„Jasné, to mi rovno povedz, že som sprostá!“

„Prečo by som mal?“ nechápal.

„Lebo len sprostý by nevidel to, čo vidím ja! Ešte raz, čo sa deje?“ Ostal ticho a prehovoril, až keď som ho pichla pod rebrá.

„No dobre, dobre!“ kapituloval potichu, ale nič viac nehovoril.

„No?“

„Čo máš s Dante Coradom?“ spýtal sa na môj vkus až príliš zvedavo, no to na celej veci nebolo to najhoršie. Ja som totižto nemala ani najmenšieho tucha, kto to Dante Corado je!

„S kým?“ spýtala som sa zarazene.

„Ty nevieš, kto je Dante Corado?“

„Mala by som?“

„Ty-ty-ty!“ nevedel sa vykoktať.

„Ehm, dostaneš sa niekedy k veci?“ zavrčala som. Už ma nebaví ťahať to z neho ako z chlpatej deky!

Tony len neveriacky pokrútil hlavou a potom ňou pokynul za mňa. Automaticky som sa točila, ale nevidela som nič zvláštne. Teda, okrem toho, že na mňa znova čumel pán Nikto, ale to nie je nič nezvyčajné.

Cez prestávku som ho za to čumenie chcela zabiť! Obdarovala som ho jedným z mojich najznechutenejších pohľadov a otočila sa späť. Tony na mňa hľadel ako na totálneho magora.

„Čo?“ šepla som na svoju obranu.

„Ten chalan, čo sa na teba stále pozerá - ten opálený s tmavými vlasmi - to je Dante Corado!“ povedal to tak, akoby som mala na mieste odpadnúť.

„A?“ Tonymu išli vypadnúť oči z očníc.

„A? A!? A! Ty si nerobíš srandu?“

„Hm, teraz konkrétne z čoho?“

„Ty fakt, ale fakt, nevieš, kto je Dante Corado?“

„Tak sa mi marí, že ani nie pred piatimi sekundami som ti povedala, že nie!“ Tony chvíľu otváral ústa ako ryba na suchu, než z nich konečne niečo dostal.

„Dante Corado! Ten Dante Corado! Mladá, rocková hviezda, člen Daiwish, jeden z dvoch hlavných lídrov? Nič?“

A teraz som onemela ja.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování