OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 19/2 - Hovädo a krava



Solitude: kapitola 19/2 - Hovädo a kravaParty naberá na obrátkach. Frezer si robí nemiestne nároky a Larrisa nedokáže zniesť prehru.

Tak, ďalšia časť je tu. V prvom rade ďakujem za komentáre, vždy povzbudia! : ) A tiež mám aj krátky oznam. V zhrnutí som pridala obrázky niektorých postáv. Týmto som sa nechala inšpirovať. : D. A obzvlášť sa mi páči Danny, ale ani Tony nie je na zahodenie : ).

P.S.: Mám jednu malú dilemu. V nasledujúcej kapitole má dôjsť k istým pikantnostiam. Z vlastnej skúsenosti viem, že nie všetci to radi čítajú... tak by som chcela poznať váš názor. Mám to napísať na priamo alebo to preskočiť?

ZHRNUTIE


 

Kapitola 19/2

Čas sa zastavil. Bol len on a ja. Ignorovala som tých zopár pohľadov, čo nás sledovali. Larrisa, jej garde a Frezer neboli nadšení vývojom situácie, ale na druhej strane Alex a Kai až priveľmi.

Po neskutočne dlhej chvíli – teda, aspoň mne to tak prišlo – sme sa od seba odtrhli. Pozreli sme na seba, ale už sme nevideli tie isté ľudské bytosti, ako pred tým. Naše tváre nadobudli nový rozmer. Boli sme to stále my, ale predsa len o čosi iní. Veď, nie nadarmo sa o bozkoch hovorí, ako o ničiteľoch kamarátstiev. Lebo keď sa raz kamaráti pobozkajú, už nikdy to nebude také, ako predtým.

Nič sme nehovorili. Slová neboli potrebné. A čo by som mu asi tak mala povedať? Niečo na spôsob: „Danny, perfekte bozkávaš!“ To sa nehodilo. Namiesto toho som sa opäť roztancovala a on sa ku mne bez okolkov pridal.

Po niekoľkých ďalších odohratých pesničkách som si potrebovala dať pauzu. Prešla som k jednému z mála prázdnych sedadiel, zatiaľ čo on odišiel po pitie. Nealkoholické. Alkoholu mám na celý život dosť! Keď sa vrátil, podal mi pohár a ja som mu poďakovala. Sedeli sme v tichosti. Nepotrebovali sme rozprávať. Oprela som sa o jeho plece a on ma objal okolo pása. Tak, toľko k tomu, že sme len kamaráti. Ako prvý prehovoril on.

„Z tých melónov nejedz,“ varoval ma a ja som totálne nechápala o čom to tu, preboha, melie.

„Čo?“

Danny kývol hlavou k dvom chalanom z Treyovej bandy, ktorý v rukách niesli extra veľké kúsky.

„Prečo?“

„Je v nich alkohol,“ objasnil. „Dávajú ho tam.“

„To sú fakt idioti!“ zvolala som podráždene. Nič mi na to nepovedal, len pokrčil plecami a pritiahol si ma bližšie. Nechápavo som pokrútila hlavou a zodvihla pohár do výšky očí.

„Na zdravie!“ zvolala som a on nasledoval môj príklad.

„Na zdravie.“

Dneskajší večer bol nekonkurovateľne najkrajším večerom, aký som v Amerike zažila. Ničím som sa netrápila. Nič ma neťažilo. Pripadala som si konečne slobodná. Voľná! Akoby som roztiahla krídla a vzniesla sa nad všetky problémy. Bol to nádherný pocit.

Ale akoto už v mojom živote býva, všetko sa raz musí skončiť. A aj tento dokonalý pocit bez tiaže tiež. Danny odišiel po ďalšie pitie a ja som si zatiaľ odskočila na malú, keď som však vychádzala z onej miestnôstky von, čakalo ma nepríjemné prekvapenie.

„Tak ty teraz dávaš Coradovi?!“ ozval sa nepríjemný hlas a ja som sa dotyčnému ani nemusela pozrieť do tváre, aby som vedela, kto to je.

„A čo je teba do toho?“ štekla som podráždene.

„Nič,“ priznal, no tým neskončil. „Ja by som ti to spravil oveľa lepšie!“ naparoval sa, načo som sa takmer zadusila.

„Čo?! Si nechutný debil, Frezer,“ zhúkla som po ňom.

„Nechutný debil?“ zatiahol, ale očividne si z toho nič nerobil. „Ale aj nechutný debil ťa môže spraviť tak, že na to nikdy nezabudneš,“ vrkol a ak si myslel, že na mňa spôsoby á la Homo neandertaliensis zaberajú, tak sa veľmi, ale veľmi mýlil.

Nenávidím to! Je to nechutné a... jednoducho odporné. Zdvíha sa mi z toho žalúdok, rovnako, ako sa mi zdvíha z neho.

„Frezer, daj mi pokoj.“ Snažila som sa okolo neho prejsť, ale bezúspešne.

Zdrapil ma za lakeť a trhol k sebe. Až vtedy som si uvedomila jeden nemilý ale podstatný fakt. Tiahol z neho alkohol. On bol opitý! Asi ma to nemalo tak prekvapiť, ale prekvapilo. Pred očami sa mi vynorila príhoda spred pár dní. Ja v špinavej uličke sa skrúcam na ešte špinavšej zemi... dvaja na mol opití ožrani sa rozhodli, že si zo mňa spravia hračku, ktorá uspokojí ich zvrátené túžby. Prudko som trhla hlavou, aby som tú nechutnú spomienku zahnala, ale márne.

Každý nanometer mojej kože mi brnel hnusom. Trhala so rukou, ale bez výsledku. Udierala som ho päsťou, ale jediným výsledkom bolo jeho naštvané vrčanie. Zatiahol ma hlbšie do domu, kde ma surovo vsotil do prázdnej izby. Len tak-tak som udržala rovnováhu.

„Ty idiotský, vypatlaný, bezočivý kretén!“ zhúkla som po ňom, no on ma kráľovsky ignoroval a zatresol za sebou dvere. Namáhavo som prehltla a zvažovala ako ďalej. Úniková cesta? Dvere blokoval, ale ešte stále som mohla zdrhnúť cez okno.

„Mám pre teba návrh. Vyspi sa so mnou,“ prikázal.

„Šibe ti? Asi áno... inak by si to nemohol myslieť váž...“ zvažovala som nahlas, ale on ma prerušil.

„Ja to myslím stopercentne vážne!“ zvrčal.

„Ja myslím stopercentne vážne, keď hovorím, ani za svet!“

„Fajn, tak teda inak. Kážem ti, aby si roztiahla nohy,“ zhúkol a ja som o pár krokov ustúpila.

On sa zbláznil! To mu ten alkohol tak silno udiera na mozog, alebo bol takýto vyšinutý odjakživa? Ehm, dúfam v možnosť číslo jedna, lebo inak sa asi vážne začnem báť chodiť do školy.

„Frezer, ja sa s tebou nevyspím! Tak si to konečne vtlč do tej tvojej vypatlanej gebule! Inak to spravím za teba.“

„To hovorili aj iné a predsa ich nakoniec roztiahli,“ štekol a mne vo vnútri skrslo nekalé podozrenie.

„Ty si ich znásilnil?!“ obvinila som ho a na jeho tvári sa rozprestrelo nefalšované prekvapenie a znechutenie.

„Nepotrebujem babu znásilniť. Každá pôjde dobrovoľne,“ štekal urazene.

„Ale ja nie som každá, ty prerastená gorila!“ zhúkla som, ale jeho odhodlaný výraz som mu z tváre nezotrela. Pohol sa vpred.

„Urob ešte krok a odtrhnem ti gule!“ varovala som ho, ale v tej chvíli som sa už skutočne bála.

Čo ak mu načisto preskočilo? Čo ak... Obzrela som sa po izbe - elegantná ako zvyšok domu. Boli tu dve vysoké okná, sada pohoviek, zopár stolíkov a kvetov. Všetko bolo ladené do béžovej farby. Zrak mi padol na drevenú dekoráciu len pár desiatok centimetrov odo mňa. 

Načiahla som sa po ňu a oblapila jej jemný povrch prstami oboch rúk. Zodvihla som ju pred seba ako zbraň. No on si z toho nič nerobil! Vonkoncom nič, len sa pobavene rozosmial.

„Ale no tak,“ vrkol a naklonil hlavu nabok, ako nadmieru zvedavé vtáča. „S tým mi neublížiš... ale pokiaľ to máš rada tvrdé, tak ja proti tomu nič nemám,“ pokračoval a vo mne sa vzbúrili všetky bunky. Ja to nemám rada nijaké! Ešte nikdy som to nerobila a ty istotne nebudeš môj prvý!

„Ak sa ma čo i len dotkneš, tak ti zo života spravím peklo!“ vyhrážala som sa.

„To risknem,“ odvetil odhodlane.

„Riskneš aj pobyt vo väzení? Lebo tam ťa, prisahám vačku, dostanem, ty egoistické hovädo!“ zúrila som, ale účinok žiadny.

„Nesmierne ma rajcuje, keď nadávaš.“

„A mňa nesmierne znechucuje, keď ťa vidím a predsa ti to nehovorím!“ štekala som.

Opäť sa pohol. Zahnala som sa dreveným niečím, ale bez väčších problémov ma blokoval. Zovrel to v jednej z pästí a vytrhol z ruky. Pozeral sa mi do tváre. Čo v nej videl? Strach, zhrozene? To je najpravdepodobnejšie. Ustupovala som, ale nie na dlho. Po pár chvíľach som narazila do steny.

A čo teraz? Prebehlo mi zúfalo hlavou. Bože, čo mám robiť teraz?

Zodvihol ruky a uväznil ma medzi stenou a vlastným telom. Prudko som dýchla.

Čo mám, kurva, robiť?

Srdce mi udieralo ako zvon. Mozog pracoval na plné obrátky, ale jediné, čo mi vychádzalo bolo, že musím bojovať. Ale ako proti niečomu, čo je hádam trikrát také ťažké ako ja? Zavzlykala som, keď sa mi jeho dotieravé ruka votrela pod košeľu a začala hladiť holú kožu. V tej chvíli som si uvedomila jedno. Dobrovoľne sa nepodriadim, aj keby ma mal zabiť alebo...

Päsť vyletela hore. Celou silou som ho zasiahla do brady a už teraz som vedela, že tam bude mať modrinu – škoda, že len to. Zreval. Muselo to bolieť, ale ani zďaleka nie tak, ako by sa mi páčilo. Pokračovala som. Znova som sa ho pokúsila zasiahnuť, ale tento krát neúspešne. Kryl sa a o sekundu neskôr mi už päste pritláčal k stene.

„Ty skurvený bastard!“ skríkla som po ňom a v návale zlosti som nanešťastie skĺzla do rodného jazyka. „Ty všivavý, zdegenerovaný, skurvený bastard!“ pokračovala som podrobnejším opisom jeho bastardích vlastností.

Zamračil sa. Nerozumel mi, ale to mi vtedy nedochádzalo.

„Popravde, pusa, páči sa mi, keď nadávaš, ale rád by som tým nadávkam aj rozumel!“ nabádal ma, ale ja som ho ignorovala.  

Pred očami sa mi rozprestrel červený závoj – posledné štádium nepríčetnosti. Pokračovala som vo vymenovávaní slovenských vulgarizmov a že ich bolo. A keď sa minuli tie, prešla som na české a potom aj ždibec poľských. Celý ten čas tam len nechápavo stál a keď už toho mal dosť, nahol sa bližšie a pobozkal ma.

Toto sa ani zďaleka nedalo porovnávať s Dannyho bozkom. Toto bolo nechutné! Bolo mi na zvracanie už len z toho, že sa ma dotýka. Jeho bozk našťastie netrval dlho. Zahryzla som mu do pery a on sa bleskurýchle odtiahol. Priložil si ku krvácajúcej rane ruku a potom sa vyjavene pozrel na mňa.

„Nikdy sa s tebou nevyspím!“ oznámila som mu hrdo. „Nikdy nie dobrovoľne! Hnusíš sa mi, Josue Frezer!“ Zlosť vo mne vrela ako magma vo vulkáne. Zaťala som päste a vraždila ho nepríčetným pohľadom.

Jeho oči sa zúžili do nepekných štrbín – no nie takých, ako keď sa smeje Tony alebo Danny. Toto boli oči hada.

„Kurva,“ štekol. „Ja som zástupca kapitána...“ nedopovedal, lebo som mu skočila do reči.

„Seriem na to, čo si! Pre mňa si len egoistické, sadistické nič! Úchylný násilník! A prisahám, toto ti len tak neprejde,“ vyhrážala som sa zúrivo a môj hlasný prejav konečne pritiahol pozornosť.

Dvere sa otvorili a dnu sa vsunula hlava neznámeho dievčaťa. Využila som túto krátku chvíľu a rozbehla sa ku dverám. Dievčina okamžite ustúpila, lebo inak by som ju zvalcovala.

Bežala som. Musela som byť od neho, čo najďalej. Musela! Pretláčala som sa davom až do chvíle, než som neuvidela jeho rozcuchané háro. Stál tam s dvoma červenými pohármi v rukách a zničene hľadel do davu. Do očí sa mi tisli slzy, ale nikdy z nich nevypadli. Hľadal ma, ale nakoniec som to bola ja, kto našiel jeho. Prirútila som sa k nemu a silno ho objala okolo pása. Mierne ním cuklo dozadu, ako sa snažil udržať rovnováhu. Neobjal ma. Nemohol, lebo tie dva otravné kusy plastu mu v tom bránili.

„Simone,“ zvolala prekvapene. „Čo sa stalo? Kam si zmizla?“

Neodpovedala som. Čo som mu mala povedať? Danny, Frezer ma... čo? Veď nič také sa vlastne nestalo. Len ma pobozkal, začo som mu rozhrýzla peru a vrazila do zubou. Ale niečo v mojom vnútri mi nahováralo, že tento môj postoj nie je správny. Nemala by som to klasifikovať, ako „nič sa nestalo“. Niečo sa stalo! Takmer ma opäť... krucinál! Prečo?! Prečo ja? Moje podvedomie na mňa kričalo. To čo sa stalo nebolo nič! Bolo to nebezpečné! Povedz mu to! Povedz!

Ale na druhej strane, čo by spravil? Nemohol spraviť nič, čo by ho nedostalo do problému. Nechcela som, aby sa s tým vypatlaným idiotom pobil. Nechcela som, aby si ublížil.

Podarilo sa mu odložiť poháre a konečne aj on objal mňa. Bolo to tuhé objatie, ktoré však netrvalo dlho. Zobral moju tvár do dlaní a jemne ma prinútil pozrieť sa mu do tváre. Bol to taký veľký rozdiel medzi ním a tým hovädom... a mňa opäť napadla vtieravá myšlienka – milovanie s ním by bolo skutočne niečo!

„Čo sa stalo?“ spýtal sa znova a tento krát dôraznejšie. Ale ja som nemohla odpovedať. Záporne som zakrútila hlavou.

„Nič vážne, len ma Treyov gang znova naštval!“ zvolala som, aby som prekričala hluk. Neveril mi, nie úplne, ale pochopil, že sa o tom nechcem baviť.

„Mala by si sa im vyhýbať,“ radil mi. Ha! Ja by som sa rada, ale to oni vyhľadávajú mňa – teda aspoň jeden z nich. „A hlavne Frezerovi. Ide po tebe,“ dodal a ja som len súhlasne prikývla.

„Budem sa od nich držať ďalej,“ prisľúbila som a potom... neviem prečo, ale jednoducho som to musela spraviť. Musela som z pier dostať ten odporný pocit. Pritiahla som si ho k sebe a vášnivo, prudko a naliehavo ho pobozkala. Musela som na perách cítiť jeho dotyk, aby som zmazala ten odporný pocit. Bez námietok spolupracoval.

„Tak, neviem za čo to bolo,“ vyhlásil, keď sme sa od seba odtrhli. „Ale pokojne to rob častejšie.“

„Poďme tancovať,“ vyzvala som ho napokon a vtiahla ho do víru tiel. Kašlať na to, že neviem tancovať! Keď je on nablízku, je mi všetko jedno.

Po nejakej tej hodinke sa mi Frezera podarilo vytesniť z hlavy a všetku svoju pozornosť som obrátila výhradne na Dannyho - jeho neskutočne sexi telo a príjemného, vtipného a energického duchu.

Konečne som pochopila, prečo sú všetci tanečníci takí chudí! Tanec, to je poriadna makačka a neskutočne dáva zabrať pitnému režimu. Danny sa opäť vzdialil, aby vyhľadal potrebné tekuté palivo a ja som sa, z bezpečnostných dôvodov, držala v pulzujúcej skupine vcelku príjemných ľudí. Neboli to nijaké hviezdy, len obyčajné decká, ktoré mali spoločné záujmy a nerobili si ilúzie, že by mohli preniknúť do školskej elity.

Živo sme diskutovali o nepodstatných témach a nesmrteľnosti chrústa, keď vtom sa medzi nás zaplietla nezvaná, osoba, ktorej ego by v pohode mohlo konkurovať Frezerovmu. Kráľovná a alfa sesterstva vygumovaných kráv, jej veličenstvo Larrisa! 

„Tak, konečne si ho dostala,“ zasyčala a ja som sebou trhla. Vydesila ma, ale to by som nepriznala, ani keby ma mučili.

„Larrisa, daj si odchod, na teba dnes vážne nemám náladu!“ zahriakla som ju, ale ona bola jednoducho natoľko sprostá, že neodišla.

„Vážne?“ zatiahla naoko smutne. „Ale ja na teba hej.“

„Vážne? Inak, vieš, že predsa by si mi len mohla poslúžiť?“ spýtala som sa jej a v hlase mi dominoval znechutený tón. Na dnes mi stačilo. Frezer bol zaberák sám o sebe, ale aj Larrisa? To si zo mňa robíte srandu?! Tak tomu sa hovorí zlá karma. „Táto party je perfektná, len tu chýbajú podložky pod nohy. Bola by si taká dobrá  a nahradila mi ju?“ Jej tvár začínala naberať nepekný odtieň červenej, ktorý bolo vidieť aj cez vrstvu make-upu, čo mala nakydaný na tvári, no ja som pokračovala. „Vieš a obe by sme si prišli na svoje. Ty by si si užívala moju prítomnosť a ja by som ťa, cez ten hluk, nepočula.“

Na jej tvári sa usadil výraz nájomného vraha odhodlaného na všetko.

„Ako dlho si myslíš, že ho budeš baviť?“ štekala zúrivo a ak si myslela, že ma tým nebodaj zraní, tak sa veľmi mýlila.

„Ako dlho? Tak dlho, ako sa len bude dať,“ odvetila som tajomne a v duchu sa mi vybavil najdlhší možný dátum. Bude to presne do začiatku júla, kedy odchádzam späť na Slovensko a na tento skurvený kontinent sa už nikdy nevrátim! Divné. Moja nenávisť k USA ešte stále bublala pod povrchom.

„To si len myslíš!“ štekla. „Použije ťa a odhodí!“ prorokovala.

„Keď myslíš,“ zvolala som pobavene. „Ale vieš, ja som zatiaľ „nepoužitá“, čo ty povedať nemôžeš. Povedz mi popravde, Larrisa. Koľkým si už dala?“ Keď neodpovedala, dodala som. „Aha, to ich muselo byť vážne veľa,“ provokovala som.

„Ja aspoň nie som puritánska mníška z nejakého zapadákovského kravína, ktorého meno si ani nedokážem zapamätať!“ zvolala zostra, ale ja som ju vysmiala.

„To bude tou inteligenciou, Larrisa.“

„Dávaj si pozor na tú svoju smradľavú hubu, pasáčka!“ zhúkla. „Coradovi sa omrzíš! Nijaký chalan nemá trpezlivosť s puritánskymi pannami!“ zhúkla a do slova panna vložila peknú dávku opovrhovania a znechutenosti.

„To hovoríš ty. Ale na rozdiel od teba, u mňa sa nemusí báť, že sa niečím nakazí... a čo sa týka toho zvyšku, ja som veľmi dobrý žiak,“ priznala som. „Zatiaľ čo ty...“ zmĺkla som, lebo môj radar na problémy jeden vyňuchal. Škodoradostne som sa na kráľovničku usmiala. „Inak vieš, že sa ti tam Trey oblizuje s... počkať nie je to Kimberly?“

Larrisa stočila pohľad a na tvári sa jej usadil prekvapený výraz, ktorý však bleskovo prešiel do nepríčetne zúrivého.

Fakt, skutočne som mala pravdu. Jej chalan sa oblizoval s jej najlepšou kamarátkou!

„Wau, no mne to pripadá tak, že to ty si tá, ktorá sa tu niekomu omrzela!“ vyhodila som jej na oči a ona tento fakt už skutočne nezvládla. 

Ako kobra vyštartovala po jednom chalanovi a z ruky mu vytrhla pohár, ktorého obsah vzápätí skončil na mojich prsiach. Skríkla som. Čo si to tá kurva dovoľuje! Čo si to...

Rozzúrila ma tak, že v tejto chvíli by som jej najradšej vyškriabala oči, ale namiesto toho som zopakovala jej výstup. Zlosť vo mne bublala už od chvíle, čo ma Frezer zdrapil za ruku! Mojou obeťou sa stalo dievča a jej pohár, ktorý bol oveľa plnší a navyše to, čo v ňom bolo, malo sýtu, červenú farbu. Zúrivo som sa zahnala a červená tekutina vzápätí pristála na Larrisinej tvári, odkiaľ stiekla na jej béžové šaty.

Škodoradostne som sa uškrnula, keď som uvidela, ako nechutne sa jej rozmočil make-up. Oči mala jednu obrovský machuľu, vlasy boli nepekne zlepené a šaty? Tie boli nepoužiteľné. Totálne zničené. Zlý škriatok škodoradosti vo mne skákal radosťou.

Tak, tu máš, ty suka! ziapal na ňu.

„Ty!“ revala na mňa, ako zmyslov zbavená a ja, nebiť opojenia z víťazstva, asi by som sa začala skutočne báť. „Ja ťa zabijem!“ ziapala.

Ľudia okolo nás sa otáčali za tým neľudským zvukom a keď uvideli znetvorenú kráľovnú, prekvapene zhíkli... alebo vyprskli smiechom. 

Rozzúrená kráľovnička sa na mňa vrhla, ale ja som bola pripravená. Čakala som. Dúfala som, že presne toto spraví. Že mi dá šancu si do nej udrieť! Jej šialený vreskot prekonal aj hudbu z reprákov.  Už bola takmer pri mne! Už len pár centimetrov a vrazila by som jej jednu do toho namysleného ksichtu! Tak veľmi som po tom túžila! Bolo by to ako predčasné Vianoce! Ale rovnako, ako sa predčasné Vianoce nikdy konať nebudú, tak ani ja nezmaľujem Larrise jej anjelskú tváričku. Ksakru!

Z ničoho nič sa na scéne objavilo niekoľko párov rúk. Jedny zachytili tú skurvenú beštiu a druhé mňa.

„Pusti ma!“ skríkla som na Dannyho, ale on ma ignoroval. „Pusti ma!“ zúrila som a trhala sebou v snahe vyšmyknúť sa mu, ale to sa oveľa ľahšie povie, ako spraví. Bože, tak veľmi som jej chcela ublížiť... akoby v tej chvíli, od toho závisel môj život! „Krucinál, Danny, nechaj ma!“

„Nie!“ oponoval mi a ťahal ma čo najďalej od mojej koristi. Trhala som sebou. Musela som jej ublížiť! Ja som to tak chcela!

„Simone!“ okríkol ma a som naňho zúrivo pozrela. „Prestaň,“ prikázal.

„Ja nechcem!“ sykla som pomedzi zovreté zuby.

„Prečo?“

„A prečo by som mala? Tá krava mi robí zo života peklo! Chcem jej ublížiť!“

„Ty si sa zbláznila!“ zavrčal. „Larrise nemožno ublížiť bez následkov.“

„Možno a ja ti to dokážem!“ Moje odhodlanie sálalo z každej slabiky.

„To ti nedovolím.“

„Ja ťa o dovolenie nežiadam!“ vyštekla som mu do tváre.

„To je mi jedno,“ odbil ma.

„Ale mne nie!“ zvýskla som. „Prečo sa tak staráš!?“

Odpovedal bleskovo a bez rozmýšľania a to, čo mu vyletelo z úst, stálo za to.

„Lebo ťa... lebo ťa milujem, Simone! Si moja priateľka. A keďže si na seba nevieš dať pozor, musím to spraviť za teba!“ Ku koncu začínal opäť zúriť a ja som nedokázala nájsť slová.

Čo? On ma miluje? Prečo mi to hovorí? Nemyli by byť chalani v tomto zdržanlivejší ako baby? Tak prečo to, kurva, hovorí? A ja neskúsená, hlúpa krava som sa zmohla iba na:

„Ja nie som tvoja priateľka!“ zvolala som vykoľajene. Danny si len znechutene odfrkol a uprene sa mi zadíval do očí.

„Ani nie pred pól hodinou, sme sa dosť vášnivo bozkávali medzi takou dvestovkou ľudí – a boli sme pri tom obaja striezliví,“ pripomenul mi fakt, ktorý som ešte stále mala v živej pamäti. „Tomu ja hovorím začiatok oficiálneho výťahu,“ štekol a vzápätí pokračoval. „Ale keďže poznám tvoju tvrdohlavú povahu, povedzme, že som to nepočul a ty mi teraz pekne vyznáš lásku,“ nabádal ma dosť zvláštnym spôsobom.

„Čo? Ja... no...“ Bolo mi totálne jasné, že od mojich nasledujúcich slov sa bude odvíjať náš ďalší vzťah, ale toto bolo na mňa akosi prirýchle!

„Tak?“ súril ma.

„Mohol by si spomaliť!“ štekla som. „Potrebujem si to premyslieť!“

„Čo je na tom na premýšľanie?“ nechápal. „Buď ma miluješ alebo nie!“ štekol podráždene a mne došlo, že ani on to, že ma miluje, nechcel povedať v tejto chvíli a že mu to jednoducho spontánne vyletelo spomedzi pier. Povedal to tak, ako to cítil - bez rozmýšľania - a teraz ľutoval, lebo to vyzeralo, že ja jeho pocity neopätujem.

„Nič,“ šepla som a vzápätí v dlani zovrela lem jeho pirátskeho kostýmu. Pohľad som z jeho očí presunula nižšie - na krásne ústa. Boli tak blízko. Zahryzla som si do spodnej pery a vydýchla. Doplo mu, čo chcem spraviť a ochotne spolupracoval. Ruky mi položil na driek a pritiahol si ma bližšie. Narazila som doňho a prudko vydýchla.  

„Povedz mi, že ma miluješ!“ prikázal šeptom, ale ja som nepovedala ani slovo. Namiesto toho som sa k nemu natiahla a vášnivo ho pobozkala na pery.

Ako som povedala Larrise, som veľmi dobrá žiačka!



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 19/2 - Hovädo a krava:

4.
Smazat | Upravit | 11.08.2014 [11:27]

Simone sa zachovala úžasne v tej časti s Frezerom! Som na ňu strašne pyšná. ;) Nechodila náhodou na box? Má dobrú mušku pri rozdávaní úderov...
och, toľká škoda! Prečo ju musel Danny zastaviť práve vtedy, keď sa chystala na výpad? Škodaaa!
Aj mne sa zdá, že na to Dante ide troška z rýchla. Inak, to s tými pikantnosťami by som asi radšej chcela preskočiť - patrím k tým so slabšími žalúdkami. Ale nevadilo by mi ani keby si to napísala dopodrobna... no keď už sa pýtaš, tak som za menej detailov. :D
Júúúú! Tak to bude super! Konečne sa nebudem musieť pravidelne plížiť na tvoj profil so zbytočnou nádejou, že tam niečo nájdem. xD xD

3.
Smazat | Upravit | 10.08.2014 [21:10]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Smile
10.08.2014 [20:46]

Tákk, som najšťastnejší človek na tejto planéte!
Bože, nemám slov. Tá časť s Frezerom, že no comment. Aj keď som dúfala, že ju nájde Dante :D
A tá časť s Larisou? Bože, keby jej dala tou päsťou, asi by som usporiadala párty na oslavu :D
A ten koniec? Podľa mňa je veľmi, veľmi, ale veľmi skoro na to, aby si povedali, že sa milujú a Danny to dosť uponáhlal.
Napriek tomu, ten čas do začiatku leta prejde rýchlo a som skutočne zvedavá, ako sa Simone rozhodne. Som si istá, že chce ísť domov a ani Danny toto jej rozhodnutie neovplyvní, ale čo ak...
Bolo by fajn, keby prišla na Slovenska a Danny potom za ňou :D ale to je už iba moja fantázia, veď uvidíme :D
V ďalšej kapitolke si napíš toľko vecí, koľko len chceš, opíš tam všetko, čo sa opísať dá, inak povedané, nemám problém s ničím, čo sa tam bude diať ;)
Pravidelný deň pridávania budú super, aspoň sa začnem zbavovať závislosti zo špehovania, či je už pridaná nejaká nová kapitola :D

1. sisa118 přispěvatel
09.08.2014 [15:03]

sisa118Inak, ďalšie časti budú mať už asi pevne stanovený deň vydanie... asi to bude streda al. utorok. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!