OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 19/1 - On, ja a...

08.08.2014 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 806×

Ja viem, že som túto časť mala pridať už dávno, ale stále som si na to akosi nevedela nájsť čas. : ) Celé prázdniny sa nudím, ale zrovna tieto posledné dva týždne sa opar nudy KONEČNE pretrhol! Dúfam, že sa bude páčiť a ďalšiu časť pridám? Hádam do konca týždňa, ale nič nesľubujem. : ) Dúfam, že všetky máte také nabité prázdniny ako ja. : ) Ach... už len mesiac a škola – matura volá! Ja nechcem!

Sisa118

Kapitola 19/1

„Mohla si ma varovať!“ zavrčal Danny a uprene sledoval cestu pred sebou. Cítila som, že sa hnevá.

„Pred čím?“ nechápala som.

„Pred tvojím otcom!“

„Veď som ti povedala, že je to idiot!“ bránila som sa.

„Mala si ma varovať, že je doma!“ spresnil a ja som sa zmohla len na jednoduché:

„Prepáč.“

Vyčerpane vydýchol a ja som mu položila ruku na plece.

„No tak!“ vyzvala som ho. „Nedovoľ, aby nám pokazil večer!“

„Fajn, ale aj tak to bola tá najnepríjemnejšia vec, akú som za poslednú dobu zažil!“ preháňal. „Navyše, teraz ťa do desiatej musím vrátiť,“ ponosoval sa, začo som mu uštedrila slabý pohlavok.

„To bolo za čo?“ nechápal a ja som mu vlepila ďalší - preventívny.

„Ten prvý za to, že trepeš somariny a druhý, aby si si vyhodil z hlavy, že ma o desiatej dostaneš domov!“ prízvukovala som.

„Ale on...“

„Nebodaj sa ho bojíš?“ uťahovala som si z neho.

„Ver mi, vy baby to nikdy nezažijete, ale nič nie je strašidelnejšie, ako otec tvoj priateľky,“ objasnil mi.

„Tak potom je dobre, že ja som len kamarátka,“ uškrnula som sa.

„Ale aj tak je to... no, nepríjemná skúsenosť.“

„Bože, už dosť!“ zvolala som zúfalo. „Neznášam toho chlapa a nemienim si ním pokaziť večer.“

„Fajn,“ kapituloval. Konečne!

Auto uháňalo v tichosti po ulici a my sme sa aj naďalej rozprávali. Snažila som sa z neho vydolovať, začo pôjdu Kai a Alex, ale nech som sa snažila akokoľvek, odolával.

„Nechaj sa prekvapiť,“ odbil ma s úsmevom, ale ja som sa nevzdávala.

Cesta ubehla neuveriteľne rýchlo. Zastavil pred obrovským, trojposchodovým domom. Biela fasáda bola miestami prečlenená kachličkami. Prednej časti dominovala obrovská veranda. Vzadu sa vypínala ďalšia, ktorá smerovala k bazénu a tenisovému kurtu. Bolo to honosné sídlo, ale o nič honosnejšie, ako to moje a ani zďaleka také krásne ako Tonyho.

Vystúpila som a očami zbežne preletela dav. Spoznávala som niektoré tváre. Bol tam Treyov gang ako aj Larrisine sesterstvo. Halloweenske kostýmy sa menili od osoby k osobe. Nenašli by ste dvoch rovnakých, ale aj tak niektoré typy prevažovali. Väčšina báb išla buď za čarodejky alebo catwoman. Potom nasledovali princezné, víly a playboy zajačiky. Chalani to mali rôznorodejšie. Kde tu sa mihli princovia, ale drvivá väčšina išla za skutočné netvory od krvilačných upírov, zombíkov a vlkolakov, až po Frankensteinov.

„Danny! Simone!“ zazneli naše mená a ja som sa automaticky otočila.

Takmer mi vypadli oči. Chalani sa fakt predviedli. Alex bol navlečený do kostýmu šialeného vedca postriekaného krvou, ale elegantne sčesané vlasy a milý výraz z neho robili skôr dobrosrdečného Carlisla Cullena, ako beštiou s pekáčikom v ruke. A Kai? Nečudovala by som sa, keby sa doňho zamilovali všetky holky v dosahu dvadsiatich kilometrov. Hruď mal holú a jediným kusom oblečenia na nej bola károvaná, červeno-čierna kravata. Inak mal len lesklé, čierne nohavice a na hlave rovnako farebný klobúk. Holky navôkol upadávali do mdlôb, keď ho videli.

„Striptíz? To vážne, Kai?“ spýtala som sa a pochybovačne nadvihla obočie, ale aj tak som nedokázala odtrhnúť pohľad od vypracovanej hrude.

„Čo, tebe sa nepáčim?“ spýtal sa naoko smutne.

„Páčiš - nepáčiš, nie je to trochu moc... no, čo ja viem, odvážne?“

„Baby!“ zvolal do ženského osadenstva navôkol. „Páčim sa vám?!“

Odpoveďou mu bol hlasný výskot, z ktorého mi šli prasknúť bubienky.

„Myslím, že im sa to páči,“ smial sa a ja som mala, čo robiť, aby ma ten úsmev nedostal do kolien, tak ako niektoré obdivovateľky naokolo. Fakt sa vedel krásne smiať.

„Vyzeráš perfektne,“ ozval sa vedľa neho Alex a ja som sa spokojne usmiala.

„Ani ty nie si na zahodenie,“ vrátila som mu kompliment.

„Vieš, myslel som si, že ťa Danny presvedčí na niečo... no, iné,“ dodal veselo.

„Nikdy! Čo sa týka Dannyho, tak s ním som definitívne skončila! Ja, on a obchody? To nie je dobrá kombinácia.“

„Čo? Prečo?!“ ozval sa dotknuto spomínaný.

„Lebo byť podľa teba, prišla by som v plavkách!“ Zhrozene som potriasla hlavou, ale Kai a Alex sa na tom dobre zabávali.

„A možno aj bez nich,“ nadhodil šibalsky úchyl, načo som mu vrazila päsťou do pleca.

„Si hrozný!“

„Ja viem a preto ma máš tak rada,“ uškrnul sa.

„Moc si veríš.“

„Simone, úprimnú sústrasť!“ vyhlásil vážne Kai. „Ja som to s ním vzdal už pred rokmi.“

„Fakt? Aj teba sa snažil narvať do kostýmu sestričky v ružovom?“ spýtala som sa naoko prekvapene a Kai sa stiahol.

„Ehm, tak to nie... ale očumoval každú v dohľade,“ bonzol.

„No tak, kamoš, každú nie. Len tie pekné,“ bránil sa zvesela Danny, načo som nadnesene prevrátila očami. Všimol si to a na tvári sa mu usadil ešte žiarivejší úsmev.

„Poďme dovnútra,“ navrhol mi vzápätí a ja - aj keď sa mi nechcelo opúšťať týchto dvoch klaunov – som súhlasila. Veď predsa, noc je dlhá a zatiaľ aj mladá!

Vnútrajšok domu bol... jednoducho dokonalý! Bez mučenia sa priznávam, ja by som niečo takéto zorganizovať nedokázala. Pripadala som si ako v skutočnom strašidelnom dome. Zo stropu viseli netopiere, pavúky a čo ja viem čo ešte. Takmer som zinfarktovala, keď na mňa za rohom vyskočil vycivený zombík.

„Nesmej sa!“ oborila som na môjho sprievodcu a vrazila mu do pleca. Chudák, ten má zarobené na poriadne veľkú modrinu! „To nie je smiešne!“ Ja tu skoro vypustím dušu a on sa tu smeje, ako na komédii? No fajn, tak možno trošku komedické to bolo... ale len trošku!

„Ale je,“ uťahoval si zo mňa a ja som mu vrazila znova. Beriem späť.

Žiadny chudák -  zaslúži si to!

„Máš sklony k sadizmu?“

„Pokiaľ ide o teba? Tak hej. Mám,“ potvrdila som naoko vážne.

„Ale no tak!“ zatiahol. „Nebuď zlá!“

„Nebudem, keď ty sa prestaneš správať ako dvojročné decko.“

„Fajn, beriem!“ pritakal a vzápätí... Ten idiot! Vzápätí som visela cez jeho plece? WTF? A čo má byť zas toto? Aj keď ten pohľad na jeho vypracované pozadie nie je až taký zlý. Ehm, myslím, že by som mala skočiť k najbližšiemu psychošovy, lebo to so mnou ide dolu vodou!

„Daj ma dolu!“ zvýskla som, ale ten kretén si z môjho panického výstupu nič nerobil! Nič! Jednoducho ma niesol ďalej k... no tak moment! To je tanečný parket. To nie je dobré! To nie je dobré! Ja neviem tancovať!

Tanečný pľac bol narvaný deckami. Vysoko nad ich hlavami visela Helloweenska diskogula, od ktorej sa odrážali svetielkujúce obrázky strašidiel. Duchovia, čarodejnice, ale aj klasické strašidelné zvieratá sa mihali po stenách a ja som z nich dostávala epileptický záchvat... teda takmer. Nikdy som dobre neniesla rýchlo sa meniaca svetlá.

„Danny!“ zrevala som, ale hluk naokolo sa mi len ťažko podarilo prekričať. „Ak ma nedáš dolu, tak...“ nedopovedala som. V momente som stála na nohách a oči upierala pred seba – čo bolo, zhodou okolností, priamo na jeho, ach, príliš dokonalú hruď! V tých pirátskych handrách vyzeral neodolateľne, ale niekde v hĺbke som tušila, že bez nich by vyzeral ešte o čosi rajcovnejšie.

„Ty nie si normálny!“ štekla som. „A že sa nebudeš správať ako decko!“

„Ale ja sa nesprávam ako decko...“ zatiahol a už len ten sexi, zatiahnutý tón hovoril svoje.

„Nie?“ nadvihla som obočie. Stále som len pár centimetrov od neho a moja hlava bola zaklonená v ostrom uhle. Prečo len musím byť taká malá!? A prečo on taký vysoký?

„Nie,“ potvrdil a naklonil sa ku mne bližšie. „Toto je výstup zlého, piráta, ktorý vždy dostane to, čo chce,“ zavrčal a ja som... Vnútro mi zaliala horúca, prívalová vlna. Zahryzla som si do pery. Bol tak blízko! Bože, čo sa to so mnou porobilo?

„Správaš sa ako decko!“ trvala som na svojom.

„A urobí decko toto?“ zachechtal sa a ja som sa opäť ocitla vo vzduchu. Nie, nie, nie! Opäť nabral neželaný smer – hromada tancujúcich tiel!

„Danny, stoj!“

„Čo za to?“

„Neskopem ťa do guľôčky?“ nadhodila som, aj keď som vedela, že takto to nepôjde. Zmĺkol a tváril sa, že premýšľa. Jasné, že nepremýšľal, idiot!

„To mi nestačí.“

„Tak, fajn. Neskopem ťa do guľôčky a odvolám, že si decko,“ navrhla som s nádejou.

„Mhhh, nie,“ zamietal s úsmevom na perách.

„Ale no tak, ty prerastený kretén! Daj ma dolu!“ štekala som a začala sebou hádzat. Myslíte, že pomohlo? Jasné, že nie.

„Dám ťa dolu a ty si so mnou zatancuješ,“ navrhol, ale mne to skôr pripomínalo rozkaz. A čo som ja? Pes?

„Nie.“

„Ale áno.“

„Nie!“

„Nehádaj sa. Áno.“

„Vravím nie! Si nahluchlý? To, že si na hlavu padnutý už viem, ale že máš aj problémy s ušami... Uááá!“

Ďalší z mojich, nie zrovna trikrát vydarených, pokusov o pevnú zem pod nohami sa nevydaril. No, ale som aspoň nevisela cez jeho plece ako vrece zemiakov, ale v jeho náručí, kam si ma dosť nešetrne prehodil, aby ma umlčal – akoby na to nestačila tá hudba. Bože, čo sú toto za nevkusné srač – hovadiny.

„Ty nie si normálny!“ posťažovala som si.

Zbláznil sa? Takto sa ešte nikdy nesprával!

Ale áno, správal, štekalo po mne moje divoké ja, ktorému sa to nadmieru páčilo. Len ty – ja som to v drvivej väčšine prípadov ignorovala.

„Zatancuj si so mnou,“ nabádal ma a jeho oči sa vpíjali do mojich.

„Ehm, nie!“ zhúkla som a začínala chápať, ako sa asi cíti zviera zahnané do kúta.

„Prečo nie?“ nechápal. Mám mu to povedať? Nemám? Nakoniec sa moja vnútorná dilema vyriešila sama.

Nepovedala som nič. Môj pohľad padol na VIP trojicu na druhom poschodí. Žalúdok mi urobil nepríjemné salto. Larrisa a jej garde sa nonšalantne opierali o drahé zábradlie. Boli... no, dokonalé. Pozerali sa dole ako kráľovné tvorstva. Dokonca aj ruky na luxusnom dreve mali rozložené ako majsterky sveta.

Hlavná queen bola navlečená do princeznovských šiat smotanovo zlatej farby. Na hlave jej trónila zlatá korunka a na zmaľovanej tvári znudený výraz. Strihom sa ponášali na obdobie klasicizmu vo Francúzku s výstrihom takým hlboký, aký sa len dal. Jej dve verné gardedámy boli navlečené do podobných skvostov. Jedny boli ľadovo modrej farby s krídlami víly a druhé mali, pravdepodobne, znázorňovať pavúčiu ženu – žeby čierna vdova? Chalani, bacha!

Danny si všimol môjho zamračeného výrazu. Stočil pohľad k výjavu nad nami a potom zas ku mne.

„Ty si krajšia,“ šepol mi. Na tvári sa mu pohrával jemný, no úprimný úsmev.

Odvrátila som od neho oči a v duchu ďakovala za make-up, ktorý som mala na tvári. Nečervenám sa často, ale toto mi červeň do tváre vohnalo. A popravde, ani neviem prečo. Veď toľkokrát mi už povedal, že mi tieto šaty pasujú! Ale teraz to bolo iné. Jeho tón bol iný... akoby. Nedokázala som to pomenovať.

„Zatancuj si so mnou!“ ozval sa znova a ja som precitla z úvah.

„Nie!“ trvala som neoblomne na svojom. „A daj ma dolu!“

„Dám, až keď povieš áno,“ nástojil. „No tak, jeden tanec. Veď je predsa party! To si nechcela tancovať?“ doberal si ma a ani nevedel, akú mal pravdu. Teda, čiastočnú. Chcela som tancovať, ale niekde v tom najzažitejšom a najtmavšom kúte, aký tento dom ponúkal. Niekde, kde ma nikto nebude vidieť.  Možno v pivnici?

„Nie, nechcela.“

„Neverím ti.“

„Vážne, Danny. Nechcela,“ bránila som sa pred jeho pobaveným, ale obviňujúcim tónom.

„Prečo?“ nechápal a ja som zvažovala, či už mu nie som priťažká. Veď, povedzme si to popravde, nie som nijaká vyžla. Opäť sa vo mne vynorila predchádzajúca dilema. Mám? Nemám? Nakoniec som sa rozhodla pre Mám!.

„Lebo... lebo, neviem tancovať,“ priznala som sa a zahanbene sklopila hlavu. Cez hlasnú hudbu ku mne doľahol jeho smiech.

„Ale prosím ťa. Každý vie tancovať!“

Spražila som ho pohľadom. „No, ja nie!“ vrčala som.

„Tak ťa to naučím,“ usmial sa. Nevšímal si moju náladu, ktorá pomaly začínala smerovať k záporným číslam.

„A nemohol by si ma to učiť niekde v súkromí?“ nadhodila som s nádejou.

„V súkromí ťa chcem učiť iným veciam,“ uškrnul sa a pustil ma, aby sa vyhol mojej nebezpečne sa približujúcej pästi.

„Pozor na jazyk!“  zahriakla som ho, no on si to nebral k srdcu.

„Rozkaz, kapitán a teraz k tancu.“

Nestáli sme priamo na tanečnom parkete, ale kúsok bokom. Obklopovala nás hudba, vydýchaný vzduch a alkoholový opar.

„Musíš sa uvoľniť,“ radil mi. Sprvu som sa bránila, ale nakoniec ma nalomil.

Uvoľniť? Aha, jasne... a to sa ako robí?

„Hýb sa do rytmu.“

Rytmus? Hej... dobre a čo to ten rytmus je? Jediné, čo počujem, je nevkusná zlátanina nejakého debila, čo poznal len jediné slovo - tak tomu ja pieseň jednoznačne nevravím! Chudák skladateľ, jeho slovná zásoba musela byť fakt mizerná! No po chvíli som si uvedomila, že okrem toho dotieravého, opakujúceho sa verba sa vzduchom šíria aj záchvevy bubnov.

„Nechaj svoje telo vkĺznuť do vibrácii,“ pokračoval a jeho hlas ma tak trocha hypnotizoval. „Zdvihni ruky.“ Jeho dlhé prsty sa mi obtočili okolo zápästí a zdvihli ich do vzduchu. „Hýb bokmi.“ Pre teraz mi skĺzli na spomínané obliny môjho tela.

Bol to zvláštny pocit, ktorý vo mne vyvolával príjemný, ale zároveň nežiadaný nepokoj. Pomaly mi ich stláčal, aby ich uviedol do správneho tempa, ale čím dlhšie na nich spočívali jeho ruky, tým nervóznejšia a strnulejšia som bola. Všimol si toho a nespokojne zvraštil obočie.

„Uvoľni sa!“ prikázal, ale ja som to už nevydržala! Nie jeho ruky na mojom páse! Odtiahla som sa a on ma nechal.

„Nehovor mi, čo mám robiť!“ oborila som sa naňho. „Ja sama veľmi dobre viem, že to neviem! Ja jednoducho neviem takto tancovať!“ šomrala som. Jednoducho to nedokážem.

Dajte mi zatancovať valčík, tango či walz a ja to spravím. Naučím sa potrebné pohyby. Budem ich opakovať a možno to nakoniec aj bude vyzerať ako tanec a nie nešťastné, kŕčovité pohyby, ktoré majú ľudia pri záchvatoch. Ale tancovať uvoľnene? Bez vopred stanovených pravidiel? Nikdy. Raz som tak spravila pred kamoškami a tie si ma za to ešte mesiac doberali.

„Každý vie tancovať!“ trval na svojom.

„Ja nie,“ odbila som ho. „Nikdy mi to nešlo. Vždy som sa iba strápnila.“

„Nehovor mi, že ti záleží na tom, čo si o tebe myslia iní!?“ doberal si ma.

„Jasné, že nezáleží, ale to neznamená, že budem dávať Larrise strelivo zadara.“ A tá, že by ho okamžite využila.

„Mne je jedno, čo si myslí Larrisa. Ja len chcem, aby si sa trochu uvoľnila a vychutnala si večer.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Ak to spravíš, splním ti jedno želanie,“ navrhol. Tak to je iná... To je nadmieru lákavá ponuka.

„Akékoľvek?“ overovala som si.

„Akékoľvek. Ale musíš sa skutočne odviazať!“ spresnil. Zvažovala som jeho ponuku a poviem vám, to bola dilema. Na jednej strane sa totálne strápnim, ale na strane druhej, Danny a hocičo, čo budem chcieť? Taká to ponuka sa vyskytne len raz za život!

„Beriem!“

„Odviaž sa!“ nabádal ma a ja som s malou dušičkou prikývla... nebolo to až také hrozné. Navyše tá hrôza skončila a teraz z reprákov zaznievali oveľa obstojnejšie tóny.

Pripomienka: Treba zistiť, ako sa tento song volá!

Snažila som sa plne oddať dunivým tónom a zarážajúce je, že mi ani nevadilo, že to nie je metal. Metal je nádherná hudbe, plná emócii a pravdy, ale k niektorým životným udalostiam sa jednoducho nehodí. A prvý tanec s chalanom, ktorý sa vám páči, je jednou z nich. Presne tak. Danny sa ku mne po chvíli pridal a jeho telo sa teraz hýbalo len pár centimetrov odo mňa. To bol pohľad! Na rozdiel od mojej maličkosti presne vedel ako na to. Jeho tanec bol plynulý, nabitý a neskutočne príťažlivý. Nebál sa, že sa strápni. Akoby aj mohol? Veď bol hviezdou, ktorá si dobila milióny sŕdc a teda, mala čím.

V jednom momente stál odo mňa a v druhom? Prekvapilo ma, keď zobral moju ruku do svojej a preplietol nám prsty. Bolo to také zvláštne a nečakané, ale neprestávala som. Tancovala som ďalej a konečne tomu začínala prichádzať na chuť. Bolo to také oslobodzujúce!

Len sa hýbať a nad ničím nepremýšľať. Nechať problémy za dverami a nevpustiť  ich do tohto okamihu.  Po neviem akej dlhej dobe som mu ruky obmotala okolo krku a on tie svoje zas okolo môjho pása. Delil nás len pár milimetrový rozstup. Cítila som jeho teplo, dokonca aj jeho dych. Tak bol blízko. Mužská vôňa mi zaplavila telo. Krásne voňal. Nie ako Trey a jeho banda. Dannyho vôňa bola iná. Netypická, ale zároveň taká reálna a správna, akoby iná ani nemohla byť.

Jeho ruky mi kĺzali po bokoch a tie moje sa mu zas zaplietli do vlasov. Bolo to správne? Či áno, či nie, nezaujímalo ma to. Kašlala som na to. Ja... ja chcela som, aby sa ma dotýkal. V mne neznámom momente nás zatiahol medzi ľudí.  Živočíšnosť celého okamihu nás pohltila. Telá okolo nás sa pohybovali v rytme nôt a my zas v rytme tiel. V nejakom zvláštnom momente akoby prestal existovať svet okolo nás. Nevedela som, čo príde, ale asi som to mala predpokladať. Veď celý tento deň smeroval k tomuto okamihu.

Dvaja ľudia, ktorí sa navzájom priťahujú. Inak to byť nemohlo. V jednej chvíli som pred sebou mala jeho oči a v druhej... druhej som ich zavrela a vychutnávala si jeho pery. Boli také jemné, mäkké a teplé - v tejto chvíli boli iba moje. Jeho jazyk vkĺzol do mojich pootvorených úst. Skúmal ich a ja som skúmala jeho. Učila som sa. Snažila som sa zapamätať si každý jeden pohyb, lebo toto bolo po prvýkrát, čo som si to skutočne pamätala a prežívala. Toto nebol sen. Toto bola realita, ktorú som zažívala na vlastnej koži – alebo skôr na vlastných perách.

Ale bolo to prinajmenšom také dobré, ako ten sen.

Nie, bolo to oveľa lepšie!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 19/1 - On, ja a...: