OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 16 - Alkohol a násilie

16.07.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 759×

Tak, za túto kapitolu ma asi zabijete (ak nie reálne, tak aspoň virtuálne :D). V predchádzajúcich komentoch ste sa báli, čo spraví Tonyho otec. Ten nespraví nič, lebo Simone pokladá za súkromnú záležitosť syna a do tých sa on odmieta montovať : ) – teda ak neohrozujú bezpečnosť samotného Tonyho alebo jeho kšefty. Simone má oveľa väčšieho nepriateľa a tým je ona sama a jej neuvážené konanie... ktoré už fakt musí niesť nejaké následky.

P.S.: Ďakujem za komenty a dúfam, že aj k tejto kapitolke nejaké budú. :D

sisa118

Kapitola 16

Vošla som do jedálne ako nasratý býk. V momente na mojej osobe pristálo niekoľko pohľadov. Vlastne, bolo ich presne sedem. Jeden patril Tonymu, druhý jeho mafiánskemu oteckovi a zvyšné mužom, ktorí boli ako vystrihnutí z nejakej talianskej, mafiánskej telenovely. Všetci v čiernych smokingoch a bielych košeliach. Na trákoch im viseli zbrane a ja som ani na moment nepochybovala o ich pravosti. No to ma teraz fakt minimálne zaujímalo. Môj pohľad okamžite zamieril k Tonymu a prišpendlil ho na elegantnej stoličke.

„Prepáčte, že ruším,“ zvolala som do tejto utešenej spoločnosti a neunikol mi ani jeden z ich prekvapených pohľadov – hlavne pohľad Allena staršieho. „Ale neodkladne musím niečo prebrať s Antonym Franciskom Allenom!“ Už len z môjho hlasu im muselo byť jasné, že som nasratá tak, že v momente by som zmlátila každého, kto by sa mi postavil do cesty.

„Simone, stalo sa niečo?“ nechápal Tony a nonšalantne odložil obrúsok na okraj takmer prázdneho taniera.

„Predstav si, že hej!“ zavrčala som a pohla sa k nemu. Staval sa zo stoličky, ale vzápätí na ňu znova dopadol. Prečo?

To sa spýtajte mojej pästi, ktorá ho zasiahla priamo do sánky. Jedálňou sa ozvalo prekvapené a zároveň pobavené šomranie. Dokonca aj jeho otcovi mierne trhalo kútikmi. Zaškrípala som zubami, keď som si uvedomila, že im tu robím predstavenie zadara.

„To bolo začo?“ ozval sa dotknuto zasiahnutý.

„Za čo?“ zasyčala som. „Za to, že si ignorantský, namyslený a egoistický somár!“

„Čo, prečo?“ nechápal a stále si trel zasiahnuté miesto.

„No ták, Antony, to si nevieš rady s jednou malou holkou?“ zasmial sa jeden z mužov, načo som ho spražila naštvaným pohľadom. Zmĺkol, ale len preto, aby ma mohol obdariť provokatívnym pohľadom.

„Dillon, nechaj mladých, nech si to vyriešia sami,“ zahriakol ho Allen starší, ale to som už nevnímala.

Totižto v tej chvíli som v dlani surovo zovrela lem Tonyho obleku a prudko ním šklbla k sebe. Naše tváre boli od seba len pár cenťákov. Zmetene mi hľadel do očí – do nesmierne zúrivých očí.

„Poď!“ precedila som pomedzi zuby. Rovnako rýchlo, ako som mu lem zovrela, som ho aj pustila a vydala sa von z jedálne. Boh ho chráň, ak by ma nenasledoval. Ale našťastie bol dostatočne kompletný, aby pochopil vážnosť situácie a vyšiel za mnou.

„Simone, počkaj!“ volal na mňa, ale ja som ho ignorovala - zatiaľ, ale nie na dlho. Nedostali sme sa moc ďaleko od jedálne, keď ma dobehol a prudko otočil k sebe. To nemal robiť, lebo v tom momente som mu vrazila ďalšiu, tento krát do pleca. Ak ho to aj bolelo, nedal to na sebe znať.

„Čo som ti spravil?“ nechápal.

„Lepšia otázka skôr znie, čo som ti spravila ja?!“ vyštekla som a on sa zatváril ešte nechápavejšie.

„Nič!“ zvolal.

„Nič? Nič? Tak, kurva, prečo si mi to nepovedal?“ zvreskla som. „Dala som ti niekedy príležitosť na to, aby si mi neveril?“

„O čom to...“

Ignorovala som jeho snahu prerušiť ma a pokračovala v monológu.

„Pýtala som sa ťa niekedy na niečo, čo by sa týkalo tvojej podarenej rodinky? Urobila som niekedy niečo, s čím by si nesúhlasil – vynímajúc to, že som ťa v škole bránila?!“ zúrila som.

„Nie...“ vysúkal zo seba. „Ale, nechápem, kam tým mieriš...“

„Nechápeš? Nechápeš! Čo na tom nechápeš?!“ zúrila som. „Si len egoistické, rozmaznané decko!“ obvinila som ho. Očividne toho bolo naňho dosť. A tým, že som sa mu pokúsila znova vylepiť, som to spečatila. Zovrel mi ramená a chrbtom ma pritisol k stene. Stál odo mňa na dĺžku rúk a nespúšťal zo mňa pohľad.

„Simone!“ oslovil ma autoritatívne. „Čo sa stalo?!“

„Čo sa stalo? Čo sa stalo...“ opakovala som ako v tranze. „Stalo sa toľko, že ti nestojím ani za to, aby si mi povedal, že to tvoja rodina vlastní Axillo!“ Spočiatku som hovorila ticho, ale čím bližšie som sa dostávala k vyvrcholeniu, tým môj hlas naberal na hlasitosti. Na jeho tvári sa objavil výraz naprostého zdesenia. Pochopil. Konečne.

„Odkiaľ to vieš?“ šepol obozretne.

„Odkiaľ? Ani nie pred hodinou ma o tom, dosť nešetrne, informoval Danny,“ vychrlila som mu do tváre. Jeho prekvapenie nadobudlo novú úroveň. „A tiež o tom...“ pokračovala som, „... že sa každý víkend ožieraš v mestských baroch!“

„To nie je pravda!“ zvolala pobúrene.

„Čo konkrétne?“ provokovala som. Dal si načas s odpoveďou.

„To s tým barom. Neožieram sa.“

„Takže Danny klame?“ odfrkla som podráždene.

„Áno, klame!“ vybuchol.

„Ale no tak, Tony. Ty fakt nemáš právo o niekom hovoriť, že klame,“ uzemnila som ho.

„Ja som ti neklamal,“ zvolal.

„Nie?“ vyštekla som, ale ďalej som sa nedostala, lebo sa slova ujal on.

„Nie, nikdy som ti neklamal... len som ti nepovedal celú pravdu,“ priznal.

„To je akoby si klamal!“ pobúrene som odfrkla. Kašlať na to, že polopravdy sú u mňa na bežnom poriadku - ale veď tu predsa nerozoberáme mňa, ale jeho! Nato sú iné kritéria.

„Nie, nie je,“ trval neoblomne na svojom a ja som toho začínala mať dosť. Potrebujem odpovede, lebo inak sa zbláznim!

„Prečo si mi to nepovedal?“ spýtala som sa zmučene. Cítila som sa, akoby ma zradil. Akoby my zapichol dýku do chrbta a napľul do tváre. A keď už sme pri tých tvárach, tak tá jeho teraz nadobudla výraz odkopnutého šteňaťa.

„Je mi to ľútu, Simone, ale ja...“ začal a ja som si uvedomila, že pravdy sa nedopátram. Vždy, keď sa odpoveď začína „je mi to ľúto“ spôsobom, dotyčný urobí všetko preto, aby vás presvedčil o svojej nevine. Podráždene som odvrkla.

„Tvoja ľútosť mi je na dve veci.“ Surovo som ho odsotila. „A ja som ti verila.“ Touto neskutočne opotrebovanou a teatrálnou vetou som ukončila celý tento bezpredmetný rozhovor. Načo som sem vôbec prišla? Teraz mi zmysel mojej návštevy akosi unikal. Strácal sa v návaloch pocitov.

„Simone...“ zatiahol, ale ja som mu už nevenovala pozornosť, vybehla som von a len tak-tak som zadržiavala slzy.

Nebola som jediná, ktorá sa cítila mizerne. Chvíľu predtým, ako sa vchodové dvere zavreli, som zachytila zvuk rozbíjajúceho sa skla. Vzácna, čínska váza dneskajší deň neprežila.

Nasadla som do taxi, ktorý na mňa verne čakal. Bola som znechutená sama sebou. Je to mnou, že ma každý napokon zradí? Je to mnou, že si nedokážem urobiť poriadok vo vlastnom živote? Nech som sa akokoľvek snažila, odpoveď stále unikala. Mala som toho dosť. Potrebovala som jednoducho vypnúť a v hlave sa mi začal rodiť plán, ako to dosiahnuť.

„Zastavte v Harshire Coole,“ vyzvala som taxikára, načo si ma pochybovačne premeral.

„Slečna, ste si istá, že zrovna tam?“ spýtal sa a ja som mu dosť neelegantným spôsobom naznačila, nech sa stará sám o seba, ale on si jednoducho nedal povedať.

„Harshire Coole nie je miesto vhodné pre mladé dámy,“ dohováral mi.

„Keď nejakú stretnem, tak odkážem... Počujte, mne je úplne jedno pre koho je a nie je to miesto vhodné. Jednoducho mi tam zastavte!“ štekala som podráždene.

Po dlhšom neúspešnom presviedčaní z jeho strany, mi tam zastavil. Zaplatila som mu a dokonca nechala aj menšie prepitné. Harshire Coole bola jedna z tých pochybných štvrtí, kam sa neodvážili ani poliši. A presne to mi dokonale vyhovovalo. Žiadni poliši = dobrý chlast. Ako som spomínala už predtým, USA má na mňa zlý vplyv. Doma som sa nikdy neožierala. Vlastne, doma som nikdy nevypila nič silnejšie ako pohár piva, ale tu? Tu sa s veľkou radosťou ožeriem do nemoty a je mi jedno, aké to bude mať následky.

Ako som si predsavzala, tak som aj spravila. Zaliezla som do najbližšej putiky a barmanovi prikázala, aby mi doniesol fľašu ruskej vodky. Hádzala som do seba jeden pohár za druhým a s veľkým prehľadom som ignorovala provokatívne poznámky ochlastov naokolo.

„No tak, pusa, poď k nám!“ skríkol jeden, ale dostatočnou odpoveďou mu bol zdvihnutý prostredník.

„Kočička vytrkuje drápky...“ zasmial sa jeho kolega.

„Len škoda, že iba tie... Ja by som bol radšej tým parádam pod tričkom,“ pritakal prvý, načo som mu znova ukázala prostredník a demonštratívne do seba hodila ďalší pohár.

Muži sa rozosmiali na plné kolo a zodvihli sa zo sedadiel. Pohli sa mojím smerom a prisadli si. Jeden z nich ma objal okolo ramien, ale ja som ho okamžite  zhodila. Druhý si svoju nechutnú paprču zaparkoval na mojom stehne. Vzápätí ale bolestivo skríkol, keď sa mu do kože zaryli moje nechtíky.

„Kurva!“ štekol a ja som mu odpovedala rovným dielom. Len škoda, že som zas skĺzla do slovenčiny.

„Hej!“ rozosmial sa nad tým – preňho divným slovom – jeho spoločník. „To nepoznám.“

„Ani nemáš odkiaľ!“ štekla som, zas po slovensky.

„Pozrime sa, Ruska!“ zvolal, čo ma dostalo do červených čísel.

Kurva, ja nie som žiadna Ruska! Ja som Slovenka! Tak si to, ksakru, konečne vtlčte do tých vašich zaostalých, amerických hláv, lebo to za vás spravím ja!

„Konny, vieš, počul som, že tie sú v posteli obzvlášť dobré.“

„Tak si to vyskúšajme,“ navrhol, no to nemal robiť, lebo v tej chvíli mu na zarastenej sánke pristála moja päsť.

„Ty suka!“ štekol prvý. „Čo si to dovoľuješ?!“

„Lepšia otázka znie, čo si to dovoľujete vy!“ okríkla som ich, aj keď som vedela, že mi to nepomôže... ale vlastne, mne už aj tak bolo všetko jedno.

Viem, že som sa dostala do poriadnej kaše, ale môj otupený mozog tento fakt akosi odmietal prijať. Nemal na to síl a ani moje telo ich moc nepobralo. Až priveľmi ľahko sa im podarilo vyvliecť ma do jednej z temných uličiek pri tom pajzli, v ktorom som sa opíjala. Jeden z nich ma surovo sotil na zem, kde som si rozhryzla spodnú peru, po ktorej sa spustila krv. Skríkla som a ten zvuk mne samotnej nahnal husiu kožu. Tak, práve teraz som sa začala skutočne báť. Kopala som, keď sa ku mne tí hajzli začali približovať. Jeden z nich bolestivo zreval, keď som ho zasiahla do kolena, ale k mojej veľkej smole sa mi ho nepodarilo preraziť.

„Kurva, Konny! Drž ju!“ štekol podráždene na priateľa.

Bojovala som odhodlane, ale aj tak som prehrala. Konny mi uväznil ruky nad hlavou a jeho priateľ mi zatiaľ začal rozopínať zips. Kričala som. Aj cez opar opitosti ku mne doľahol fakt, že to, čo sa tu práve dialo nebolo dobré. Chlapovi sa rázporok podarilo rozopnúť, ale nohavice mi zatiaľ nestiahol. Namiesto toho sa zohol k môjmu bruchu a priložil naň svoj nechutný jazyk. Lízal mi kožu pod a okolo pupka. Chcelo sa mi vracať. Kričala som, bila som sa. No nič nepomáhalo.

„Hehe, dobre chutíš,“ zvolal oplzlo.

Konny si položil moju hlavu na stehná, akoby aj on chcel ochutnať a  ja som urobila to jediné, čo ma v tejto chvíli napadlo. Napla som krk a nadvihla hlavu, aby som vzápätí mohla záhlavím vraziť týpkovi, čo mi držal ruky plnou silou do gulí. Podarilo sa. Konny zreval od bolesti a jeho zovretie povolilo. Využila som toho, vytrhla mu ruky z oslabených prstou a vzápätí jednu vrazila týpkovi nado mnou. Zásah za sto bodov sa však nekonal. V poslednej chvíli sa vyhol a moja päsť len neškodne preletela vzduchom.

„Suka!“ skríkol a opäť mi uväznil ruky v jednej zovretej pästi. Bolo mi jasné, že budem mať modriny. Druhou rukou sa natiahol k môjmu výstrihu a priestor uličky zaplavil zvuk trhajúcej sa látky... no nebol jediný. Odniekiaľ, z veľkej diaľky, ku mne doľahol živočíšny rev, ktorý sa miešal s mojím zúfalým skríknutím.

O pár sekúnd nato chlap odletel dozadu, kde sa ozvali tupé údery a jeho zúfalé, bolestivé vytie. Netrvalo to dlho a nech sa tam už dialo čokoľvek, bola som neznámemu neskonale vďačná. Konny, ktorého som pred chvíľou zasiahla do gulí, zbabelo vzal nohy na ramená ešte v dobe, keď neznámy mlátil jeho priateľa. Obaja boli preč!

Tá myšlienka ma ochromila natoľko, že som sa nebola schopná pohnúť. Navyše, značne podnapitý stav mi tiež nepomáhal. Môj repertoár pohybov sa bezútešne zúžil len na to, že som sa schúlila do klbka a začala vzlykať. Slzy sa mi liali po tvári a strácali sa v záplave špinavých vlasov, ktoré sa rozprestreli na vozovke.

Z diaľky ku mne doľahli ubolené vzlyky a ešte niečo. To niečo boli kroky. Neznámy s úchylom skončil a teraz si išiel pre mňa. Rozplakala som sa ešte usedavejšie a pritisla si kolená bližšie k prsiam. Zreteľne som počula ako nado mnou zastal a sledoval ma – kôpku chabých nervov a nešťastia. Potom sa zohol a ja som na ramene pocítila jemný tlak. No aj napriek jemnosti toho dotyku som sa stiahla. No on bol neoblomný, tlak sa zvýšil a prinútil ma ľahnúť si na chrbát. Spočiatku som nič nevidela, ale keď prehovoril, ten hlas sa nedalo nespoznať.

„Čo si to zas spravila!“ káral ma, ale bolo v ňom cítiť nádych strachu.

Zaklipkala som očami a pred nimi sa mi zhmotnil obraz človeka, ktorého by som v takejto situácii očakávala najmenej. Ostro rezaná tvár, výrazné, chladné, modro-sivé oči a jeho tmavé vlasy v tejto tme nadobudli ešte tmavší odtieň. Jednu ruku mi vsunul pod hlavu a pomohol mi sadnúť si. Oči sa mi zaplavili slzami a ja som v tom momente stratila akúkoľvek hrdosť či odvahu.

Jednoducho som sa mu zbabelo pritisla k hrudi a ešte zúfalejšie sa rozvzlykala. Slzy sa mi v potokoch spúšťali po tvári a ja som ich jednoducho nevedela zastaviť. Takúto reakciu nečakal. Istotne nie odo mňa – od baby, ktorá mu nikdy nezabudla pripomenúť, aká je to bezcharakterná sviňa, čo rada uráža každého naokolo. Váhavo okolo môjho uzimeného a vysileného tela ovinul ruky a pevnejšie ma k sebe pritisol. Vždy som pohŕdala jeho telom. Vždy pre mňa bolo len kusom ľadu s nulovou dávkou súcitu a jemnosti... ale teraz som vedela, že jemnosti a súcitu (aspoň čiastočného) v ňom je dosť.

Kto by si bol pomyslel, že ja, Simone Mayor, budem raz schúlená plakať v náručí Gilla Hobsona?

„Hej, no tak, už je dobre,“ chlácholil ma. „Už je dobre. Už ti neublížia,“ sľuboval, ale ja som jednoducho nedokázala zastaviť slzy.

„Ja...“ podarilo sa mi vysúkať pomedzi naliehavé vzlyky. „Ja... bola som...“

„Bola si statočná,“ tvrdil, ale ja som v tom nijakú statočnosť nevidela. Až teraz som pochopila, prečo ma všetci varovali. Prečo sa Tony tak bál, keď ma našiel na tých schodoch. Prečo Danny tak naliehal, aby som sa za každú cenu vyhýbala Treyovej bande.

„Bola som sprostá,“ kňučala som.

„No, to tiež,“ priznal po chvíli, ale hneď nato dodal. „Ale aj veľmi statočná,“ šeptal.

Po neviem akej dlhej dobe ma zodvihol zo zeme. Nedokázala som stáť na vlastných a preto ma musel niesť celú cestu k autu. Tam ma posadil na sedadlo spolujazdca a pripútal. Schúlila som sa do klbka a objala si kolená. Auto sa rozbehlo a mne bolo totálne jedno kam. Chcela som len zaliezť do nejakého tmavého kúta a utápať sa v bolesti, ktorá sa vo mne koncentrovala už dlhé mesiace, od príchodu do Ameriky.

Ani neviem kedy, ale odrazu auto zastalo pred ich domom a vzápätí som už sedela na ich bielej sedačke. Gill okolo mňa omotal hrubú deku.

„To ste už tu....?“ ozval sa Dannyho hlas odniekiaľ za mnou, ale ja som nemala dosť sily pozrieť sa tam.

„Preboha, čo sa stalo?“ zvolal zarazene. Gill k nemu zodvihol pohľad, ktorý hovoril jedno – nič dobré, kamoško. Nič dobré.

Danny prebehol ku mne a kľakol si, aby sa mi mohol pozrieť do uplakanej tváre. Položil mi ruky na plecia a ja som sebou podvedome trhla. Zarazene ich stiahol späť.

„Čo sa jej stalo?“ spýtal sa znova, ale tento krát v jeho hlase zaznievala aj bolesť.

Gill neodpovedal ihneď, ale nakoniec to povedal a už len tie slová vo mne vyvolávali neskutočnú hanbu. Bola som slabá. Potrebovala som, aby ma niekto zachránil! Bola som slabá! Zaťala som zuby, ako som sa snažila umlčať nechcený príval nových sĺz.

„Takmer ju znásilnili,“ šepol. Danny len naprázdno otváral ústa.

„A-ako?“

„Ako asi?“ zavrčal Gill, čím dal jasne najavo, aká debilná je to otázka.

„Kde? Kto?“ pokračoval.

„V Harshire Coole,“ objasnil Gill a Dannymu padla sánka, no vzápätí sa rozzúril.

„Čo si, preboha, robila v Harshire Coole?!“

„Sama,“ dodal Gill.

„Sama?!“ Dannymu od prekvapenia a rozhorčenia preskočil hlas. „Zbláznila si sa! Bože, veď do tej štvrte nechodia ani poliši!“ štekal, ale mne jeho hnev ani najmenej nepomáhal. Práve naopak. Pred očami sa mi vybavili spomienky a tento krát som slzy nezastavila.

„Danny, kroť sa!“ napomenul ho priateľ, ale ten sa nedal. Zúril ďalej.

„Ja sa mám krotiť? Kruci, veď si to zaslúžila!“ zhúkol. „Správaš sa ako malé, nezodpovedné decko, na ktoré je treba stále dávať pozor!“ kričal. „Mala si sakra šťastie, že ťa tam nezabili! Bože, to si vážne nedokážeš uvedomiť, že toto nie je nijaký zapadákov niekde v Európe! Tu sa vraždí dennodenne!“

Keby som bola dosť pri zmysloch, tak by som mu odsekla, že aj na Slovensku máme vraždy na dennom poriadku, ale moje sarkastické cítenie si dalo dočasne dovolenku. Namiesto toho som si k sebe ešte tesnejšie pritisla deku a zaborila do nej tvár. Danny aj naďalej zúril, ale keď videl moje zúfalstvo, hnev trochu opadol. Opäť sa ku mne natiahol a pohladil ma po vlasoch. Tento krát som necukla.

„Danny,“ oslovil ho nezvyčajne jemným hlasom Gill. „Nenadávaj jej. Aspoň nie teraz. Pre dnešok toho má za sebou veľa.“

„Dobre,“ súhlasil. „Zoberiem ju do izby,“ oznámil a ja som sa opäť ocitla vo vzduchu. V tej chvíli  som si uvedomila jednu vec.

Za to, čo sa stalo, si môžem sama. Mala som si dávať väčší pozor. Ale aj napriek všetkému vnútornému trýzneniu som sa nedokázala obviňovať naplno.

Prisahám, že si tí bastardi nepožijú dlho!

A to som ani netušila, akú pravdu moje pomstychtivé ja malo... 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 16 - Alkohol a násilie: