OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 14 - Nečakaní hostia

11.07.2014 (20:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 869×

Som späť, ľudkovia. Lietadlo nepadlo, :) ale cesta späť bola viac než hektická - nevedeli sme nájsť správnu bránu a tak sa stalo, že sme po letisku lietali ako animované postavičky z Toma a Jerryho  – ostatní z nás museli mať fakt show... ale dosť o tej maximálne trápnej situácii a späť k podstatným veciam, ako je ďalšia kapitola! :)

Takže, táto bude o čosi nudnejšia. Písala som ju ešte pred dovolenkou s asi ďalšími desiatimi, ktoré ešte čakajú na vydanie. :) No ale musela som ju napísať, lebo sa v nej spomínajú isté podstatné detaily, ktoré ovplyvnia pokračovanie.

Taktiež ju chcem venovať hlavne domi99, PrincessCaroline, Leporell a Smile a poďakovať vám za vaše komenty. :D

Sisa118

Kapitola 14

Dni plynuli ako voda v rieke a ja som sa strácala v ich dravom prúde. Všetko sa mi zlievalo do jednej vše farebnej linky. Stereotyp, ktorý zavládol v mojom živote, bol pre mňa nakoniec vykúpením. S otcom sme sa takmer vôbec nerozprávali. Larrise som sa vyhýbala a keď som na ňu aj náhodou narazila, ignorovala som jej provokatívne poznámky. A s Dantem sme sa spriatelili... no a v noci sa mi neustále sníval sen, kedy som sa s ním v temnom kúte neznámej budovy bozkávala. Priznávam, čiastočne to zasahovalo aj do toho takzvaného priateľstva. Ale len čiastočne. Nedovolila som snom, aby sa mi miešali do reálneho života.

Znova som začala maľovať. Áno, aj mňa samú to prekvapuje, ale je to tak. Izba bola plná náhodných výjavov. Už som nemaľovala len Prahu. Moje obzory sa rozšírili aj o obrazy L.A., ale aj zábery z vlastnej hlavy.

Z nejakého zvláštneho dôvodu sa vo mne prebudilo moje staré ja a začali ma baviť veci, o ktorých som si myslela, že ma už nikdy v živote baviť nebudú. Aj hudobný repertoár sa značne rozšíril. Mobil mi už neplnili len pesničky od metalistických skupín a Linkin Park. Teraz by ste v ňom našli aj zložité orchestrálne a klavírne songy od svetoznámych virtuózov - ktorí sú už niekoľko storočí po smrti.

Eren sa stal mojím najbližším priateľom. Povedala som mu veci, o ktorých nik iný nemal ani tušenie. Viem, je to len pes, ale ja by som prisahala, že on presne vie, čo mu rozprávam. Chápe moje pocity a názory. Bol to jednoducho môj najlepší priateľ - až teraz som pochopila ten hlboký vzťah medzi psom a človekom.

Sedím na elegantnej, béžovej pohovke a obklopujú ma jemné tóny krásnej melódie, vychádzajúcej z krídlového, čierneho piana.

Uchvátene som hľadela na osobu, ktorá na ňom hrala. Doteraz ma nikdy nenapadlo, že by Tony vedel hrať na nejakom hudobnom nástroji. Ale teraz? Nemohla som nič iné, len ticho žasnúť. Jeho prsty s ladnou presnosťou dopadali na bielo-čierne klávesy, čím rozochvievali vzduch. Sledovala som jeho profil. Mierne sa pohupoval do rytmu tónov. Svetlé vlasy mu padali do očí.

Opäť som nedokázala pochopiť, prečo je taký, aký je. Pane bože, veď tento mladý, krásny muž mal všetko, čo potreboval na to, aby stál na vrchole potravinového reťazca našej školy! Peniaze, krásu, talent! Ale on sa aj tak nechával utláčať. Zavrela som oči a pohodlne sa vystrela na pohovke. Keď som ich opäť otvorila, on stále hral. Bol taký sústredený, akoby práve počítal nejaký neskutočne zložitý príklad z matiky alebo sa snažil rozlúštiť, kde pri chemickom pokuse spravil chybu.

Jeho krásna hudba prilákala aj iných obyvateľov domu. Hisako sa ležérne opierala o rám dverí a Florence stála vedľa nej. Dokonca aj zvyšné služobníctvo sa okolo nich premávalo častejšie, ako by malo. Ale mohol im to niekto vyčítať? Veď hral tak nádherne!

Bola to nezabudnuteľná chvíľa, ale ja som vedela, že sa blíži ku koncu. Musela som odísť. Eren ostal doma sám a aj keď už bol o mesiac starší, nemohla som ho príliš dlho nechávať bez dozoru. Počkala som, kým Tony dohral a potom sa k nemu potichu priblížila zozadu.

„To bolo krásne,“ pochválila som ho a naklonila som tak, aby som mala ponad jeho rameno lepší výhľad na noty. Zmetene som si prezerala čierne guľky s paličkami a totálne sa v nich strácala.

„To si hral podľa tohto? Alebo z hlavy?“ spýtala som sa.

„Podľa nôt,“ odvetil.

„Si dobrý, ja by som sa v tom stratila.“

„Ak chceš, môžem ťa to naučiť,“ navrhol, ale ja som pohotovo zakrútila hlavou.

„Nemala by som na to trpezlivosť a ty by si ju po čase stratil so mnou... nie som dobrý žiak,“ priznala som sa so smiechom. On vie o čom hovorím. Veď ma doučuje!

„No tak, skús to,“ súril ma a ja som nakoniec zabudla na svoje plány a posadila sa vedľa neho.

Ako som si myslela, bola som otrasná. Nedarilo sa mi a trpezlivosť som začala strácať oveľa skôr, ako som predpokladala. No on bol neoblomný. Naučil ma základy prstokladu a potom aj jednoduchú pesničku pre jednu ruku.

„Kde si sa naučil hrať?“

„To moja mama. Milovala klavír a husle. Hrávala každý večer.“ V očiach som mu videla, že v spomienkach zablúdil do dávnej minulosti.

„Čo vlastne robila?“ napadlo ma odrazu.

„Pracovala v rodinnej firme, ale skôr by sa dalo povedať, že bola doma.“

„Rodinnej firme?“

Tony v momente akoby precitol a stočil pohľad mojím smerom. Zúžil oči a len mierne prikývol.

„Je to niečo, na čo sa nemám pýtať?“ spýtala som sa pobavene, lebo uňho som si už zvykla na fakt, že veľa vecí je tabu... a vlastne to bol ten dôvod, prečo sme neboli skutoční najlepší priatelia – tí pred sebou nemajú tajomstvá.

No nesťažujem sa. Ja mu verím a tým pádom verím aj v to, že má k tomu sakramentsky dobrý dôvod. Len dúfam, že nie som zbytočne dôverčivá.

„Bol by som radšej, keby si sa nepýtala,“ priznal a ja som si zahryzla do jazyka.

„Fajn,“ uzavrela som a bruškom prsta pohladila bielu klávesu. „Na čom všetko vieš hrať?“ spýtala som sa a on sa usmial.

„Husle - ale nie tak dobre, ako na piane.“

„Zahraj mi a ja to posúdim!“ vyzvala som ho provokatívne, načo mykol plecom a so slovami: „Prečo nie?“ sa postavil.

Ja som ho nasledovala. Prechádzali sme domom a mňa, ako vždy, prekvapovala nádhera každej časti. V momente, keď sme prechádzali vchodovou halou k nám z vonku doľahli zvuky prichádzajúcich áut a škrípajúcich kolies. Tony vedľa mňa stuhol. Napol sa ako struna. Z jeho tváre zmizol akýkoľvek náznak po predchádzajúcom úsmeve a teraz na ňom trónila nepreniknuteľná maska.

„Niekoho čakáš?“ spýtala som sa, ale nedočkala sa žiadnej odpovede. Nehýbal sa, ale mne bolo jasné, že úporne premýšľa.

Nakoniec porazenecky vydýchol. Veľké, vchodové dvere sa otvorili a dnu vstúpila skupina mužov. Všetci boli oblečení v tmavých oblekoch, niekoľko z nich malo na hlavách klobúky a u mnohých som videla aj zbrane.

Už na prvý pohľad mi bolo jasné o koho ide. Tá podoba sa jednoducho nedala zaprieť! Boli si takí podobní. Otec a syn. Jediný rozdiel bol vo farbe vlasov a kože. Antony mal vlasy svetlohnedé, takmer až blonďavé, zatiaľ čo jeho otec tmavé. Antony vyzeral ako Severan. Jeho otec ako Talian. Ale inak boli ako odraz v zrkadle.

Skupina mužov sa na stotinu sekundy zarazila, keď ma uvidela stáť vedľa syna ich šéfa, ale potom sa väčšina z nich pobrala svojou cestou. Pri Franciskovi Allenenovi ostali len dvaja.

„Antony!“ zvolal nadšene a s roztvorenou náručou – typickým, rodinným gesto Talianov - sa pobral k svojmu synovi. Mocne ho objal a Antony mu objatie opätoval, aj keď nie tak vrúcne.

„Otec,“ privítal ho a keď od seba ustúpili, pozdravil aj mužov stojacich za jeho otcom. „Joel, Bratt.“ Obaja mu kývli hlavou a v tej chvíli im Tony prestal venovať pozornosť. To sa však nedalo povedať o jeho otcovi, ktorý tú svoju obrátil na mňa.

„A ktože je toto rozkošné stvorenie, synak?“ Snažil sa pôsobiť milo, ale aj tak vo mne vyvolával strach. Vedela som, že je nebezpečný a to mi stačilo, aby som sa mala na pozore. Otvárala som ústa, že sa predstavím, ale Tony ma predbehol.

„To je moja kamarátka Simone. Práve je na odchode.“

Keďže som stála za jeho chrbtom, nemohol vidieť, ako som ho spražila pohľadom. Som dostatočne svojprávna na to, aby som sa predstavila sama! Nepotrebujem pestúnku!

„Simone? A priezvisko?“ Tento krát som to bola ja, kto odpovedal a Tony ten, kto v duchu zúril.

„Mayer. Simone Mayer.“ Pohľad staršieho Allena sa obrátil mojím smerom a pozorne si ma premeriaval.

„V tom prípade ťa rád spoznávam, Simone Mayer,“ povedal a natiahol ku mne ruku. Spočiatku ma to mierne vykoľajilo, ale prijala som ju a pevne stisla tak, ako to káže etiketa.

„Aj ja vás, pane.“ 

Pustil mi ju a spokojne sa usmial – no ten úsmev nebol úprimný. Vedela som to... alebo skôr cítila. Musela som odtiaľto vypadnúť. Tony mal pravdu - som na odchode. Allen sa pozrel na hodinky a potom opäť na mňa.

„Je čas obeda, nepridáš sa k nám?“

„Prepáčte, pane, ale ako Tony povedal, bola som na odchode,“ odmietla som jeho pozvanie. Presviedčal ma, ale ja som vytrvalo odolávala.

„Otec, povedala, že nepôjde,“ postavil sa mu Tony a jeho otec si ho premeral zvedavým pohľadom. Potom som sa so slušným pozdravom vzdialila.

„Prepáč,“ šepol Tony vonku. „Dnes nemal prísť.“

Prekvapene som sa na neho pozrela. „Za čo sa ospravedlňuješ?“

„Ja... no, vlastne... ale nič. Aleck ťa odvezie domov.“

„Nie som malá. Vezmem si taxi.“

„Nie, Aleck ťa zavezie,“ trval na svojom a potom sa tlmene usmial. „Vidíme sa zajtra.“

„Hej,“ prikývla som. Zajtra bude streda a to znamená, že pred sebou mám ešte polovicu týždňa. „Vidíme sa zajtra.“

Aleck ma zaviezol. Bola to pokojná cesta, na ktorej padli len dve slová. „Dobrý“ a „Dovidenia“ - a to som celú túto „zložitú konverzáciu“ zaobstarala ja!

Dvere sa zavreli a ja som ostala vo veľkom dome sama. Teda, sama až na jednu chlpatú guľu, ktorá si to namierila ku mne. Zrak mi padol na hodinky. Bolo niečo po pól šiestej a ja som nemala čo robiť. Úlohy boli hotové a to málo domácich prác, čo som mala na starosti taktiež. Otec dnes domov nepríde. Nechal na stole odkaz, že sa zdrží v práci. Neverila som mu, ale neriešila som to. Bolo mi jedno, kde je. Vlastne, celá jeho osoba mi bola ukradnutá.

Prešla som do kuchyne, oprela sa o ostrovček a nemo hľadela na chladničku. Čo budem robiť? pýtala som sa v duchu, keď v tom som dostala odpoveď. Už dlho som nič nevarila a varenie ma vždy vedelo stopercentne upokojiť. Nie, že by som bola nejaká žienka domáca, ale varenie bolo jednoducho dokonalou, manuálnou pracou na potlačenie nežiaducich myšlienok a malo to aj jedno veľké plus. Maškrtu nakoniec!

Na opačnej strane izby som do DVD prehrávača zapichla Pán a pani Smithovci a vrátila sa späť za kuchynský pult. Neusporiadane som z chladničky a mrazničky vyťahovala veci na Čínu, keď v tom som prišla na jednu veľmi podstatnú maličkosť. Zemiaky na hranolky! Vrúcne som dúfala, že v suteréne na nejaké natrafím.

Zostupovala som po jednoduchých, drevených schodíkoch a užívala si ten pekný pocit stiesneného priestoru. Neviem prečo, ale tesné priestory som mala rovnako rada ako tmu. Rovnako ako celý dom, aj pivnica bola dokonale uprataná a prisahala by som, že na policiach sa nenachádzala ani smietka prachu. Pripomienka - treba upratovacej službe zvýšiť plat.

Ako tak som sa prehrabávala v jednotlivých zásuvkách a policiach, narazila som aj na zopár zaujímavých kúskov. Načo je nám náradie, či vzduchovka? Pochybujem, že niečo z toho otec držal v rukách. No aj keď tá puška. On ešte patril do generácie, ktorá mala vojnu povinnú. Ale aj tak som to bolo skôr ja, kto s týmto typom zbraní vedel zaobchádzať. V škole som chodila do streleckého krúžku.

„Yes!“ zvýskla som, keď som konečne objavila to, po čo som sem prišla. Zemiaky!

Vrátila som sa späť a pustila sa do varenia. Trvalo to síce dlho, ale aj tak som sa pri tom dobre bavila. Po dobrej hodine som už sedela pred televízorom s miskou Číny, ryže a hranoliek na kolenách a nahlas sa smiala na jednej z komických situácii, ktorá sa práve odohrávala na obrazovke. Večer sa niesol v znamení pokoja a akej takej radosti, keď v tom sa od vchodových dverí ozval zvonček.

Prekvapene som zodvihla hlavu, odložila misku a vydala sa ku dverám. Opatrne som ich pootvorila, ale keď som spoznala osobu za nimi, opatrnosť zo mňa opadla.

„Danny!“ zvolala som prekvapene. Čo tu len ten chce?

„Simone,“ oslovil ma zdržanlivo. To nebolo dobré.

„Deje sa niečo?“  chcela som vedieť.

„Malo by?“ nahodil nechápavý výraz, ale nevedel tak dobre klamať, aby oklamal mňa.

„Asi áno, keď si tu,“ zatiahla som a ležérne sa oprela o rám dverí.

„To ťa nemôžem prísť pozrieť?“ usmial sa, ale jeho úsmev nebol úplný.

„Môžeš,“ uškrnula som sa a pokynula mu, aby vošiel dnu.

Urobil tak bez zbytočného presviedčania. Zaviedla som ho do obývačky. Zvedavo si prezeral okolie. Vlastne, až teraz ma napadlo, že on u mňa ešte nikdy nebol... teda, neraz ma zaviezol domov, ale nikdy nebol vo vnútri.

„Máte to tu pekné,“ pochválil a ja som jeho poklonu prijala kývnutím hlavy.

„Dáš si niečo? Čínu?“ spýtala som sa automaticky. No čo, slovanský, pohosťovací komplex zo seba len tak ľahko nedostanem. Hosť musí odchádzať plný a je jedno, či sa prežerie na prasknutie.

„Čínu?“ nechápavo nadvihol obočie.

„Čínu. Pred chvíľou som ju dovarila,“ priznala som sa. Mne na tom nepríde vôbec, ale vôbec nič divné - zato Danny prekvapene pootvoril ústa.

„Ty si varila?“ neveril mi.

„No hej. Čo je na tom také zvláštne?“

„Ty vieš variť?“

„Jasné... teda, nie som žiadny Jamie Oliver, ale niečo také ľahké, ako je Čína, predsa zvládne každý!“ Mykla som plecami.

„Ja napríklad nie,“ priznal sa.

„Vieš, ani sa nečudujem. Si Američan!“ prehodila som nedbalo, ale on sa okamžite začal brániť. Bože, človek tak ľahko zabudne, akí sú títo Amíci urážliví.

„U nás si Čínu stačí objednať. Nemusíme sa s ňou prplať sami.“

„A práve preto ju máte takú neskutočne nechutnú!“ odvrkla som. Veľmi dobre viem, o čom hovorím. Raz som urobila tú chybu a telefonicky si objednala. Nikdy viac!

„To nie je pravda.“

„Ale je!“

„Nie je!“

„Tak fajn. Poď sem a ochutnaj! Potom si to porovnaj s tým bordelom, čo vám predávajú!“ vyzvala som ho. Podozrievavo ma prepaľoval pohľadom.

„No tak, Danny, hádam sa nebojíš!“ uťahovala som si z neho a to ho naštartovalo. Podišiel ku mne a nedôverčivo sa zadíval do plného hrnca.

„Toto nevyzerá ako Čína!“ obvinil ma.

„Omyl, toto vyzerá ako Čína... ale to, čo ty bežne ješ, tak nevyzerá!“ opravila som ho.

Pozrel sa na mňa a ja som mu pohľad pevne opätovala. Našu malú očnú vojnu som nakoniec vyhrala a podala mu lyžičku. Opatrne si na ňu nabral, akoby sa bál, že naňho z hrnca vyskočí nejaké zeleninové monštrum, či čo. Potom si ju vložil do úst a keďže to hneď nevypľul a netváril sa znechutene, vedela som, že mu chutí... koniec koncov, komu by aj nechutila? Veď je robená podľa receptu mojej mamy!

„Tak?“

„No,“ zatiahol a kútikmi mu jeme trhalo. „Nie je to zlé!“

„Klamár!“ zvolala som naoko neštvane a vrazila mu päsťou do pleca. „Je to vynikajúce!“

„Len, aby ti to nestúplo do hlavy,“ varoval ma a teraz sa už naplno usmieval.

„Tak čo, chceš?“ spýtala som sa znova. Chvíľu sa tváril, že o tom vážne premýšľa, ale nakoniec povedal.

„No daj.“

„Ja som to vedela!“ zvolala som víťazoslávne, zatiaľ čo Danny pohoďácky prešiel k pohovke. Z bielej skrinky som vytiahla misku číslo dva a o pár chvíľ som mu ju podávala. Sadla som si na kraj sedačky a pohodlne sa oprela o madlo. Rovnako ako on, aj ja som v rukách zvierala večeru.

„Tak, prečo si prišiel?“ chcela som vedieť  a on odvrátil pohľad od Angeliny alias Jane. Pohľad mu o pár stupňov potemnel. Dlho nič nevravel, ale keď prehovoril, jeho hlas bol smrteľne vážny.

„Musíme sa porozprávať.“

Niečo sa dosralo a ja som už teraz vedela, že to nebude nič príjemné.

Ksakru!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 14 - Nečakaní hostia: