OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 13 - Šialená pravda

05.07.2014 (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 740×

Kapitola 13

Obklopovala nás tma. Príjemná a taká prirodzená, ako všetko na tomto svete. Hladila mi dušu, zaceľovala rany. Odniekiaľ z hlbín ku nám doliehali tlmené zvuky bubnov. Také vzdialené, až nemohli byť skutočné, lebo jediná skutočnosť bola tu. Stála predo mnou a rukami okolo mňa vytvorila nepreniknuteľnú bariéru. Klietku, stenu, hradbu, ktorú som s otvorenou náručou vítala. Otvárala sa jej. Bol tak blízko. Len pár zanedbateľných centimetrov odo mňa. Cítila som teplo jeho pier, ktoré sa tak lačno naťahovali za mojimi. Chceli ich a osud mal plán.

Hľadela som mu do očí. Krásnych, tmavých očí, hlbokých a takých nespútaných, až ma z nich bolela hlava. Bubny ustali. Všetok zvuk utíchol a ja som vnímala niečo, čo ešte nikdy v živote. Okamih pred prvým bozkom. Jeho tvár nadobudla v mojich očiach nový rozmer. Niečo, čo človek uvidí len v takom stave v akom som sa nachádzala ja. Pobláznená chvíľou a otupená alkoholom.

Už som odmietala čakať dlhšie. Nechcela som to zbytočne predlžovať. Nedočkavo som zovrela lem jeho saka a pritiahla ho k sebe. Konečne som ich cítila naplno. Boli teplé, mäkké, ale aj napriek tomu naliehavé. Dokonalé... Nechala som ho, nech robí, čo vie. Lebo v tejto chvíli on bol učiteľ a ja neskúsený prváčik na zápise.

Ak mal byť toto môj prvý bozk, tak v tom prípade som ďakovala bohu, že mi ho doprial. Omotala som mu ruky okolo krku, čo bol sám o sebe zázrak, keďže bol oveľa vyšší ako ja a snažila sa napodobňovať jeho pohyby. Nebolo to najľahšie, ale kašlala som na vlastné nedostatky. V tejto chvíli bola podstatná len naša vzájomná blízkosť.

Položil mi ruky na boky a pritlačil ma k stene. V tom momente som nedokázala posúdiť, čo je pevnejšie. Či kameň za mnou alebo hruď predo mnou. Zaplietla som mu prsty do vlasov. Ruky mu vkĺzli pod moje tričko a mapovali telo. Spomedzi pier mi unikol jemný ston. Tichý, ale napriek tomu dokonale zrozumiteľný.

Zamilovala som sa do tohto okamihu a bola som si istá, že ak by nás niekto vyrušil, neprežila by som... a osud mal plán. Krutý plán, ktorým sa vysmial mojim túžbam. Rozhodol sa, že mi do cesty za neukojeným šťastím postaví osobu. Tú jedinú personu, ktorá ma mohla zastaviť aj v tejto chvíli...

„Hmm, aké rozkošné...“ zaznel afektovane presladený hlas. „Naše dve hrdličky...“

Prudko som sa posadila na posteli. Dýchala som rýchlo a prerývane. Niekde pri nohách sa mi niečo pohlo, ale ja som nemala čas sa nad tým zamýšľať. V tej chvíli som mala čo robiť, aby som nevyvrátila obsah žalúdka na podlahu. Boj som nanešťastie prehrala a len vďaka nejakej dobrej duši som dávila do kýbľa.

Vzápätí som sa zmorene a zdezorientovane zrútila do perín. Zakňučala som ako ranené zviera a prehodila si ruku cez oči. Snažila som sa upokojiť rozbúrený žalúdok a išlo to veľmi ťažko, keďže ma neskutočne bolela hlava! Tak takto vyzerá opica?

Pohyb pri nohách sa zopakoval a to niečo sa približovalo ku mne. O pár sekúnd som na ruke cítila chladný ňufák.

„Eren, prosím...“ zakňučala som, „... teraz mi daj pokoj!“ Malému psíkovi to však nedošlo a schúlil sa pod zdvihnutou rukou... no, asi by som mala byť šťastná, že tak spravil. Neviem, čo by som robila, keby tu začal skákať.

Po pár dlhých minútach som sa rozhodla pohnúť. Chyba. Hlava sa mi opäť neskutočne zakrútila, ale aj tak som si stihla všimnúť čas na hodinkách. 6:21.

Som smädná, uvedomila som si, ale našťastie som pohár plný vody objavila na nočnom stolíku. Opatrne som sa napila. Potom som opäť zaliezla pod periny a zahrabala sa pod ne.

Až po ďalších pár minútach mi došla ďalšia vec. Izba, v ktorej som ležala, bola zelená! Periny, v ktorých som sa skrývala, boli zelené! A takáto zelená sa vyskytuje len na jedinom mieste, ktoré intímne poznám a to v mojej izbe! Opatrne som nadvihla jedno viečko a s hrôzou si potvrdila moju hypotézu. Skutočne som bola vo svojej izbe!

Ako som sa sem, ksakru, dostala? Ako... odpoveď ma veľmi zaujímala, ale nech som sa snažila premýšľať akokoľvek, nedokázala som to. Bolo mi tak zle! Prisahám, že už nikdy v živote nebudem piť! Do konca svojich dní budem abstinovať a mojím jediným prehreškom, voči zdravému životnému štýlu, bude šálka horúcej čokolády... no tak na ňu som asi nemala myslieť, lebo v tej chvíli môj žalúdok spravil nepríjemné salto.

Po nejakej dobe sa mi podarilo zaspať a keď som opäť nabrala vedomie, hodinky ukazovali čas 13:34. Na stole stál opäť plný pohár a vedro bolo prázdne. Pohla som sa a na moje veľké prekvapenie mi už nebolo tak zle ako predtým.  Dokonca som sa bola schopná postaviť.

Eren si spokojne hovel na vankúši a keď som naňho pozrela, naradostene zamával chvostíkom. Usmiala som sa. Chutne ku mne vystieral labku. Postavila som sa a keď som prekonala počiatočný závrat, prešla som do kúpeľne, kde som si dôkladne vyčistila zuby. Mala som, čo robiť, aby som tú nechutnú príchuť dostala z pusy. Opláchla som tvár a pozrela na vlastný odraz v zrkadle.

Bola som taká strapatá, že aj Baba Jaga by si zo mňa mohla brať príklad. Moja bledosť by prekonala hociktorého upíra a to všetko dokonale podčiarkovali oči. Opuchnuté, lesklé a načervenavé.  V skratke – vyzerala som ako príšera z hororov!

Po zistení tohto nelichotivého faktu som sa rozhodla, že si hodím rýchlu sprchu. Voda bola pre mňa najlepším liekom. Pramienky mi stekali po tele a odplavovali bolesť zo svalov. Umyla som si vlasy a namydlila sa voňavým magnóliovým mydlom. Nikdy som nemala rada silné vône – zvyk, ktorý som prebrala od mamy.

Keď som bola hotová, čo bolo po dobrej pól hodine, vyliezla som von a zabalila sa do veľkého, mäkkého uteráku farby cappucina. V izbe som zo skrine vytiahla prvé, čo mi prišlo pod ruku a to bolo zhodou okolností moje obľúbené, veľké, žlté tričko s tučniakmi a staré tepláky.

Zbežne som skontrolovala mobil, ktorý svietil ako vianočný stromček a našla na ňom osem odkazov. Šesť bolo od Tonyho, jeden od Dannyho a jeden od starkej zo Slovenska. Presnejšie povedané od babky „Vlastičky“. No čo, zvyky z detstva sa len ťažko menia a oslovovanie najbližších patrí medzi ne. Chýba mi. Tak rada by som sa s ňou opäť stretla!

Každému som napísala pár riadkov a starkej najviac. Zbežne som jej opísala, čo sa stalo. Priznala som sa, že som sa po prvýkrát v živote opila a prihodila úprimný dotaz, že to už nikdy v živote neurobím.

Potom som zbehla dole, kde som sa na opätku neexistujúcej topánky otočila.

„Vráť sa!“ zvolal prísne, ale ja som ho kráľovsky ignorovala a stúpala po schodoch. Nebola som však dostatočne rýchla. „Okamžite poď dole!“ prikázal mi a ja som sa na schodoch natočila tak, aby som ho zaberala okrajom zorného poľa.

„Načo? Nemal by si teraz niekde obšťastňovať tú svoju americkú kur...“

„Dosť!“ štekol podráždene. „Dávaj si pozor na jazyk! Nestrpím, aby si na ňu nadávala!“

Tak to ma vytočilo do červených čísel, prudko som sa otočila a snažila sa ignorovať narastajúcu nevoľnosť, ktorá nebola spôsobená len opicou.

„Ty mi nemáš čo zakazovať!“ skríkla som. Dostávali sme sa na tenký lad.

„Predstav si, že mám! Som tvoj otec!“

„Pravda, si otec - totálne na hovno otec!“ vmietla som mu do tváre. Zaťal sánku.

„To si prehnala.“

„Vážne? A čo urobíš?“ spýtala som sa povýšenecky. „Dáš mi zaracha? Zakážeš počítač? Alebo... ach, nie, počkať, viac mi toho už zakázať nemôžeš. A vieš prečo? Lebo nemáš čo!“

„Prestaň byť drzá.“

„Prestanem, až sa ty začneš správať ako otec!“

„Ja sa ako otec správam!“ prehovoril a jeho hlas bol chladný ako ľad.

„A kedy, prosím ťa? Namiesto toho, aby si sa zaujímal, aký som mala deň, radšej stráviš čas s...“ Ani za svet som nevedela nájsť správne slovo. „... s nejakou pobehlicou!“

„Prestaň. Nie je to nijaká pobehlica!“ bránil ju.

„Mne je totálne jedno, čo je! Sklamal si mamu!“ obvinila som ho a v duchu pridala obvinenie: „Sklamal si mňa!“.

„Preboha, Simone. Od Sophiinej smrti ubehli dva roky! Dva roky! Nemôžeš čakať, že budem do konca života sám.“

„Ale predstav si, že presne to očakávať môžem! Ona ťa milovala a ty si na ňu zabudol! Vymenil si ju za inú!“

„Nikdy som na ňu nezabudol, ale jednoducho nastal čas ísť ďalej!“ trval na svojom.

„Zabudol! Ja to viem! Ja viem, ako vyzerá človek, ktorý nezabudne. To ja som nikdy nezabudla!“ kričala som a do očí sa mi drali slzy.

„A presne to je dôvod, prečo som ťa zobral do Ameriky!“ vyštekol a až príliš neskoro si uvedomil, čo prezradil.

„Čo!“ štekla som zúrivo. Vedel, že prestrelil a nemienil to vziať späť.

„Presne pre to. Zomierala si mi pred očami!“ zvolal zúfalo. „Zo dňa na deň si bola čím ďalej, tým viac apatická. Ty si si to nevšímala, ale všetci okolo teba hej! Nemal som na výber. Slovensko, Bratislava a hlavne náš dom! Všetko ti ju pripomínalo. Prečo si myslíš, že som ti platil všetkých tých psychológov a psychiatrov? Prečo si myslíš, že som takmer každý týždeň bol u vás na škole? Všetci to videli! Učitelia už strácali trpezlivosť! Na hodinách si bola letargická, nevnímala si. Keď sa ťa niečo pýtali, neodpovedala si! Boli to dva roky, Simone, dva a ty si sa z jej smrti stále nespamätala! Musel som niečo urobiť!“

„A preto si ma odvliekol na opačný koniec sveta?“ skríkla som. „Tam som sa aspoň cítila doma, ale tu? Tu je to ako moje osobné peklo!“

„Nemal som na výber. Všetci mi radili iba toto! Zmena prostredia. Musela si sa dostať spod vplyvu starých spomienok. Musel som sa aspoň pokúsiť o to, aby si zabudla!“

„Tak ako ty! Zabudol si na nich! Na mamu, aj na Richarda!“

„Nikdy som nezabudol ani na jedného z nich. Ako by som mohol? Sophiu som miloval, aj keď si myslíš opak, je to tak. A Richard!“ Pri jeho mene mu oči potemneli smútkom. „Na svojho chlapca by som nedokázal zabudnúť...“

„Zabudol! Vykašlal si sa na nich!“ štekala som zúrivo. „Nikdy si so mnou nešiel na ich hroby! Nikdy som ťa nevidela na cintoríne!“

„Ďalšie z tvojich bláznovstiev! Preboha, ktoré zdravé, šestnásťročné dievča trávi takmer všetok svoj čas na cintoríne!? Bola si tam tak často, až z toho išiel strach. Psychológovia...“

„Čo máš stále s tými tupcami? Nikdy mi na nič neprišli! Nikdy!“

„Nie? Podľa nich si bola len krok od toho, aby ti začali predpisovať silné lieky! Mala si nábeh na duševnú chorobu!“ Pomaly začínal strácať kontrolu nad sebou samým.

„Klameš. Bola som v úplnom poriadku.“

„Nie, nebola. Ja viem, že tu je to pre teba ťažké, ale... ale ja vidím ten rozdiel! Amerika je pre teba oveľa lepšia. Prinajmenšom sa netúlaš po dome ako zmyslov zbavená.“

„Ako to len ty môžeš vedieť!?“ skríkla som. „Nikdy nie si doma! Kašleš na mňa a radšej si s ňou! Nepopieraj to! Je to tak! Povedz mi, ale popravde, zaberie ti práca skutočne tak veľa času, alebo ti ho zaberá ona.“ Neodpovedal a ja som si to vysvetlila po svojom. „Ona.“

„Simone, to nie je tak, ako si myslíš. Práca pre Axillo je náročná a zaberá mi oveľa viac času, ako práca na Slovensku!“

„Vážne? A bola to práca, čo ti ho zaberala v piatok?“

„Načo sa ma na to pýtaš, keď poznáš odpoveď?“

„Chcem to počuť od teba!“

„Dobre, priznávam. V piatok som ti klamal. Bol som s Gizelle...“

„Stop! Nikdy viac nechcem počuť jej meno. Stretávaj sa s ňou. Rob si s ňou čo chceš, ale mne o nej nehovor! Ja o nej nič nechcem vedieť!“

„Simone...“

„Nie. Je mi to jedno. Už si ukázal, aký si!“ Klamársky bastard, dodala som v duchu. „Je mi to totálne jedno. Buď si s ňou, ale mňa do toho neťahaj!“ Tým som uzavrela náš rozhovor a vybehla hore do izby, kde som za sebou hlasno zabuchla dvere.

Detinské? Možno. Dýchla som prudko. Na prsiach som cítila neprirodzený tlak. Ak dostanem kvôli tomu hajzlovi infarkt, tak ho budem s radosťou strašiť zo záhrobia!

Zúrila som a od zúrivosti som cez celú izbu začala hádzať veci. Po pár minútach, keď som ako-tak vychladla, som z jedinej nedotknutej poličky zodvihla dva prstene na retiazke. Pritisla som si ich k srdcu a po tvári sa mi pustili potoky sĺz.

„Mami, prečo si nás opustila?“ zavzlykala som. „Ja ťa potrebujem!“ Zúfalo som sa schúlila do klbka a ležala na studenej zemi, pokrytej všetkým tým bordelom.

Po dlhej dobe, keď som slzy dostala ako-tak pod kontrolu, som sa s námahou zodvihla a urobila niečo, čo už dávno nie. Otvorila som najspodnejšiu zásuvku stola a vytiahla z nej výkres a ceruzku. Hrubo som na zemi uvoľnila miesto a začala kresliť.

Pod mojimi rukami pomaly, ale isto, začal vznikať nákres Karlovho mostu, na ktorom som stála ja a moja mama.

Tak ľudkovia, ak ste si práve otvorili túto poviedku, tak ja už pravdepodobne spaľujem kilá pod Barcelonským slnkom. :D Prečo spaľujem? Lebo moji milovaný rodičia mi na celý týždeň pripravili fakt náročné túry za miestnymi historickými pamiatkami. :D 

No ale odbieham od témy. :D Týmto som chcela tým dobrým dušiam, čo moje výtvory čítajú povedať, že do desiateho / jedenásteho nič nepridám a že vám všetkým, ktorí ste si túto časť prečítali, ďakujem. Bez vás by som sa len ťažko prinútila do pridávania nových častí. :D A kto vie, možno sa raz dokopem aj k tomu, aby som  napísala niečo z Barcelony...  

Takže ďakujem a držte palce, nech sa so mnou (pri mojom šťastí) lietadlo nezrúti... hm, a možno ma ani nepustia na palubu?... :D

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 13 - Šialená pravda: