OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Solitude: kapitola 12 - Mega na druhú

04.07.2014 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 786×

Kapitola 12

Taxi zastavil pred veľkým, bielym domom. S ruksakom na chrbte a psom pri nohe som vyrazila vpred. Dostala som sa sotva do polovice schodov, keď sa dvere otvorili a objavila sa v nich červená hlava bubeníka.

„Á, nazdar. Konečne!“ pozdravil Aiden a vzápätí vykríkol, lebo isté, hyperaktívne čudo mu zaútočilo na červené topánky. „Bože!“ zalapal po dychu, keď som od neho Erena odtrhla. „To je pes? Odkedy máš psa?“

„Nie, je to len prerastená krysa! Jasné, že je to pes. A mám ho od včera,“ odvrkla som pobavene, zatiaľ čo Aiden Erena prepaľoval nedôverčivým pohľadom.

„Pes? Vravel niekto pes? Kde je pes?“ Za Aidenom sa zhmotnila ďalšia, pre zmenu čierna štica. Kaiove oči nebezpečne zaiskrili, keď Erena uvideli.

„Jop, je tu pes,“ potvrdila som.

„Je tvoj?“

„Je.“

„Môžem si ho podržať?“

„Bacha. Je nebezpečný,“ varoval ho Aiden.

„To je!“ potvrdila som sarkasticky. „Pred chvíľou spáchal atentát na Aidenove topánky.“

„Nebezpečný? Nie. Akurát to potvrdzuje, že máš dobrý vkus, kamoško,“ zasmial sa Kai a pohladkal Erena medzi uši. Nechápavo som nadvihla obočie.

„Gill mu na ne vylial červené víno,“ prezradil... Aha, tak odtiaľ tá divná červená.

„Bože!“ zvolala som naoko zdesene. „Môj pes je alkoholik!“

„A v takom mladom veku!“ uškrnul sa Kai a nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Tak, tak. Eren, ak to takto pôjde ďalej, skončíš na odvikačke pre neplnoletých!“ uťahovala som si z neho, no to už som stála vo vnútri a Eren sa váľal na chrbte, aby ho Kai mohol škrabkať po bruchu.

„Kam to vlastne pôjdeme?“ spýtala som sa Aidena. Ten zdvihol ruky a zakrútil hlavou.

„Mňa sa nepýtaj. Ja nejdem.“

„Prečo?“

„Nechce sa mi. Už som na to starý,“ posťažoval si s úsmevom.

„Máš úplnú pravdu. Veď koľko ti len môže byť? Dvadsať?  To si zrelý do hrobu!“

„Ja viem, no nie je hrozné, ako ten život letí?...“ zasmial sa. „Ale nie. Pravdou je, že s Ianom musíme dotiahnuť ešte zopár vecí a nechať to na chalanov, tak sa toho vážne nedožijeme,“ posťažoval si.

„Ti verím. Mne stačí mať Dannyho v škole a je mi jasné, že na všetko potrebuje asistenta,“ pridala som sa.

„Sorry, že ruším váš drbnaklub, ale... to je tvoj pes?“ ozvalo sa prekvapene od schodov. Zdvihla som hlavu. Danny prekvapene sledoval Erena, ktorý si zmyslel, že nastala pravá chvíľa ochutnať, ako chutí Kaiova nohavica.

„Koľko krát to ešte poviem?“ zašomrala som. „Hej. A mám ho od včera,“ dodala som, aby som ušetrila čas, ale zbytočne. Z dverí po mojej lavici, v tej chvíli vyšli Alex a Gill a tomu neprišla na um originálnejšia otázka ako:

„Koho je ten pes?“

„Máte psa?“ spýtala som sa otrávene.

„Nie?“ zatiahol.

„No tak. Skús zapojiť  mozog a uvidíš, že na to prídeš.“

„Tvoj.“

„No vidíš, že nie si až taký sprostý, ako vyzeráš,“ pochválila som ho, načo sa nadul a odplachtil späť do útrob domu. Tak mu treba. Bod pre mňa. Týmto som vyrovnala skóre našej súkromnej hry, kto koho urazí viac. Nerada to priznávam, ale doteraz viedol on.

„Kam pôjdeme?“ spýtala som sa Alexa, ale odpoveď priletela od Dannyho.

„Bola si už niekedy na chodníku slávy?“

„Bola... vlastne som už videla všetko, čo toto miesto môže ponúknuť.“

„O tom pochybujem,“ protirečil mi.

„Takže čo? Kam pôjdeme?“

„Plán na dnešok je nasledovný. Pláž, obed, pláž a party!“ zvolal nadšene, ale ja som mu neverila. Ako chce zvládnuť pláž a párty v jeden deň? Mňa by to stálo všetku energiu a bola by som odpísaná na niekoľko najbližších dní.

„A máš aj plán, ako pri tom nezaspať?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Nezaspať?“

„Neviem ako ty, ale pre mňa je dosť pláž, nie tak ešte nočná akcia.“

„Pokoj, bude to v pohode.“

Neverila som mu, ale nechala som to tak.

K odchodu sme sa mali až po dobrej pol hodine, lebo chalani si stále niečo zabúdali nabaliť. Eren ostal s Adenom. Na pláž sme sa dostali až o ďalšiu hodinu, lebo ja som si niekde musela kúpiť plavky. Nič okázalé. Len jednoduché tmavomodré, takmer čierne bikiny, ktoré som si presadila aj napriek Dannyho neúspešným pokusom prehovoriť ma na niečo oveľa viac „originálnejšie“... ale ja by som to skôr nazvala NEPOHODLNEJŠIE a materiálovo úspornejšie.

Viezli sme sa dobrú chvíľu, než auto zahlo na takmer neviditeľnú, poľnú cestu. Keď som vystúpila, musela som uznať jednu vec. Práve som našla to najkrajšie miesto v L.A. Predo mnou sa črtal nekonečný obzor a ja som sa zmohla len na ohromený výdych.

„Tak,“ ozval sa Dante. „Ešte stále si myslíš, že ti USA nemá, čo ponúknuť?“

Nevedela som, čo na to povedať. Priznať, že som sa čiastočne mýlila alebo zatĺkať? Nakoniec som ostala ticho a on si to vyložil po svojom a správne.

„Máte u vás tiež niečo takéto?“ spýtal sa zvedovo.

„Takéto? Nie, my nemáme more. Ale aj tak je to tá najkrajšia krajina pod slnkom.“ Nostalgicky som sa usmiala. „Politický systém je tam na hovno, ale krajina je nádherná. Vysoké, zasnežené vrchy Tatier, rozsiahle lesy, údolia, nížiny...  to je môj domov,“ šepla som. Tam som sa narodila.

Zvláštne. Pozerám sa do vĺn oceánu, ale aj tak vidím niečo úplne iné. Pred očami sa mi premietajú obrazy miest, hradov, scenérii.

Celá táto chvíľa by bola dokonalá nebiť jednej maličkosti. Lopty, ktorá ma sknokautovala k zemi.

„Ktorý idiot!“ štekala som a vypľuvala piesok. Že sa vôbec pýtam, že? Gill sa nadšene uškŕňal od ucha k uchu. Vyfučala som, zodvihla loptu a celou silou ju po ňom hodila. Uhol sa. Idiot, to nemôže chvíľu postáť?

Bez váhania som sa vyzliekla do plaviek a rozbehla naňho. Ha! Tento krát som vyradila ja jeho! Pristál vo vede a kvapky okolo neho len tak lietali. Vzduchom sa rozoznel môj sýty smiech, no ani ten netrval dlho, lebo o pár chvíľ si ma ďalší kretén vyhodil do náruče a vzápätí som letela vzduchom. Pristátie bolo mrazivé a mokré. Prskala som ako mokré mača a snažila sa vydriapať na nohy.

„Vy-vy-vy,“ nevedela som sa vykoktať, ale za tú súhru štyroch, pobavených smiechov som im chcela vykrútiť ich pekné krčky.

„Ále, ona nám stratila reč!“ rehnil sa Gill. „Danny, tak za toto máš u mňa pivo.“

„Budem si pamätať,“ uškrnul sa Dante, ale nakoniec sa nado mnou zľutoval. Padával mi ruku, chcel mi pomôcť, ale namiesto toho skončil vedľa mňa.

„Jeden dole, traja ostávajú,“ zašomrala som a začala kuť plány na pomstu. Podľahli jej všetci, ale najhoršie dopadol Gill. Ten piesok mal všade... to je výhoda, ale aj nevýhoda pieskových pláží.

Nastal čas obeda. Pobalili sme všetky veci a prezliekli sa... teda chalani sa prezliekli v dostatočnej vzdialenosti odo mňa. Ja som sa tomu vyhla, lebo som bola dostatočne inteligentná a neliezla do vody pól hodinu pred odchodom.

Keď sa konečne doobliekali, nasadli sme do auta a viezli sa späť k mestu. Po dobrých desiatich minútach cesty konečne padla otázka, ktorá nemala nič spoločného s doťahovaním alebo posmievaním.

„Kde sa najeme?“ spýtal sa najinteligentnejší článok tu prítomnej spoločnosti – Alex. „McDonald alebo King burger?“

Už len pri tých názvoch sa mi zodvihol žalúdok a pred očami sa vybavil obraz spred mnohých rokov. Spomienka na moje prvé stretnutie sa s americkými Fastfoodmi. Ja nahnutá nad jedným zo záchodov, Helen nado mnou mi drží vlasy a vrčí niečo v tom zmysle „Já ti to říkala!“ Jedna z najnepríjemnejších spomienok na naše spoločné výlety po Slovensku. V ten deň som prisahala, že už nikdy v živote sa v americkom fastfoode nenajem! Ako je možné, že výrobky z našich slovenských fastfoodov sa dajú jesť a tie americké chutia, akoby ich lúhovali v nafte? Teda nie, že by som niekedy naftu ochutnala, ale asi tak si predstavujem, že chutí.

Môj zazelenaný ksichtík pritiahol Dannyho pozornosť.

„Simone, si v poriadku?“ spýtal sa s obavami v hlase?

„Čiastočne,“ pípla som a pozrela mu do tváre. „Vy ste hviezdy!“ zvolala som zúfalo. „Nemali by ste držať diétu alebo niečo podobné?“ zúfalstvo sálalo s každej slabiky. Všetci štyria sa nervózne ošili.

„Mali,“ priznal Kai, ale už len z jeho výrazu mi bolo jasné, ako je mu to proti srsti. „Ale moc ju nedodržujeme.“

„Všimla som si.“

„Prečo?“ nechápal Danny.

„Musíme jesť v McDomalde?“

„Nemusíme, ak chceš, môžeme ísť do Kingburgeru,“ chlácholil ma, ale ja som tvrdohlavo krútila hlavou.

„Musíme jesť v fastfoodoch?“

„Ha!“ štekol Gill! „Nehovor, že patríš k „zdravému životnému štýlu“?“

„Jasné, že nepatrím! Ale neviem si predstaviť väčšie kulinárske peklo ako sú vaše fastfoody!“ zúfala som si.

„To si ešte nikdy nejedla nič z fastfoodov?“

„Jedla, ale...“

„Ale čo?“ podpichoval ma Gill, začo ho Danny spražil vražedným pohľadom.

„Ale iba v slovenských.“

„A aký je rozdiel medzi... no tými vašimi a našimi?“ nechápal a jeho afektovaný hlas mi začal pekne liezť na nervy.

„Dosť veľký. Vždy keď som jedla niečo od nás, dalo sa to jesť. V McDonalde som jedla jediný krát a o päť minút videla záchodová misa obsah môjho žalúdku,“ priznala som sa zmučene.

„Neverím ti!“ štekol Gill a pre zmenu som to bola ja, kto ho prepaľoval zúrivým pohľadom.

„Ako by mi na tom záležalo,“ odbila som ho, načo si podráždene odfrkol.

„V tom prípade môžeme ísť ku Starému  Connymu,“ navrhol Alex. „Už dlho sme tam neboli a ako bonus nás tam nikto nebude otravovať.“

Po menšej hádke Gill vs. zvyšok auta sme sa vydali na okraj mesta. Rýchlo občerstvenie Starý Conny vyzeralo presne tak, ako všetky tie pocestné reštiky v starých amerických filmoch.  Už tu chýbali len baby v nadýchaných, tortových sukniach a John Travolta.

Nad dverami bol zvonček, ktorý zazvonil v momente, keď sme nimi prešli.  V rovnakej chvíli sa zo zadnej časti vyrútil zavalitý muž a keď uvidel svojich zákazníkov široko sa usmial.

„Chlapci!“ zvolal mohutným hlasom a ja som mala dojem, že sa mi rozdrnčali kosti. „To je doba! Kde ste trčali!“ hrešil ich.

„Práca Conny, práca,“ zatiahol Kai a zamieril k pultu s vysokými barovými stoličkami. Zvyšok ho nasledoval a ja som spravila to isté. Vysvetlí mi niekto, prečo sa cítim tak nepríjemne? Akoby som mala ísť na pracovný pohovor? Nikto? Škoda. Chalani sa tu správajú ako doma a ja sa chúlim na stoličke vedľa Dannyho, ako čerstvo vyliahnuté kura. Potom sa pozornosť Connyho obrátila na mňa.

„Ale, a kto že je tento anjel?“ zapriadol a ja som sa nervózne vystrela.

„To je ona,“ usmial sa Danny a Connyho obočie vyletelo do nebies.

„Tak to ty si to dievča s rytierskym reflexom?“

„Skôr komplexom, ako reflexom,“ opravil ho Gill, ale Conny mu nevenoval pozornosť. A výnimočne ani ja.

„No, áno. Už to tak bude,“ priznala som a natiahla k nemu ruku. Hej, ovládam aj základy etikety. To je prekvapenie, čo? Pevne mi ju zovrel a to, čo som len pred pár sekundami pokladala za svoju ruku, sa úplne utopilo v tej jeho.

„Tak, čo si dáma dá?“ spýtal sa, ale ešte predtým sa miestnosťou rozľahlo znechutené odfrknutie a zreteľné šomranie. „Že dáma.“

„Gilli, ja viem, že si na ten titul robíš nároky,“ zašilhala som detsky, načo sa odul.

„Ja nie som...“ nedopovedal, lebo som to nedovolila.

„Ale áno, si! A tie tvoje paničkovské maniere mi začínajú pekne liezť hore krkom!“

„Vážne? Len tie?“

„Len? Veď oni tvoria celú tvoju osobnosť!“ obvinila som ho. Opäť chcel niečo namietnuť, ale zastavil ho dobre mierený štuchanec do rebier. Vďačne som sa na Kaija usmiala.

„Nemáš zač,“ uškrnul sa. Conny len neveriacky krútil hlavou, ale vrátil sa k pôvodnej otázke.

„Tak čo si dáš?“

„Čo máte?“

„Všetko, čo dostaneš v Makáči, len stokrát lepšie,“ povedal a hrdo vypol hruď.

„No, tak potom... hamburger,“ povedala som a on na mňa hľadel tak, akoby ešte na niečo čakal.

„Aký?“

„Aký čo?“

„Aký hamburger?“

„A to sú aj druhy?“

Všetci na mňa upreli vykoľajený pohľad a ja som zdvihla ruky do obranného gesta.

„Nepozerajte tak na mňa. V živote som hamburger nejedla!“

„To si robíš srandu?“ zvolal vyvalene Kai a ja som len záporne pokrútila hlavou.

„Po tom incidente v Mekáči som sa hamburgerom vyhýbala na sto honov. Ak som aj niečo v fastfoode jedla tak to boli bagety alebo harnolky,“ priznala som.

„Pre toto neznášam veľkoreťazce!“ zúril Conny. „Ničia poctivé americké jedlo! Nebojsa dievča, to hneď napravíme.“

A tak som sa dostala do víru spoznávania amerických národných jedál. Poviem vám popravde, ešte v živote som nevidela nikoho tak zapáleného do jedla ako Conny. Ten by hádam tie jedlá dokázal pripraviť aj počas spánku! Po čase sa k prednáške zapojili aj chalani a vysvetľovali mi, aký je rozdiel medzi Los Angeles Style, Old School Style a Fancy Style. Bez mučenia sa priznávam, že som rozumela ledva polovici z toho, čo mi hovorili. Jediné, čo mi ako tak utkvelo v pamäti bola predstava pštrosieho hamburgeru alebo hamburgeru z vnútorností. Fuj!  Nakoniec sa Conny stratil v zadnej miestnosti – kuchyni, aby predal naše objednávky kuchárovi. Za celú tú dobu, čo bol preč, som podstupovala stále nové a nové výsluchy prerývané radami.

Keď sa vrátil a položil predo mňa guľu vo veľkosti menšej basketbalovej lopty, len som nemo čumela. Vedľa toho položil slušnú dávku coca coly a ja som v momente pochopila, prečo sú niektorý Američania ako malé suchozemské kosatky. Preboha, ak toto jedia každý deň, tak potom sa vážne nečudujem!

Naklonila som hlavu nabok ako šteňa, ktoré sa dostalo ku schodom a rozmýšľa ako ich zdolať, ibaže môj problém bol trochu iný. Ako mám, ksakru, toto dostať do úst? Prezerala som si ho z každej strany a zvažovala či na niektorej nebude o čosi menší. Nebol. Po pár chvíľach si môjho trápenia všimol Danny.

„Prečo neješ?“ chcel vedieť. „Je to vážne dobré. Connyho kuchári sú prvotriedny!“ upokojoval ma, ale ja som nešťastne pokrútila hlavou.

„Nepochybujem o tom, že je to dobré, ale ako to ,preboha, mám dostať do úst?“ zúfala som si. Bože, bola som taká hladná! Čo by som v tejto chvíli dala za normálnu porciu našich halušiek? Danny sa schuti rozosmial a ja som ho spražila podráždeným pohľadom. „Nedá sa to prerezať?“ chcela som vedieť, ale v tej chvíli pri mne stál Conny a podozrievavo si ma premeriaval.

„Ty si z Európy!“ obvinil ma a ja som nechápala, čo je na tom také zlé. Prikývla som a Conny si znechutene odfrkol. „Len Európana napadne, krájať niečo také nádherné!“ zavrčal a obdaroval tú ozrutu predo mnou láskyplným pohľadom. „Ak to prerežeš, vytečie odtiaľ všetko dobré!“ varoval ma. „Dalo by sa to klasifikovať ako vražda každého Hamburgeru!“ Z jeho slov mi bolo jasné, že ak by som to spravila, smrteľne by som ho urazila.

„Ale ako to mám teda zjesť?“

Vysvetľovania sa ujal Dante.

„Musíš poriadne otvoriť ústa... a neboj sa, že sa ušpiníš, to k tomu patrí.“

„Ja sa nebojím, že sa ušpiním skôr, že sa zadusím!“

„Ak sa budeš dusiť, s radosťou ti dám dýchanie z úst do úst.“ Uškrnul sa a ja som mu vrazila jednu do pleca, pričom si ticho šomrala: „Idiot!“ Po dlhšej chvíli psychickej prípravy som sa do toho pustila. Postupovala som podľa inštrukcií a nakoniec sa mi nejakým zázrakom podarilo zacvaknúť zuby.

Kašlať na to, že som bola špinavá ako prasa.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude: kapitola 12 - Mega na druhú: