OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 24.

27.03.2016 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 978×

Kapitola 24.

Logan vedel, že sú stratení. Hoci sa Mace opakovane pokúšal domyslieť si posledné časti, nedokázali ich určiť s úplnou istotou. Logan to preto aj vzdal, hoci jeho brat bol oveľa tvrdohlavejší. Dlho sa hádali o tom, čo by mali urobiť. Nakoniec sa skoro pobili.

To bol neklamný znak toho, že by sa od seba mali na určitý čas vzdialiť.

Preto sa Logan rozhodol, že prišiel najvyšší čas na oddych. Vybral sa do zapadnutejšej časti sídla, kde sa ukrývala jeho sparťansky zariadená izba. Maličká komôrka, kde sa ledva zmestila posteľ, nočný stolík s budíkom a niekoľko poličiek s oblečením. Síce ho tá strohosť niekedy až desila, ale aspoň mal zaručené súkromie.

Tým pádom absolútne neočakával, že ho niekto bude otravovať. Keď sa ozvalo klopanie na dvere, mierne nadskočil. Zaškrípal zubami a dosť nabrúsený rozrazil dvere. A to všetko len preto, aby v momente otvorenia spľasol ako rozpučená bobuľka hrozna. Čakal by čokoľvek, ale keď sa mu naskytol pohľad na roztrasenú Raven, všetko z neho opadlo.

Bez slova ju vtiahol dnu a posadil na posteľ.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa. Jej pohľad naznačoval, že musel niekto minimálne zomrieť.

Smutne sa zasmiala. „A čo sa nestalo? Teba a brata napadli, zobrali vám knihy a ja sa mám teraz trepať na druhý koniec sveta, aby som tam niečo našla. Alebo tam zomrela.“

Zamračil sa. „Hovorila si s Maceom?“ Určite jej on povedal o tom, čo sa stalo.

„Nie,“ pokrútila hlavou, „išla som rovno za tebou.“

„Ako si sa potom dozvedela o tom, čo sa stalo?“

Keď sa začala smiať, po chrbte mu prebehol mráz. „V sne ma navštívila ďalšia výstrednosť mojej sestry. Zdá sa, že niekto nechce, aby som zistila pravdu. Asi by som sa na to mala vykašľať, ísť na operáciu a ďalej predstierať, že som len človek. A každý deň dúfať, že ma opäť nezačnú prenasledovať tváre mŕtvych.“

Logan pred ňu pokľakol, aby jej videl do očí, ktoré náhle klopila k zemi. Čo sa stalo?

„Aká operácia?“

„Vlastne ani neviem, ale je to súčasť toho, že pre svojich príbuzných som len človek.“

Utrápene si povzdychol. „Takže hráš divadlo kvôli nim?“

Pokrčila plecami. „Aspoň pre niekoho.“

Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. V tých vzácnych chvíľach sa Logan natiahol a zovrel jej roztrasené ruky vo svojich dlaniach. Ocenila to takmer nepatrným úsmevom. Premkol ho pocit spokojnosti. Bolo to absurdné, ale bez ohľadu na to, čo všetko sa práve pokazilo, bol rád, že sa vrátila. Hoci to znamenalo, že sa im opäť niečo nepodarilo.

„Chcem, aby si ma zobral na Ásgard.“

Svoju prosbu vyslovila opatrne a tichým hlasom, takže si chvíľku myslel, že ide len o výplod jeho fantázie. Potom mu však došlo, že mu nechty zabára do predlaktia. S napätím očakávala jeho odpoveď a on sa snažil neprepadnúť panike. Bol rád, že z toho miesta mohol odísť, aj vďaka tomu, že tam nikdy nežil, a ona chce, aby ho dobrovoľne hľadal?

Zamlčala im niečo?

„Prečo práve Ásgard? Mohli by sme ísť kamkoľvek na svete. Prečo práve ruina?“

Zhlboka sa nadýchla. „V sne ma navštívila... asi moja sestra. Povedala mi, čo sa tu stalo. Vraj na Ásgarde nájdeme odpovede a ty mi pomôžeš sa tam dostať.“

To už nevydržal a vyskočil na nohy. Vďakabohu za úspornosť priestoru, inak by sa začal nervózne prechádzať ako vyhladovaný tiger zatvorený v klietke čakajúci na večeru.

„Zo všetkých prekliatych miest na svete, prečo práve Ásgard? Je to ruina, nič tam nežije a je dosť možné, že sa ťa tam niečo pokúsi zabiť! Je dôvod, prečo sa mu všetci vyhýbajú.“

Aj Raven sa postavila. „Ja nemám na výber. Musím tam ísť. Musím...“ Rozohnenosť sa v nej menila na úpenlivú prosbu.

Zodvihol jej bradu, aby jej videl do očí. Zbadal v nich slzy, ktoré lámali jeho odhodlanie odhovoriť ju od toho šialeného výletu.

„Prečo?“

Po líci jej striehla osamotená slza. „Aby som zistila, nakoľko mi patrí vlastný život. Musím nájsť odpovede na otázky. Moja sestra toto všetko najskôr naplánovala. Mňa, možno naše stretnutie. Ja ani sama neviem. Len viem, že bez nej... sa nikdy nedozviem pravdu. A navždy sa budem sama seba pýtať, či som bola len bábka.“

Spontánne ju objal. Srdce mu pukalo pri bolesti, ktorá sa jej ozývala v hlase. Snažila sa ju všemožne zakryť, ale on ju vycítil. Netušil, o čom presne hovorila, ale na tom nezáležalo.

Potrebovala jeho pomoc a on bol odhodlaný jej ju poskytnúť. Aj keď bude musieť porušiť vlastnú prísahu a vrátiť sa na miesto, ktoré ho desí. Oboch by ich v podstate mohol zabiť. Ale to jej zúfalstvo... V momente, ako sa jej roztriasla brada, vedel, čo urobí.

Najskôr to obaja oľutujú ešte skôr, ako sa tam vôbec dostanú.

Zhlboka sa nadýchol, no neodtiahol sa od nej. Len jej dovolil máčať mu slzami tričko. „Budeme sa musieť pripraviť. Nemôžem nás tam proste preniesť, bránia tomu kúzla. Prenesiem nás ale čo najbližšie, no bude na nás čakať niekoľko dní trvajúca túra cez krajinu, ktorú obývajú prízraky. Byť tebou zoženiem si teplé oblečenie, pevnú obuv, deky a všetko, čo potrebuješ na pobyt v prírode. Ale rátaj s tým, že táto príroda sa nás bude snažiť zabiť.“ Možno preháňal, ale pochyboval o tom, že niekoľko storočí stačilo na upokojenie rozzúrených duchov.

Raven nič nepovedala. Len sa natiahla a zľahka ho pobozkala na líce. Hneď na to zmizla, ani sa na neho nepozrela. Ostala po nej len sladkosť toho jemného dotyku pier. Užasnuto prstami obkreslil to hrejivé miesto. Pomaly sa usmial. Niekedy stačí jediný čin, ktorý nahradí aj celé odseky slov.

Potriasol hlavou a prinútil sa sústrediť.

Čakala na nich skutočne náročná cesta, takže by bolo najlepšie, keby sa začal pripravovať. V duchu sa okríkol a pustil sa do práce. Najskôr napísal odkaz pre brata. Vycítil, že jeho matka sa v pevnosti nenachádzala a otca otravovať nechcel. Preto len rýchlo načarbal list a položil ho na vankúš. Ten svetlý kus papiera sa ostro vynímal proti modrej posteľnej bielizni.

V čase, keď ho Mace začne hľadať, budú s Raven už príliš ďaleko na to, aby sa ich ktokoľvek pokúsil zastaviť. Čo by urobil ktokoľvek, kto by o ich ceste počul. Pravdepodobne práve teraz páchali samovraždu. Silou vôle zaplašil svoje slniečkové myšlienky.

Radšej si začal baliť veci.

Netušil, čo čakať. Keď odtiaľ utekali, takmer ich pri tom zabili rozbesnený duchovia nabití pozostatkami božských schopností. Nemyslel si, že by sa to mohlo nejako zmeniť. Navyše proti nim neexistovala účinná obrana. Nepoznal žiadneho nekromanta, takže sa museli spoliehať na vlastné schopnosti.

Pripraviť si všetko potrebné na stanovanie a turistiku bolo jednoduché, druhá časť však mohla byť smrteľná. V duchu váhal, či by celý ten výlet nemal odvolať, ale keď si spomenul na Raven, nedokázal to. Takže je pravda, že za pádom každého muža stojí žena.

Vyčítať jej to však nemohol.

Niekde medzi balením a rozmýšľaním o správnosti ich konania sa Raven vrátila. Jej prítomnosť bola ako jarný vánok v končiacej sa zime. Až na to, že oni sa chystali vkradnúť priamo do srdca ľadovej búrky, pred ktorou ich neochránia ani nepremokavé bundy a termo bielizeň.

„Môžeme vyraziť?“ spýtala sa ho Raven, keď si ju len mlčky premeriaval od hlavy až po päty.

Jemne sa usmial. „Si nedočkavá dostať sa na miesto, ktoré sa ťa v podstate pokúsi zabiť.“

„Chcem to všetko ukončiť. Asi si nahováram, že potom budem schopná normálne pokračovať ďalej vo svojom živote. Možno si nájdem prácu, alebo nakoniec predsa len budem pracovať pre teba,“ až príliš nonšalantne pokrčila plecami, „ktovie.“

Chytil ju za zápästie. „Raven, nemala by si riskovať kvôli niekomu inému.“

„Asi to tak vyzerá, však,“ zašomrala potichu, „ale ver mi, toto robím len kvôli sebe.“

„To dúfam.“ Usmial sa. „A tiež dúfam, že keď sa vrátime, nezatknú ma za únos.“ Na jazyku cítil pachuť slova ak, ale nedokázal ho vysloviť nahlas. Neprelomilo by to jej odhodlanie.

„Neboj sa, svojej rodine som to vysvetlila. Povedala som im, že potrebujem niekoľko dní na premyslenie. Boli veľmi chápaví. Keby tak tušili, že to nie je kvôli hrozbe nejakej choroby.“

Pohladil ju po líci. „Takže už neveríš, že si chorá?“

„Želala by som si, aby to bolo také jednoduché.“ Ale mal pocit, že si myslí niečo iné.

Viac k tom už nepovedala, len ho vyzvala, aby sa vybrali na cestu. Prekvapilo ho, že bola vybavená ako skutočný turista, dokonca mala aj obrovský ruksak. Pri bližšom skúmaní si všimol zabudnutú visačku. Práve ho niekde kúpila.

Sám pre seba sa usmial, ani netušil prečo mu to prišlo zábavné, ale pre istotu si sám zbalil navyše ešte teplé oblečenie a jednu hrubú deku, keďže viac spacákov nemal, a vykročil do kuchyne. Mal tušenie, že by mohla podceniť aj zásoby jedla a hlavne vody.

Logan síce nemal čas chodiť na výlety, ale pamätal si časy, keď sa ešte nevedel na želanie prenášať z miesta na miesto. Občas musel chodiť aj po vlastných. Takže si do ruksaku ochotne napchal ďalšie fľaše s vodou a všetko, čo pripomínalo trvanlivé jedlo.

S poslednou kontrolou chytil Raven za studenú ruku a preniesol ich najbližšie, ako sa odvážil. Objavili sa takmer pred vstupnou bránou do pralesa, ktorý vyzeral ako vystrihnutý z turistickej príručky o Amazónii len s tým rozdielom, že tam bola zima ako za polárnym kruhom.

Cítil,, ako sa Raven vedľa neho celá otriasla. „Toto vyzerá ako to pravé miesto.“ V hlase sa jej ukrývala otázka.

„Je to veľmi desivé miesto a keby som nemusel, nepriviedol by som ťa sem.“ Otočil sa k nej čelom a zadíval sa jej do očí. „Máš poslednú príležitosť rozmyslieť si to.“

Pevne pokrútila hlavou, hoci v očiach sa jej ligotal strach. „Potrebujem vedieť pravdu. Už len kvôli sebe.“

Zovrel pery. „Skúsiť som to musel.“

Zhlboka sa nadýchol a vykročil. Okrem prípadného podchladenia im prvé hodiny cesty naozaj nič nehrozí. Preniesol ich na okraj, možno až príliš ďaleko, ale čím bližšie by sa dostali k prechodu do Ásgardu, tým šialenejšie by jeho schopnosti fungovali, takže by mohli pokojne pristáť aj niekde vnútri bútľavého stromu.

A to bola len najmenej desivá možnosť.

Na toto mieste sa mágia zbláznila a každým krokom cítil jej zvrátenú radosť tancujúcu na odhalenej pokožke. Vzhľadom na to všetko sa mal snažiť Raven presvedčiť, aby sem nechodili, ale niektorá časť z neho bola zvedavá, ako to tu vlastne vyzerá. Nikto predsa nepovedal, že súčasťou jeho nesplnených snov nemôžu byť aj samovražedné vychádzky prekliatym lesom.

„Prečo jej toto miesto také zvláštne?“

Spomalil, aby išli s Raven po boku. Síce ich prítomnosť vycítili všetci, čo len obývali, ale kričať na seba tak či tak nemuseli.

„Pretože ho obývajú pozostatky duší bohov.“

„Pozostatky duší?“

Logan si povzdychol. „Neviem, čo presne to znamená. Viem len, že sú podobní duchom. Naozaj nahnevaným a mocným duchom, ktorí radi privádzajú návštevníkov tohto miesta k šialenstvu. Cez deň ťa len pozorujú, pretože ich denné svetlo oslabuje. V noci sa ti dokážu dostať do mysle.“

„Keby som ťa lepšie poznala, povedala by som, že sa ma snažíš vystrašiť,“ prehodila Raven akoby nič konverzačným tónom.

„Keďže ešte stále kráčaš po mojom boku, tak sa mi to asi veľmi nedarí.“

Raven sa nezasmiala. „Povieš mi to celé?“ Zaváhal. A ona si to vysvetlila ako odmietnutie. „Tak pozri, budeme tu ešte minimálne niekoľko hodín a nevidím dôvod, prečo by si mi nemohol vysvetliť, prečo Ásgard vyzerá, akoby sa tam prehnalo tornádo.“

Zodvihol obočie. Očividne mu niečo zabudla povedať, ale rozhodol sa to teraz nekomentovať. „Ásgardu sa stalo to, čo všetkým starovekým bohom – ľudia.“

„Ak si myslíš, že táto tvoja odpoveď niečo vysvetľuje, tak si na veľkom omyle.“

Zasmial sa. „Prepáč, zabudol som, že ty si v tomto všetkom nováčik.“ Vzápätí však opäť zvážnel. „Bohovia boli hlavne namyslení a zaslepení vlastnou mocou, ale boli isté veci, ktoré rešpektovali aj oni. Napríklad staré proroctvá. A podľa tých najstarších raz tento svet mal uzrieť svoj súmrak. Pretože nič nie je večné.“

„Táto predstava sa mi nepáči.“

Logan sa odmlčal len na chvíľu dostatočne dlhú na to, aby sa uistil, že hustým porastom pôjdu správnym smerom. „A rovnako sa nepáčila ani ľudom, keď na to prišli. Ale na rozdiel od bohov, ktorí sa snažili vyťažiť zo svojho času stráveného v tomto svete, sa začali obávať. Všetko zlé, čo sa dialo, začali dávať za vinu práve bohom. Skôr, ako si to stihli uvedomiť vlastne ľudia naštartovali Ragnarök, čiže koniec sveta, ale oveľa skôr, ako to pôvodne bolo predpovedané.“

„Ale svet neskončil, svet je stále tu. Len toto miesto pripomína peklo.“

Nebadane prikývol, hoci ho sotva mohla vidieť, keď sa tak svedomito obzerala okolo seba. „Pretože ľudia neničili svet, ale bohov.“ Smutne si povzdychol. „Nestalo sa to naraz a trvalo to vlastne niekoľko desaťročí. Postupne panteóny prichádzali o niektorých slabších bôžikov a polobohov. Nikto tomu nevenoval pozornosť, nakoľko neboli nejako mocní. Čo na tom, že sa to začalo stávať všade na svete.“

Raven sa zastavila. Nasledoval jej príklad. „Ako zabiješ boha?“

Poobzeral sa okolo seba. Možno by si mali na chvíľu oddýchnuť. Stiahol si z chrbta batoh a rýchlo sa napil vody. Potom jej podal fľašu a aby podčiarkol svoj zámer, rýchlo vytiahol svoj spacák a sadol si na naň. Raven podal deku, ktorú zbalil navyše. Slnko bolo ešte stále vysoko, mali dosť času.

Vzdychol si. „Ako zabiješ boha? Určite ho ne prebodneš mečom, to je jasné,“ pokračoval, akoby ich rozhovor nikdy nebol prerušený. „Bohovia sa vlastne nelíšia od smrteľníkov, nie tak veľmi, ako si radi sami mysleli. Boli len mocnejší, obdarovaný schopnosťami, ktoré im zabezpečili výsadné postavenie na svete. Ale boli to modlitby a obety ľudí, ktoré im prepožičiavali nesmrteľnosť. Bez nich chradli a chorľaveli, až nakoniec zoslabli a zomreli.“

„A niekto na to prišiel,“ pošepla Raven až príliš potichu. Jej slová si skôr domyslel, ako ich skutočne počul.

„Presne tak, niekto si to uvedomil.“ Poobzeral sa, aby sa uistil, že na nich nikto nestriehne. „Ale musíš pochopiť, že nebolo jednoduché o tom presvedčiť ostatných. Hovoríme tu o čase ešte pred stredovekom, možno ešte pred naším letopočtom. Vtedy to všetko začalo. Ľudia vtedy verili v bohov, venovali im obety, modlili sa k nim. Všetko, čo sa stalo, bola božia vôľa. Skús takého človeka presvedčiť o tom, že ten, v koho verí, bol zrodený na to, aby priniesol svetu skazu.“

Raven sa tesnejšie zabalila do deky, akoby jej bola zima. „To bolo takmer nemožné.“

„Presne tak, takmer nemožné. Čoskoro preto medzi sebou začali bojovať skupiny ľudí s opačnými názormi. Jedni verili v bohov, druhí o nich pochybovali. A niekde v tom zmätku vlastne na nich aj zabudli.“

„Prestali sa modliť?“ hádala Raven.

Logan mierne kývol. „Okrem iného. Je totiž ťažké sa modliť za niekoho, kto dovolil, aby tvoju rodinu zmasakrovali povstalci.“

„Ale bohovia s tým nič urobiť nemohli,“ dodala Raven. „Alebo áno?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Bez ohľadu na to, akí mocní boli, do záležitostí ľudí nezasahovali. Nikdy to totiž nedopadlo dobre. Niekedy sa nad nimi zľutovali, keď viacerí začali v čase sucha prosiť o dážď, keď pri epidémiách žiadali o liek alebo pri vojne chceli zastaviť prílev nepriateľov.“

„Kolektívna myseľ?“

„Kolektívna myseľ, ktorá začala preklínať svojho dobrodinca.“

Raven začala krútiť hlavou. „Dobre, tomu všetkému rozumiem. Ľudia revoltovali voči tomu, čo poznali. Prestali sa modliť. Neprinášali obete. Ale to sotva mohlo spôsobiť skazu tohto miesta.“

Logan sa usmial a na chvíľu sa odmlčal. Proste sa na ňu pozeral a obdivoval jej myslenie. Potom sa však prebral, keď zodvihla obočie a začala pripomínať nahnevanú ženu, ktorá sa práve chystá vyškrabať oči neschopnému taxikárovi. Prehltol a pokračoval:

„Nespôsobilo, aspoň nie prvotne. Trvalo veľmi veľa rokov, kým bohovia zoslabli natoľko, aby to skutočne pocítili. Aby si zachovali svoju moc, začali zbierať silu zo svojho okolia. Napríklad aj z ochranných kúzel. Ásgard nebol nikde v nebi, ale práve tu. Ale ľudia o tom nikdy nevedeli, až kým maskovacie kúzlo jedného dňa nepadlo.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou. „Akoby dostali pozvánku na verejnú popravu.“

„Niekto im musel pomôcť.“

Pritakal. „Neviem, ako to bolo pri ostatných panteónoch, ale tu, na severe, v tom mal prsty Loki. Vedel, čo ľudia chcú a pomohol im. Ukázal im, ako je možné zabiť boha. Dal im do ruky zbraň, ktorá tú moc mala. Všetko pre to, že sa chcel pomstiť Odinovi za uväznenie. Lenže sa to obrátilo proti nemu.“

„Nechaj ma hádať – ľudia pri vraždení nerozoznávali medzi tými, kto im pomohol a kto nie.“

Logan cítil, ako les za ním podivne stíchol. Nebolo to zviera, ktorého by sa bál. Začali sa tu zlietavať duchovia. Cítil ich prítomnosť od začiatku, ale starý príbeh im asi dodal nielen odvahy, ale nasýtil aj ich hnev. Počúvať o vlastnom páde muselo byť ťažké.

Dúfal, že mu to nebudú vyčítať a niekde v tých priesvitných pozostatok niekdajších božstiev sa nájdu aj nejaké spomienky. Mal medzi nimi aj priateľov. Aj keď veľmi pochyboval, že mu to bude na niečo prospešné.

Pokrútil hlavou. „Ľudia zaútočili na Ásgard. Zabíjali bez rozdielu, boli ako besní. Deti, ženy, nevinné duše. Nakoniec si nechali bohov. Boli ako opití, takže si ani nevšimli, čo vlastne spôsobili.“ Rukou pokynul k lesu okolo nich. „Zabiť ľudskú schránku boha môže byť ľahké, ale zapudiť jeho dušu už je niečo celkom iné. Loki, keďže bol pôvodom mrazivý obor, o tom nič nevedel. Nemal dušu. A ľudia až príliš neskoro zistili, čo sa na nich chystá.“

„Naštvané duše mŕtvych bohov zaútočili na ľudí, pozabíjali ich a v tom procese toto miesto zmenili na pohrebisko,“ povedala Raven akoby bola v nejakom tranze.

„Ich nahnevané pozostatky stále obývajú toto miesto. Niekoľkokrát sme sa snažili duše bohov pozbierať a dopriať im pokoj vo večnosti. Bez úspechu. Vždy sa sem vrátia.“

Raven sa opäť poobzerala. Akoby sa snažila rozoznať v tieňoch nejaké hmotné telo. To sa však nestane. Dokonca ani v noci nie je možné rozoznať ich telá. Vycítiť ich prítomnosť, to áno, ale vidieť ich... To by nedokázala ani bývalá bohyňa smrti.

„Myslíš, že to je dôvod, prečo vznikla moja rasa?“ nadhodila potichu.

V duchu sa nad tým zamyslel. Takáto možnosť mu vôbec nezišla na um. „Na to ti nedokážem odpovedať. Ale zmysel by to dávalo. Bohovia boli takmer do jedného mŕtvi, na tomto mieste určite, a bolo by logické, ak by sa s tým chcela príroda nejako vyrovnať.“

Pomaly prikývla a vzápätí si ho premerala. Asi nemal odpoveď, ktorá by ju dokázala uspokojiť.

„Ak všetci zomreli, ako to, že žiješ ty a tvoja rodina? Chceš mi povedať, že vás sa nepokúsili zabiť?“ zmenila náhle tému.

Zasmial sa, keď si spomenul na minulosť. „Pokúsili sa o to, to je jasné, ale smrtonosi nie sú takí istí ako bohovia. Nás je takmer nemožné zabiť.“

„Takže ste čo? Počkali, kým to skončí a odišli?“

„Utiekli sme,“ opravil ju s úsmevom. Zdalo sa, že má pri tom slove zábrany. „Niekedy proste prežujú len zbabelci.“

Prezerala si ho. Ale v jej pohľade nebola ani kvapka pohŕdania. „Bohovia oslabli, pretože ľudia sa k nim prestali modliť. To im stačilo na to, aby ich nakoniec dokázali zabiť. Pochybujem, že potom svoje konanie prehodnotili, aj keď za to zaplatili životom,“ hovorila pomaly a zamyslene. „Ako je teda možné, že ty a tvoja rodina stále žijete? To sa k vám niekto modlí? Niekto vás uctieva?“

„Paradoxné je, že akokoľvek sa ľudia snažili bohov vyhubiť, aby tým zachránili svet pred jeho koncom, všetko len zhoršili.“ Mierne sa usmial. „Ragnarök raz naozaj príde a my sa tomu budeme môcť len prizerať.“

„Na tom som sa nepýtala,“ okríkla ho Raven.

Povzdychol si. „Ja viem, ja viem...“ Naprázdno prehltol. „Ľudia neveria v existenciu bohov. Vedia, že keď udrie niekde blesk, ide o elektrostatický výboj, nie o následok výbuchu Odinovho hnevu. Na všetko našli vedecké ospravedlnenie. Na všetko, až na smrť.“

„A čo teória, že zomierame, aby sme prenechali svoje miesto vyspelejším bytostiam?“

Zasmial sa. „Nejde o to, prečo zomierame, ale že zomierame. Smrť je skutočná. To sa nesnažil poprieť nikto. A kým to tak bude, my budeme mať silu starať sa o duše mŕtvych.“

Naklonila sa k nemu. „Takže to, že je smrť...“ Nedokončila. Pohľadom švihla niekam za jeho plece a vytreštila oči. Vyskočil na nohy a postaviac sa pred ňu, otočil sa tým istým smerom. Okrem vyvráteného stromu tam nič nevidel.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa jej a očami stále prečesával ich okolie.

„My-myslím... že... som vi-videla svoju sestru.“

Prekvapene sa k nej otočil. „K tej istej, ktorá ti zanechala všetky stopy k tomu, aby si zistila, kto si?“

„Presne tá,“ vyslovila s ťažkosťami. Zadívala sa mu do očí. „Čo to znamená?“

Povzdychol si. „Môžeš si vybrať z dvoch možností. Buď sa tu objavila, aby ti napovedala, že si sa rozhodla správne a vybrali sme sa dobrým smerom a na konci náš čaká odmena.“

„Čo je tá druhá?“

Prižmúril oči. „Nemali by sme tu byť a snaží sa nás varovať.“ Osobne bol viac naklonený druhej možnosti, ale nahlas to hovoriť nechcel.

„Ale ktorá z možností je správna?“

Musela vysloviť práve toto. Proste musela.

Začal baliť veci naspäť do batoha. Ich príbehová chvíľka asi práve skončila. „Mám taký pocit, že to čoskoro zistíme.“

O tom, že mal z toho všetkého veľmi zlý pocit, jej radšej nič nehovoril. Už tak vyzerala, že o chvíľu skolabuje. Možno nakoniec budú mať šťastie a v noci sa ich pokúsia zabiť len ich vlastné predstavy.

Bohužiaľ sa v poslednom čase nepovažoval za šťastlivca.

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 24.: