OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 18.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 18.Povinnosť

Kapitola 18.

Logan nechal, aby Raven robila to, čo myslela, že by mala. Veľmi problematické vyhlásenie, keďže jediné, čo chcel robiť on, bol držať ju v bezpečí. Nakoniec sám seba presvedčil, aby nezasahoval. Vlastne ho k tomu priviedol práve Mace. Raven mala právo zisťovať informácie aj na vlastnú päsť.

Ale ako tam sedela na koberci, v tvári smutný výraz...

Bolo veľmi náročné skutočne sa ovládnuť.

Túžil ju zovrieť v objatí. Miesto toho sa snažil sústrediť na niečo iné. Lenže sa mu nedarilo. Podvedome sa stále vracal späť k nej. Netušil, čo prežíva. Či niečo vidí. Od toho momentu, keď ich okríkla, aby sa nerozprávali, v miestnosti zavládlo ťaživé ticho.

Okolo Raven sa začali zlietať Bludičky, ale nezdalo sa, že by chceli nejako zasiahnuť. Len neviditeľná prítomnosť, ktorá sa pohrávala so vzduchom. Ako teplo, ktoré sa vznášalo z mosta v horúci letný deň a skresľovalo videnie.

Dokonca s pohráva s myšlienkou, že si z nich len robí žarty. To rýchlo potlačil, keď sa pohla. Dúfal, že sa postaví a všetko im vysvetlí. Miesto toho sa zvalila. A začala kričať bolesťou takou silnou, že mu vstali vlasy na zátylku. Bez rozmýšľania sa k nej vrhol. Jej telo sebou začalo šklbať, akoby dostala zásah elektrickým prúdom.

Keď sa jej dotkol, dokonca mu prstami prešlo mravenčenie. Nevšímal si to. Keď na chvíľu prestala kričať, dúfal, že je po všetkom. Ale to sa veľmi mýlil. Vymrštila sa na nohy a takmer mu pri tom rukou rozbila nos. Nezáležalo mu na tom. Vnútro mu začal stravovať nevysvetliteľný strach.

Aj on sa postavil.

Raven stíchla.

No ešte nebol koniec. Opäť padla na zem. Krik pokračoval druhým dejstvom. Zahliadol, ako sa pomaly pohybuje. Sklonil sa k nej. Z nosu jej tiekla krv. Celé telo mala napäté. V očiach bolesť a zmätok.

Urobil by čokoľvek, aby ju toho všetkého zbavil. Lenže na to nemal silu. Len sa bezmocne prizeral, ako zatvára oči. Upadla do bezvedomia. Nech sa dialo čokoľvek, nedokázala sa odtiaľ dostať. Dušu mu gniavili výčitky svedomia. Mal jej nejako pomôcť. Čo na tom, že netušil, ako.

Zodvihol ju do náručia. Mal by ju uložiť do postele. Koberec nebol dôstojný. To už ho Mace ťahal za rameno k vlastnému lôžku. Logan stratil pojem o čase natoľko, že si ani nevšimol, kedy jeho brat vstal a stihol sa prezliecť.

Mlčky ju uložil a starostlivo prikryl jej strasúce sa telo. Mace mu niečo podal. Vyzeralo to ako vreckovka. No aj keby to bola ponožka, rýchlo tým kusom látky utrel Raven nos. Krv vytekala veselo ďalej. Naposledy bol svedkom niečoho akého, keď on sám osobne ďaleko precenil svoje schopnosti a snažil sa urobiť niečo, na čo ani v najmenšom nestačil. Telo takto reagovalo na preťaženie.

Lenže Raven to nevnímala ako výstrahu. Oči za viečkami sa jej divoko pohybovali. V rukách stále zvierala ten prívesok. A čo bolo najhoršie, nevedel, čo presne by mal urobiť. Pokúsiť sa ju zobudiť alebo si k nej sadnúť a držať ju za ruku, až kým to neskončí? Srdce mu zovrelo z nevedomosti a strachu.

Nemal jej to dovoliť.

Na pleci mu pristála bratova ruka. „Teraz by si ju nemal budiť. Bohvie, kde sa teraz dostala.“

Logan sa na neho zamračil. Ako vedel... „Lenže očividne tam trpí. Nemali sme jej to dovoliť. Nepozná rozsah vlastných schopností.“

„Ale mala by. Ak sa dosala do minulosti, nájde tam odpovede.“

Otriasol sa. Pozorne sledoval Raven. Už sa prestala triasť a okrem občasného myknutia prsta alebo nohy ležala úplne pokojne. Prúd krvi z nosa pomaly slabol, až celkom ustal. Nekričala. Vlastne vyzerala, akoby len spala. Len s tým rozdielom, že sa nad ňou niečo zjavilo.

Najskôr to pripomínalo iskry veselo poskakujúce ako pri ohňostroji. Farbené i neviditeľné sa zbierali do jediného tvaru, ktorý viac ako čokoľvek iné pripomínal malý plamienok. Ten sa sklonil k Raveninej hlave v takmer nebadateľnom dotyku. Nech to bolo čokoľvek, Raven sa mierne usmiala.

To prinútilo Logana skutočne sa upokojiť. Srdce mu síce divoko bilo, ale bol schopný nechať odplávať niečo z napätia, ktoré mu ovládlo telo. Ak a takto spokojne usmievala muselo to znamenať, že netrpí. Tá Bludička sa jej asi snažila pomôcť.

„To je zaujímavé,“ ozval sa fascinovane Mace. Loganovi chvíľu trvalo, kým mu došlo, o čom hovorí.

Oči upieral do miest, kde sa vznášal prízrak. Logan o nich síce nevedel príliš veľa, ale veľmi dobre si uvedomoval, že pre obyčajných ľudí boli neviditeľné. Teda, existovali výnimky, no tie tvorili väčšinou osoby, ktoré sa dostali na pokraj smrti a dokázali sa vrátiť späť.

Mace, ako latentný člen ich rodiny, by nemal byť schopný niečo také vidieť. Pretože okrem nesmrteľnosti je presne taký, ako ostatní ľudia. Na um mu zišli Ravenine slová. Žeby Mace skutočne klamal? V tejto chvíli to vyzeralo ako najlepšie vysvetlenie. Bez okolkov pozeral priamo na niečo, čo by ani nemal zaregistrovať.

Logan sa rozhodol, že prišiel čas, aby bol k nemu Mace úprimný.

Povzdychol si. „Kiež by si to mohol vidieť, Mace. Je to krása. Tie modré iskričky...“ začal potichu a čo najviac zasnene, aby tým Macea nalákal.

Nemusel čakať dlho. „Modré? Braček, to si snáď aj farboslepý? To je predsa jasná zelená a...“ Odrazu stíchol. Pozrel sa na brata a zasmial sa. „Nechal som sa nachytať, však?“

Logan sa zamračil. Takže to bola pravda! „Kedy si nám o tom chcel povedať?“

„Nemal som to v pláne,“ dodal potichu s povzdychom.

„A povieš mi o tom aspoň teraz?“

Mace sa trochu nervózne pomrvil. „Nie je o čom hovoriť, Logan. Som spokojný so svojím životom. To, že vám o ňom všetko nehovorím, je len dôkaz o tom, že mám rád súkromie.“

„Takže ti nevadí žiť v lži?“

Brat pohŕdavo zodvihol bradu. „Snažíš sa moralizovať, braček? Možno som klamal, ale v čase, keď sa objavili moje schopnosti, s nimi už nikto nepočítal. Dokonca ani ja sám. To, že som ich držal v tajnosti, mi dalo obrovskú výhodu. A navyše mi to zachránilo život.“

Logan sa na chvíľu zamyslel. Nebolo to tak, že by chcel brata odsudzovať. Bol vlastne rád, že aspoň jeden z nich mohol viesť aspoň sčasti normálny život. To, že si len niečo nahovára, ho však hlboko zasiahlo. Nech boli Maceove dôvody akékoľvek, nemal právo ho súdiť.

On sám si to vybral.

Odkašlal si, aby sa zbavil hrče v hrdle. „Chceš o tom hovoriť?“

Mace sa usmial, no skôr ako stihol čokoľvek odvetiť, rozrazili sa dvere. Nájsť v nich stáť ich rozladenú matku nebolo až takým prekvapením, ako si ktokoľvek mohol myslieť. Hel rada pôsobila ako mrzutá bohyňa.

To, že by ju nejako trvalo zasiahol rozhovor s Raven, veľmi dobre zakrývala.

Miesto toho sa sústredila na Logana. Začal sa cítiť ako malé decko, ktoré rozbilo tanier a črepiny zamietlo pod koberec, aby sa o tom nikto nedozvedel. Zdá sa, že Hel si v tých ostrých pozostatkoch kuchynského riadu zničila najlepšie topánky. Inak si nevedel vysvetliť jej planúce oči.

„Je síce krásne, že sa staráte o nášho nepozvaného hosťa, ale zatiaľ čo tu klebetíte ako staré babky pri pletení ponožiek, práca len tak stojí neurobená.“

Logana sa tie slová hlboko dotkli. A ona to veľmi dobre vedela. „Akoby ju nemohol urobiť niekto iný.“ Uštipačnosťou však nezmiernil svoj pocit viny. Povinnosť nikdy nezanedbal. Ako sa však zdalo, všetko je v živote po prvýkrát. Dokonca aj v nesmrteľnosti.

„Ak si myslíš, že ti dovolím všetko hodiť za hlavu kvôli nej, si na omyle. Už viackrát za teba tvoju prácu musel odviesť niekto iný. Je načase vrátiť tú láskavosť.“

Znela tak pokojne a pritom mu vlastne čistila žalúdok za niečo, čo by ako matka mala pochopiť. No zdalo sa, že povyšovanie úloh nad všetko ostatné mali v rodine. Len Mace sa tou nejako vyhol.

Šťastný to bastard.

„Nikdy som ťa o nič nežiadal,“ začal opatrne, no Hel sa nedala oklamať.

„Tak s tým nezačínaj ani teraz,“ zavrčala na neho. „Je to tvoja povinnosť.“

Hel veľmi dobre vedela, ako tie slová zaúčinkujú na jej vlastného syna. Bolo v podstate svinstvo, že to urobila. Logan sa však nemohol celkom hnevať. Bol vychovaný v istom duchu. Na prvom mieste bola vždy služba mŕtvym, až potom všetko ostatné.

Práve preto nikdy nebol schopný nájsť si ženu a začať s ňou žiť.

Skôr či neskôr to každému začne liezť na nervy. N a čo vám je partner, akokoľvek mocný je, keď tam nikdy nie je, aby ste sa oňho mohli oprieť? Jeho život bol jasne vymedzený cestičkou sklamaní. Túžil po rodine, ale technicky nebol schopný byť jej plne oddaný. A to je niečo, čo nedokáže odpustiť ani tá najtolerantnejšia žena na svete.

Len Hel si myslela, že všetci automaticky musia mať v úcte ich poslanie. Okato prehliadala, že ľudia vlastne smrť neznášajú, dokonca sa jej vo väčšine prípadov boja. Nie, že by im to vyčítal.

Strnulo si povzdychol. To bral Mace ako jasné znamenie „Snáď nechceš...“

Prerušil ho skôr, ako stihol na seba preniesť hnev ich matky. „Počul si, je to moja povinnosť.“ Prvýkrát za dlhé roky si prial, aby ho vychovali inak. Lenže bez svojho poslania, čo by z neho ostalo? „Postaraj sa o ňu, kým sa vrátim.“

Nevšímal si bratov nesúhlas a aj napriek matkiným protestom podišiel k Raven a pobozkal ju na čelo. V tom bozku nebolo nič platonické alebo nevinné. Telo mu ošľahol plameň, ale rýchlo sa tú emóciu snažil potlačiť.

Keď sa Raven potichu zachichotala, bolo to takmer nemožné. Nakoniec však získal nadvládu nad svojimi reakciami a odvrátil sa. Bez ďalšieho pohľadu zamieril za Hel. Snažil sa nevnímať jej nepriateľstvo ako osobný útok. Ak si chcela myslieť, že sa spolčuje s nepriateľom, je to jej názor. Vyvracať jej ho nebude.

„Choď za Alodiou. Už na teba čaká.“

To boli jediné slová, ktorá venovala vlastnému synovi predtým, než sa vytratila. Žiadne uvidíme sa ráno alebo veľa šťastia. Hel niekedy dokázala byť veľmi chladná.

Logan pokrútil hlavou a vydal sa na miesto určenia. Každý smrtonos, či pochádzal z toho alebo onoho panteónu, mal pridelenú vlastnú vešticu, ktorá predvídala, čie duše bolo potrebné zobrať.

On poznal Alodiu odmalička. Bola pre neho niečo ako dcéra, hoci teraz ho vekovo prevyšovala o najmenej päťdesiat rokov. Všetci jej radili, aby si užila oddych, ale vždy trvala na tom, že si naň ešte musí počkať. Loganovi sa vždy zovrelo hrdlo, keď si predstavil, že tu už dlho nebude. Čo na tom, že na jej miesto nastúpi jej vnučka.

Už to nebude Alodia.

S pokrútením hlavy sa snažil upokojiť. Okrem toho, že videla budúcnosť, mala aj silné empatické nadania. Nechcel ju znepokojovať svojimi obavami. Takže sa sústredil na Raven. Čo bol zlý nápad, vzhľadom na to, ako sa mu rozpálilo celé telo. A nielen strachom o jej bezpečie.

Bol to veľmi dlhý deň.

Pravdepodobne však tak skoro neskončí.

„Príliš sa strachuješ o veci, nad ktorými nemáš moc,“ povedala Alodia miesto pozdravu. V zakrývaní svojich emócií bol beznádejný prípad. Proste to nikdy nedokáže.

„Aj tebe pekný večer,“ povedal a okato ignoroval jej pokus o prejavenie sympatií.

Alodia si založila ruky v bok a našpúlia pery. Na niekom oveľa mladšom by to vyzeralo rozkošne, ale na starej, vráskavej žene, to pôsobilo skôr detinsky. Logana to nútilo myslieť na to malé dievčatko, ktorým bola kedysi. Stále ho v nej videl. Hoci teraz vyzeral ako jej vnuk.

„Koho zabijem dnes večer?“ zažartoval, hoci na vtipkovanie sa tváril príliš vážne.

Ak si to Alodia všimla, nekomentovala to. „Niekoľko chudákov, niekoľko bohatých. Veď to poznáš, smrť chodí pre všetkých.“ Bolo to staré porekadlo. Dnes sa mu nezasmial. Len sa zaškľabil.

„Pohádal si sa s matkou?“

Logan si povzdychol. „To je na mne všetko ak dobre vidieť?“

Alodia sa usmiala a zodvihla sa zo stoličky. „Nie, to len ja ťa tak dobre poznám.“

Netušil, či za to boli zodpovedné jej veštecké schopnosti, alebo len tak dobre poznala ľudí. Tak či onak, vždy presne vedela určiť, čo potrebuje. Takže ani teraz sa ho nevypytovala, pretože tušila, že na to nemá silu, a len ho mlčky objala.

To bol pre neho najlepší liek.

Ale nebol všemocný. Akokoľvek pokojnejší sa cítil, nevyrieš to jeho omnoho pálčivejšie problémy. Raven, jej pôvod, svoje vlastné pocity. To všetko predstavovalo klbko tak pevne zmotané dokopy, že naozaj nehrozilo jeho rozmotanie bez toho, aby nemusel vyriešiť všetko naraz. Navyše tu boli jeho povinnosti.

S tou myšlienkou sa odtiahol. Snažil sa nevšímať si lesk v Alodiiných očiach. „Tak poďme, práca čaká.“

Nesúhlasne sa zamračila, ale nič nepovedala. Vedela, keď Logan nebude počúvať a toto bol jeden z tých momentov. Miesto toho sa dotkla jeho pravého spánku a priamo do mysle mu vložila niekoľko videní. Neušil, ako fungovali ostatné dvojice, ale jemu tento spôsob pripadal pohodlný, no mierne desivý.

Nevedel si prestaviť, že by niekoľkokrát na vlastnej koži prežil niečiu smrť. Čo bolo trochu povrchné, keďže on sa staral o duše mŕtvych. Teraz na neho čakalo niekoľko zúfalých zomierajúcich.

Tak veľmi sa mu nechcelo.

Lenže odmietal byť otrokom momentálnej lenivosti.

Vďačne sa usmial na Alodiu a skôr, ako stihla dodať niečo ďalšie, sa premiestil k prvej obeti. Podľa všetkého to bola mladá žena, ktorá sa niekoľkokrát pokúšala o samovraždu a až teraz sa jej to podarilo.

Vždy sa snažil ostať pokojný a nedotknuteľný. Boli to ľudia, ktorých nepoznal a ani po tom netúžil. No napriek tomu sa ho ich životné príbehy dotýkali v momente, keď z ich mŕtvych tiel odoberal dušu. Rovnako to bolo aj teraz.

Anonymná mladá žena, ktorá sotva začala žiť, cítila neuveriteľný tlak. Vyhodili ju z práce, nemala domov a muž, o ktorom si myslela, že je ten pravý, ju podviedol s jej najlepšou priateľkou. Príbeh, aký čítajú ženy v tých ulepených romancách už celé desaťročia. Lenže teraz išlo o skutočnosť.

Žena volala o pomoc toľkokrát, až zachrípla. Zúfalo sa chcela zachrániť, ale nakoniec boj prehrala. Jej telo práve teraz skladali na koľajniciach. Úzkosťou sa mu zovrelo vnútro, keď z pozostatkov vyberal dušu. Teraz ho nikto zo smrteľníkov nevidel. Podvedome od neho odvracali pohľad. Radi ignorovali to, čo ich desilo.

Okrídlená duša vzlietla zo zeme. V záplave žiarivého svetla opúšťala svet. A pitom sa naho vďačne usmievala. O niekoľko sekúnd neskôr bola preč a ostala po nej len trpkosť jej smutného osudu.

Logan netušil, kam vlastne zamieria duše po tom, ako ich zbaví ťaživých okov pútajúcich ich k životu. Matka mu rozprávala staré príbehy, lenže teraz boli všetky viery tak preletené, že nebolo možné určiť, kam presne mŕtvi odchádzali. Akoby na tom záležalo.

Premiestnil sa k ďalšiemu zomierajúcemu. Tentokrát to bol muž, ktorý prežil dlhý a šťastný život. Ako jeden z mála bol na jeho príchod skutočne pripravený a vítal ho. Inak ako tá žena, ktorá si myslela, že smrť ju vykúpi.

Po tom sa všetko začalo meniť na neidentifikovateľnú šmuhu farieb a pocitov. Mladí, starí, chodí či zdraví, on si prišiel po všetkých. Bolo to vlastne klišé, lenže to tak skutočne bolo. Niekoľko nasledujúcich hodín trávil sliedením po dušiach. Ich osudy sa ho dotýkali, infiltrovali jeho podstatu a rozpútavali v ňom emócie, ktoré nie tak celkom patrili jemu.

Lenže v konečnom dôsledku na tom nezáležalo.

Ak túžil po rozptýlení, dostal ho. Netušil, prečo to všetko pre neho bolo také rozdielne. Vedel, že ostatní smrtonosi nijako necítia emócie zomrelých. Logan musel byť výnimkou vo všetkom. Takže možno aj preto nakoniec skončil krčiac sa pri stene, trasúc sa ako napol zmrznutý ratlík zahrabaný v kope snehu.

Silou vôle potlačil chuť začať plakať, ktorá len sčasti pochádzala z precitlivenej ženy, ktorá si vyčítala, že svojich potomkov nechala bez ochrany. Podvedome sa zameral na mysle detí v miestnosti. Boli v rôznom veku, no on sa zameral na jediné.

Najmladšie dievčatko, ktoré nepozeralo skrz neho, ale priamo naň. Nebolo to tak, že bol neviditeľný. Ale len ľudia, ktorí v jeho existenciu verili, ho skutočne zahliadli. Malé deti to väčšinou dokázali podvedome. Našťastie pre ne neskôr o túto schopnosť prišli.

„Prečo si nám zabil mamičku?“ spýtalo sa lámavo.

Logan sa prikrčil. „Zobral som jej dušu na lepšie miesto.“ Čo iné by jej mal povedať? Neexitovalo ospravedlnenie jej smrti. Nie, nezabil ju, ale to tomu drobcovi sotva vysvetlí. Objavil sa a už viac nemal mamu.

„Kde by jej bolo lepšie ako pri nás?“

Na to už nijako neodpovedal a proste odišiel. To dievča ešte bolo malé, o niekoľko rokov neskôr si na túto udalosť už nespomenie. Podvedome potlačí spomienku na smrtonosa, ktorý jej zobral matku. V Loganovi to ale bude žiť naveky, rovnako ako tisíce posledných okamihov, ktoré mal stále pred očami.

Zakaždým mu odľahlo, keď konečne odviedol aj poslednú dušu. Vždy to trvalo rovnako dlho, no jemu sa zdalo, akoby to bola večnosť. Niekedy dokázalo byť päť duší náročnejších ako päťdesiat. Rovnako to bolo aj teraz. Hoci netušil, ako veľmi bol ovládaný strachom o Raven a aká veľká časť z neho len spracováva to, čo m podsunuli tí zosnulí.

Trasením hlavy sa snažil vyčistiť si myseľ, ale vôbec o nefungovalo. Ostatne, ako nikdy. Ctil závažnosť vlastného poslania, ale to neznamenalo, že sa mu to muselo pozdávať. Osobne nepoznal ani jedného smrtonosa, ktorý by sa vyžíval v tom, čo robí.

Premiestnil sa domov. Nič iné ani nemohol robiť. Uplynulo niekoľko hodín, no on akoby zostarol o celé roky. Navonok sa tváril, že je so všetkým zmierený, ale vnútorne trpel. Mace to tušil a Alodia ho upokojovala, keď jej na to dal príležitosť. Byť inak vychovaný, utiekol by a ani by sa neobzrel.

Sprcha na neho nemala ani spolovice také upokojujúce účinky, ako dúfal. Nemal chuť na jedlo, ani sa s nikým nechcel rozprávať. Miesto toho zamieril do izby, kde nechal odpočívať Raven. Buď ho to stretnutie upokojí alebo dokoná začaté dielo a celkom ho položí na kolená.

Zaklopal na zatvorené dvere a vošiel skôr, ako sa mohol ozvať súhlas. Keď na ňom pristál bratov pohľad, bolo vidno, ako Maceovi odľahlo. Logan kútikom oka skontroloval Raven. Stále ležala rovnako nehybne, ale Bludička bola preč.

„Konečne si tu,“ povedal Mace a jeho úľava bola takmer hmatateľná.

Zaujímalo ho, prečo začal jeho takmer vždy pokojný brat takto panikáriť. Keď mu však okolo hlavy preletelo niečo, čo až príliš pripomínalo knihu, sčasti to pochopil. Nielen zvláštne, ale svojim spôsobom aj desivé. A podľa kôpky, ktorá sa skladala vedľa postele, bolo jasné, že takto to bolo celé hodiny.

Odrazu zatúži, aby ho jedna lietajúca kniha trafila do hlavy. V najlepšom prípade by si aspoň dobre pospal.

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 18.:

6. LiliDarknight webmaster
17.02.2016 [19:43]

LiliDarknightValeriee, ďakujem za komentár a niečo sa dozvieš v ďalšej kapitole. Emoticon

5. Valeriee přispěvatel
17.02.2016 [15:35]

ValerieeTakže Mace není latentní Emoticon To jsem ráda, ale bylo fajn, kdyby pomohl Loganovi. Jeho život není moc růžový Emoticon A kde je teď Raven? Nepřenesla se někam v mysli? Budu se těšit na další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
15.02.2016 [21:07]

LiliDarknightBlacky, v prvom rade ďakujem za komentár. Emoticon Čo sa týka toho opisovania, dalo by sa to aj na dlhšie, ale práve do tejto kapitoly sa mi to príliš nehodilo, takže som sa to pokúsila trošku skrátiť. Emoticon
To, čo sa stalo na konci, bude venovaná ďalšia kapitola, takže nejaké odpovede možno prídu. Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 15.02.2016 [20:25]

Zrejme som moc vyčerpaná, ale koniec som nepochopila. Niekto tie knihy hádzal, alebo to robila Raven? Zrejme to bola jej sestra, že? AJ keď ona mi nepríde ako duša, čo by sa stala poltergeistom. Aj keď, možno je nahnevaná, že tam je.

Bola by som unesená z ich stretnutia, ak tam ten duch je. Ak by si ju Logan pamätal bolo by to epické.

MOžno nastal čas ďalších odpovedí? Aj keď, neviem, či s nimi dokážu komunikovať tak, ako RAven.

Páčilo sa mi, že tam bol náhlad do Loganovej práce, aj keď by bol super ešte detailnejší opis. Viem, že to v sebe máš. Si pani opisov.

Som zvedavá, čo má za schopnosti Mace. A či sa podrobí Hel alebo bude trvdošijne stáť za svojim.

Ďakujem za ďalšiu. Si neskutočná. Dve kapitoly týždenne a tak dlhé.

To už je rozmaznávanie.

2. LiliDarknight webmaster
15.02.2016 [15:13]

LiliDarknightninik, ďakujem za komentár. Emoticon

15.02.2016 [10:40]

ninikParáda Emoticon Emoticon Jen tak dál, Lili Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!