OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 9.

15.08.2016 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 946×

Kapitola 9.

Po týždni strávenom ničnerobením bola Maarit viac ako len pripravená nechať za sebou nový domov svojej takmer sestry. Akokoľvek však po tom túžila, nedokázala sa k tomu prinútiť. Nespôsobili to tie veľavravné pohľady, ktoré jej všetci venovali. Dlžila do Freyji, ktorá sa ešte stále zotavovala po tom, ako jej zachránila život.

Použila schopnosti, o ktorých si Maarit dlho nebola istá, že ich má. Takmer sa pri tom sama zabila. Minimum, čo by mohla na oplátku urobiť, je zotrvať na mieste, ktorému sa chcela už navždy vyhýbať. Ale to, že si uvedomovala svoju povinnosť a ctila ju, ešte neznamenalo, že sa jej to muselo aj páčiť.

Prešla okolo niečoho, čo vzdialene pripomínalo knižnicu. Nemala náladu na čítanie, knihy jej pripomínali osobu, ktorú nechala trpieť pri svojom úteku. No miestnosť bola prekvapivo prázdna a pôsobila ako to správne útočisko.

To si myslela až do chvíle, kým za sebou nezačula kroky.

Raven sa od nej odmietla pohnúť, nasledovala ju ako verný, no veľmi otravný, psík. Maarit nereagovala na jej pokusy nadviazať konverzáciu. Len ju ignorovala a dúfala, že ju tak prinúti nevšímať si ju. Zatiaľ nebola úspešná, ale niektoré veci sa nevyriešia za noc, rovnako ako niečiu odhodlanosť neprelomí len zamračeným pohľadom. Keby sa to všetko odohrávalo za iných okolností, dokonca by ju obdivovala.

Lenže keby sa toto všetko odohrávalo za iných okolností, práve teraz by plánovali stratégiu boja proti ich spoločnému nepriateľovi. Zachraňovali by svet ľudí a nepýtali by sa, či si niekto z nich zaslúži naďalej žiť.

Miesto toho okolo seba našľapovali opatrnejšie ako baletky.

„Už dávno som tu nebola,“ ozvala sa odrazu Raven, no tentokrát akoby si ani neuvedomovala, že v miestnosti nie je sama. „Kedysi to bolo Maceove kráľovstvo. Keďže nemal potrebné schopnosti, nikdy nemusel plniť povinnosti smrtonosov. Voľný čas si vypĺňal čítaním...“ Každým slovom akoby smutnela. Maarit nechcela prepadnúť zvedavosti, ale proti svojej vôli predsa len začala dávať pozor. „A potom prestal. Vlastne ho už nič nezaujímalo.“

„Prečo?“ spýtal sa Maarit neochotne a s oveľa menším odporom, ako zamýšľala. Na čo bolo dobré o niekoho sa skutočne zaujímať? Aj tak ju to neskôr bude mrzieť, keď niekomu z nich ublíži len preto, že sa nebude môcť ovládnuť.

Poznala ten scenár veľmi dobre.

A predsa visela na každom slove.

„Keď nás napadol ten šialenec, Mace sa postavil na moju obranu. A zomrel pri tom. Bolo nesprávne, aby zomrel len preto, že chcel niekoho ochrániť.“

Maarit sa skutočne nepozdával smer, ktorým sa uberali Ravenine slová.

„Čo si urobila?“

Raven nonšalantne pokrčila plecami, ale Maarit videla strach v jej očiach. Ten vzápätí vystriedalo niečo veľmi podobné vine. Potom vystrčila bradu, akoby sa jej snažila povedať, že nemá právo súdiť ju za čokoľvek, čo musela urobiť. V tom mala pravdu, Maarit bola skutočne tou poslednou, ktorá by mohla niekoho súdiť.

„Priviedla som jeho dušu späť. Ostatní mi ukázali, ako to mám urobiť,“ jej hlas bol sotva šepotom, akoby sa obávala vlastných slov, „hoci stále neviem, prečo by to robili. Od momentu, keď sa Mace prebral, nebol sám sebou. Akoby časť z neho skutočne zomrela a ja som ju zabudla priniesť. Ničím nepripomína tú osobu, ktorú som kedysi spoznala.“

Maarit sa snažila samu seba presvedčiť, že nie je nič zlé na tom túžiť poskytnúť niekomu útechu.

„Nemala by si si to vyčítať,“ povedala napokon. „Keď niekto zomrie a jeho duša nájde cestu na druhú stranu, nič ho nedokáže priviesť späť. Vždy existuje len obmedzený čas na nápravu. Lenže ani duša, ktorá ešte neprešla cez bránu, sa nemusí vrátiť rovnaká. Smrť je ako magnet. Priťahuje k sebe rôzne bytosti a nie všetky sú práve dobré. Niekedy so sebou prinesieš späť viac ako len to, čo hľadáš.“

Cítila na sebe Ravenin prekvapený pohľad. Nemohla jej niečo také vyčítať, sama netušila, prečo jej to práve teraz hovorila. Možno len bola unavená tým, ako sa od všetkých snažila držať bokom. Bola sama v boji proti ostatným. Zakopávala a zlyhávala veľmi často. Teraz aspoň nikomu nekradla životnú esenciu.

„Zdá sa, že o tom veľa vieš.“

Nebola však pripravená, aby sa ich rozhovor uberal práve týmto smerom. „Uspokojilo by ťa, keby som tvrdila, že tiež rada čítam?“

„Na to by som odpovedala, že niektoré veci si proste nemôžeš len tak prečítať v knižnici.“

Nedokázala na to nič odvetiť, ale v mysli sa vrátila do minulosti. Do čias, keď nebola viac ako len malé dievča, ktoré poznalo ťažobu vlastnej zodpovednosti. Bolo to krátko po tom, ako bola napadnutá dedina, v ktorej sa ukrývala.

Jej adoptívni rodičia bojovali, aby ju ukryli, ale zaplatili za to vlastným životom. Rovnako ako ich malý syn. Maarit vtedy nechápala presný rozmer niektorých pravidiel, takže ich poľahky porušila.

Vrátila sa do záhrobia a odtiahla odtiaľ nevinnú dušu svojho blízkeho priateľa. Lenže akokoľvek čisté boli jej úmysly, nepomohlo jej to. Okrem toho, že vrátila život malému chlapcovi, doniesla do sveta ľudí temnú esenciu nejakého démona. Ten sa práve kŕmil utrpením mŕtvych, keď sa rozhodla zasiahnuť.

Nakoniec sa musela pozerať, ako ostatní toho chlapca upálili.

Jeho dušu posadol démon a odmietal sa ho pustiť. Až v posledných chvíľach, keď sa to otrasné stvorenie rozhodlo konečne odísť, videla Maarit skutočnú nenávisť a utrpenie. No vtedy už nemohla urobiť nič, aby ho zachránila. Len zavrela oči, aby to nevidela, no v ušiach ešte stále počula ozvenu jeho bolestných výkrikov.

Odvtedy bolo prísne zakázané takýmto spôsobom zasahovať do osudu jednotlivcov.

„Bojím sa spýtať, o čom asi rozmýšľaš.“

Maarit pokrútila hlavou. „Rozmýšľam, prečo ti dovolili priviesť jeho dušu späť.“

„Možno pochopili, že by bolo nesprávne nechať ho zomrieť len kvôli dobrému úmyslu.“ Keby v jej hlase bola väčšia istota, možno by bola náchylná tomu aj uveriť.

No napokon na to nič nepovedala a len pokývala hlavou. Nech na to mali akýkoľvek dôvod, pochybovala, že by ho prezradili Raven. Iste, potrebovali ju, aby ich všetkých priviedla späť, ale okrem to pre nich predstavovala skôr záťaž.

Nevedela dokonale ovládať svoje schopnosti a nechápala celú ťažobu vlastného osudu. Využili ju ako prostriedok k dosiahnutiu vlastného cieľa. Netušila, či si to uvedomuje, ale nechcela byť tou, ktorá jej to pripomenie. Vo svojom živote ublížila už dostatočnému počtu rôznych bytostí. Ak sa môže vyhnúť ďalšej zbytočnej bolesti, veľmi rada tak urobí.

„Zdá sa, že mi neodpovieš,“ skonštatovala Raven po pár minútach.

„Nie je to potrebné,“ odpovedala automaticky, hoci to bola nehorázna lož.

Aby nemusela čeliť jej nepríjemným otázkam, rozhodla sa poobzerať sa po tom mieste. Knihy ju kedysi veľmi fascinovali, ale od istého momentu jej zovšedneli a prestali ju zaujímať, rovnako ako všetko ostatné. Nič v nej nedokázalo vzbudiť ten záujem ako kedysi. Vlastne bolo jednoduchšie, že ju nič nezaťažovalo.

Potom ju nebolo, keď o to prišla.

Rovnako to bolo s ľuďmi.

Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažila, vždy niekomu ublížila. Väčšina z toho nekonečného zástupu tvárí, ktoré pripravila o svetlo života, ani nemala čas uvedomiť si, čo s nimi robila. O to horšie bolo vyrovnať sa s tým.

No na samotnom začiatku tej procesie bola tvár menšia než všetky ostatné. Mladšia, nevinnejšia. Závislejšia na jej ochrane. No miesto toho pohltila aj tú esenciu. Hoci prisahala, že to nikdy neurobí. Neovládla sa. Na dlhý čas po tom toho ani nebola schopná. Užívala si bolesť, ktorá vždy prišla, keď ju jej dozorca oberal o ukradnutú energiu. Keď to nestačilo, prinútila ho mučiť ju.

Ani najväčšia dávna masochizmu už nedokázala vymazať tú spomienku.

Potriasla hlavou, keď sa jej do očí začali tlačiť slzy. Väčšinu času sa jej darilo nemyslieť na udalosti toho dňa, ale v poslednom čase bola vystavená príliš veľkému stresu. Rany na jej rukách ešte stále krvácali po tom, ako na ne v to ráno zaútočila. Ak čoskoro neodíde, niekomu ublíži.

„Aj ja som vždy rozmýšľala, kto to je,“ vyrušila ju Raven svojimi slovami.

Maarit prekvapene zodvihla hlavu a uvedomila si, že nevedomky zastala presne pred nejakým obrazom. Keď si ho bližšie prezrela, takmer sa zasmiala tej irónii. Portrét bohyne Hel očakávala, veď toto bol jej domov. Pravdepodobne by tu našla aj nejaké momentky zvyšku jej rodiny.

Ale muž, ktorý stál vedľa nej...

Toho jediného neočakávala.

Nepochybovala, že ten obraz vznikol za priaznivejších podmienok, keď boli rodinné vzťahy na lepšej úrovni, no aj tak ju zabolel pohľad na neho. Možno si ho tam nechali ako večnú pripomienku toho, čo všetko sa stalo.

Odkašlala si. „Skúsila si sa spýtať?“

„Hej, pýtala som sa Logana, ale vôbec netuší, kto to je. Nepamätá si ho a keď sa na to pýtal Hel, zatvárila sa, akoby žula citrón a tvrdila, že si nespomína ani na jeho meno.“ Neveselo sa zasmiala. „Nemusím ti asi hovoriť, že jej nikto z nás neveril.“

Na to Maarit nepovedala nič. Útechu jej asi sotva mohla ponúknuť, keď ona sama mala rovnaký názor. Bohovia si radi niektoré veci nechávali pre seba a to bez ohľadu na to, či boli vyvrheľmi alebo obľúbencami.

Vo svojej zaslepenosti sa nazdávali, že majú právo o všetkom a všetkých rozhodovať. Ich ultimátna moc im prepožičiavala výhodu, ale takisto z nich robila arogantných bastardov. Škoda, že svet ich potreboval kvôli prežitiu.

Teda, tak by to bolo, keby sa zhostila svojej úlohy.

„Bohovia majú svoje cestičky,“ precedila cez zuby.

Nech už chcela Raven povedať čokoľvek, nedostala príležitosť. Pretože v tej chvíli akoby stuhol vzduch okolo nich. Maarit sa zježili pozostatky vlasov na hlave. Tomu, aby vyzerala ako vypelichaný ježko, zabránila len čiapka, ktorú nosila aj napriek nesúhlasu ostatných. Príšerne sa v nej potila, ale aspoň sa jej nikto nepýtal na kaderníka, ktorý ju pripravil o väčšinu vlasov.

O svoje účes sa prestala zaujímať vo chvíli, keď vzduch okolo nich divne zapraskal. Akoby sa k nim valila obrovská moc. Skôr ako stihla zvážiť útek alebo sa aspoň ukryť za nejakú policu, odhodila ju z nôh vlna obrovskej sily.

V panike jej zabránil len fakt, že to nebola divoká mágia. No bola to dostatočne veľká moc na to, aby ju držala prišpendlenú k podlahe ako motýľa vo vitríne. Škrípala zubami námahou, ale nebolo jej to nič platné.

Miesto toho bola nútená otvorene čeliť svojim obavám. Zbabelý útok neprichádzal do úvahy. Mohla len čakať a prizerať sa tomu, ako si po nich prichádza nepriateľ. Niekto sa k nim premiestňoval a ony nemali ani toľko sily, aby kričali o pomoc. Skutočne patetické.

Chrbtom bola takmer pritisnutá k jednej polici. Pohľad upierala pred seba v márnej snahe čokoľvek zahliadnuť. No nemohla sa pripraviť na to, čo prišlo v nasledujúcej sekunde. Len tak z ničoho sa v miestnosti objavili dve bojujúce figúry.

V momente, keď sa tak stalo, bolo jej telo voľné. Ale vtedy už nechcela utiecť. V jednom z nich spoznala Raveninho partnera, Logana, no ten druhý nevyzeral ani trochu povedome. A predsa cítila, že ju k nemu niečo ťahá. S jej šťastím bude práve ona tá, ktorú bude priťahovať nepriateľ. Veď prečo by Logan bojoval s nejakým spojencom.

„Logan, prestaňte!“ vykríkla Raven.

Maarit sa práve vtedy zbierala na nohy. Niečo v tom tóne ju na chvíľu zastavilo. Bolo možné, že by Raven poznala identitu toho druhého? Napriek vlastným zásadám podľahla zvedavosti a podišla bližšie k miestu, kde Raven mávala rukami, akoby odháňala muchy.

„Ty toho druhého poznáš?“

Musela kričať, aby sa uistila, že ju bude počuť. No ešte ani neodpovedala posledné slovo, keď boj náhle ustal. Keby sa nepozerala, prišla by o ten jedinečný moment, keď sa druhá časť bojujúceho dua prebrala a začala sa obzerať okolo seba. Jeho oči sa neomylne zastavili až na nej. Vďaka istej podobnosti si rýchlo domyslela, že Logan bude nejaký jeho príbuzný.

Ale tým sa nevysvetľovalo, prečo sa chceli ešte pred niekoľkými sekundami pozabíjať.

„To je Mace, Loganov brat.“

Maarit mala pocit, akoby jej v mysli niečo kliklo. „Ten oživený.“

Jej slová akoby niečo spustili, pretože v tej chvíli obaja pred chvíľou ešte bojujúci bratia rozmrzli a zadívali sa na ňu. Teda, len Logan na ňu uprel pohľad, nakoľko ten druhý ju sledoval akoby ona bola odpoveďou na každú jeho otázku. Vzápätí však potriasol hlavou a poobzeral sa okolo seba.

„Logan, čo tu robím?“

Menovaný sa zamračil. „Robíš si zo mňa srandu? Nemohol som ťa tresnúť po hlave tak silno, že by si stratili pamäť! Alebo sa len snažíš zabudnúť na to, ako si ma na ceste späť domov takmer zabil?“ Jeho rozhorčeniu sa vyrovnalo len zdesenie na Raveninej tvári. Maarit sa zmohla len na kmitanie pohľadom. Bol a zároveň nebol sám sebou...

Potriasla hlavou. Iste si len niečo predstavovala.

Mace si rukami prehrabol vlasy a snažil sa tváriť nonšalantne. „Očividne si toho včera vypil menej ako ja, pretože si absolútne na nič nespomínam. Mám okno veľkosti balkóna.“ Bez ohľadu na jeho tón na ňom bolo vidno, že ho niečo trápi.

„Tak mi dovoľ pripomenúť ti to,“ ozval sa zostra Logan. „Pred nejakým časom si sa vybral do sveta hľadať Maarit. Ale miesto toho sme ju našli my, keď zomierala. Vybral som sa na miesto, kde bola naposledy a dúfal som, že ťa tam nájdem. To sa nakoniec aj stalo a ja som dúfal, že ťa bez problémov dostanem domov. No miesto toho si ma napadol. Čo za šialenca len tak vyštartuje po vlastnom bratovi?“

Možno to bol jeho zámer, no podľa toho ako sa Mace mykol, bolo jasné, ako veľmi sa ho jeho slová dotkli. Ruky zaťal do pästí. Zhlboka dýchal, akoby sa snažil upokojiť. No podľa všetkého sa mu to nedarilo.

„Nemal si na mňa len tak zákerne vyskočiť.“ Bola to chabá obrana, ale za pokus to stálo.

Logan rozhodil rukami. „Len tak na teba vyskočiť?!“ Dobre, možno to bol len výstrel do tmy. „Kým som sa k tebe priblížil, uistila som sa, že vieš, o koho ide. Keby som sa k tebe zákerne prikradol a proti tvojej vôli ťa niekam ťahal, pochybil by som tvoj útok. No tak to nebolo. Prišiel som k sebe, ohlásil som sa a ty s i na mňa aj tak zaútočil.“ Nakoniec si porazenecky povzdychol. „Správaš sa divne. Akoby si to ani nebol ty.“

„To s tebou urobí smrť,“ pošepkal Mace potichu, až Maarit začala pochybovať o tom, že ho vôbec počula.

„Nuž, dúfam, že sa dáš konečne dokopy. Maarit sme už našli,“ povedal Logan, ukázal na ňu a potom rýchlo opustil miestnosť. Akoby bol príliš nahnevaný na to, aby sám sebe veril, že nikoho nenapadne.

Čoskoro sa za ním vybrala aj Raven. Keď osameli, mala sa Maarit cítiť nepríjemne. Bola zavretá v jednej miestnosti s mužom, ktorého nikdy predtým nevidela a navyše mu po tvári stekala krv. Miesto toho však cítila divný pokoj. Akoby niečo zapadlo presne tam, kam to patrilo.

Veľmi divné.

Hlasno prehltla. „Prečo si ma hľadal? Nikdy sme sa nevideli.“

Na stretnutie s niekým takýmto by nedokázala zabudnúť, ani keby chcela. Nebola to len jeho tvár, ale čosi známe v jeho duši. Cítila sa, akoby práve našla dlho strateného priateľa. No niečo také predsa nemohlo byť možné. Doteraz ani nepoznala jeho tvár.

Mace sklonil hlavu. „Na posledné dni si veľmi nespomínam,“ začal opatrne. „Niektoré časti vlastného života akoby mi niekam zmizli, ale mám pocit, akoby sme sa poznali. Čo je zvláštne, určite by som si na teba spomenul.“

Keď nahlas vyslovil jej myšlienky, takmer sa neudržala a utiekla. Potom sa zhlboka nadýchla a povedala si, že by to bolo veľmi impulzívne a hlavne neprípustné. Najskôr by mala zistiť, čo od nej chce a kto ho posiela.

To hľadanie nemal z vlastnej hlavy.

Veď prečo by niekto hľadal niekoho, koho v živote nevidel.

„Čo odo mňa chceš?“ opýtala sa pevne.

„Neviem, či by...“

Pokrútila hlavou. V tomto prípade sa odmietala nechať odradiť. „Čo odo mňa chceš?“

Vtedy sa na ňu pozrel. Vedela, o čo ju požiada ešte predtým, než vôbec otvoril ústa. Mal o všetko napísané v očiach – takých smutných a prázdnych. Nemal v sebe nič, čo by mohol ponúknuť sám sebe alebo niekomu inému.

Tú prázdnotu poznala.

„Zabi ma skôr, ako sa úplne zbláznim. Zabi ma skôr, ako niekoho zabijem ja.“

Hoci to čakala, aj tak sa otriasla.

Niekto sa jej vyrovnal v zúfalstve.

Kapitola 8. ¤ Kapitola 10.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 9.: