OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 8. kapitola

28.02.2010 (17:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 657×

"Viem, že teraz nemôžem zostať, ale nájdem svoju cestu cez noc i deň!"

8. kapitolka

hudba

Milý denníček. Moje srdce prestalo byť. Už nemám chuť sa usmievať. Ale musím to zvládnuť. JA sa zvládnem postaviť na nohy viem to. Len... keby toho neprišlo toľko a naraz.

Možno budeš nešťastný, že ťa teraz neobdarujem nejakým mojim vtipným výrokom ale nemôžem.

Pero v ruke sa mi trase a prázdnym domom sa ozývajú moje ťažké vzlyky. Ale jedno viem... viem že to zvládnem. Tak prosím... Bože, nedovoľ ženám zabúdať na to, že nie sú odsúdené na mužov. MY ženy sme krásne... múdre a vystačíme si aj samé. Len treba mať niekoho komu veríme... koho milujeme.

A ja mám Kellana. Žiadna z nás nie je sama... každá z nás je jedinečná a výnimočná. Možno sa ti to zdá milý denníček smiešne... že práve JA sa snažím písať niečo múdre... ale je to tak.

Moja babička hovorievala... Vtáčatko Zoe, čím je nebo temnejšie tým svetlejšie sú hviezdy.

12.7.2004 o 07:35

Milý denníček, dovoľ mi zabudnúť. Naučiť ma žiť s bolesťou. Ale ten čas ide tak pomaly... ked som osamelá a opustená. A ten čas mohol urobiť tak mnoho...

Cítim sa ako osamelá rieka, ktorá tečú do mora. Do otvoreného mora. A ja... osamelá rieka vzdychám... počkajte na mňa... už nechcem byť sama.

Bože, ako si čítam čo píšem... smejem sa sama na sebe...

Vidieť vašu milovanú osobu... s niekým iným... po slovách, ktoré vám hovoril. Po tých dvoch nádherných slovách!

PS: Nikdy viac nedovolím... ublížiť môjmu srdcu... budem tvrdo bojovať za to čo mi pomôže ku krajšej budúcnosti!

Sedela som na zemi a snažila sa dýchať... príjmať svet okolo mňa. Ale ako mi to môže ísť, ked  to sama nechcem. Nemôžem uveriť prečo sa to muselo stať práve mne.

No fíha, slávna osobnosť! Aspoň keby mi neklamal! Keby ma neničil svojimi slovami... teraz však viem, že to bola krutá lož. Všetko... aj to, že prišiel to, že bol môj priateľ! Bola som obyčajná hračka na rozptýlenie. Prepáčte, asi som vám neobjasnila čo som sa dozvedela, čo som zistila...

Pomaličky som sa zaprela do rúk a vstávala. Musím vstať na nohy a ísť ďalej. Vzala som ten prekliaty časopis do rúk... moje oči prebehli po obálke a zacítila som bolesť. Ako keby vás niekto trhal... ako keby moje srdce oblapila sieť... ktorej sa neviem SAMA zbaviť. Zbavil by ma nej iba ON.

Na obálke bol on a ona. Bola s ním Bonnie. Bozkávali sa... ich pery sa dotýkali tak ako pred tým jeho a tie moje. Dávali najavo cit... ktorý ma teraz tak zabíja.

Otvorila som ho hneď na prvú stránku a vybafli na mňa ďalšie fotky...

Rob sa s úsmevom pozeral na Bonnie a ona mu ho s radosťou opätovala. Po fotkou bolo napísané...

Herec Robert Pattinson a Bonie Salivenová spolu chodia.

No, NIE to nie je vtip. Ale o čom sa asi tak môžu rozprávať?

Naše čerstvé informácie sú, že tento párik sa bezhlavo miluje a plánujú si spoločnú budúcnosť... nie je na to skoro? To je naša otázka!

Každé písmenko mi uštedrilo jednu poriadnu ranu pod pás. Žmolila som ten kus papieru v rukách a vydala sa hlava nehlava do dažďu. Bolo mi jedno... že do mňa možno trafí blesk alebo ostanem chorá... musím sa toho zbaviť. Vybehla som von na našu záhradu a v zaborila prsty do mokrej pôdy. Vyhrabala som dieru a šmarila dnu časopis. Uťapkala som ho bahnom  a ostala kľačať. Kvapky dažďa perfektne maskovali moje slzy, ktoré mi stekali po tváry. Je koniec... už nikdy viac. Pohladila som vypuklinu v zemi a vstala na nohy. Utekala som sa schovať dnu...

„Zoe! Mám prekvapenie!“ kričal Kellan z chodby. Celá mokrá a rozmazaná som sa šuchtala do haly. Pozerala som sa do zeme, kvapky dažďa i sĺz za mnou robili cestičku smútku. Vzhliadla som a zamrzla na mieste. V strede hali stál Rob. Obaja sa na mňa vydesene pozerali.

„Pane Bože Zoe, čo sa stalo?“ Vystrelil ku mne brat.

„Nič...“ zachripela som a otočila sa na päte. Niekto ma strhol za ruku a pritiahol k sebe. Kto iný ako ON.

„Pusti ma! Okamžite ma pusti!“ kričala som a trhala sa mojej láske.

„Ukludni sa... Zoe musíš sa ukludniť!“ držal ma okolo pásu a šeptal mi do ucha.

„Si obyčajný hajzel! Nenávidím ťa!“ v tom momente ma pustil a ja som spadla na zem. Po tváry sa mi kotúľali slzy. Otočila som a stále som ležala na studenej dlážke.

„Ako si mi to mohol urobiť? Prečo Bonnie?“ Zavzlykala som.

„O čom to hovoríš?“ Vyzeral naozaj presvedčivo? Schmatla som ho za ruku a ťahala na záhradu. Keby som vedela, že príde tak by som si nerobila ani tú námahu skrývať alebo skôr by som sa toho tak nezbavila. Vyhrabala som ho a ošúchala. Strčila som mu to do rúk.

„Zoe... ty tomu veríš?“ Zasmial sa a do mňa vnikla zúrivosť.

„Vypadni!“ zakričala som.

On ku mne pristúpil a chytil ma za ramená.

„Zoe, je pravda, že tam bola tiež ale nie so mnou! Rozumieš? Je to foto montáž... úbohý klam!“

pozerala som na neho ako na debila. Foto montáž? Nie, klame... neverím mu.

„Prečo mi tak ubližuješ?“ šepla som a on ma objal. Nehýbala som sa. Neopätovala som si jeho objatie len som si ho prosto užívala. Pocit, že pre niekoho niečo znamenám. Aj ked je to možno ďalší klam.

hudba

„Veríš mi?“

„Neviem čo si mám myslieť Rob... neviem.“ Chytil mi tvár do rúk a pozeral sa mi do očí.

„Nikdy! Nikdy by som ťa nepodviedol... Zoe znamenáš pre mňa tak veľa... ani si nevieš predstaviť koľko! Čomu sa vyrovnajú úbohé dve slová milujem ťa! Si pre mňa moja vlastná hviezda... žiariš aj ked je v mojom srdci najtemnejšie... Milujem ťa Zoe... milujem!“

Premietala som si v hlave jeho slová stále dookola. Skúmala som každé jediné slovíčko. Snažila som sa prísť na to čo mi povedal.

„Odpustíš mi?“ šepla som.

„Nie je čo...“ Pokrivene sa usmial a pobozkal ma na moje chladné pery. Láskal ich a hladil ma po chrbte. Odtiahol sa a lišiacky sa usmial. Zodvihla som obočie no to už mi podtrhol nohy a ja som ležala v jeho náručí. Niesol ma do domu... rovno do mojej izby.

„Musíš sa vyzliecť... prechladneš.“

„Miláčik ty na to nie si o nič lepšie.“ Zasmiala som sa a sťahovala mu tričko. Poskytol sa mi pohľad na jeho vypracovanú hruď. Kusla som si do pery a cítila ako mi tvár plní červeň. Super... určite vyzerám jak paradajka!

„Si zlatá, ked sa červenáš.“ Pohladil ma po líci. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho na nos.

„Ale nehovor...“ Bozkávali sme sa až sme narazili na posteľ. Obaja sme spadli a so smiechom sme stále pokračovali v bozkoch. Bozkával mi celý krk, líca, kľúčne kosti, uško i nos. Pobozkal mi každú nahú časť môjho tela. Pritiahla som si ho viac k sebe... dotýkali sme sa telami. Moje mokré tričko ho muselo studiť lebo mu nabehli zimomriavky. Usmiala som sa a vyzliekla si tričko.  Neprezeral si ma len ma pohladil po nahom brušku. Pod jeho dotykom som cítila milión motýlikov.

Rukou som mu prešla po celej hrudi až ku gombíku na gaťoch... zrazu mi chytil ruku a zahľadel sa mi do očí.

„Zoe... naozaj to chceš?“ Usmiala som sa a ďakovala Bohu za to, že mám tak skvelého priateľa.

„Rob milujem ťa... a nebojím sa... lebo viem, že s tebou nemám čoho.“ Usmial sa a znovu sa začal venovať mojim perám a môjmu telu. Prstami mi prešiel po rebrách a ja som sa dusila záchvatmi smiechu... keby vedel... aká silná je moja láska.

Rozopla som mu gombík, keby sem...

Milý denníček, prepáč ale napíšem ti to zajtra. Kellan ma prekukol a ja som naozaj vďačná, že môžem z toho smradu ujsť... ale ked tam bol taký kľud!  Budem si musieť nájsť nové bydlisko. Ach jo, niekedy to je naozaj ťažké! Ale aj tak idem s Ash nakupovať. V škole sa koná jeden z tých “obľúbených“ plesov.

Myslím, že si dám okolo krku vypchatú lasicu a všetci ma nechajú tak!

PS: Už som došla na to čo tam hnilo... to nebola hniloba milý denníček ale 2 mesiace nevypraté ponožky!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 8. kapitola: