OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 14. kapitola

21.01.2011 (13:00) • DarkPassion • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 881×

"Zaspala som v dobre, no teraz nastal čas, posunúť sa vpred!"

14. kapitola

hudba

07.05. 2004 o 08:34

A nastalo to prekliate ráno. Preklínam ťa slnko z pekiel. Načo je ľudom vôbec deň? Kriste pane! Nerozumiem tomu presunu... deň, noc, deň, noc... ako keby to nebolo jedno! Za chvíľku sa budem zas musieť podujať na bezútešnom skrášľovaní, nechápem to! Aj tak ma už nedajú dokopy a ešte keď mame a ockovi zavesím na nos, že budú mať vnúča... rozmýšľam, či im to mám povedať teraz alebo až potom. No uvidím podľa toho, koľko ma bude nútiť stráviť času u kaderníčky. Chcem ísť domov! Prosím...! Milý denníček ak ma do večera nejako nezachrániš, prestaneme byť kamarátmi a to teda naozaj!

... myslím to vážne!

„Zoe! Si neschopná sedieť dve hodiny bez pohybu?!“ vrčala na mňa matka a ja som myslela, že kaderníčke schmatnem z ruky nožnice a urobím niečo nepekné...

„Prepáčte, máti, nie som schopná sedieť v menej príjemnej spoločnosti,“ šepla som ako zo starých filmov a mala som pocit, že mama sa so mnou začne ohadzovať natáčkami. Nikdy sme sa nemali rady a to by mal byť vzťah medzi matkou a dcérou pevný. Juchú, najlepšie kamarátky navždy, no to určite. B.L.E  v skratke znamená... ble!  Keď už bola moja mama spokojná s vlasmi, hodila ma do spárov líčidiel.

„Daj to odo mňa, inak ťa kusnem, neručím za seba! Dnes nemám náhubok!“ vrčala som na dievča s pinzetkou v ruke. Čo sa im nepáči na mojom obočí? Predsa je na štýl šesťdesiatych rokov. To nikdo nepozná staré dobré časy? Uf, krúti sa mi z toho hlava.

Neskôr ma držalo niekoľko dievčat, aby mohli uskutočniť tú ohavnosť s mojim obočím. Neskôr na mňa napratali nejakú gebuzinu a vyhlásili, že som hotová. Celá stuhnutá hodinovým sedením som vstala a padla naspäť do kresla. Vraví sa, že tehotné ženy majú odpočívať, ale až takto! Myslím, že po tých deviatich mesiacoch skončím na vozíčku ako senilná tridsiatnička.

„Už sme s tým hotové?“ spýtala som sa a moja macocha sa zvrhlo usmiala.

„Ešte šaty, drahá.“

„Tak rýchlo!“ Pohladkala som si bruško a sľúbila tomu drobcovi, že keď sa narodí, nedovolím tej ježibabe zjesť ho.

„Neboj sa maličký,“ šepla som k nemu a matka na mňa hodila supí zrak, keď sa otočila vyplazila som jej jazyk.

Konečne som bola hotová, tie ženské ma doviedli pred zrkadlo a všetky sa rozplývali. Bola som naozaj iná, vyzerala som tak... dospelo a vážne. Tak ako by mala vyzerať budúca matka... a ja sa zatiaľ správam ako pubertálny výrastok.

Sedeli sme v limuzíne cestou za tou otravou, až teraz mi došlo, že sa budem musieť stretnúť s bratom a možno aj s Robom. Pane Bože, chráň!

„Už sme tu, pani Lutzová,“ oznámil šofér mojej mame a tá si poslednýkrát upravila vlasy. Náš prenajatý šofér vystúpil a otvoril nám dvere. Zrazu moje oči oslepili blesky foťákov. Do pekla, nikdy som ich nemala rada! Vystúpili sme a mama ma silno chytila za lakeť.

„Usmievaj sa!“ prikázala mi a umelo sa pri tom na každého usmievala. Prevrátila som oči a nahodila kyslý úsmev, ktorý dával najavo, kde ich ťažko všetkých mám...

Vošli sme dnu a všade boli plagáty na ktorých bol... Rob? Pozerala som na neho s otvorenou pusou. Na ďalších bol aj Kellan, mal čierne vlasy! Kriste, kde som sa to ocitla? Bolo to ako v začarovanom svete. Všade boli hostesky a na každého sa usmievali, ponúkali nám šampanské. Mama a ocko ho prijali, no ja som predsa len nemohla. Mama ma však kopla a ja som ho vzala do ruky.

„Kde je Kell?“ opýtala sa nervózne mama a okusovala si pri tom spodnú peru.

„Mama, on nie je zelenina. Jeho si len tak nehodíš do polievky ako nejakú maggi.“

„Kellan!“ zvrieskla mama tak, aby si ju všimli všetci naokolo. Áno, rovno si mohla dať ceduľku, som jeho mama, toto je môj syn a všetky peniaze sú aj moje! Juchú, všetci sa z toho tešíme, pani Lutzová. Je mi z nej zle! Objímala sa s ním a otec sa s ním chlapsky privítal. Spoza neho sa vyrútili ďalší herci, ktorí s nim hrali v tom filme, teda dedukujem to z toho, ako na nich všetci pozerajú. Ako keby práve padli z neba. No však mňa zaujali iba jediné tri osoby Kellan, Ashley a Rob. Boli tu všetci spolu, traja vinníci môjho utrpenia. Otočila som sa a hľadala kvetináč. Rýchlo som tam vyliala šampus.

„Dúfam, že nebudeš opitá!“ Pohladkala som tú burinu a šla za mamou a otcom, pozerali sa na mňa ako na parazita, no nevinte ma, ja to tu vystriekať nedám! Všetci tam stáli, tlupa mojich spomienok. Dovalila som sa k nim, stále nehladiac na osoby predo mnou.

„Zoe,“ šepol Kellan a ja som zodvihla hlavu. Vyzeral smutne, jeho oči boli smutné.

„Kellan, Ashley, Rob,“ odsekla som.

„Nedáme si rodinnú fotku?“ štebotala mama a už aj sem ťahala fotografa. Kellan sa na mňa stále pozeral.

„Postavte sa k sebe, prosím. Brat a sestra a potom vy,“ prikázal nám to ten paholok a my sme ho poslúchli, nepotrebujem doma počúvať škrekot mojej upätej matky. Kellan ma chytil okolo pása a mňa podivne zahrialo. Cvakol nás a my sme tak ešte chvíľu stáli, zavrela som oči a spomínala. Kellan ma pustil a ja som odstúpila, zrazu sa ku mne niekto rozbehol a silno ma objal.

„Tak si mi chýbala, veľmi! Nechcem, aby to bolo takto. Zoe, predsa sme boli najlepšie priateľky,“ chrlila na mňa Ash a ja som mala chuť objať ju a povedať, všetko je v poriadku, nezájdeme zajtra hodiť susede šišky do záhrady?

„Boli... to je minulosť Ashley. Myslím, že to by vás tam na vysokej škole Portlasont mali učiť.“ Usmiala som sa a vytrhla sa jej z náručia. Ona na mňa pozerala ako vyoraná myš a ustúpila o dva kroky, mala som pocit, že padne na kolená a zrúti sa pred mojimi očami, no musela som to nechať tak. Kellan ju chytil okolo pása a pritiahol viac k sebe, niečo jej pošeptal a na mňa hodil smutný a vyčítavý pohľad. A teraz ma čakal najťažší oriešok.

„Zoe?“

„Rob.“

„Vypočuj ma, prosím.“

„Keby si vedel, ako ste mi ublížili. Zničili ste mi život. Môj prekliaty život.“ Zasmiala som sa a on na mňa smutne pozrel. Chytila som sa za brucho a pocítila chvíľku pokoj. On ma chytil za tú ruku, ktorú som mala položenú na bruchu a niečo sa vo mne pohlo. Boli to spomienky, túžba. Tá neuveriteľná túžba zmocniť sa znovu jeho pier.

„Prajem vám ešte veľa úspechov. Možno sa ešte niekedy uvidíme...“

„Niekedy?“ vzdychol a ja som kývla. Pozrela som sa na nich poslednýkrát a utiekla preč. Preč zo sály plnej ľudí, preč od ich slávy, preč od bývalej rodiny. Utiekla som preč, začať niečo nové, nové pre toho drobca.

Šofér ma odviezol domov a ja som si rýchlo, ale poctivo zbalila všetko, čo bolo treba. Zobrala som si aj pár spomienok, fotiek, kníh. Všetko čo som mala rada a všetko, na čo som chcela zabudnúť, som nechala tu.

Vzala som si taxík a odviezla sa na letisko... Už keď som sedela v lietadle, všetko mi prišlo nejako ľúto. Slzy zapratali moju tvár, padali mi aj na pery, mala som možnosť ochutnať ich trpkú chuť bolesti.

Sedela som pri okienku, odkiaťsom sledovala let. Pozerala som sa do nekončiacej čiernoty, až som zaspala.

Milý denníček,

už som tu, kde chcem začať svoj nový život. Je tu celkom teplo a sú tu krásne pláže. Teda nedá sa tu veľmi kúpať, chalani tu skáču z útesov a niektorí surfujú na bláznivých vlnách. Ľudia sú tu super, dokonca aj moja susedka je milá pani. Hneď prvý deň mi doniesla čokoládové koláčiky. Boli neskutočné.

Prešli už štyri mesiace a mne narástlo bruško, všetci okolo mňa sa o mňa starajú. V cukrárni, kde robím, mi nič nedovolia zdvíhať. Ten drobec vo mne každému pomiatol hlavu a mne najviac!

PS: Dúfam, že to bude chlapček!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sláva zvíťazí... Znovu a zas! 14. kapitola: