OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tanečný sen - 2. časť

16.03.2014 (11:00) • MiriamLianaSalvatore • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1100×

2.kapitola

„Ahoj  Mirč, tak, ako dnes? Prídeš na rozlúčkovú party?“ privítala ma moja kamarátka Domča, keď som vošla do triedy a sadla do lavice.

„Pochybujem. Zaracha, ktoré som dostala pred mesiacom, stále pretrváva a moju milovanú mamičku tak ľahko nikto nepresvedčí, aby ma niekam pustila,“ odpovedala som celkom úprimne a vytiahla si z tašky obal na vysvedčenie.

„Ale, no tak!“ povzbudivo na mňa žmurkla. „ Uvidíš, že za vysvedčenie jej zmäkne srdce a pustí ťa. Každopádne, keby si mohla, všetko sa koná u mňa o siedmej večer. Prídu všetci,“ posledné slovo zreteľne zdôraznila a keď som chcela niečo namietnuť, razantne pokrútila hlavou.

Moja kamarátka Domča bola tvrdý oriešok. Ak si niečo vzala do hlavy, nikto ju len tak neodhovoril. Hoc bola veľmi tvrdohlavá, mala som ju veľmi rada. Už len preto, lebo nikdy neklamala a do očí sa vždy snažila vravieť pravdu. Aj, keď bola akákoľvek krutá. Vlastne, vďaka nej som si uvedomila čo je Timo a Nina zač.

Od rozchodu s ním ubehol takmer mesiac a pol a my dvaja sme sa odvtedy vôbec nerozprávali. Ani s Ninou. Všetci traja sa tvárime ako cudzí ľudia. Pripúšťam, že keď ich oboch občas vidím ako kráčajú ruka v ruke, stisne mi srdce, ale navonok sa snažím tváriť odhodlane.

Áno, depkovala som nejaký čas nad tým, ale život ide ďalej. Zrejme nie je ten pravý chalan. Zrejme naša láska nebola natoľko silná, aby sme prekonali všetky prekážky. No nikdy nepochopím jedno. Prečo s mojou najlepšou kamarátkou? Prečo mi Nina vrazila do chrbta nôž? Človek, ktorý vedel o každej maličkosti medzi mnou a ním. Človek, ktorému som sa nebála priznať všetko.

„Mirč, si v pohode?“ vyrušila ma zo spomienok moja terajšia, najlepšia kamarátka a ja som ihneď prikývla.

„Áno, neboj sa, len som sa na okamih zamyslela,“ ubezpečila som ju a pokúsila sa o malý úsmev. Viem, že som zrejme nevypadala najpresvedčivejšie, ale nechcela som teraz riešiť moje myšlienky.

Keď som zodvihla hlavu pred seba, všimla som si, že prišla učiteľka s kopou papiermi. Vysvedčeniami.

Prekvapilo ma, že aj tento posledný polrok som si stihla všetko opraviť a zanechať čistý štít jednotiek. Po tom všetkom. Z časti mi však učenie pomohlo. Dokázala som sa sústrediť na veci menej zaujímavé, ale aj menej dôležite. Bolestné.

„Mirka Hudíkova,“ ozvalo sa moje meno spoza učiteľského stola a ja som len nechápavo pozrela na Domču, ktorá už dávno zvierala svoje vysvedčenie a pozorne ho študovala.

Kedy stihol ten čas prebehnúť? Bola som až tak zaujatá svojimi myšlienkami, že som si neuvedomila, kedy stihla tých pár žiakov predo mnou zavolať k tabuli, aby si prišli pre vysvedčenia?

Rozhodla som sa to neriešiť, a radšej rýchlo prejsť k učiteľskému stolu. Chcela som to mať čím skôr za sebou. Nechcela som vidieť pohľady spolužiakov a najmä nie Timov.

Rýchlo som vyšla z lavice a rezkým krokom prešla k učiteľke, ktorá mi poblahoželala k výbornému výsledku. V tom som len zamrmlala slabé ďakujem a šla si sadnúť na miesto. Medzitým som začula nadšené tlieskanie spolužiakov, nad čím som sa aj mierne začervenala.

„Blahoželám, Mirka,“ ozvalo sa slabé šepnutie zozadu a mne prešiel mráz po chrbte. Timo.

V tom som sa otočila a pozrela mu do jeho modrých očí. Chvíľu som sa v nich roztápala, ale hneď sa spamätala a nad jeho odpoveďou len usmiala.

Moje srdce však v pokoji nebolo. Keď začulo jeho hlas, začalo splašene búchať. Vedela som, že Timo bude mať nado mnou ešte nejaké účinky, ale takéto? Myslela som, že ma to prešlo.

Bože, prečo museli začať prázdniny? Určite moja myseľ bude celý čas zaneprázdnená ním.

Vtedy mi však prebehla hlavou skvelá myšlienka. Veď ja idem do Senca k babke! Je možné, že sa tam budem nudiť, ale možno si tam nájdem aj nových priateľov.

Po prvýkrát od tej správy som bola matke vďačná a zároveň nadšená. Aj keď to nie je moje vysnívané Anglicko, aspoň neostanem, doma utápať sa v žiali. Budem mať pekné prázdniny. O to sa postarám.

***

„No ukáž, čo si dostala?“ privítala ma mama, keď som nohou prešla prah domu.

Úžasné, to si nemôžem poriadne ani vybaliť veci, už po mne žiadajú vysvedčenie. Bez ďalších rečí som vytiahla z tašky obal a podala jej ho.

„Kam ideš? Hádam ti poviem svoj názor,“ znova do mňa zabŕdla a ja som si len nešťastne povzdychla.

„Mami, smiem si dať aspoň veci do izby? A rada by som sa tiež prezliekla,“ zakňučala som, ale keď uvidela matkin výraz, radšej som ostala ticho.

Chvíľku bolo ticho. Čo môže tak študovať? Vari, si myslí, že je sfalšované? Super, ešte nech mi neverí, že som sa dokázala učiť na samé jednotky. To bude zrejme posledná kvapka.

„Prekvapilo ma, že si to nakoniec vytiahla na samé jednotky, pretože po tom všetkom...“ Pozrela na mňa a ja som ostala nehybné stáť. Nechcela som sa rozprávať s ňou o Timovi. Nechcela som počuť, aký to je babrák a že po celý čas mala pravdu. V duchu som sa modlila, aby s tým nezačínala. Nech mi neprekazí dobrú náladu. Prosím, len to nie.

„... gratulujem. Myslím, že si zaslúžiš po tom všetkom odmenu,“ dokončila a rýchlo som na ňu uprela prekvapený výraz. Bude to to, čo si myslím? Po čom tužím už vyše mesiaca? Prekazí moje zaracha?

„Aké?“ spýtala som sa a s nádejou neprestala dúfať.

„Do odchodu do Senca ti ruším zaracha. Môžeš ísť hocikam, ale s rozumom,“ pohrozila mi a ja som vtedy rýchlo od radosti zvýskla a objala ju.

„Mami, ďakujem ti, veľmi pekne,“ povedala som a potom prešla do izby.

Svoje veci som nechala voľne pri stole a rýchlo vytiahla mobil. Zavolám Domče a podelím sa s ňou o tú skvelú správu.

„Domča?“ spýtala som sa rýchlo do telefónu, keď mi zdvihla a hneď som ju zahrnula dobrou správou. „Prídem na tvoju party!“

„To myslíš vážne?“ zvýskla od radosti do telefónu a  v duchu som mame poďakovala, že mi umožnila, aspoň na poslednú party.

„Myslím. Tak pred siedmou u teba. Ahoj,“ rozlúčila som sa a mobil položila na stôl.

Ach, čo si len oblečiem na party? Prebehlo mi hlavou a v tom som prešla ku skrini a prezrela si veci, keď v tom mi došla dôležitejšia vec, ktorú som si uvedomila len teraz.

Timo! Preboha, veď aj on tam bude. Celá trieda. Dokonca aj Nina.

Zmocnil sa ma strach.

Mám tam ísť, užiť si a ukázať odhodlanú tvár alebo ostať radšej doma a vyhovoriť sa pred Domčou, že musím varovať Verču?

Zostala som  zmätene stáť pred zrkadlom, do ktorého som nakoniec vyriekla. Prečo nie?

Ukážem Timovi, Nine aj ostatným, že Mirka Hudíková sa vie baviť aj bez chalana. Veď koniec koncov, možno si nájdem na party niekoho nového.

Autor: MiriamLianaSalvatore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tanečný sen - 2. časť: