Povedz mi to tancom, prosím - 1. part • OurStories.cz ~ naše povídky

Matematika, tona čísel, vzorcov, prvý predtermín... a ja som tak unavená, nestíham. Zmorene zavriem oči, hlavou mi preletí vzrušujúca spomienka na dance party, horúci tanec...

31.05.2013 (19:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1453×

1.part

dance 1a

Študentská izba plná kníh, papierov, poznámok. Rozhádaná posteľ preteká materiálom s matematikou, NB pľuje jednu informáciu za druhou, obrazovka bliká, dôkazy, odvodenia, vzorce sa sypú až na obliečku. A4-kový papierový blok dostáva zabrať... ruka čmára rýchlosťou blesku nové poznatky z prednášok, snaží sa aj pamäť čosi pridať k dobru.

Zmorená študentka v polohe ležiaceho strelca vytvára vlastnú matematickú kompiláciu, pripravuje si ťaháky na skúšku a zároveň sa tým aj učí.

Som tak unavená, štípu ma oči, bolí krk a vlastne celé telo. Mozog mi odopiera poslušnosť, chýba mu kyslík, cukor a sloboda. Ruku mám už stŕpnutú od písania a zlej polohy, som hladná, ale na jedlo nemám čas. Do riti! A dobre mi tak, nemala som sa hrabať na predtermín! Lenže, keď to spravím, matika bude z krku a ostane mi viac času na fyziku a webové stránky. Priznaj si to, dievča, fyzika ti nejde... z poslednej skúšky ti svieti v indexe D!

„Kurva robota!“ Pri tejto spomienke zakľajem hlasno, hodím pero do bloku a zvalím sa medzi papiere s matikou pred sebou... NB sa zakníše ako lístie na rozvlnenej vodnej hladine.

„Čo? Čo sa stalo?“

Hlas spoza dverí vybafne a približujúce sa kroky patria mojej spolubývajúcej. Ona sa učí vedľa, lúska skriptá plné medicíny.

Je jasné, kľajem zbytočne ostro a nahlas.

To už stojí medzi dverami, pára ma pohľadom.

„Ale... nič.“ Neochotne zafuním do návlečky.

„Aha, na nič to znelo dosť ostro. Problém?“ Nedá sa odbiť.

„Žiadny! Možno drobný... nie, žiadny.“ Vzdávam sa, nechce sa mi už ani rozprávať, som zbitý pes.

„Pekne! Preto si ma odlákala od nákresu vertebry? Ukáž sa mi! No tak, ukáž mi tvár!“ Šikovné ruky ma vezmú za ramená, zvrtnú a voilá, hľadíme si z očí do očí.

„A otca jeho, prašivého!“ Zakľaje pre zmenu Barbora, skočí ku mne na posteľ a lavína jej výčitiek ma teraz určite utopí.

„Si normálna?! Kedy si mala prestávku? Jedla si, pila, bola vonku? Si strhaná, bledá, až zelená, oči bez lesku. Ako dlho tu čumíš do... čomu sa to venuješ? Matika? Ukáž... to ma poser! Pre mňa španielska dedina! Toto je výpočet?“ Strčí mi A4 pod nos.

„Nie, zadanie.“

„Čooo? Iba zadanie na jednu stranu? A výpočet... toto?“ Znechutene hrabne po ďalšej stránke.

„Nie, to je iba moja príprava, bočný výpočet a jedno z možných riešení... profesor má rád, keď vieme úlohu zvládnuť viacerými spôsobmi... ak je to možné, ehm, vlastne to vyžaduje... tak sa pozri... tu som začala od konca... vezmime v úvahu možnosť, že tento interval...“ Barbora mi zapchala ústa, výhražne zdvihla prst.

„Ticho! Chceš ma zabiť, zmrzačiť? Interval! Matike nerozumiem a ani nechcem! To krtko skôr slepými očičkami uzrie svetlo božie, ako ja pochopím počty. Zadrž, nešťastnica!“

Odhodlaný pohľad priateľky, žartovná grimasa a slová literátky odfúkli matiku z mojich mozgových závitov. Prišla mi neskutočne smiešna a tak salva smiechu zaznela izbou. Som šialene unavená, ale smejem sa na celé kolo, pridáva sa aj Barbora... oči nám slzia, ona sedí s hlavou zaklonenou vzad, opiera sa o čelo postele a moja maličkosť sa krúti kŕčmi smiechu medzi chladnými poznámkami matematickej vedy.

„Vážne, Ivica, čumíš tu celé dni do exaktnej vedy, si preťažená... dopraj si oddych, pauzu... vypadni von. A toto okamžite zjedz.“ Vytiahla z mikiny čokoládovú tyčinku plnú orieškov so sušeným ovocím, odbalila a vrazila mi ju do úst.

„Ideš. Prvá pomoc pre tvoj beznádejný, hladný mozog bez cukru. A ešte kyslík!“ Rozcapila okno dokorán.

„Bože, díky, ty si môj anjel spásy.“ Neslušne hučím s plnou pusou. Sakra, dokonalá sladká chuť mi vracia chuť k životu. Bez ostychu sa cpem, Barbora vybehla do kuchyne a za pár chvíľ mám pred sebou tlstý krajec chleba obložený údeninou, syrom a vrch zdobí hrubá vrstva zeleniny. Chladená minerálka s chlebíkom pristáli pred mojou tvárou, Barbora zavelí: „Tvoj druhý chod a tvoj tretí chod je odchod! Povinne.“

„Nemôžem nikam ísť. Musím makať na matike.“ Zaburácam plnými ústami, gúľajúce očné buľvy podporujú výrok pier.

Nie, nemôžem nikam ísť. Je to pravda, ale iba polovičná. Ak by som sa aj vykašľala na učenie, nemám s kým ísť von... teda, samozrejme, kamošky typu Barbi mám, ale ja myslím skôr pánsku spoločnosť.

Môj posledný priateľ bol z vedľajšieho krúžku, tiež matematik, kockatá hlava... ako nám posmešne vravievala Barbora.

Ehm, Vilo bol... ako to povedať... výsostne praktický človek. Pri druhom rande mi oznámil, že na romantiku nemáme ani jeden čas a tak žiadal preskočiť časť nahovárania, trápnej romantiky a isť priamo na vec. Mal všetko presne pripravené a podporené dôkazmi. Ani som sa nenazdala a ležala pod nadržaným spolužiakom, ktorý v jednej ruke držal kondóm, v druhej mňa a jeho neromantická hlava už predbiehala telo... bádala nad poslednou sekciou výroku, ktorý spomenul náš profesor na cvikách.

Tadiaľto cesta nevedie... zhodila som zo seba prekvapeného Vila a... zasa ostala sama.

Možno som kockatá hlava, ale aj romantička. Aspoň si to o sebe myslím. Keď nie som v strese zo školy a skúšok, poddám sa čaru romantického snenia.

Páči sa mi tanec... nie, sama aktívne netancujem, na to nemám čas, nadanie, ani figúru, ale obdivujem tanec ako taký, ako vyjadrenie pocitov, nálad, túžob, myšlienok. Tanec ako vyjadrovací prostriedok ľudí. Pozriem si rada balet, muzikál, operetu, no najviac ma berie moderný tanec... má toľko možností a dnešní svetoví tanečníci sú plní talentu, vášne, emócií... tak vzdialení matike, fyzike...

„Haló, si tu so mnou? Počúvaš ma?“ Barbora ma vrátila do reality.

„Mno, áno.“

„Nezdá sa mi. Čučíš nemo na posledný kúsok chleba. Už si zasa v číslach?“

„Nie... vnímam ťa a aha, nemôžem nikam... tak späť do práce. Díky za záchranu, ako červený kríž si sa osvedčila. Chodíš na správnu školu.“

Barbora si dávno vybrala medicínu a baví ju to.

„Si píš! A ako budúca pani doktorka ti teraz ordinujem povinný oddych! Zmizni z bytu, choď sa prejsť, zabehni do divadla, do klubu, do tanečného štúdia.“ Zhúkla, rozhodne vstala, pokúsila sa rovnať moje výpočty rozhádzané po posteli.

„Dosť, prestaň, mám v tom systém!“ Ostrý protest zastavil votrelca... ale iba na moment.

„Ok. Vyjasnime si to. Ivica, aby ti hlava zasa brala vedomosti, musíš jej dať čas na regeneráciu. Mozog je nádherný ľudský orgán, ale tiež nedokáže ťahať bez prestávky. Budeš sa tu zbytočne mučiť a neefektívne zabíjať čas. Ver mi, viem to na betón! Takže v zásade máš tri možnosti... nie dve.“ Zháčila sa.

„Aké? A prečo si mi jednu odoprela?“

„Môžeš ísť spať, alebo vypadnúť.“

„Alebo?“ Nedám sa ukrátiť o ďalšiu možnosť. Barbora váha.

„Nemáš ďalšiu.“ Znie neisto.

Zadívam sa do tekavých očí priateľky, prižmúrim svoje kukadlá a vyrazím do útoku: „Pred pár sekundami si mi ju sľúbila a teraz ma o ňu ukracuješ. Sem s ňou.“

„Nie, nie si vhodný kandidát na ďalšiu. Chcela som ti ponúknuť drobnú tabletku na povzbudenie... ale ty si tak vyšťavená, že to nerisknem. Pri tvojej fyzickej danosti a terajším stavom mysle by sme viac skazili a minuli sa účinkom.“

Och, medici a ich chémia. Áno, vídam občas, že si pomáhajú pri nehoráznych návaloch a stresoch v škole, ale ja... neviem, snažím sa zbytočne nezaťažovať svoje telo chemickým svinstvom. Amfetamín, či niečo veľmi blízke, tu sa nevyznám a ani netreba... tak len chápavo sklopím hlavu a viac neútočím.

„Ok, dík aj za snahu. Nevzala by som si, vieš to. Nabudila si ma čokoládou, cukrom, kyslíkom, už som pookriala. Môj mozog teraz oddychoval aspoň 15 minút. Hurá späť do matematickej čierňavy... aspoň podľa teba. Barbi, matika je ľahko pochopiteľná vec, ver mi, všetko tam so všetkým súvisí a krásne sa dá odvodiť, nadviazať, vysvetliť a dokázať... len... musí ťa napĺňať a ty jej veriť. Potom ste svoji a žiadne čierňavy vás neprekvapia.“

Barbora vytreštila oči, pohodila hlavou, vypustila pohŕdavo: „Pche! Si na hlavu a to na tvoju kockatú hlavu! Dobre, teba matika zjavne napĺňa a veríš jej na 200%. Ale dnes už si svoj diel minula. Ja ostanem pri krížových stavcoch. Ivica, sleduj, je takmer šesť hodín, večer za humnami a dnes je piatok... čo tak ísť spolu do klubu? Ty, ja... Vilo? Kedy máš skúšku? Tiež mám toho veľa, ale pre kamošku sa obetujem.“ Skúsila nesmelo.

„V utorok. Vilo je v záporných číslach... teda, poslala som ho nedávno do pragmatickej prdele.“ Vyhrkla som skôr, ako pohla rozumom. Sakra, chýba mi filter medzi hlavou a ústami. Zasa som zbytočne priama.

„Ou... Vilo blúdi záporným poľom prdele? Ok. Desím sa, že ma tam raz pošleš tiež. Takže?“ Stojí proti mne, podupkáva nôžkou.

„Takže, zastav neodôvodnené pochyby o mojich citoch k tebe. Teba do záporných čísel nepošlem nikdy a nespomeniem pritom rectum. Si sám diabol pokušiteľ. Barbi, nemám zvyšný čas ani hodinu, nie celý večer. Fakt sa musím učiť a potom...“

Môj mobil sa rozdrnčal ako besný. Mávam ho na ticho, musela som zabudnúť...

„Vezmeš to? Vyzvoní mi dieru do mozgu, hernajs!“ Barbora podráždene vyrazila po mobile, ladným oblúkom ho hodila po mne cez celú izbu.

„Súkromné číslo. Fasa! Prosím...“ Namrzene syknem do mikrofónu.

„Nazdááár, Ivica! Kde si, prosím ťa! Sľúbila si, že nás prídeš pozrieť! Už začíname o chvíľu.“

Kruci, kruci, do riti! Henry! Henry, jeho kapela a contemporary dance. Ten milujem a preto som sľúbila účasť. Ale veď mali hrať v piatok, 17. Budúci týždeň... či dnes je piatok... počkať, ja mám skúšku v utorok 21.,t.j....dnes je piatok 17. Do Boha!

Zúfalo mi vbehne ruka do vlasov a to už Barbora pozná, dačo som zmrvila. Spiklenecky sa prikráda ku mne, nastavuje ucho k aparátu.

„Ehm, Henry! Rada ťa počujem, ako sa máš?“ Habcem.

„Fajn. Telefonovať ti môžem celé týždne a budeš ma počuť. Tak čo sa deje? Kde si? Sľúbila si, že prídeš, zložil som pre teba song a mám nových tanečníkov. To je fakt bomba, musíš ich vidieť, mladé, namakané mäsko, takmer profíci. Dáš mi košom?“ Henry je zatiaľ pokojný, spolu s jeho hlbokým zamatovým hlasom počujeme príjemnú muziku v pozadí.

„Sorry, učím sa na skúšku a fakt nemám čas. Ja... nemôžem, vzala som predtermín na matiku. Henry, prepáč, keď sme hovorili o koncerte a tanci, ešte som to nevedela.“

Barbora vyhodnotila situáciu a púšťa sa do mňa neverbálnou komunikáciou. Posunková reč jej fakt ide... už som debil a praštená na hlavu, aha, teraz som postihnutá.

O čo jej ide? Prečo sa tak rozčuľuje? Henryho nepozná a tanec ju veľmi neberie. Nevydá ani hláska, len nervózne ruky šermujú a jasne mi oznamujú holý fakt, že som posledný zadubenec planéty.

„Počkaj, počkaj... to akože neprídeš?“ Jeho sklamanie priam vyteká z mobilu.

Nepríjemné ticho ma bodá, ale ja sa predsa musím učiť! Bože, contemporary dance, môj milovaný súčasný, moderný tanec. Srdce mi puká.

„Si tam? Ivica!“

„Som a je mi to ľúto. Prepáč, ja... kruci, vážne nemôžem... ááu, čo ma kopeš?! Si normálna? Budem mať modrinu ako krava.“ Barborina dreváka sa tvrdo zastavila o moju píšťalu.

„Hej, mladá dáma, máš spoločnosť? Tak vezmi aj priateľku. Ivica, myslím to vážne, fakt sú dobrí tanečníci, poznáš to, nekonvenčný prístup, nový pohľad... a čo môj song pre teba?“ Zavrnel Henry, zavetril nádej. Ďalší diabol pokušiteľ.

Barbore zasvietili oči, vybojovala odo mňa mobil a už vrní k Henrymu: „Ahoj, som Barbi, spolubývajúca, my sa ešte nepoznáme... áno, jasné... ty si... ok, kde? Aha, no určite... nie, ja mám v tejto veci jasno... ver mi, Henry, postarám sa o to. Prídeme. Ok, berieme si taxík, tak do 40 minút... nemáš zač, teším sa na song pre Ivicu, heh, ok, mrkneme aj na dance, jasné, čauko.“

A zložila. Ona zložila! Odovzdane sedím, hrám mŕtveho chrobáka, možno to zaberie a Barbora na mňa zabudne v zhone. Lenže ona sa bojovne otáča a prvé slová s dobre mierenými radami mám v ušiach. Čo teraz? Matika mizne v diaľke, s ňou aj moja pevná vôľa vzdorovať.

Som slabý kus...

- - -

O 50 minút vchádzame do klubu „Nocturno“, taxík odfrčal a dve nahodené baby sa rozhliadajú vôkol. Keď už ma Barbora donútila zdupkať od matiky, poddám sa hudbe i tancu. Na rovinu, ak by som sa jej dnes vzpierala, vyhovorila by mi dieru do hlavy! Tak som tu.

der dance 1