OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 7.

11.01.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1170×

Časť 7.

„Keby si bola muž, povedal by som, že sme svedkami návratu márnotratného syna. Ale ako nazvať to, keď sa domov vráti dcéra, ktorá ti zabodla nôž do hrude a o pár centimetrov minula srdce?“ vyštekol smiechom vysoký a dobre urastený muž. Hlavu mu zdobilo hniezdo ryšavých vlasov, ktoré boli na spánkoch šedivo-biele. Mladá žena, ktorá stála oproti, sa pýšila rovnako nepoddajnou hrivou.

Pozrela sa na svojho otca s takmer nenávistným výrazom. „Mal by si priznať, že si si to zaslúžil.“

Okolo nich sa rozľahol šum. Nachádzali sa v malej miestnosti, v ktorej sa cez clonu cigarového dymu nedalo takmer nič vidieť. V jednom kúte bolo niekoľko pohoviek a konferenčný stolík, ktoré teraz okupovali strážcovia jej otca. Kedysi si naivne myslela, že k nim patrí. Možno to tak aj na chvíľu, ale o to trpkejšie potom bolo prebudenie.

Tušila, že medzi nimi nenájde Luciana, ale nemohla sa zastaviť, aby sa o to aspoň nepokúšala. Vedela, že sa jej nevyhýba. Nemal na to dôvod, teda, okrem tých posledných udalostí. Nie, nebol tu viac pre ňu, pretože sa tak rozhodol jej otec. Proste ho zbalil a presunul do iného mesta. Aby ju prinútil poslúchať jeho príkazy. Mal ju chytenú v pasci a dobre to vedel.

Lucian žil a bola si istá, že to tak bude len dovtedy, kým nesplí príkazy jej otca. Potom ho možno nechá ísť. Ale pravdepodobnosť bola veľmi malá. Jej otec bol človek, ktorý sa nezastavil pred ničím, využil kohokoľvek k dosiahnutiu svojich cieľov. Svojho najschopnejšieho špióna, jedinú dcéru, či dokonca sotva dvojročnú vnučku. A ak sa niekomu náhodou niečo stalo? Ani okom nemihol, považoval to za ospravedlniteľné straty.

„Asi som márne dúfal, že mi skočíš okolo krku a povieš mi, ako veľmi som ti chýbal.“

Zamračila sa naňho ešte viac. „Prestaň byť teatrálny a povedz mi, čo chceš.“

„Nemôžem chcieť vidieť vlastnú dcéru?“

S povzdychom si sadla na vysokú stoličku pred jeho stolom. Toto bude na dlhšie. „Tvoji muži ma o druhej ráno vytiahli z vlastnej postele. Omámili ma, zviazali a v kufri nejakého smradľavého auta ma po ceste s najväčším počtom výmoľov doviezli až sem. Pochybujem, že by sa namáhali len pre to, aby si so mnou mohol zdieľať nedeľný obed.“

„Ten ostrý jazyk máš po matke,“ skonštatoval a pohniezdil sa na stoličke. Zamestnanci v dome vždy tvrdili, že jej matku nadovšetko miloval a keď zomrela, zmenil sa na samoľúbeho bastarda. Neľutovala ho. Sama stratila do najdôležitejšie, čo na svete mala, a nestalo sa z nej monštrum.

„Čo chceš?“

Povzdychol si a postavil sa na nohy. Napriek svojmu veku vyzeral aspoň o polovicu mladší a vitálnejší než väčšina jej rovesníkov, s ktorými prišla do kontaktu v práci. Kedysi to bol jej hrdina, veľký tatko, ktorý zahnal na ústup jej strašidlá, čítal jej rozprávky a nosil ju na pleciach ako jej osobný kôň. Často smútil a mal pred ňou tajnosti, ale bol to jej otec. Milovala ho bez toho, aby si to musela odôvodňovať.

Všetko sa to zmenilo v deň, keď zomrela jej maličká Alicia. V ten deň sa dozvedela veci, ktoré nikdy nemali vyjsť na svetlo božie. Pokúsila sa zavraždiť vlastného otca, odsťahovala sa a nastúpila do novej práce. Jediné, čo ju viazalo k jej životu, bol Lucian a všetci to dobre vedeli. Preto ho držali pod zámkom – aby ju prinútili spolupracovať a hlavne mlčať o všetkom, čo sa dozvedela. Celý ten čas dúfala, že svojho milovaného uvidí prechádzať cez dvere a objíme ju, zovrie ju vo svojich rukách a opäť jej pripomenie, aké je to byť v úplnom bezpečí. Prešlo niekoľko rokov a stále sa tak nestalo. A ona sa nikdy neprestala samej seba pýtať, prečo to tak muselo byť.

„Ty predsa vieš, čo chcem,“ ozval sa jej otec, čím ju prebral z premýšľania. Tentoraz mu za to musela byť vďačná. Nechcela sa tu pred ním zosypať. „Chcem pomstu.“

„Nestačilo ti už to, čo si už napáchal? Koľko ľudí ešte musí zomrieť, aby si konečne priznal, že mama môže dostatočne v pokoji odpočívať?“

„Už ostáva zobrať len jeden život.“

Naprázdno prehltla. „Toto by nikdy nechcela.“

„Buď ticho! Ty tomu nerozumieš!“

Napriek emóciám, ktoré v nej búrili, sa postavila a pristúpila k nemu. Bez ohľadu na to, čo všetko urobil, stále to bol jej otec a samu seba preklínala každý deň, že ho nedokázala nenávidieť. Asi sa až príliš podobala matke, ktorá bola láskavá ako anjel a asi aj rovnako trpezlivá. Sama seba sa občas pýtala, či tušila, do akej rodiny sa to vydala. Čo by dala za to, aby sa mohla s ňou teraz porozprávať!

„Rozumiem tomu lepšie než by si si myslel. Nezabúdaj, že som prišla o dcéru.“ Prehltla hrču, ktorá jej navrela v krku. Nepomôže si, ak teraz začne plakať. „Ale pomsta nie je riešenie. Zabíjaš nevinných.“

„Maya bola tiež nevinná.“

Pokrútila hlavou. „Jej smrť bola nešťastná náhoda, hoci ty tvrdíš opak. Myslíš si, že mne nechýba? Ale áno a každý deň. Urobila by som čokoľvek, aby som ju mohla ešte aspoň raz vidieť. Ale to sa už nestane, pretože je preč. A ty by si ju tiež mal nechať ísť.“

„Táto rodina má históriu, o ktorej nič netušíš. Odprisahal som tvojej matke, že ťa nikdy nebudem nútiť, aby si prezvala naše obchody na seba. Preto som povinnosti preniesol na Luciana, ktorého si raz zoberieš. Samozrejme až potom, čo príde k rozumu. A potom všetko pochopíš. Všetko na svete má svoj dôvod, aj to, čo robíme.“

„Otec, zabíjaš nevinných ľudí. To nie je obchod, to je nechutnosť.“

Odstrčil ju od seba a keby sa včas nezachytila stola, bola by padla rovno na zadok. Opäť sa z neho stal chladný riaditeľ zvláštnej spoločnosti, ktorá neexistovala. Nech už pracoval s čímkoľvek, zmenilo ho to z jej starostlivého otca na vraha bez emócií. Nedokázala sa tomu prizerať a zároveň to nemohla zastaviť. Bez ohľadu na to, čo robil, ho stále milovala, hoci sa s ním stretávala čo najmenej. Niekedy boli emócie len na ťarchu. Keby sa ich dokázala striasť, urobila by to.

„Povedz čo chceš, alebo odchádzam.“

Opäť pokojný sa napil svojej kávy a posadil sa za stôl. Vyzeral ako neškodný úradník. „Ty vieš, čo chcem,“ zopakoval opäť.

Zavrela oči. „Hovorila som to už tvojim zázračným chlapcom. Nie som si istá, či je to ona. Nemá priateľov, takmer žiadnu rodinu a pokiaľ viem, ani súkromný život, v ktorom by si sa mohol prehrabovať. Neudržuje s nikým kontakty. Sedela by popisu, ale nie je to ona.“

„To, či je to ona alebo nie, nechaj na mňa. Chcem vedieť viac. S kým sa schádza? Kde býva?“

Pokrčila plecami. Nonšalantne sa snažila predstierať, že jej neprekáža to, čo práve teraz robí. Ale aj tak jej to stále pripadalo ako zrada, bez ohľadu na to, ako to všetko v skutočnosti bolo.

„Býva v byte niekde mimo centra mesta, ale nikto nevie kde. Stretáva sa s jedným chlapíkom a jeho meno som už povedala Paulovi. Ale aj tak si nemyslím, že je to ona. Nemá ani len podobné meno.“

„Nemusím ti snáď pripomínať, ako rýchlo sa dá zmeniť niekomu meno. Ty si toho príkladom,“ podotkol jej otec a ona sa naňho zamračila. Nebolo nič zlé na tom, že chcela urobiť hrubú čiaru za všetkým, čím si musela prejsť.

Prižmúrila oči. „Aj tak je to všetko, čo ti o nej môžem povedať. Ak ma teraz ospravedlníš, už som mala byť v práci.“

Pokrútil hlavou a naznačil jej, aby počkala. „To nechceš vidieť svojho milovaného Luciana? Nechceš sa s ním porozprávať?“

„A čo tým dosiahnem? Na ako dlho s ním budem? Pätnásť minút? Nie, otec, to mi nestačí. Väzníš muža, ktorého milujem, zamknutého na mne neznámom mieste len preto, aby si ma prinútil poslúchať tvoje rozkazy a aby si ma odradil od toho, aby som ťa išla udať. Pretože s informáciami, ktoré mám, by si dostal rovno doživotie. Tak prestaň predstierať, ako ti záleží na blahu vlastnej dcéry.“

Všemožne sa snažila, ale bolesť zo svojho hlasu nedokázal nahradiť bezočivosťou. Bola unavená tým, že si s nikým nemohla úprimne pohovoriť o tom, čo ju trápi. Občas si pripadala, akoby zošalela. Možno k tomu nemala ďaleko.

„Krivdíš mi. Naozaj mi ide len o tvoje dobro.“

Nešťastne sa zasmiala. „Keby to tak bolo, žila by som teraz s Lucianom vo vlastnom dome, Alicia by žila a možno by sme už mali ďalšie dve deti. Ale to sa nikdy nedozviem. Jediné, v čo dúfam, je, že sa to čoskoro skončí.“

Bola už takmer pri dvojkrídlových dverách, keď ju zachytil za ruku. Neotočila sa k nemu čelom. Nevládala už. Cítila sa unavená, akoby mal čoskoro nastať jej súdny deň. A možno to aj bola pravda. Nečudovala by sa, keby ju raz niekto zastrelil za to, čo všetko urobil jej otec. Mal peniaze a známosti, podplatil veľa úradníkov a sudcov, ale stále na svete žili ľudia, ktorí si spravodlivosť riešili po svojom.

„Mohla by si sa s ním dnes stretnúť. Keby si chcela, hneď by ťa za ním odviedli.“

„Za akú cenu?“

Otec sa na ňu usmial. „Poznáš odpoveď. Potrebujem, aby si pre mňa sledovala to dievča.“

Potriasla hlavou. „Aj keby som chcela, nie je to možné. Je mimo môj dosah. A keby aj nebola, neurobila by som to. Nie som žiadna krysa, čo donáša na ľudí a je jedno, či ich mám rada, alebo ich nenávidím. Nájdi si na to niekoho iného.“

„Lucian bude sklamaný.“

Zalapala po dychu pri zvuku jeho meno. Áno, bola zvyknutá, že to niekto vysloví, ale nie takýmto tónom. Akoby bol ešte menej ako špina na topánke. „Lucian to pochopí.“ Aspoň v to dúfala.

„Je to tvoje rozhodnutie. Ale ak by si zmenila názor, vieš, kde ma nájdeš... Asasia.“

Na chvíľu zamrzla na mieste, mala pocit, že jej dokonca prestalo biť aj srdce. „Nemáš právo ma tak volať. Na toto meno som už zabudla. Teraz som niekto iný.“

„Bez ohľadu na to, čo sa snažíš sama sebe nahovoriť, ty si moja dcéra. A vždy ňou budeš.“

Rozhodla sa na tú poznámku nereagovať, hoci niečo v nej sa zovrelo. Sama sa občas obávala, že bude ako on. Bezohľadná, sebecká, chladná a dokonca aj krvilačná. Bála sa, že sa jedného dňa pozrie do zrkadla a už si nespomenie, že jej matka mala oči rovnakej farby, podobne tvarované pery, či jemne klenuté lícne kosti. A miesto toho uvidí len tvár svojho otca, keď jej s chladným pokojom oznamoval, ako zomrela jej dcérka.

Vystrela chrbát a stlačila kľučku. „A povedz Liamovi, aby sa odo mňa držal ďalej. Môže si zmeniť meno, aj tvár, ale nakoniec ho vždy spoznám.“

***

Kaya sa mračila na všetky strany, keď s prázdnym podnosom kľučkovala davom smerom k svojmu budúcemu šéfovi. Presne dve hodiny trvalo, kým ho začala otvorene nenávidieť. Nielen, že bol arogantný a príťažlivý, bol to grobian. Teda, nie, že by jej to prekážalo, sama nebola častokrát lepšia, ale on ju doslova zhadzoval pred tými svojim smiešnymi priateľmi. Pri ňom tí traja vyzerali ako volanie o pomoc. Opití, vulgárni a neustále mali nutkanie ohmatkávať ju. Nepáčilo sa jej to, ani v najmenšom sa jej to nepáčilo. Keby sa aspoň s jedným z nich chcela vyspať, neprekážalo by jej to. Ale jej telo je dostatočne súkromným majetkom na to, aby ju to naštvalo.

„Dáte si ešte niečo?“ spýtala sa čo najslušnejšie. Snaha bola, čo už, že to nevyšlo.

Najvyšší z mužov, dvadsiatnik s podliatymi očami a príliš rýchlymi rukami, sa na ňu usmial. „Čo ponúkaš, dievčatko? Si na jedálničku?“ Jeho kamaráti sa oplzlo zasmiali.

Zamračila sa naňho. „Prešvihli ste otváracie hodiny, pane. Budete si musieť počkať na zajtra, vtedy budem znovu v ponuke.“

„Ale no ták. Som si istý, že tuto Sarrenovi to nebude prekážať. Však, starec? Nezabúdaj, že musíme uzavrieť nejaký obchod a táto maličká by ma určite vedela presvedčiť.“

Kaya sa zamračila ešte viac. V žiadnom prípade to nenechá len tak. „Obávam sa, že v podnikaní sa veľmi nevyznám. Skôr by som vám priniesla smolu.“

Tí traja sa zasmiali, akoby nikdy nepočuli nič vtipnejšie. „A ešte má aj zmysel pre humor. Prezraď mi, kde berieš tieto úžasné pobehlice? Vykrádaš miestne bodrely?“

Ten magor si vážne koledoval o guľku v niektorej veľmi dôležitej časti svojho tela.

„Nespoliehala by som sa na to. Tam nájdete ženy, ktoré nie sú náročné na... údržbu, povedala by som. Pre vašu nulovú mozgovú kapacitu to postačí. Keby ste dostali do ruky dievča ako ja, s krikom by ste utiekli. Nevedeli by ste, čo si so mnou počať.“ Počas celého svojho výstupu nevinne žmurkala. V duchu ich všetkých preklínala. Táto úloha bola jej očistcom. V pekle už bola a nebolo to ani z polovice také hrozné.

Muž na kraji, ktorý ako jediný rozprával, sa zatváril akoby sa chcel rozplakať. „Žiadam satisfakciu, Sarren!“

Rozmaznaný malý fagan. „Ale to na, nepremáhajte sa. Veľmi pochybujem, že vôbec viete, čo to slovo znamená. Tak vám to uľahčím a nechávam vás objednať si ďalšie kolo.“

„Dones nám to isté,“ ozval sa po prvý raz jej šéf skôr, ako sa stihli tí traja vôbec nadýchnuť.

Fľochla po ňom pohľadom. Sedel si tam, ruky založené na hrudi a na tvári taký priblblý výraz, že by mu ho najradšej rozbila tou táckou. Po celý večer, celý čas, keď ich obskakovala ako nejaká druhoradá slúžtička, sa potešene vyškieral, akoby presne vedel, ako veľmi sa musí premáhať, aby jedného z tých jeho priateľov, neprizabila. Ak nie aj všetkých naraz. No ak chcela túto prácu, nesmela to urobiť. A on to veľmi dobre vedel. Bastard.

Nasrdene zamierila k baru a všimla si, ako sa na ňu Barb už z diaľky vyškiera. Očividne mala s tými troma skúsenosti. Alebo sa jej len posmievala. Radšej sa prikláňala k tej prvej možnosti. Nemala náladu byť ešte viac rozzúrená.

„Prisahám, že budem v histórii prvá žena na svete, čo niekoho zabije kokteilovým dáždničkom.“

Barb sa ešte viac zaškerila. „Nebola by si prvá. Tí traja sú ako začiatok zlého vtipu. Škoda, že si to ešte neuvedomili.“

„Keby som túto prácu nepotrebovala, už by mali ten podnos na hlave.“ A bolo úplne jedno, prečo sa do tohto baru potrebovala dostaň na čo najdlhší možný čas. Pochybovala totiž, že za ten týždeň sa dozvie niečo naozaj užitočné.

Barb jej položila na pripravený podnos štyri drinky. Jednu whisky a ti veľmi nóbl sa tváriace farebné čudá s čo najvyšším obsahom alkoholu. Považovala to za zbytočnosť. Ak sa chce niekto opiť, nepotrebuje na to dekórum.

„Nehody sa predsa stávajú. Nikdy nevieš, ako to gravitácia zariadi.“

Kaya sa zarazila uprostred pohybu, keď ju doslova nakopla spásonosná myšlienka. „Nechceš mi podložiť nohu?“

Barmanka na ňu pozrela, akoby práve padla na hlavu z lustra. „Prečo, preboha, by som chcela...“ Neodpovedala. Kaya mala pocit, akoby dokázala vidieť malú žiarovku, ktorá sa jej rozsvietila v hlave. V očiach sa jej zažiaril zlomyseľný plamienok. Vybrala si dobrého spolupáchateľa.

„Nemôžem sa odtiaľto pohnúť, ale som si istá, že Alex ti veľmi rada pomôže. Naposledy pri nich otročila ona. Tvrdila, že sa ešte vždy nemôže zbaviť toho neznesiteľného zápachu ich kolínskej. O chvíľu sa vráti od stolov.“

Kaya veľmi ochotne počkala, kým sa mladé dievča vráti. Bola to malá brunetka s nakrátko ostrihanými vlasmi. Oblečené mala to, čo všetky ostatné servírky, takže svetu predstavovala svoje obrovské prednosti, ale podľa pohľadu v jej očiach, i určitej plachosti v správaní, Kaya hádala, že bola ešte panna. Nie práve najlepšia kombinácia do baru, ale kto je ona, aby niekoho súdila?

Rýchlo Alex vysvetlila čo zamýšľala a ako povedala Barb, dievča hneď súhlasilo. Možno až trochu príliš nadšene. Kaya ju musela trochu krotiť, ale v duchu cítila mierne uspokojenie. Nepovedal jej predsa Sarren, že si má svoje problémy riešiť sama, ak si na to trúfne? Prečo by sa potom mala krčiť niekde v kúte a báť sa toho, že sa jej neustále sa prevracajúci žalúdok skrúti tak, že bude z tých troch naozaj vracať? Nikto predsa nechcel potom upratovať ten neporiadok.

S takmer potešeným úsmevom sa vybrala k zadnému stolu a Alex zamierila z druhej strany. Na svete exitovalo len veľmi málo vecí, ktoré ju skutočne vedeli potešiť. Jednou z nich bola pomsta. Síce táto bola veľmi maličká a neškodná, ale v určitom ponímaní ňou stále bola.

Bola takmer na dva kroky od trojice nepodarkov, keď do nej Alex „nechtiac“ vrazila takým spôsobom, že jej z rúk vyrazila podnos. Obe v hranom šoku sledovali, ako sa nápoje vzniesli do vzduchu a presne zasiahli svoj cieľ. Čo na tom, že toho posledného v kúte trafili len do ruky. Aj tak si to najviac zaslúžil ten idiot, ktorý mal teraz takmer úplne premočenú košeľu.

Vrhla sa dopredu, aby to upratala. Kútikom oka zaznamenala, ako Sarren uznanlivo kýval hlavou. Zadus sa tým, ty idiot, poslala mu v duchu, ale navonok ho ignorovala.

„Ty malá striga! Ten oblek stojí viac, než ty kedy uvidíš!“

Kaya naňho kývla hlavou. „Ach, to je smola a ja som ho chcela kúpiť svojmu rozmaznanému nevlastnému otcovi na narodeniny. No, čo už. Je to nespravodlivé. Ale som si istá, že ten váš určite vyčistia. Len sa obávam, že nebudú môcť nič urobiť s tým vzduchoprázdnom, čo máte namiesto mozgu.“

„Ty ju necháš, aby ho takto urážala, Sarren?“ ozval sa ten, čo bol mokrý najmenej.

Jej šéf sa len uškrnul a lenivo si prehrabol vlasy. „Čo sa mňa týka, nehody sa stávajú. A okrem toho, myslím, že ste v tých oblekoch ešte nikdy nevyzerali lepšie. Mali by ste to nosiť častejšie,“ zasmial sa.

No, možno ten chlap nakoniec nebol až taký suchár, na akého sa tváril.

Časť 6. ¦¦ Časť 8.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 7.: