OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 29.

25.04.2014 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1045×

Časť 29.

Marc sa kútikom oka pozrel na dievča sediace vedľa a podvedome dupol na plyn. Bol takmer na pol ceste k baru, ktorý vlastnil jej otec a stále mal pocit, že nejde dostatočne rýchlo. Natalie mu nevysvetlila, čo sa deje, ale naliehavosť v jej očiach ho presvedčila, aby sa nepýtal na veci, ktoré vlastne nechcel počuť a okamžite vyrazil. V duchu sa snažil sám seba presvedčiť, že to robí len čisto z povinnosti a nie preto, že by mal pre tú malú nejakú slabosť. Lenže nech sa snažil akokoľvek, nedokázal to ani len na sekundu predstierať.

Nechcel sa na nikoho viazať. Nikdy. Hoci Sarren si len myslel, že neverí v záväzok ochrancu a jeho zverenkyne; nerozumie mu. Keby to tak bola pravda! Práve, že to bolo naopak. Vedel, čo z toho plynie, aké pocity ho môžu naplniť, keď je nablízku jeho milovaná. Považoval za samozrejmosť, že vždy budú spolu. Ale potom mu ju vzali. Nedokázal jej pomôcť, keď ho najviac potrebovala. Tak na čo mal byť jej ochranca? Na čo mu niekto predpovedal, že jeho osud bude spojený s tým jej, keď to tak bolo len na pár rokov? Zlosť i nenávisť stále bublali v jeho vnútri a odmietal sa ich zbaviť. Pretože keby to nechal ísť a zabudol, posunul sa ďalej, bola by to zrada. Akoby uznával, že to nebola jeho vina a má právo na ďalšiu šancu.

Potriasol hlavou a násilím sa nútil sústrediť sa na cestu. Už nechýbalo veľa a budú na mieste. Potom sa Natalie upokojí a tým pádom bude v pohode aj on. V duchu zanadával.

Odrazu mu na rukáv dopadla jej drobná ruka. „Neboj sa, dopadne to dobre. Kaya bude v bezpečí.“

„Hej, ale kedy,“ zašomral, keď si spomenul na to, čo mu sama povedala.

Najskôr ho poprosila, aby zavolal Sarrenovi a povedal mu o Kayinom odchode, akoby si snáď odskočila niekam do obchodu. Keď ukončil hovor, prezradila mu Natalie, že je Kaya vo veľkom nebezpečenstve. Ako sa o tom to dieťa dozvedelo, keď bolo s ním, mu ostávalo záhadou. Len snaha zistiť čo bolo vo veci mu spôsobovala bolesť hlavy. Nebol dosť masochistický sám k sebe na to, aby pokračoval. Proste splnil jej želanie a zamieril k baru.

„Všetko musí ísť presne podľa plánu. Jedine vtedy sa to skončí dobre.“

Marc sa zamračil. „To si nejaká veštica, že to vieš?“ začal si ju doberať. Hoci mu jeho podvedomie nadávalo, že to k nej nebolo fér.

„Vlastne som. A teraz ti radím, aby si zastavil skôr, ako zrazíš toho blázna, ktorý sa ti chystá skočiť pred auto.“

Nestihol nijako zareagovať. Otvoril ústa, aby niečo povedal a znovu ich zavrel bez toho, aby z nich vyšiel čo i len najmenší zvuk. Pripadal ti takmer ako ryba na suchu. Napriek pochybnostiam skočil na brzdu. Kvílivý zvuk naplnil blednúcu noc. Marc sa obozretne pozeral po všetkých kútoch. Už si myslel, že si z neho Natalie len strieľa takýmto zvráteným spôsobom, keď vtom spoza múru vyšla vysoká postava. Netušil, o koho ide, alebo či dotyčného poznal. Podvedome sa priklonil k Nataliiným slovám, že ide o muža.

Zamračil sa. „Čo sa to tu deje, Natalie?“

Dievča sa usmialo. „Prišli si po mňa. Uľahčím im to a pôjdem dobrovoľne.“

Svet na niekoľko sekúnd zamrzol. Marc zovrel ruky do pästí a podvedome sa napriamil. Postava stále postávala na ceste pred nimi, no akoby začula Nataliine slová a začala sa pomaly približovať. Podvedome sa uštipol do ruky. Nemohol uveriť, čo sa to okolo neho deje. Mal nutkanie uveriť, že len sníva.

„Nikam nepôjdeš! O čom to vlastne hovoríš? Zbláznila si sa? Nikam ťa nepustím!“

Natalie pokrútila hlavou a položila mu ruku na predlaktie. „Musím s ním ísť. Kaya ma potrebuje.“

„Nie! Nebudeš tam nič platná! Veď ťa zabije!“

„Nezabije,“ povedala Natalie pokojne, akoby sa bavili len o farbe jej nového trička a ni o jej možnom tragickom osude. „Keby to urobil, jeho pán by mu to spočítal. Kaya ma bude potrebovať. A aj otec bude rád, že som tam. Nič sa mi nestane. Zatiaľ mi neplánujú nijako ublížiť.“

„Nepustím ťa.“

„Ale ja ti nedávam na výber,“ povedala dospelo a kým stihol žmurknúť, mávla naňho rukou.

Naklonil hlavu na stranu, akoby nemohol uveriť, v akej absurdnej situácii sa práve ocitol, no vtom mu všetko v hlave zamrzlo. Pozeral sa okolo seba, no akoby nevidel. Vlastné ruky ho nepočúvali a hoci vedel, že jeho telo stále funguje rovnako, prepadla ho panika, akú ešte nikdy predtým nezažil. Už počul o podobných nadaniach, ale nikdy netušil, že ich raz okúsi na vlastnej koži.

„Prepáč, že som to musela urobiť, ale nemám na výber. Musím ísť s týmto mužom, aby ma odviedol tam, kde držia Kayu. Ona o mne vedieť nebude, ale neskôr jej pomôžem. To mi ukazujú moje schopnosti. Skús ma pochopiť,“ povedala s miernym úsmevom. Chcel otvoriť ústa a zakričať na ňu, aby na takú pochabosť zabudla, ale hneď ako tá myšlienka opustila jeho myseľ, za nikla niekde v mori ostatných vnemov. Frustrácia práve dostávala nové rozmery.

„Neboj sa, o pár minút účinky odznejú. Potom zavolaj môjmu otcovi a vysvetli mu, čo sa stalo.“ Odopla si pás a otvorila dvere. Tesne predtým, ako vystúpila, otočila sa ešte naňho a ticho pošepla: „Možno by si mal zvážiť príťažlivosť ľadu. Je dosť veľká pravdepodobnosť, že ti môj otec urobí monokel.“

S tými slovami mu zamávala, akoby len išla niekam na návštevu a nevkladala svoj život do rúk nejakému vrahovi. Vyzerala bezstarostne, sebaisto a Marcovi nie prvý raz napadlo, že Natalie ani v najmenšom nie je dieťaťom. Mohla tak vyzerať, ale rozumovo sa jej nikto nevyrovnal. Ani emočne. Pravidelne mu vyrážala dych.

Lenže ani to mu nezabránilo v tom, aby len tak bezmocne sledoval jej odchod. Pozbieral kúsky síl, ktoré v ňom ostali a snažil sa pohnúť. Hocičím. Prvotný neúspech ho netrápil. Proste sa snažil aj naďalej. No nezmohol sa na nič. Iba tam zamrznuto sedel a pozeral, ako si Natalie pokojne vykračuje k onej tmavej postave. V ten moment bol taký zúfalý, že doslova škrípal zubami. Hoci jeho telo ten pohyb neurobilo. Bezmocnosť triasla jeho vnútrom. Nebol schopný pozerať sa, no nedokázal sa odvrátiť.

Natalie pokojne pristúpila k chlapíkovi a niečo mu pošepkala do ucha. Kým stihol dotyčný žmurknúť, strčila doňho svojou detskou silou a dala sa na útek. Všetkých tým zaskočila. Muž na chvíľku stál ako oparený. Po pár sekundách sa vybral za ňou a sotva pár krokmi ju dohnal. Natalie sa vôbec nebránila, keď si ju prehadzoval cez rameno a odnášal smerom, z ktorého sa objavil.

Marc bojoval o kontrolu nad svojim telom, no bol to vopred prehratý boj. V duchu kričal, až mu z toho zaľahlo v ušiach, no neprestal. Jeho podvedomie naňho revalo, aby sa snažil viac, ale bol už unavený. Vyčerpaný takmer až k smrti. Keď mu jeho myseľ pripomenula Nataliine varovanie o vrecku plnom ľadu. Vopred zamietol, že by sa čo i len na sekundu pokúsil zabrániť Sarrenovi, keď mu bude rozbíjať nos. Pravdepodobne mu s tým ešte pomôže. Lebo vedel, že si to zaslúži za to, ako zlyhal...

***

Sarren bol nervózny ako pes. Vlastne nie, bol zúrivý ako lev.

Po mele v nemocnici sa na niekoľko hodín všetci stali rukojemníkmi lekárov, ktorí odmietali len tak priznať, že by sa Asasia mohla prebrať po viac ako dvoch týždňoch, počas ktorých nejavila žiadne známky života. A odrazu len tak otvorila oči a bola ako predtým. Vyčerpaná, ale bez jediného škrabanca na tele, či na duši. Ak niekto náhodou začal skloňovať slovo zázrak, bol netaktne umlčaný nejakým významným doktorom, ktorý si nevidel na koniec nosa. Dokonca začul, ako jeden starší kolega opakoval sestričke, že podobné prehlásenia sú veľmi neprofesionálne zo strany niekoho, kto niekoľko rokov drel na titul z medicíny.

Sarren zastával názor, že niektoré veci sa proste nedali vysvetliť rozumom alebo vedecky overenými faktami. Ako napríklad celá existencia Terrov alebo Diellov. Ale keďže nikto z nich nechcel skončiť niekde na vyšetrovacom stole v utajenom labáku, všetci mlčali a odpovedali na nekonečné otázky. Jediný Lucian nič nehovoril, iba si užíval prítomnosť svojej lásky.

Keď boli konečne prepustení, prvá myšlienka patrila Lilly. Teda, myslel na ňu neustále a bez prestania, ale teraz ešte intenzívnejšie ako predtým. Preboha, veď jej šéf bol masový vrah a ukážkový psychopat, ktorý sa snažil všetkých zniesť zo sveta a spolčil sa s Raphaelom. Sarren si dokázal predstaviť, ako asi starý pán zareaguje, keď sa dozvie, že jeho spojenec bol celý ten čas nepriateľ. Aj on začul príbehy o ľuďoch, ktorí Raphaela zradili a o tom, ako dopadli. Tentoraz dúfal, že sa ku Chrisovi dostane ako prvý.

Vytiahol mobil z vrecka a po niekoľkýkrát vytočil Lilino číslo. No neodpovedala. Keď ho potom telefón automaticky prepojil do odkazovky, ani sa nenamáhal zanechať tam odkaz. Naposledy mu totiž ten pekelný stoj oznámil, že pamäť je plná a musí počkať, kým si Lilly nejaký z tých odkazov nevyzdvihne. Pri tých slovách ho premklo zlé tušenie. Marc hovoril, že svoj mobil nechala v škole, ale stále sa jej pokúšal dovolať. Barb tvrdila, že do baru nedošla. Takže automaticky predpokladal, že sa na neho nasrala a išla trucovať buď do školy, alebo k sebe domov. No mal len číslo na jej mobil, takže nemal na výber. Skúšal to aj ďalej, hoci vedel, že sa nedočká ničoho. Telom mu lomcovala triaška zo strachu.

Sadol do auta a zamieril späť do baru. Po ceste sa snažil nevšímať si saniťákov, ktorí mu hrozili päsťami za nedostatok jeho parkovacích schopností. Nezáležalo mu na tom. Bol pod tlakom, frustrovaný, nevyspatý a ešte stále ubolený z bitky, do ktorej sa pred tým zaplietol. Okrem toho bol aj totálne vyšťavený a jediné, po čom túžil, bolo ľahnúť si do postele a prespať aspoň týždeň. No podľa toho, čo sa práve dozvedel, spánok nevyzeral ako práve optimálna možnosť.

Unavene si natiahol krk a rozmýšľal, čo všetko sa to vlastne stalo. Zistil, že Raphael naozaj spolupracoval s Chrisom, ktorý bol v skutočnosti Stephanovým synom. Niekoľko mužov pod vedením jeho niekdajšieho priateľa zo školy zaútočili na Nicka a Luciana, pričom ani netušili, že tam s nimi je aj Asasia. Nemal poňatia, kedy sa ocitol v tých sračkách, ale žiadne svetlo na konci tunela nevidel. Problémy sa budú len kopiť. A to až dovtedy, kým všetci tí bastardi nebudú mŕtvi. Alebo kým on nezahrabe nožičkami.

Keď konečne zaparkoval pred barom, spoza kopca práve vychádzalo slnko. Cítil sa ako zle vypratý obrus, ktorý niekto predchádzajúci večer celý povracal. Ani nemal chuť vystúpiť z auta a vrátiť sa dnu. Hoci všetci z baru, ktorí mu pomáhali bojovať v nemocnici, tam aj ostali, aby strážili Asasiu. Napriek slušnému správaniu nikto skutočne neveril, že sa tí útočníci budú správať slušne len preto, že je v miestnosti dcéra ich šéfa. Nick dával svoj názor jasne najavo tým, že stále ostával ukrytý v tieňoch.

„Konečne si tu!“ privítal ho v prekvapivo plnom bare Barbin hlas. Na zlomok sekundy mal neodolateľné nutkanie otočiť sa na päťte a utiecť. Ale potom si spomenul, že najskôr musí nájsť Lilly. Len veľmi ťažko hľadal pozostatky sily, aby udržal svoje telo bdelé.

Unavene si stlačil koreň nosa. „Čo sme zabudli tentokrát? Niekoho sme vyprali v práčke?“

„Priala by som si, aby to bolo také jednoduché,“ povedala takmer žalostne.

Sarren sa len bezvládne zviezol na prvú stoličku, v duchu prosiac o pár sekúnd, aby mohol polapiť dych. V hlave mu stále ten pípavý hlások opakoval, že musí najskôr nájsť Lilly, potom zobrať aj Natalie a obe ich ukryť do bezpečia predtým, ne ž sa vydá vybaviť si to s Chrisom. Druhý hlas mu pripomínal, že to nie je jeho pomsta, ale rázne ho umlčal. Nedovolí, aby sa jeho milovaná vedome vystavila riziku len kvôli krvilačnosti. Hoci on v podstate robil to isté.

„Pred pár minútami volal Marc. Nepovedal kde je alebo kedy sem dorazí, len...“ Zhlboka si povzdychla a odrazu akoby pôsobila ešte otrasenejšie. „Natalie odviedli.“

V zlomku sekundy stál na nohách a ruky sa mu triasli od túžby niekoho zaškrtiť. „Čože?! A kde bol ten idiot, keď mi unášali dcéru?“ zakričal na plné hrdlo. Okrajovo vnímal, ako niekoľko ľudí ustúpilo o krok vzad. Asi sa báli, že sa zopakuje večerná scéna. Popravde k nej nemal ďaleko.

Barb zodvihla ruky. „Povedal, že s tým chlapom išla dobrovoľne!“

Na okamih sa zarazil. „A to ich ani neprenasledoval? Kde je ten červ, nech ho za to zaškrtím?“

„Myslím, že kvôli tomuto si zháňa ten ľad...“ zašomrala si Barb skôr pre seba. Sarren bol odhodlaný to nekomentovať. „Hovoril niečo o paralýze?“ Znela naozaj neisto, ale to nemenilo silu jej slov. Sarren vydýchol a takmer bezvládne dosadol späť na stoličku. Jeho dcéra mu vyrážala dych svojimi schopnosťami, ale netušil, že by ich použila na svojho ochrancu.

„Takže moja dcéra je teraz na nejakom neznámom mieste s psychopatom, o ktorom nič nevieme a aby toho nebolo málo, ešte sa mu vydala do rúk dobrovoľne a bez protestov?“ Tvár si schoval do dlaní a na chvíľu mal neodolateľné nutkanie rozplakať sa. Hneď to však potlačil. Zachvátilo ho zúfalstvo. „Čo sa na náš ešte zosype? Moja dcéra bola unesená, Asasiin šéf je Stephanov syn a Raphael je ešte stále niekde uprostred. Proti komu ešte máme bojovať?“ Hlas mal takmer chladne pokojný, ale vnútorne zomieral.

Odrazu sa kdesi za ním ozvali kroky. Prudko otočil hlavu tým smerom, aby sa stretol s pohľadom muža, ktoré by vo svojom bare čakal zo všetkých najmenej. Ostatní mali očividne rovnaký názor, pretože sa jeho smerom otočilo niekoľko desiatok hlavní nabitých zbraní a takisto aj neviditeľné výboje energií. No Raphael ani okom nemihol. Len tam stál, sám a bez svojej ochranky, tváril sa pokojne a nejavil ani známku po nervozite.

„Čo keby som ten zoznam skrátil len na Stephanovho syna?“

V preklade to znamenalo, že Raphael sa dozvedel o útoku na svoju dcéru a ani v najmenšom sa mu nepozdávalo, že mu o tom jeho nový spojenec nepovedal. Ba čo viac, sám bol iniciátorom útoku. Ale prečo ten starý blázon prišiel práve za ním? Za mužom, ktorý ho bez mihnutia oka usmaží vo vlastnej šťave za to, čo urobil Lilly a jej rodine?

„A prečo si prišiel sem?“ spýtal sa, hrajúc sa na naivného. Aj tak veľmi dobre vedel, čo mu odpovedi.

Raphael pokrčil ramenami. „Vieš ako sa to hovorí o tých nepriateľoch. Ideš po tom bastardovi. Takisto aj ja. Prečo nespojiť sily a neuloviť ho ako škodnú?“

Sarren pozdvihol obočie. „A prečo by som ti mal veriť? Tebe? Mužovi, ktorý vyvraždil Lillinu rodinu, pretože si si myslel, že jej rodina urobila niečo, čo mal celý čas na svedomí práve Stephanov syn?“

Druhý muž ani okom nemihol, keď Sarren vyslovil svoje obvinenia. Bolo ťažké určiť, či o tom všetkom už vedel, alebo si to domyslel. Tiež bolo dosť možné, že si to proste nechcel priznať, takisto sa mohol nazdávať, že Sarren len hral o čas a snažil sa ho obrátiť proti jeho vlastnému spojencovi.

Len tam proste stál s ľadom v očiach a stuhnutou maskou rozhodnosti na tvári. Bol odhodlaný ísť po Chrisovi – a dúfal, že Sarren sa mu nebude pliesť pod nohy. „Povedzme, že na pár hodín by sme mohli uzavrieť prímerie.“

Sarren si odfrkol a nebol jediný. Všetci v miestnosti boli podozrievaví a neverili ani jedinému slovu, ktoré vychádzal z úst muža, ktorý mal na svedomí aj ich rodiny. „Dobre, povedzme, že by som súhlasil. Čo potom, keď bude Chris mŕtvy?“

Raphael sa pousmial. „Vrátim sa k záležitostiam, ktoré som ešte nestihol dokončiť.“

Teraz už otvorene zúril a dal to patrične najavo päsťou, ktorou udrel po stole. Celý sa zatriasol a možno bolo dobré, že na ňom nebolo už nič položené. Možno by bol opäť v pokušení stenčiť si zásoby riadu vo svojom podniku. Tým, že by ich hádzal po tom starom, zaslepenom bláznovi.

„Si ešte väčší idiot, než na akého sa zdáš, ak si myslíš, že ti dovolím čo i len sa priblížiť k Lilly.“

Raphael k nemu pristúpil o niekoľko krokov. Ľudia z baru jeho pohyby kopírovali so smrteľnou presnosťou. „Tak pozri, chlapče, mne je jedno čo mi chceš alebo nechceš dovoliť. Ja po tom jebnutom idiovi pôjdem aj bez tvojej pomoci, ale v tom prípade mi radšej uhni z cesty. Inak by si mohol prísť k úrazu.“

Sarren sa na chvíľu zadíval do stropu a premýšľal o možnostiach, ktoré mal. Neveril ani jednému slovu, ktoré vychádzalo z úst toho muža, na to ho poznal až priveľmi dobre. Lenže bolo niečo pravdy na tom, čo hovoril. Chris ich ohrozoval všetkých. Bol to psychopat, ktorý by mal byť zastavený ešte predtým, než ich všetkých vystaví riziku odhalenia. A v takej situácii bolo lepšie zamerať sa len na jedného nepriateľa. Nepochyboval o tom, že hneď ako sa sto skončí, pôjde po nich Raphael ešte zúrivejšie. Ten starý blázon bude mŕtvy skôr, ako na to čo i len pomyslí, ale dovtedy... dovtedy by im mohol poslúžiť.

Odkašlal si. „Povedzme, že ti verím, čož viac ako naivné, a súhlasím so spojenectvom. Prestaneš potom tancovať okolo a necháš nás nájsť Chrisa, aby sme ho mohli raz a navždy poslať za jeho podareným oteckom?“

„Ja viem, ako pracuje tím,“ povedal Raphael. Sarren ešte stále nemohol uveriť tomu, že spolu s týmto chlapom vedú rozhovor o dočasnom mieri.

Postavil sa pred neho. „Takže takto to bude? Budeme sa tváriť, že ani jeden z nás netúži po smrti toho druhého?“

„Vždy som ťa považoval za nadaného herca.“

Uškrnul sa. „Potom myslím, že by sme sa mohli dohodnúť. Dočasne.“ Nebol si istý svojimi slovami, napriek svojmu pevnému postoju. Ale dúfal, že ich nebude ľutovať. Alebo skôr nie veľmi.

„Spojenci.“

„Hej, spojenci. Len mi daj pár sekúnd.“

A skôr, ako sa stihol Raphael spýtať, na čo ich potrebuje, vymrštil sa Sarren dopredu a vrhol sa až k nemu. Ohnal sa pravačkou a za sprievodu hnusného chrupnutia jeho päsť dopadla na Raphaelov nos, ktorý sa pod silou úderu divne vykrivil. Miestnosť naplnilo súhlasné mrmlanie. Sarren mohol pristať na dohodou, ale to nič nemenilo na tom, že túžil Raphaela vidieť mŕtveho. Ale až do momentu, keď to bude môcť slobodne urobiť, mu bude musieť stačiť aj jeho zlomený nos.

Triumf si však nevychutnával príliš dlho. V sekunde, keď dovnútra vtrhol zadýchaný a vydesený Marc a zamieril rovno k nemu, všteko jeho zadosťučinenie sa rozplynulo v nenávatne.. Sarren sa podvedome napäl, aby mu tiež mohol zo dve vypáliť, ale zastavilo ho jeho zodvihnutie ruky.

„Ešte predtým, než sa ma pokúsiš zadusiť, by si mal vedieť, že Natalie s nimi išla aj preto, lebo už majú Lilly.“

Tých pár slov ho prinútilo zalapať po dychu a všetko, čo v ňom ešte ostalo, sa rozbilo na maličké kúsočky, ktoré už nikto nikdy nedokáže dať dokopy...

Časť 28. ¦¦ Časť 30.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 29.: