OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 22.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 22.Ilúzia

Časť 22.

Usmial sa na svoj odraz v zrkadle, keď sa upravoval. Chcel vyzerať čo najlepšie, keď sa to všetko prevalí. Možno to bolo detinské, ale nemohol sa dočkať, až uvidí výraz na ich tvárach, keď konečne zistia, s kým mali celý ten čas česť. Niečo v ňom sa na to dokonca škodoradostne tešilo. Stačilo tak málo a všetko sa skončí.

Jeho náhlu radosť prerušilo bolestné stonanie, ktoré sa ozývalo z vedľajšej izby. S namrzeným výrazom vykročil tým smerom. Zostal stáť medzi dverami a pozeral sa na svoju obstarožnú matku, ktorá sa celá zelená zmietala na posteli. Vždy, keď sa jej zmes liekov a alkoholu dostávala z tela, pociťovala, prečo vlastne tie lieky musela brať. Ani sa už nesnažil predstierať, že sa jej snaží dohovoriť. Väčšinou ho aj tak ignorovala.

Keď otvorila ústa a zase raz začala hundrať nadávky na jeho adresu, proste odišiel. Keby bol toho schopný, dávno by tú ženu zabil, ale z nejakého dôvodu to nedokázal. Už niekoľkokrát zvažoval možnosť, že ju znesie zo sveta. Nikto aj tak netušil, že ešte stále takto prežíva, takže by v tom nebol žiadny rozdiel. Možno by sa zase raz po mnohých rokoch pokojne vyspal bez toho, aby ho v snoch mátali jej slová.

S povzdychom sa sústredil na dôležitejšie záležitosti, zaryto ignorujúc výkriky vlastnej matky. Bol jej dobrý len ako otrok, ale už bolo načase ukončiť jeho smiešne postavenie v spoločnosti. Bol hodný viac ako len pár nadávok a opovrhnutie. Keď sa všetko podarí a on sa pomstí všetkým, ktorí zničili jeho otca, postaví sa pred matku a konečne jej bude môcť povedať, že pomstil jej česť spoločne so šťastím, ktoré kvôli nemu musela obetovať. Stačilo len niekoľko mŕtvol a bola by mu vďačná, pozrela by naňho ako na syna a nie ako na handru.

Potreboval tak málo... Niekoľko minút.

V duchu sa okríkol a sústredil sa na svoju úlohu. Bolo jednoduché prinútiť Raphaela, aby s ním v tomto prípade spolupracoval. Bol naozaj dobrý, občas mal pocit, že by dokázal presvedčiť starca, že je päť ročné dievčatko s dvomi vrkočmi. Génius, ktorého by nikto nečakal.

Prehodil si cez seba bundu a ešte raz skontroloval svoj príliš mladý vzhľad. Moderná medicína dokázala zázraky, mohol vyzerať ako ktokoľvek a to sa mu páčilo. Bol viac ako len herec, pre mnohých bol presne tým na čo vyzeral – mladíkom, ktorý sotva skončil vysokú. Čo už na tom, že prakticky mohol byť otcom takého človeka. Všetko bolo len dokonalou ilúziou.

S rozhodnutím, že už nemôže vyzerať lepšie, vykročil ku dverám. Žili uprostred ničoho, takže nikomu neprišlo divné, že pri polorozpadnutej chatrči stálo najmodernejšie športové auto. Sadol za volant a vyštartoval na miesto, ktoré nenávidel takmer ešte viac ako svoj takzvaný domov. Automaticky siahol po svojom mobile a vytočil číslo, ktoré vedel odrecitovať spamäti. Čoskoro už nebude musieť nič predstierať.

Stačí len pár dní. A potom bude konečne voľný.

***

Kaya s povzdychom za sebou zavrela dvere a s dutým žuchnutím sa zvalila na posteľ. Mala za sebou niekoľko rokov výcviku, keď sa ju vlastný otec snažil pripraviť na to, že sa možno raz bude musieť brániť nejakému útoku. Bolo to fyzicky náročné, ale výsledok stál za to. To, čo zažívala teraz, bol takmer ako intenzívny nácvik samovraždy.

Nemohla uveriť, koľko sa toho udialo za posledných niekoľko dní. Najskôr zmenila svoje rozhodnutie a ostala tu omnoho dlhšie ako len tri dni. Nakoniec sa Sarren nad ňou zľutoval a dovolil jej z času na čas sa vracať späť do baru, aby zachovali ilúziu pre jej nadriadených. Vo voľnom čase ešte musela stíhať aj písať hlásenie s vymyslenými údajmi. No asi len ťažko mohla niekde s čistým svedomím napísať, že narazili na bandu nadprirodzených bytostí z legiend a čo bolo ešte horšie, ona bola jednou z nich. V sekunde, keby to dopísala, by rovno mohla zamávať na rozlúčku svojej kariére a šanci na pomstu a rovno privítať svoj nový život v štýlovom svetri s rukávmi zaviazanými za chrbtom a vypchatými stenami, o ktoré by si nemohla trieskať hlavu za svoju naivitu. Alebo skôr ignoranciu.

So zastonaním si ponaťahovala svaly a viac sa uvelebila na prikrývke. Bola odhodlaná už sa nikdy nepohnúť, ale to sa jej len tak ľahko nesplní. Po niekoľkých hodinách nabitých históriou, ktorá ju vždy k smrti nudila a boju zblízka, ktorý dokonale ovládala, hlavne z osobných skúseností, na ňu čakali nekonečné hodiny naplnené snahou naučiť sa zhromažďovať výboje čistej energie a vysielať ich na niekoho namiesto guľky z revolvera. Nikdy by to nepriznala nahlas, ale zdalo sa jej to zbytočné a do istej miery aj nesmierne náročné. Nech sa totiž snažila akokoľvek, nedarilo sa jej zo seba nič dostať.

Bolo to, ako keď sa prvýkrát pokúšala variť. Poznala recept, aj postup, no z nejakého dôvodu to nedokázala urobiť tak, aby to bolo požívateľné. A teraz to bolo také isté. Slová, ktorými ju Sarren povzbudzoval, ju pomaly ale isto začínali mátať v snoch a z toho, koľkokrát jej zopakoval čo pri tom má cítiť, by mohla napísať tridsať stranovú esej. Jeho samotná prítomnosť pri tom bola značne rozptyľujúca. Hlavne keď noci trávil v jej posteli.

Pomrvila sa, keď sa jej v hlave ozval slabý hlások, ktorý ju obviňoval z podvádzania. Nemala dôvod cítiť sa vinná, ani kvôli Jackovi. Nikdy mu predsa nič nesľúbila, mali tichú dohodu, v ktorej neboli zahrnuté žiadne city a už vôbec nie také, ktoré by ju nútili cítiť sa previnilo, že teraz miesto užívania si sexu práve s ním, trávi noci v Sarrenovom objatí. Ani netušila, ako to pomenovať. Vedela, že to čoskoro skončí.

Uväznená v tejto škole mohla predstierať, že tam vonku na nič nečaká, žiadny život či povinnosti, alebo práca, ku ktorej sa bude musieť skôr či neskôr vrátiť. Mala pocit, akoby práve existovala v nejakej podivnej bublinke. Nebola tam dokonale šťastná, ale aspoň bola pokojná. Netrápili ju sny, ani obavy z budúcnosti, či z boja, ktorý na nich čakal. Pretože nech sa to snažili akokoľvek ignorovať, pravdou ostávalo, že Raphael sa nikdy nevzdá a tak isto ani ten druhý chlapík. Jej vlastná krvilačnosť ju nútila škrípať zubami z nedočkavosti.

„Vyzeráš unavená,“ ozval sa vedľa nej dievčenský hlások.

Útrpne si povzdychla, ale častokrát sa pristihla pri tom, že jej Nataliina prítomnosť pripadá viac ako normálna. Predtým sa snažila držať si ju od tela, teraz to už len predstierala. Keď bola na tomto mieste a videla, ako si medzi sebou všetci pomáhajú a snažia sa začleniť do normálneho sveta, často sa cítila osamelá, teda, ešte viac ako obyčajne. Snažila sa na to nemyslieť.

„Tvoj otec je tak trochu tyran. Dokáže zničiť takmer každého.“

Natalie sa zasmiala. „Ale páči sa ti tu, nie?“

„Niečo také sa preceňuje. Musím tu byť a to je rozdiel. Nie som tu z vlastnej vôle.“ Aj jej samotnej tie slová prišli ako nehorázna lož. Ale nemienila to priznať nahlas.

Pobyt na tomto mieste jej daroval to, čo už dávno nemala – chvíľkovú ilúziu pokoja. Dokázalo to prinútiť jej hradby trochu povoliť, aby si k sebe mohla pustiť niektoré osoby. Bola si istá, že ako náhle odtiaľto odíde, všetko sa vrátiť do starých koľají. Len si nebola istá, prečo kvôli tomu sama k sebe cítila trochu odporu. Nebolo predsa jej povinnosťou odísť odtiaľto ako nový človek. Mala by sa len naučiť brániť.

„Keby to bola pravda, už by si dávno odišla. Veľmi dobre viem, na čom si sa dohodla s mojim otcom. Len si priznaj, že sa ti tu páči.“

Kaya zastonala a posadila sa. „Ak poviem áno, prestaneš ma aspoň na hodinu otravovať?“

„Myslíš, že mojím cieľom je znepríjemniť ti život?“ spýtala sa Natalie nevinne. V jej otázke nebola žiadna výčitka, rovnako ako v jej očiach. No napriek tomu sa niečo v nej pri tých slovách skrútilo. Nebolo to voči nej fér.

„Občas to tak vyzerá,“ zabrblala neurčito, odrazu túžiac čo najskôr sa dostať späť do výcviku. Lenže to nebolo možné, pre dnes jej vyučovanie skončilo. Bez ohľadu na to, ako bláznivo to znelo, bola to pravda.

Svoj večerný program si však predstavovala úplne inak. Ani v najdivokejšom sne by jej nebolo napadlo, že svoj čas bude tráviť počúvaním príliš múdreho dievčiska. Škoda, že ten hnev musela predstierať. V podstate jej Nataliina prítomnosť prišla nejakým zvráteným spôsobom príjemná, dokonca ju vítala.

Ešte skôr, ako stihla Natalie niečo povedať, otvorili sa dvere. Kaya sa nemusela pozerať, aby vedela, že tam stál Sarren. Posledné dni bolo jej telo na jeho prítomnosť zvláštne citlivé. Dokázala vycítiť, keď stál niekde blízko nej. Dúfala, že za to mohli len hodiny strávené dobrý sexom a nič iné.

„Volala mi Barb, vraj ma potrebujú v bare. Tak mi napadlo, či sa ku mne nechceš pridať.“

Kaya prevrátila očami. „Odrazu si si spomenul, že žijem a som niečo iné ako bábika, na ktorej si môžeš vybiť zlosť?“

Neznáma emócia mu preblesla v očiach. „Nebudem ťa zvýhodňovať len pre to, čomu sa spolu venujeme cez noc. Bolo by to nefér voči ostatným a takisto neprofesionálne. Sľúbil som, že ťa vycvičím a to mám aj v pláne.“

„No, zatiaľ sa ti darí, len asi v iných oblastiach, než v akých si si predstavoval.“

Sarren si povzdychol, ale vôbec neznel tak netrpezlivo, ako by mal. Skôr jej pripadlo, že je pobavený. „Tak ideš so mnou alebo nie? Mal som tam byť už pred pol hodinou, ale rozhodoval som sa obetovať svoj nedostatok času tomu, aby som sa ťa spýtal, či sa ku mne chceš pridať. Tak znovu – mám na teba čakať?“

Takmer až nadšene sa vyšvihla na nohy a snažila sa sama seba presvedčiť, že pri tom nepôsobila zúfalo. Lenže to tak bolo. V podstate k tomuto miestu nemala výhrady, ale bolo ťažké koexistovať tu s ľuďmi, ktorí sa vás každý niekoľko minút pýtali, či vás niekde nestretli, lebo im niekoho pripomínate. Pripadala si ako v cvokhause a využila by každú možnosť, aby sa odtiaľto aspoň na pár minúť dostala. Aj keby to znamenalo ísť do baru, kde by znovu musela predstierať nezáujem. Tu sa v podstate nemala čoho očakávať, no tam vonku... Lepšie byť v bezpečí ako potom ľutovať.

„Samozrejme, že vylepším tvoj večer svojou prítomnosťou,“ zašepkala mu do ucha, keď sa postavila vedľa neho.

Takmer chlapčensky sa usmial. „Nič iné som ani neočakával.“

Bez ďalších slov ho nasledovala cez niekoľko chodieb až na verandu. Keď vyšla von, v duchu bola rada, že stihla schmatnúť zo stoličky boju bundu. Nemala tu veľa svojich vecí, nezakladala si na nich. To, ako vyzerá, ju naozaj nikdy netrápilo. Viac sa zaujímala o to, keby sa bude musieť vrátiť späť do svojho reálneho života. Iste, užívala si čiastočnú dovolenku, dokonca aj celý ten smiešny výcvik, ale skôr alebo neskôr to všetko skončí a ona sa bude musieť vrátiť späť k svojmu životu, v ktorom pre Sarrena a ostaných proste nebolo miesto. Možno, že by jej to nemalo až tak prekážať, ale nemohla si pomôcť.

Ani sa nenazdala a už boli pred budovou, ktorá doslova vibrovala všetko tou hudbou a telami, ktoré sa o seba obtierali v imitácii tanca. Klamala by, keby tvrdila, že jej to miesto nechýbalo. Svojim spôsobom si prácu užívala, teda, ak nerátala dni, keď musela s niekým osobne jednať, alebo odháňať príliš dotieravých zákazníkov, keď bola servírkou, alebo musela ignorovať príliš zvedavú Barb. Zvláštne, ako pár dní dokázalo zmeniť jej osobné postoje. Iste, aj predtým si bola vedomá všetkých tých vecí, ale nepovažovala za potrebné, aby ich priznala čo i len sebe. Aj toto sa v nej pomaly ale isto menilo. Vnútorne sa obrnila a nútila svoje štíty, aby sa zodvihli. Lepšie byť živá a chladná ako mŕtva a šťastná. Zvrátená filozofia, ale udržala ju pri živote pätnásť rokov a to bez asistencie jej takzvaných priateľov a rodiny.

„Zdržíme sa?“ spýtala sa, keď sa postavila vedľa auta.

Zodvihol na ňu obočie. „Niekto sa tu nevie dočkať, kým sa dostaneme do postele?“

„Máš príliš veľké ego. Môžeš okolo neho vôbec dýchať?“

Sarren sa zasmial. „Neviem, ako dlho sa zdržíme, nepovedali mi, čo vlastne odo mňa chcú.“

Kaya prikývla a pomalým krokom ho nasledovala a po ceste kývala hlavou na každého, koho poznala. Nie, neboli to jej priatelia. Boli to len ľudia, s ktorými pracovala a bolo slušné odpovedať im na pozdrav. Podľa toho, čo ju učil Sarren, dokázala väčšinou vycítiť, s kým mala do činenia. Musela sa pri tom veľmi sústrediť, ale výsledok stál za to. Podarilo sa jej zistiť, že v bare pracovali takmer samí TerroviaDiellovia. Takže jej podarený šéf neklamal, keď tvrdil, že toto miesto je viac ako len lacná putika, kde sa ľudia spíjajú do nemoty. Bolo to útočisko.

Nasledovala ho až k schodisku do hornej kancelárie. Po ceste mávla na usmievajúcu sa Barb, ktorá, ako zvyčajne, stála za barom a mala o všetkom prehľad. Odmietala si priznať, že jej chýbali tie jej uštipačné vtipy a starostlivosť, ktorou zahŕňala všetkých, na ktorých jej záležalo. Tak veľmi jej tým pripomínala Claire. Pri jej mene potriasla hlavou.

V poslednom čase stále viac a viac premýšľala o svojej niekdajšej rodine a aké by to bolo, keby ešte žili. Bola by teraz už niekoľko rokov šťastne vydatá za Sarrena a mali by niekoľko detí? Dokázala by vo svojom živote vôbec niečo len sama za seba? Lenže čo bolo najhoršie, už niekoľkokrát sa pristihla, že premýšľala o maľovaní. V tú noc, keď bola vo sne svedkom toho, ako sa skončil ten masaker, sa v nej niečo akoby zlomilo. Netušila, čo to bolo a radšej to ani neskúmala, ale spolu s tým akoby sa odplavil aj kus hnevu, ktorý v sebe nosila. Stále občas v srdci cítila ľadovosť zamrznutých krýh, ale kým bola so Sarrenom, darilo sa jej držať pri zdravom rozume. Lenže ak chcela dokončiť všetko, čo dlhé roky odkladala na vedľajšiu koľaj, bude sa toho musieť vzdať. A to sa jej už nepáčilo. Ten magor sa jej dostával pod kožu.

Z premýšľania ju prebudilo až niekoľko hlasov, ktoré sa navzájom prekrikovali. Potriasla hlavou, aby si prečistila myslenie a až vtedy si uvedomila, že vo svojom zahĺbení si ani neuvedomila kedy vlastne prišli do kancelárie. Ale to jej vyfučalo z hlavy, keď si uvedomila, kto sa to tam rozprával. Lucian a Nick jej v podstate neprekážali. Zo svojich spomienok vedela, že kedysi spolu zažili veľa zábavy. Keď sa však pozrela do protiľahlého roku a spoznala postavu, ktorá stála v tieňoch, všetko sa v nej zovrelo. Jej takzvaný strýko, ktorého netúžila vôbec vidieť. Ver chlapovi, že dodrží slovo...

Zamračene sa pozrela na Sarrena. „Čo tu robí tamten?“ Hlavou pri tom kývla k Adrianovi, bojujúc s nutkaním pozrieť sa priamo naňho.

„Nuž, a ja ťa rád vidím, moja drahá neter,“ ozval sa miesto Sarrena jej strýko, čím ju prinútil predsa len sa naňho otočiť. Rozhodla sa ignorovať dotknutosť, ktorú mal v očiach. Nie je predsa jej chyba, že nerešpektuje jej želanie a potom sa tým ešte cíti nejako zradený.

„Nevolaj ma tak. To, že niečo tvrdíš, ešte neznamená, že je to pravda.“ Bez ďalších slov adresovaných jemu sa opäť zahľadela na Sarrena. „Niečo si mi sľúbil. Povedal si, že ma nebudeš nútiť stretnúť sa s ním až dovtedy, kým sama neuznám, že to dokážem.“

„Okolnosti sa zmenili,“ zodvihol ruky. Ani sa nesnažil tváriť nevinne. Proste otvorene priznával, že to urobil zámerne. Ten bastard vedel, že je Adrian tu a ani sa to teraz pre ňou nesnažil zamlčať. Zodvihla sa v nej prudká vlna hnevu, akú nepocítila už niekoľko týždňov.

„A čo také sa zmenilo? To, že s tebou spím, ti ešte nedáva právo rozhodovať o mojom živote!“

Hrobové ticho, ktoré sa náhle rozľahlo miestnosťou, si ani jeden z nich nevšímal. „Som viac ako len tvoj milenec, Lilly. Som tvoj ochran-“

„Ani sa to neopováž dopovedať!“ skočila mu do reči a päsťou ho udrela do hrude, až to zarachotilo. „Nech si bol kedysi čímkoľvek, teraz si len chlap, s ktorým trávim noci. A keď som to naposledy kontrolovala, v popise práce nebolo nič o tom, že sa mi máš srať do toho, čo robím so svojim životom.“

Sarren k nej pristúpil a v očiach sa mu blýskalo. „Je jedno, ako to nazveš, stále mi na tebe záleží.“

„To ti stále nedáva právo rozhodovať o tom, čo urobím so svojou takzvanou rodinou. Spali sme spolu, nepodpísali sme predmanželskú zmluvu. Nie sú v tom city, ale sex!“

„A čia je to chyba?“ obvinil ju.

Kaya už viac nevládala. Dala plný prechod svojmu hnevu a skôr, ako si stihla rozmyslieť, čo robí, ho znovu udrela do hrude. Bola rozzúrená do biela, ale nie až tak, aby mu chcela zlomiť nos. To si skrývala pre iných.

„Nebodaj chceš povedať, že som ťa znásilnila? Je mi ľúto, ale musím ti pripomenúť, že si bol viac ako ochotný spolupracovať.“ Snažila sa svoj hlas udržiavať aspoň trochu tichý, no mala pocit, že sa jej to nedarí a každý v okruhu pol kilometra s dostatočne čistými ušami dokáže počuť každé ich slovo. Bolo jej to úprimne jedno.

„Mám ti pripomenúť, že to ty si sa vrhla na mňa?“

„Ty sa mi snáď iba snívaš,“ povedala bez dychu. Nedostávalo sa jej slov, ktorými by opísala, aký korunovaný idiot to bol. „Nesnaž sa tu teraz hrať na obeť. Obaja veľmi dobre vieme, že si bol nadržaný ako malý ratlík a keby sa na teba vrhla anakonda s dostatočne ženskými krivkami, bez zaváhania by si ju pretiahol.“

Obaja ignorovali ozvenu smiechu, ktorá sa k nim dostala. „Faktom stále ostáva, že medzi nami niečo je.“

„Hej, väčšinou kondón, ak naň náhodou nezabudneš,“ zabrblala potichu, ale aj tak vedela, že ju počul. „Netuším, o čo ti ide. Všetko išlo v pohode a zrazu sa začneš správať ako nejaký zamilovaný chumaj. To ti mám trpieť? Ak som doteraz mala nejakého milenca, nestrkal nos tam, kam nepatril. Nie si môj pán, nevlastníš ma a nikdy nebudeš, tak si to rýchlo vyhoď z hlavy.“

„Mala by si zvážiť prítomnosť tvojho strýka, mohol by ťa naučiť to, čo ja nemôžem.“

Kaya si odfrkla. „Čo napríklad? Ako zmiznúť zo života svojej netere a objaviť sa vtedy, keď ho už nepotrebuje? To už mi predviedol a nestojím o repete. Tak si daj odchod.“

„Snažím sa ti pomôcť,“ trval si tvrdohlavo na svojom Znel ako malý, urazený fagan.

Pokrútila hlavou. „Nie, snažíš sa kontrolovať môj život a to nenávidím. Máš šťastie, že sa rada pozerám na tvoj xicht, inak by som ti ho teraz rozbila. Zaslúžil by si si to.“

S tými slovami sa otočila na päte a zamierila k dverám. Pravdepodobne ho tým dostatočne prekvapila, pretože chvíľu trvalo, kým zareagoval a vybral sa za ňou. Práve tých pár sekúnd jej stačilo na to, aby sa dostala k dverám a otvorila ich. Vedela, že ju bude nasledovať, ale bolo jej to jedno. Zatresla ich za sebou a keď sa z druhej strany ozvalo šťavnaté nadávanie, vedela, že ho nimi trafila. Škodoradostne sa usmiala sama pre seba, ale nespomalila svoje vražedné tempo.

S odhodlaním, ktoré sa jej preháňalo žilami, by teraz bola schopná vyhrať maratón. Kto si vôbec Sarren myslel, že je? Nenávidela, keď sa niekto snažil ovládať ju a jej rozhodnutia a on to veľmi dobre vedel. Dala mu to niekoľkokrát najavo. A predsa ju podrazil. Vedela, že sa sypávala iracionálne, čo sa týkalo Adriana, ale proste nebola pripravená počúvať z jeho úst o svojej rodine. To by ju asi zabilo, umučilo k smrti. Lenže Sarren to nemal ako vedieť, keďže navonok sa tvárila, že to všetko prekonala.

„Ahoj, kráska, Už som si nemyslel, že sa niekedy nevrátiš,“ ozval sa za ňou známy, chrapľavý hlas. Otočila sa na podpätku a očami na chvíľu spočinula na tmavých vlasoch a známych rysoch tváre.

„Čo tu robíš, Jack? Myslela som si, že máš prácu.“

Usmial sa na ňu a v očiach sa mu niečo rozhorelo. „Pracujem len cez deň, v noci tu chodím a čakám, kedy sa vrátiš.“

„Uniklo mi nejaké pozvanie, ktorým by som ti dala najavo, že tu na teba čakám?“

Jack sa mierne zamračil. „Keby som mal čakať na to, keby mi zavoláš, bol by som dávno mŕtvy. Chýba mi náš spoločne strávený čas. Tak som prišiel, aby som ti pripomenul, ako nám je spolu dobre.“

Kaya pokrútila hlavou. „Nemám teraz náladu. Takže by si radšej mal ísť domov.“

Jack ju ignoroval a pristúpil k nej ešte bližšie. Bolo mu úplne jedno, že sú na verejnosti, kde ich môže každý vidieť. Proste sa natiahol a pritiahol si ju chrbtom k sebe. V jej tele zaiskrila túžba, keď zacítila jeho horúce telo, ale nebolo to nič v porovnaní s tým, čo v nej vyvolával Sarren.

Nosom sa jej obtrel o krk. „Tak s tým niečo urobíme. Nemôžeme predsa dovoliť, aby sa z teba stala nejaká ufňukaná ženština, čo sa vyhovára na bolesti hlavy, aby odradila svojho nenásytného manžela.“

„Uniklo mi niečo, alebo sa dnes vážne všetci správajú, akoby ma vlastnili?“ povedala nasrdene.

Cítila, ako telo za ňou stuhlo. „O kom hovoríš?“

„Myslím, že o mne. A keby som bol tebou, pomaly by som ju pustil a ja si možno rozmyslím, prečo by som ťa nemal hneď teraz zabiť a poslať ťa tvojej rodine vo vreci na odpadky,“ ozval sa za nimi iný, rozzúrený hlas. Kaya privrela oči. Toto sa mohlo stať vážne len jej.

Jack ju neochotne pustil, aby sa mohol zadívať na Sarrena. „Neviem, kto si myslíš, že si, ale Kaya je moja priateľka a bol by som rád, keby to tak aj ostalo. Teraz, ak dovolíš, odvediem si ju domov, aby sme mohli dokončiť to, čo si tak neslušne prerušil.“

V Kayi sa zodvihla vlna hnevu zmiešaná s nechápavosťou. Nemala potuchy, ako sa dostala do tejto situácie. Ale vedela, že by ju nepriala zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi.

„Obaja prestaňte. Nie som priateľka ani jedného z vás a to, že s vami spím vám nedáva právo rozhodovať o mne bezo mňa.“

Sarren sa na ňu takmer až vražedne pokojne zadíval. „A to je tá chyba. Buď budeš mať jedného, alebo žiadneho. Ale ani v najmenšom prípade nie oboch. Nebudem sa deliť.“

„Ty sa nebudeš deliť? Akoby som sa ti chystal Kayu prenechať.“

Tí dvaja sa správali ako malé, majetnícke deti a keby sa práve nenachádzali uprostred preplneného baru, v ktorom im momentálne takmer všetci venovali pozornosť. Pripadala si ako atrakcia v lunaparku, ale Jack a Sarren sa práve teraz až priveľmi správali ako kohúti, aby si to vôbec uvedomili. V duchu zavrčala. Mala by ich oboch zabiť a mala by po probléme.

Postavila sa medzi nich. Nikdy si nepredstavovala, že sa v niečom podobnom ocitne. „Čo keby ste sa prestali správať ako deti a hádať sa o to, kto z vás je väčší idiot a proste to nechali tak? Jack, ty choď domov,“ pozrela sa na dotyčného a jej pohľad nepripúšťal žiadne námietky, „a ty,“ uprela svoj pohľad na Sarrena, „by si sa mal ísť venovať svojmu hosťovi. Som si istá, že neoceňuje tvoje hostiteľské schopnosti.“

„Iste, pôjdem sa venovať Adrianovi, ale ty pôjdeš so mnou. Náš rozhovor sa ešte neskončil.“

Kaya pokrútila hlavou. „V tomto sa mýliš. Skončil vo chvíli, keď sa tvoj nos veľmi dôverne zoznámil s dverami. Teraz choď. Skôr, než zabudnem na svoje slušné vychovanie a pošlem ťa niekam, kde by sa ti to nemuselo páčiť. Napríklad v kŕčoch na podlahu.“ Na znamenie, že s ním vážne skončila sa opäť otočila k Jackovi. „A ty si spakuj svoje auto a padaj domov. Ja si medzitým zoženiem taxík, aby som z tohto blázinca mohla vypadnúť.“ Hoci neušila, ako taxikárovi vysvetlí, že má hľadať školu, ktorá je neviditeľná.

„Môžem ťa odviezť,“ ozval sa Jack, čím si podpísal vlastný rozsudok.

Sarren ju odstrčil stranou. Bola by padla na zem, keby ju niekto nezachytil. Nechcelo sa jej skúmať, kto to bol. „To si nemyslím, ty malý sráč,“ vyštekol Sarren a skôr, ako stihol ktokoľvek žmurknúť, sa vrhol päsťami na Jacka.

Kaya si útrpne povzdychla a snažila a sa ignorovať hlasy ostatných, ktorí z toho mali zábavu a snažili sa uzatvárať stávky na to, kto z nich z toho boja vyjde lepšie. Už sa ani nesnažila ich od seba odtrhnúť. Jackovi by to mohlo pripomenúť ich skoršiu dohodu, v ktorej bolo jasne stanovené, že spolu budú občas spávať a nie sa správať akoby boli starý manželský pár. A Sarren... za to, čo vyviedol si zaslúžil zo dve do nosa, ale netušila, že ten, komu tie päste budú patriť, bude jej takmer bývalý milenec.

Časť 21. ¦¦ Časť 23.


Tak a zase raz prišiel čas na moje táraniny. V poslednom čase mám fakt dosť divný pocit, že vás môj príbeh už viac nebaví. Neviem, čím to je, ale proste sa toho pocitu neviem zbaviť. Preto sa pýtam - môžete mi úprimne napísať, čo si o príbehu myslíte? Po prípade aké k nemu máte výhrady? Vám to veľa času nezaberie a mne to aspoň pomôže zlepšiť sa.

Vopred vďaka. Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 22.:

5. izzie22
20.03.2014 [10:26]

Nič NEMEŇ!je to dokonalé a dokonca uňho mám aj meno podozrivého neznámeho. Ale nechám si to zatiaľ pre seba náhodou by sa to zmenilo Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. PrincessCaroline přispěvatel
19.03.2014 [22:57]

PrincessCarolineJa píšem svoj prvý koment až na túto kapitolu. Možno by som sa mala hanbiť amožno sa aj Emoticon Každopádne, keď si napísala taký znepokojivý koment, musím sa ozvať. Tvoj príbeh ma zaujal, má originálny dej, človek sa vtom nevyzná od začiatku. Musíš mi to prepáčiť, ja mám proste svoju hlavu a ozývam sa väčšinou vtedy, keď viem, že to čo napíšem nebude len pár smajlov a koment úžasné. Ak ti to tak vyhovuje, prepáč Emoticon Samozrejme, že každý je rád, keď sa človek ozve na každú kapitolu. Čo sa týka deja a jeho (zatiaľ) smeru, páči sa mi, dokonca časť dozadu som čítala dva krát. Posledný odstavec, if you know what i mean Emoticon Veľa ľudí nevie vykresliť situáciu, nevie človeka vtiahnuť do deja, ale keď som sa vžila do postáv...bolo to naozaj niečo unikátne Emoticon Aj keby ti to veľa ľudí prestalo čítať, určite neprestaň pretože sa nájde pár ľudí, ktorých to zaujíma Emoticon

3. Mišička
19.03.2014 [19:39]

Tak toto bola riadne akcna kapitola Emoticon Emoticon Emoticon
Emoticon
A podla mna tvoj divny pocit vobec nie je opodstatneny Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 19.03.2014 [8:53]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Trisha přispěvatel
18.03.2014 [20:19]

Trisha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon To je super. držím palce Sarrenovi. Len nech mu naloží!! Emoticon
A čo si myslím o tvojom príbehu?? Že je najlepší aký som kedy čítala. Naozaj. Má všetko!! Pointu, zápletku a naozaj nie je gýčový v tom zmysle, že viem, ako to skončí, ako sa to deje vo väčšine kníh a príbehoch, ktoré čítam. U teba človek nevie a to sa mi najviac páči. Vždy sa niečo deje a nie je to nuda. Možno mi vadí to, že sa v ňom občas cítim zmätená, ale verím, že veľa sa to ešte povysvetľuje. Tvoj príbeh je fakt zatiaľ medzi prvými najlepšími originálnymi príbehmi aké som kedy čítala, či už na internete alebo v knižnej verzii. A vždy sa teším na ďalšiu časť a keď dorazí, zhltnem ju na jeden šup, aj keď je podľa teba príliš dlhá.
P.S. Určite nie som jediná, čo si toto myslí. Tak šupito presto sa zbav tohto pocitu. Si úžasná autorka! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Nejako som sa rozpísala. Toto je môj asi najdlhší koment Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!