OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 20.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 20.

Povídka se umístila na třetím místě o Nej povídku měsíce února/februára. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!


Viac odpovedí

Časť 20.

Podal ruku starému chlapíkovi. V duchu sa bavil pri predstave, že sa ho všetci tak báli a podlizovali sa mu. Iste, dokázal sa dostať všade a ak ste sa mu znepáčili, mali ste smolu, pretože ste sa nedožili ďalšieho dňa, aby ste to oľutovali. Ale napriek tomu všetkému, jeho arzenálu a počtu zabitých ľudí, nebol v porovnaní s ním nič. Veď ako by taký tupec dokázal vymyslieť perfektný plán, v ktorom by si úhlavného nepriateľa a človeka zodpovedného za smrť jeho milovanej zvolil za najlepšieho priateľa?

„Nevyšiel ani plán B. Ten idiot sa do toho musel zamotať. Takto nemám tú jeho prekliatu dcéru a nič nezískam. Keby som ju uniesol a hrozil, že ju zabijem, veľmi rád by mi vydal aj tú svoju ženskú.“

Zasmial sa jeho rozčarovaniu. „Ber to ako maličkú zastávku pred vyplnením dokonalého plánu.“

Raphael sa zatváril skepticky. „A akého? Už nič nemám. Zaútočil som na ňu priamo a prežila to. Uniesol som to malé médium a aj z toho sa dostali. A ty mi teraz tvrdíš, že sa stratili niekde v pustine, takže to môže znamenať jediné – sú v bezpečí školy.“

„Mal by si prestať fňukať, znieš ako nejaký slaboch. Myslel som si, že teba nič neodradí.“

„Veď ani nie,“ oponoval mu Raphael, „ale ani ja nie som taký idiot, aby som ich hľadal na mieste s najlepšou ochranou na svete. To by bolo ako pokúšať sa utiecť z väzenia.“

Len ťažko ovládal znechutené odfrknutie. Toto mal byť najnebezpečnejší muž ich sveta? Toto? Veď teraz vyzeral ako ufňukané decko. „Musím uznať, že je to ťažké, ale nie nemožné. Keď má človek dostatočne dobrý plán, všetko sa dá uskutočniť.“

„Nezaútočím na to stredisko len pre to, aby som sa nechal zabiť. To by som tú malú pobehlicu nemusel do rúk dostať už vôbec.“

„Ale ja som nepovedal, že ju máš ísť hľadať. Niečo také hlúpe by bolo len stratou času. S pomstou musíš byť opatrný a vychutnávať si ju. Je rovnaká ako víno, čím dlhšie čakáš, tým väčšie je uspokojenie. Raz odtiaľ budú musieť odísť. Ale najskôr sa uistia, že je všetko v poriadku a nič im nehrozí. My sa stiahneme a budeme ich z tieňa potichu sledovať. A keď to budú najmenej čakať – zaútočíme.“

S potešením sledoval, ako si Raphael pomädlil ruky, akoby sa toho okamihu nemohol dočkať. V duchu sa obrnil, aby mu neprišlo zle. Bolo až žalostné, že ten chlap si nedokázal dať dve a dve dokopy, ale jeho zadubenosť mu osobne viac ako vyhovovala. Plány, ktoré ešte čakali na naplnenie, boli majstrovským dielom. Musel sám seba za ne obdivovať.

Ale zahrnúť do nich muža, ktorému zabil ženu a urobiť si z neho spojenca... zasmial sa. Dokonca ani on sám si nemyslel, že by pomsta mohla byť ešte lepšia. A potom, keď bude po všetkom a spoločne budú stáť nad tými krvavými jatkami, ktoré si pripravoval, ho pomaly zabije a bude sa pozerať, ako z neho odchádza život spolu s pomyslením, že celý ten čas veril človeku, ktorý bol ako jediný zodpovedný za jeho mizériu.

Ach, život bol proste úžasný!

Obzrel sa na Raphaela, ako popíja ten svoj vysoko alkoholický blaf a potuteľne sa pri tom usmieva. Bolo mu z toho pohľadu zle, ale navonok na sebe nedal nič znať. Ešte sa naňho uškrnul a pozdvihol svoj pohár v náznaku prípitku. Jedna jeho časť dúfala, že celá táto fraška bude čoskoro u konca.

„Takže budeme čakať.“

Prikývol, hoci nemusel, už predtým mu predsa povedal, čo plánuje urobiť. „Áno, budeme. Necháme ich myslieť si, že sme to vzdali. A potom zaútočíme, keď to nebudú čakať.“

Raphael sa zasmial a zodvihol zo stola telefón. Nevidel, aké číslo vytočil a bolo mu to jedno. Nech si myslí, že je šéfom v tejto akcii. Aspoň si potom lepšie vychutná jeho prekvapenie.

„Počuj, to som ja. Mám pre teba malú prácičku...“

***

Kaya sa celá spotená posadila na posteli, ktorá bola viac ako nepohodlná. Posledných pár hodín striedavo spala a prebúdzala sa z nočných môr, ktoré ju netrápili už dlhé roky. Vtedy, keď o všetko prišla, ju na noc museli nadopovedať liekmi, aby získala aspoň niekoľko hodín plnohodnotného oddychu. Hrôzy toho, čoho bola svedkom, ju prenasledovali všade. Bola malou kôpkou nervov a hrozilo, že už ako dvanásťročná skončí v blázinci kvôli pošramotenému duševnému zdraviu.

Bola ochotná vyskúšať všetko, aby sa tých spomienok aspoň an chvíľu zbavila. Dokonca zvažovala výhody amnézie. Nakoniec skončila v kancelárii nejakého pochybného chlapíka, ktorý robil podivné veci s kyvadlom a myslel si, že pri tom vyerá ako nejaký čarodejník alebo čo. Nemala náladu byť tam vtedy s ním. Ani nechápala, prečo ju sociálna pracovníčka odviedla k niekomu takému neprofesionálnemu.

Na jej prekvapenie sa jej nesnažil vyveštiť budúcnosť z dlane, ani jej pri pohľade do očí nepovedal, že má dobré srdce a preto by mala prispieť peniazmi do jeho organizácie. Vlastne si už ani nepamätala, či vôbec otvoril ústa. Len ju uviedol do stavu hlbokej hypnózy. Netušila, čo sa za tú hodinu stalo. Vedela len, že keď sa prebudila, cítila sa ako predtým a sociálna pracovníčka, ktorá ju mala na starosti, vyzerala, akoby plakala. Chlapík mal škrobený výraz, akoby zjedol niečo pokazené.

V tú noc sa jej po prvý raz nič nesnívalo. A vlastne už nikdy potom, aspoň nie nič, čo by dávalo zmysel. Boli to nejasné zhluky hlasov, farieb a obrazov, ktoré nedokázala rozoznať. Alebo ešte lepšie, ráno si na to nepamätala. Preto ju tak prekvapilo, že teraz jej podvedomie v spánku plnia obrazy z minulosti. Predtým to boli veselé spomienky na jej sestru a rodinu, pri ktorých si videla veci, o ktorých ani nevedela, že ich zažila. Teraz sa premenili na krvavé obrazy očí bez života a sľubov, ktoré ešte neboli naplnené. Nech ten chlapík vtedy s ňou urobil čokoľvek, viac to na ňu nefungovalo. Pri tom pomyslení prudko päsťou udrela do postele.

„Ja viem, že si hore. Takže by si mala vstať a robiť mi spoločnosť,“ ozval sa kdesi vedľa nej hlas, ktorý nepatril nikomu inému ako Natalie. Ako dlho spala a kto s ňou ešte bol v miestnosti, to netužila.

Naprázdno prehltla. „Mala by si ísť otravovať niekoho iného, ja nie som najlepšia spoločnosť.“ Napriek obsahu svojich slov jej hlas znel takmer až neprirodzene milo. Určite za to mohla nevoľnosť, ktorá ju neopúšťala, hoci mala aspoň toľko slušnosti, aby sa zlepšila.

„Všetci ostatní majú prácu. A ty už nespíš, takže môžeš ísť so mnou.“

Kaya si opäť povzdychla. Bolo viac ako jasné, že sa tej malej príšerky nezbaví. „Kam chceš ísť?“

„Pozrieť sa, ako toto miesto vyzerá. Chcela by som ti tiež niečo ukázať.“

„Prečo práve mne? Som si istá, že tvojho otca by to zaujímalo viac,“ zaskučala a namáhavo sa posadila. Mala pocit, že čím dlhšie leží, tým viac je unavená.

Natalie sa zasmiala. „Pretože on to tu už pozná a ty tu budeš len tri dni. Musíš toho vidieť čo najviac.“

Kaya si pretrela oči a snažila sa samú seba presvedčiť, že naozaj nesníva a toto sa skutočne deje. Musela to byť len divoká predstava. Inak si nevedela predstaviť fakt, že sa začala zdvíhať z postele, aby tej malej skutočne robila spoločnosť. Možno to malo niečo dočinenia s emóciami, ktoré ju dusili a robili si s ňou čo chceli. Teraz by bola ochotná aj dobrovoľne upratať celý tento prekliaty dom len pre to, aby sa nejako odreagovala. Pochybovala, že by niekto pochopil jej žiadosť o opustenie komplexu aspoň na pol hodiny, aby mohla nájsť svojho milenca a užiť s s ním. Fakt originálne. Skôr by ju zavreli do pivnice ako niekam pustili.

„Neviem na čo mi to bude dobré, ale nedala by si mi pokoj, kým by som nesúhlasila, takže si radšej ušetrím bolesť hlavy.“

Natalie poskakovala okolo nej a veselo sa smiala, keď sa ona snažila pozbierať a čo najlepšie si opraviť svoj zúbožený zjav. Ani sa nenamáhala pozerať do zrkadla. Mohlo by prasknúť. A teraz sa jej nechcelo hrať sa na upratovačku. Preto sa len rýchlo postavila a pomaly vykročila smerom k malému dievčatku.

„Ale nezvykaj si na to. Máš šťastie, že nemám robiť čo iné,“ povedala. Považovala takmer za nutné pripomenúť jej to, hoci jej hlasu chýbala obvyklá ostrosť.

Bolo pomerne ťažké potlačiť v pamäti tie časti jej samotnej, ktoré stále všade okolo videli krvavo červenú, z ktorej sa jej ešte viac zdvíhal žalúdok. Takže odtiaľ radšej utiekla skôr, ako sa mohla niekomu zložiť k nohám v mdlobách. Radšej byť zbabelec ako sa strápniť. A malá Natalie jej poskytla možnosť zachovať si vlastnú dôstojnosť. Občas vážne pochybovala, že to malé stvorenie bolo ešte len dieťaťom.

Natalie ju bez varovania chytila za ruku. Chcela uhnúť, ale nedovolila jej to. „Najskôr ti niečo ukážem.“

Skôr, ako stihla nejako protestovať, začala ju Natalie ťahať cez prázdnu izbu k dverám a potom kamsi po chodbe. Niečo v nej na ňu kričalo, aby sa zastavila, odmietla ju nasledovať a vrátila sa ukryť do izby, kde by sa najskôr mohla dať dokopy. Ale neurobila to. Pretože to tentoraz nedokázala. Tú slabosť pripisovala nikde nekončiacej nevoľnosti. Alebo ju Natalie začarovala. To bola tiež možnosť. Ak dokázala predpovedať budúcnosť, len boh vie, aké triky ešte skrývala vo vreckách.

Kaya sa zhlboka nadýchla a zosynchronizovala svoj krok s jej poskakovaním. V duchu si pripomínala, že týmto predsa nikomu neublíži. Sarrenovi sľúbila, že tu ostane tri dni a bude počúvať všetko, čo sa jej bude snažiť vysvetliť. Preferovala radšej jeho dcéru. Pri nej si nemusela dávať pozor na každú reakciu a nemusela sa obrniť voči moci, ktorú nad ňou mal. Nemusela ho mať rada, ale nebola až taká hlúpa, aby nepriznala, že je to veľmi príťažlivý chlap a rozhodne vie, ako prinútiť ženu túžiť po ňom. Nikdy by to však nahlas nepriznala. Nikomu by nepomohla, keby sa s ním zaplietla. Pretože niečo v nej jej hovorilo, že s ním by nešlo len o sex. A vzťahy, v ktorých boli zahrnuté aj emócie, nikdy nedopadli dobre.

Bola taká ponorená vo svojich úvahách, že si neuvedomovala, ako na ne každý doslova zíza. Akoby boli čerstvým čokoládovým koláčom na stretnutí ľudí odhodlaných schudnúť. Keby bola dostatočne márnotratná, prekážali by jej pohľady, ktoré jej venovali. Ale jej to bolo jedno. Pravdepodobne vyzerala ako striga. Čo na tom, veď o tri dni odtiaľto odíde a pravdepodobne sa už nikdy nevráti.

Stratená vo svojich úvahách si ani neuvedomila, keď sa zastavili pred veľkou halou, na ktorej chýbali dvere. Natalie ju potiahla so sebou a Kaya poslúchla. Niečo v nej ju poháňalo a až príliš sa to podobalo zvedavosti. Potriasla hlavou. Po tomto výlete mala v pláne zavrieť sa do izby a nevyjsť odtiaľ až dovtedy, kým sa neobrní voči všetkému a všetkým, ako to robila predtým. Bolo oveľa jednoduchšie predstierať, že ju nikto a nič nezaujíma, než potom ľutovať, keď o niečo ďalšie príde. Jej život lemovali udalosti, pri ktorých o všetko prišla.

„Pozri, to je môj starý otec,“ skríkla Natalie, postavila sa na špičky a ukazovala na zarámovaný obrázok. Kaya sa až v ten moment skutočne poobzerala, kam ju zaviedla.

Stáli pred stenou, na ktorej viseli obrazy zhruba rovnakých rozmerov s fotkami mužov a žien. Pod každou bolo napísané meno a dva roky. Čo znamenalo, že tí ľudia už nežili. Pri tom uvedomení si ňou prešlo divné mravenčenie. So sebazaprením sa pozrela na malú podobizeň, pri ktorej poskakovala Natalie. Pozerala sa do tváre muža, ktorý jej pripadal zvláštne známy. Možno pre to, že Sarrenova tvár mala podobné črty. Naprázdno prehltla. Jeho otca si nepamätala, ale to ešte neznamenalo, že ho nikdy nestretla. Kedysi to mohol byť jej najlepší priateľ a teraz by o tom nevedela. Väčšina spomienok jej stále unikala medzi prstami a niečo v nej ľutovalo, že vôbec začala spomínať. Bolo jednoduchšie predstierať, že nemá minulosť.

Práve otvárala ústa, aby sa spýtala, prečo jej to chcela ukázať, keď jej zrak padol na rámik hneď vedľa toho, na ktorý zbožne hľadela Natalie. Na rozdiel od ostatných bol ošúchaný a musela sa sústreďovať na to, aby rozoznala jednotlivé línie. Trvalo jej pár sekúnd, kým si uvedomila, na čo sa pozerá. Pri sile spomienky, ktorá ju zasiahla, sa až zapotácala.

Nebola to fotografia, ale portrét maľovaný uhlíkom slabou detskou ručičkou. Jej prstami. Stále si pamätala, ako ho tvorila, hoci si už nepamätala, ako nakoniec jej dielo vyzeralo. Teraz si nevedela predstaviť, ako na to mohla zabudnúť. Namaľovala ten obrázok, lebo ju o to otec poprosil. Celé dni trávili zavretí v jeho izbe a on sa stále a stále pre ňu zahaľoval do tieňov, aby ho mohla nakresliť. Nakoniec vytvorila obraz, na ktorom mu bolo vidno polovicu tela a tá druhá mizla v zariadení domu a postupne sa stávala neviditeľnou vo vlnení, ktoré pripomínalo nepokojný oceán. Bol to jej prvý skutočný portrét, hoci ho nikdy nemala rada. Otcovi nakreslila príliš krivý nos a trvala na tom, aby to vyhodil, hoci on stále tvrdil, že ešte nikdy nevidel nič krajšie. Otcovská láska asi nepozná hraníc.

Natiahla roztrasenú ruku a končekmi prstov pohladila vyleštené sklo. „Kvôli tomuto si ma sem priviedla,“ pošepla k Natalie. A nemala o tom ani najmenšie pochybnosti.

Skôr, ako stihla Natalie niečo povedať, ozval sa za nimi prekvapivo chrapľavý ženský hlas. „A ja sa jej ani nečudujem. Je to úžasné umelecké dielo.“

Kaya sa rýchlo otočila a stretla sa s pohľadom nevysokej ženy, ktorá mala blond vlasy zopnuté do drdola na temene. Polovicu kedysi krásnej tváre teraz zdobili jazvy, ktoré vyzerali akoby boli z popálením, v dôsledku čoho jej ľavé okolo bolo napol privreté. Keďže jej hlas znel zachrípnuto, bolo viac ako pravdepodobné, že tá žena prišla do kontaktu s plameňmi. A nebolo to dvakrát milé stretnutie.

„Fifi!“ skríkla Natalie a vrhla sa malej žienke okolo krku. Bola od nej len o hlavu nižšie a to bola dieťa. Kaya odhadovala, že keby sa k nej postavila, jej hlava by jej dosahovala niekde k ramenu.

Žena opätovala objatie dievčatka. „Vitaj späť, Natalie. A toto musí byť tvoja priateľka Kaya, o ktorej si mi tak veľa rozprávala.“

Kaya zodvihla obočie. „Fifi?“ povedala podozrievavo. Takmer očakávala, že odkiaľsi vybehne pes, ale keď sa tak nestalo, došlo jej, že je to meno tej ženy a nie domáceho miláčika.

„Hej, Fifi. Vlastne sa volám Fiona, ale keď som bola malá, moja sestra to nedokázala vysloviť, tak ma začala volať Fifi. Nejako mi to ostalo.“

Pri svojich slovách sa pokrivene usmiala. Kayi mimovoľne napadlo, kedy sa jej kútiky naposledy zodvihli do výšky v niečom inom ako ironickom úškrne. Hej, jej život bol katastrofa, ale žena pred ňou toho mala za sebou možno ešte viac a napriek tomu sa dokázala na život pozerať s optimizmom. Keby bola niekým iným, obdivovala by ju za to.

„Viete, kto je na tom obraze?“ spýtala sa jej.

Fifi prikývla a podišla k nej o dva kroky. „Každý, kto ho niekedy poznal, vie veľmi dobre, kto to je. Ak si lepšie všimneš, vedľa toho portrétu je aj jeho fotka. Keď ho pred pätnástimi rokmi zabili, náš svet prišiel o veľkého človeka.“

„Ak to?“ Veľmi sa snažila, aby jej hlas neznel tak zovreto, ale asi sa jej to nepodarilo. Našťastie to Fifi nekomentovala.

„On a jeho rodina patrili k niečomu, čo by sa dalo považovať za šľachtu. Jeho rod patril k tým výnimočným, v ktorých nebolo ani kvapky ľudskej krvi. Keby sme žili ako kedysi, jeho rodina by nám vládla. Teraz to už však nie je možné. Všetci z toho rodu sú už mŕtvi a to sa nikdy nezmení. Ten portrét sme našli v jeho pozostalosti a vystavili ho tu. Bol by zločin neurobiť to. Celé roky som sa snažila prísť na to, kto to nakreslil, ale nikdy som toho človeka nenašla.“

Kaya opäť prehltla. „Možno ste ho už stretli a ani o tom neviete.“

Fifi pokrútila hlavou. „O tom by som vedela. Vedieme ľudí s talentom k tomu, aby ho rozvíjali. Ja vyučujem výtvarné umenie a keby som sa s tou osobou stretla, spoznala by som to podľa ďalších prác. Ale nikdy sa nič také nestalo.“

Na chvíľu zaváhala. Niečo v nej chcelo odtiaľ odísť, ale nechcela byť zbabelá alebo utekať. Bolo načase čeliť všetkému, o čom ani nevedela, že sa stalo. Vyhovovalo jej rozprávať sa o tom práve s touto ženou. Na prvý pohľad sa zdalo, že ju nepoznala a tá anonymita jej pomohla trochu sa upokojiť. Aspoň neprídu situácie, v ktorých by ju nútila spomenúť si, alebo si vybrať stranu, ako to robil Sarren. Chápala jeho postoj, ale to nemenilo nič ne tom, že ju nesmierne vytáčal. Bola zvedavá na to, čím bol jej otec. Bolelo ju spomínanie, ale takto sa asoň na chvíľu mohla tváriť, že je jej ešte stále nablízku.

„Prečo by ste sa snažili rozvíjať talent v niekom, kto sa tu učí ovládať svoje schopnosti?“

Fifi sa zasmiala a Kaya sa mierne uškrnula. Natalie musela nejako vycítiť, aká je vnútorne rozorvaná, pretože ju opäť chytila za ruku.

„Možno je to trochu zvláštne, ale predstav si toto – mladí ľudia tú strávia päť, niekedy aj šesť rokov. Keby len trénovali svoje fyzické schopnosti, nemali by v živote nič. A niektorí z nich sú nadaní. Sú to budúci maliari, herci, niekedy speváci alebo spisovatelia. Dokonca aj športovci. Sú rôzne programy, do ktorých sa môžu začleniť. Takže keď nakoniec zložia aj posledné skúšky a sú vytrénovaní tak, aby neboli nikomu hrozbou, majú aj zázemie a môžu si nájsť svoje miesto vo svete.“

„To vyzerá až príliš jednoducho.“

„Veď to aj je jednoduché,“ povedala Fifi a usmiala sa. „Toto nie sú žiadne otrocké tábory, je to skôr ako výcvikové stredisko spojené so strednými školami. Dokonca máme aj lektorov, ktorí tieto špecializované lekcie vyučujú.“

„A potom? Proste idú domov a pokračujú v normálnom živote?“

Fifi sa na chvíľu zamyslela, akoby zvažovala, čo všetko jej môže a nemôže povedať. Kaya mohla len hádať, čo tunajší obyvatelia vedeli o jej prítomnosti a koľko z nich vedelo, kým je v skutočnosti. Dúfala, že čo najmenej. Informácie boli vždy dôležité a ak ich dokázala získať z nezaujatého zdroja, mala šancu, že bude vedieť všetko. Netušila, kde sa v nej zobral ten náhly záujem a nehodlala sa tým zaoberať. Na to bude dosť času neskôr. Teraz pomaly cítila, ako hrôzy z jej nočným môr ustupujú do úzadia, aby sa mohla sústrediť na to, čo sa teraz dialo kolo nej.

„Niektorí pokračujú v štúdiu, iní začnú svoju kariéru. Ale všetci sa najskôr zvítajú so svojimi ochrancami, ktorých nemohli vidieť dlhých šesť rokov. Ach, stále si pamätám, aké to bolo, keď som zase raz videla svojho Daniela.“

Kaya sa pri tej vete zamračila. To boli detaily, bez ktorých by sa zaobišla. „Prečo ich držíte oddelene a ešte ich trestáte, ak sa náhodou stretnú?“ Netušila, prečo sa na to pýtala. Možno sa len chcela uistiť, že jej Sarren vtedy hovoril pravdu, keď tvrdil, že porušil všetky pravidlá, keď sa jej vybral na pomoc.

„Hoci sa zaoberám našou históriou, je to trochu nejasné, nazdávame sa, že táto tradícia vznikla pred mnohými rokmi, keď sa verilo, že chlapci najskôr musia ukončiť výcvik, aby sa z nich stali muži hodní nájsť si ženu a ochrániť ju. Nejako sa to zachovalo až do týchto dôb. Nikto sa nikdy nesťažoval. Teda, sťažoval, ale nikomu pri tom nešlo o život.“

Už-už otvárala ústa, aby niečo namietla, keď sa náhle z malej kancelárie ozvalo zvonenie telefónu. Fifi sa okamžite vybrala tým smerom. „Prepáč, musím to zodvihnúť. Bolo mi cťou rozprávať sa s tebou. Ak chcete, obe sa ku mne môžete pridať neskôr.“

Kaya neodpovedala, rovnako ako Natalie. Len tam ticho stáli a obe premýšľali o niečom inom. Kaya rukou opäť pohladila portrét svojho otca. Ani nevedela, prečo sa nepriznala, že ho nakreslila ona. Možno to malo niečo spoločné s tým, že by to nevedela nijako dokázať, alebo kvôli skutočnosti, že to všetko patrilo k minulosti, ktorá bola príliš bolestivá, aby o nej premýšľala. Počúvať z úst niekoho iného príbeh vlastnej rodiny boli divné. Ešte viac divnejší bol fakt, že jej to v hlave vyvolalo taký zmätok.

Dávno si nedovolila nič cítiť, čo väčšinu ľudí doháňalo k šialenstvu. Občas bola presvedčená, že takého niečoho nebola ani schopná. Všetko sa to vrátilo v momente, keď sa do jej života votrel Sarren a priviedol so sebou všetky tie problémy. Mala ho nakopať do zadku a rýchlo zamieriť opačným smerom. V sekunde, keď sa jej úloha stávala obtiažnou, mala ju hodiť na krk niekomu inému. V duchu si vynadala za do, že to neurobila. No na to bola až príliš tvrdohlavá. A preto teraz zaparkovala vo svete, o ktorom nič nevedela, hoci doň patrila. Bolo ťažké určiť, na čo všetko si ešte spomenie a čo všetko objaví. Ale vedela, že ak nebude pripravená, Raphael a ten druhý šialenec ju čoskoro zabijú. Najskôr sa s nimi vyrovná a potom môže odísť.

Len dúfala, že keď to všetko skončí, ešte stále bude mať silu odkráčať. Mala totiž neblahé tušenie, že toho nebude schopná.

Časť 19. ¦¦ Časť 21.


A máme za sebou druhé guľatiny! Ani by som neverila, ako ten príbeh rýchlo plynie, keby som sa občas poriadne nezamyslela nad číslom kapitoly.

Túto kapitolu by som rada venovala tímto skvelým ľuďom: izzie22, mime33, Trisha, MaggieLove, Perle, Mišičke, domi99, minil4, Christine, adele a Hanke. Ďakujem vám všetkým za podporu a vašu trpezlivosť, pretože ste to so mnou a Kayou/Lilly ešte nevzdali, hoci niekedy je to asi ťažké. :D

Rovnako by som vám chcela poďakovať za krásne tretie miesto v Naj poviedke. Človeku sa do očí tisnú až slzy, keď si uvedomí, že tie jeho nezmysly sa niekomu páčia až tak, že za ne hlasuje. :)

S pozdravom momentálne dojatá Lili :-*



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 20.:

7. MaggieLove přispěvatel
09.03.2014 [21:56]

MaggieLoveDěkuji za věnování a omlouvám se za pozdější komentování Emoticon a také ti gratuluji k umístění. Ty si to zasloužíš! Emoticon
Skvělá kapitola a také doufám, že se Kaja otevře Sarrenovi. Emoticon
Skvělé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. mima33 admin
09.03.2014 [16:58]

mima33V prvom rade gratulujem k zaslúženému umiestneniu a v druhom sa ospravedlňujem, že komentujem tak neskoro, ale v poslednej dobe som mala príliš málo času na môj vkus Emoticon
A čo sa týka kapitoly - som rada, že Kaya prejavila aký-taký záujem a dúfam, že konečne sa otvorí Sarrenovi. Obdivujem toho chlapa, že ho to s ňou ešte baví Emoticon Ale vyzerá to, že sa dostávame na lepšiu cestu, ak to samozrejme opäť nestočíš iným smerom Emoticon
Skvelé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
05.03.2014 [14:36]

PerlaKapitola bola parádna! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
najmä to, ako ju Natalie doviedla do miestnosti s tými portrétmi a Kaya uvidela svoj výtvor. Neviem prečo, no raz ma vytáča a potom sa len teším spolu s ňou, ako pomaly všetko objavuje.
Kapitola bola perfektná a dúfam, že čoskoro bude ďalšia. Som totiž veľmi zvedavá na ten tréning. Snáď si už dovolí cítiť a spomínať na všetko.

4. Mišička
05.03.2014 [11:25]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Trisha přispěvatel
04.03.2014 [19:40]

TrishaKrásna časť. Som rada, že je taká pohodová aj že sú tam informácie na ktoré si niekedy dosť skúpa Emoticon Ale neboj, ja to zbožňujem. Je to strašne zaujímavé. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 04.03.2014 [19:13]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 04.03.2014 [18:20]

Pekné... Je dobré že sa Kaye vracajú spomienky aspoň pomocou snov. Gratulujem k umiestneniu. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!