OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XIV. kapitola (10. mája) 1/2

25.03.2015 (17:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 740×

Chcela som sa pretočiť na bok. Pod dlaňami som cítila čosi tvrdého a studeného. Korvín nebol tvrdý a studený. Ospalo som hmatala ďalej. Nič. Do tela mi vtrhla panika a hneď ma prebrala. Prudko som otvorila oči. Tma. Musela som dlho žmurkať, dokým som rozpoznala tmavé obrysy Korvínovej kúpeľne. Ale bez Korvína. Bola som tu len ja. A kvapkajúci kohútik.

Vyliezla som von. Voda zo mňa tiekla na zem cícermi. Dvere lemovalo slabučké svetlo. Pomaličky som k ním došla a opatrne ich otvorila. Zavalilo ma svetlo. Zakňučala som a rýchlo pretrela oči. Moje oči práve zažívali nepríjemné šoky.

Uvidela som ho. Stál u linky a blízko ruky mu syčala rýchlo-varná kanvica. Naše oči sa stretli. Vyzeral v poriadku. Oči typicky chladné, tvar kamenná a postoj strnulý. Zvládla som to? Je v poriadku? Žiadne kŕče? Vnímala som naše spojenie intenzívnejšie ako inokedy. Doslovne pulzovalo v mojej hrudi a kričalo: Tam je! Tam je!

„Chcel som hodiť do trúby mrazenú pizzu, ale v chladničke som našiel len zmrznutý Tieň. A toho sme sa asi prejedli dosť,“ uškrnul sa.

Je v poriadku. Je v poriadku ako ešte nikdy predtým. Všetok ten tlak, úzkosť, strach začal vyvierať von. Ochabovalo mi telo.

„Tak som sa rozhodol spraviť aspoň čaj, tým nič nepokazím.“

Nevydržala som to. Z očí mi vyhŕkli slzy šťastia. Celá slabá som padla na kolená. Zaryla som tvár do dlaní a celá som sa triasla. Keby len vedel čo sa vo mne dialo. Bola som tak neskutočne vďačná za to, že tu stál, len pár metrov odo mňa a typicky robil čaj.

„Ofélia,“ oslovil ma opatrne a kľakol si ku mne. S prekvapivou opatrnosťou mi odhrnul dozadu vlasy a zašiel dlaňami na moje tváričky. Vzal si moju tvár do rúk a naklonil ju k sebe. Nemala som už ani kúska síl protestovať. A to som chcela, aby už nikdy nevidel moje slzy.

„Ak mám byť úprimný, mam chuť na teba poriadne kričať. Nemala si sem ísť. Bolo to nebezpečné. A ja som nechcel, aby tvoje posledné spomienky na mňa boli práve z obdobia, keď ma tá prekliata vec zabíjala.“ Na to, že chcel po mne kričať, mal hlas až prekvapivo pokojný. V krku sa mi dusili prehltnuté vzlyky.

„Ale taktiež som chcel držať ťa v náručí pre zbytok mojej existencie,“ prešiel do šepotu, „naozaj som si myslel, že ťa už neuvidím. Nenávidel som sa za to, že ťa tu nechávam samú.“ Stiahol si ma do veľkého náručia a pevne ma objal. Sedela som medzi jeho kolenami. Hlavu tlačila k jeho krku a roztrasené ruky ryla do jeho hrude. Tiež som ho nechcela pustiť. Už nikdy.

„Si každým dňom si väčší a väčší zázrak,“ povzdychol a stisol ma k sebe ešte pevnejšie. Mokrila som mu nové suché oblečenie a vdychovala jeho príjemnú vôňu bez akejkoľvek stopy hniloby.

„Zničila... som ti dvere,“ zamrmlala som tlmeným hlasom.

„Už všetko viem. Dovolil som si pobozkať ťa, keď si spala,“ zaryl nos do mojich mokrých vlasov. Nemala som silu hnevať sa na neho. Teraz nie. Tak som len zmĺkla, privrela oči a snažila sa upokojiť búrku pocitov v mojej hlave.

„A čo takto pobozkať ma, keď som pri vedomí?“ zahuhňala som a utrela si tvár do jeho ramena.

Korvín sa zazubil a v kobaltových očiach mu zaiskrila známa divokosť. Stiahol si ma k sebe ešte tesnejšie. Jednou rukou zablúdil na môj zátylok a donútil moju hlavu zakloniť sa. Sklonil sa ku mne a náruživo ochutnal moje pery.

Konečne. To bolo prvé slovo, ktoré ma napadlo. Zaplavila ma istota, satisfakcia a blažená radosť. Celý obsah hlavy som vypustila von a moje citlivé zmysly venovala len a len Korvínovi. Dával mi presne to, čo som v tento moment potrebovala. Po čom som túžila. A mienila som mu to ukázať. Jednu ruku som zaryla do jeho vlasov a začala som ho bozkávať. Najprv to pôsobilo opatrne a nemotorne. Cítila som sa neistá, keď ma jeho pery neviedli. Po kratučkom prekvapení mi to začal oplácať. Prevzal kontrolu, vpustil medzi nás väčšie množstvo vášne a z hrdla mu vyšlo zavrčanie.

Ak existovalo vonku nejaké zlo, tak som v tomto momente o ňom nevedela. Vlastne som nevedela nič. Celý môj svet sa zúžili len na Korvína, jeho dotyky, hlas, vôňu. On bol momentálne všetkým čo som mala a čo som chcela. Jednou rukou ma intenzívne hladil po chrbtici a boku. Druhou mi ešte viac zaklonil hlavu a zaryl tvár k môjmu krku. Jeho teplý dych objal moju krčnú tepnu. Určite cítil ako divoko pumpuje moje srdce.

Striaslo ma, keď sa studenými prstami dotkol mojej mokrej pokožky pod tričkom. Najprv jemne a pomaly. Potom rukou vtrhol až na samotné lopatky a intenzívne ma pohladil po chrbtici. Kňučavo som sa pod ním zavlnila. Zmietalo ma divoké horko a chlad. Robil so mnou divy. Teraz by som mu nedokázala povedať nie na nič. Len nech to pokračuje.

Korvínove ramená sa napli a ťažko pádne sa odtiahol od môjho krku. Hrudník sa mu divoko zdvíhal a zreničky mal rozšírené vzrušením. Prepadla ma panika a chytila som sa ho o niečo pevnejšie. „Prosím, dnes nie. Dnes neprestávaj!“

„To som ani nemal v pláne.“ Vzal ma do náručia a svižne sa postavil. Nechápala som. Pár krokmi prešiel na druhú stranu bytu a položil ma na posteľ natlačenú v tmavom rohu. Pružiny podo mnou protestne zavŕzgali. Zaprel ruky pri moju tvár a naklonil sa ku mne.

Hodinky na nočnom stolíku ukazovali tri hodiny ráno.

„Dnes nenechám, aby ma dohnala minulosť.“ A vrátil sa k tomu, u čoho sme skončili.

Necítila som paniku ani strach. Všetko mi prišlo neuveriteľne prirodzené a samozrejmé. Jeho ruky boli snáď všade. Dal si záležať, aby sa dotkol každého dostupného miesta a vynahradil tak každú stratenú sekundu, každý hnusný pocit nepriameho odmietnutia, keď skončil v momente, kedy som sa mu už chcela celá odovzdať. Nikam sa neponáhľal, každý gombík na mojej košeli rozopínal s veľkými časovými medzerami. Hlava mu kĺzala medzi moje prsia a pomaly mi zhrnul košeľu i ramienka podprsenky pod plecia.

„Si nádherná, Ofélia,“ zašeptal a opatrne mi stiahol preč rozopnutú podprsenku. Košeľu mi nechal tak a zhrabnutú niekam do polovice torza. Na kratučký moment som pocítila zmätok. Chcela som niekam schovať tvár a zakryť si odhalené prsia. Ale všetky obavy odkopol preč jednoduchým bozkom na hrudník. Zastonala som a Korvín spustil ďalšiu hru mučivých dotykov a bozkov venovaných len tomu jednému miestu na mojom torze.

„Och môj bože!“ Celé telo mi naplnilo slastný pocit, ktorý som už našťastie poznala.

V Korvínových očiach som zbadala nadšené zadosťučinenie. Spokojne chytil moju tvár do dlaní a zazubil sa mi priamo do tváre. „Dnes to nebol tvoj posledný vrchol, Ofélia. Som rozhodnutý tvoju vysokú citlivosť využiť na plnej čiare.“

A hovoril pravdu. Dnes ma rozbil ešte mnoho krát. Ukázal mi nový svet pomaly, ale naplno. Už keď jeho hlava opúšťala môj lôn, tak som si myslela, že už sa nezvládnem ani pohnúť. Lenže on nemienil končiť. Zbavil sa nadbytočného oblečenia a pár minút kochal mojím nahým, udýchaným ja. Až potom došiel k samotnému vrcholu tohto skorého rána. Celý ten čas bol blízko mňa. Jednou rukou sa zapieral do nepoddajnej postele a druhou ma pevne držal. Ryla som mu zúfalo nechty do chrbta a nechala sa trýzniť pomalými pohybmi. Možno ma chcel len týrať, možno chcel byť len opatrný. Alebo oboje. Ale prinieslo to ovocie.

Veľa ovocia.

Vyšťavená do poslednej kvapky som zaspávala v jeho náručí. Už by som nepohla ani prstom. Posledné si pamätám to, ako Korvín natiahol na nás paplón a zašepkal čosi vo význame, že toto skoré ráno nebolo posledné. Tma si ma našla príliš rýchlo.

Vlastne ma zobudila vôňa jedla. Žalúdok mi zachrčal a tlačil ma von z postele. Zamrnčala som, pretočila a posteľ podo mňa neznámo zavŕzgala. Prudko som otvorila oči. Oh jasné, som u Korvína. Nahá. Zabalená do tenkého paplóna. Za rohom bolo počuť rachotenie.

Zoskočila som z postele, zabalila sa do deky a vošla do kuchynky. Korvín práve ukladal na stôl dva obaly od pizzy. Neurčito na mňa pozrel a podišiel rovno ku mne.

„Si... v poriadku?“ spýtal sa s jasnou starostlivosťou v hlase. Pochopila som na čo apeloval. Pevnejšie som stisla okraje paplóna a slabučko prikývla hlavou. Vlastne som sa cítila skvelo. Sviežo. Naplnene.

„Myslím, že toto nadbytočné,“ chytil okraje prikrývky a pokúsil sa ju stiahnuť dolu. Panicky som u chytila ešte tesnejšie. Aj tak sa mu kus podarilo odhaliť.

„Po tom všetkom sa stále hanbíš?“ pobavene sa uškrnul. Ale aj tak mi deku stiahol naspäť a upravil. „Už som videl všetko, Ofélia.“

Do líc sa mi nahrnula farba, zamračila som sa a chcela čosi vyhŕknuť. Ale nemala som čo.

Naklonil sa ku mne a pobozkal ma na čelo. „Pôjdem ti napustiť vaňu a ty zatiaľ čosi zjedz. Pozriem ti nejaké dočasné teplé oblečenie. Aspoň dokým to tvoje plnohodnotne nevyschne.“

„Nemôžem sa tu zdržiavať! Ja som ani nemala vychádzať z lesa. Čaká ma tam otec a ostatní. Och, bude naštvaný!“ zakňučala som.

„Už som s ním volal,“ odpovedal a otočil sa mi chrbtom.

„Kedy?“

„Ešte v noci, keď si driemala vo vani. Mira ani otec sa ti nemohli dovolať, lebo si zjavne utopila ďalší mobil, tak neustále volali mne,“ mykol ramenami.

„Musí zúriť, musí zúriť!“ zaryla som ruky do vlasov.

„Rozhodne bol v šoku. Ťažko sa mu verilo čo si práve spravila. Vlastne aj ja mám problém doteraz tomu uveriť,“ otvoril kúpeľňu a nasledovala som jeho kroky.

„Napadlo ma, že fyzické telo Tieňa pôsobí ako kvapalina, tak som si myslela, že ho možno ovládnem. Dokonca by som zvládla dostať von aj tvoju krv,“ pozrela som na svoje dlane, „dokázala by som tak jednoducho niekoho zabiť. Proste by som zastavila prúdenie krvi do srdca.“

„O to sa pokúšalo mnoho bytostí, ale nikto nedokázal ovládať iný ľudský život,“ obzrel sa na mňa cez rameno, „Ofélia, to je to, prečo ťa chcú. Ovládaš Tiene. Môžeš byť pre nich tromf, alebo absolútna skaza. A zjavne to dokázala tvoja matka. Tú schopnosť nejako na teba preniesla. Možno mágiou, možno krvou. Ale práve pre toto ju zabili.“

„Takže ak ma nemohli mať oni, tak nikto,“ dodala som.

„Nerozmýšľaj teraz nad tým a uvoľni sa.“ Vaňu začala plniť teplá voda. Len dva kroky mu stačili na to, aby stál oproti mne. „Dneska sme spolu celý deň. Mám prikázane ťa priviesť naspäť, až za tmy.“ Vzal mi deku a opatrne mi ju vzal. Ucítila som studené prsty chladu. Roztriasla som sa pod jeho intenzívnym pohľadom hltajúci každý milimeter mojej pokožky. Desilo ma to a viac ťahalo do útrob rozpakov.

„Mám ti pomôcť s umytím chrbta?“ Zrazu vytiahol ústa do úškľabku.

„Nie!“ vyhŕkla som a rozbehla k vane. S neutíchajúcim pobavením ma zanechal v kúpeľni samú.

„Doobjednal som pár vecí,“ mykol ramenami nad ďalšími krabicami na stole. Stála som u stoličky v Korvínovej tmavej košeli a príjemných trenírkach. Pozorovala som ďalšiu dávku voňajúceho jedla. Párky, miešané vajíčka a palacinky.

„Mne by určite stačil kúsok pizzy,“ riekla som a usadila sa za pochybný stôl. Bol tu vôbec nejaký nábytok, ktorý by nevŕzgal?

„Jedz!“ odfrkol nervózne a položil ku mne hrnček čaju, na ktorý som zabudla. Spokojne som ho prijala a odpila si zo sladko-horkej tekutiny. Sadol si na druhú, ešte pochybnejšiu stoličku.

Hrnček som opatrne položila na stôl a zapozerala na jeho hladinu. Jeho farba mi pripomenula studený objekt v mojom výstrihu. Opatrne som ho vytiahla von a pozorne si prezrela jeho nepravidelný tvar a hladký dokonale hladký povrch. Korvín ma pozorne sledoval.

„Je to jediná vec, čo mi matka priamo odkázala. Inak máme len krabice plné jej oblečenia. Žiadne fotky. Ale aj tak som si z nejakého dôvodu dokonale pamätala jej tvár. Bola nádherná. Láskyplné oči, plné pery, rúžové líca a nekonečne dlhé vlny čokoládových vlasov. A pri tom zomrela chvíľu po mojom pôrode. Nemala som ju kde vidieť a otec mi ju nikdy neopisoval. Ale aj tak z nejakého dôvodu som ju poznala. Prišlo mi to samozrejmé. Nikdy som sa s tým netrápila.“ Prívesok som natočila k oknu a nechala farebné lúče dopadnúť na stolík.

Korvín mlčal, nechával mi priestor. Len ruky si zamestnal a dotlačil ku mne aspoň teplé palacinky. Zjavne si pamätal, ako mi chutili.

„Celý ten čas som si myslela, že je to jantár. Ten drahokam. Už ani neviem kto mi to povedal. Nejaká paní v čajovni, ktorá predávala polodrahokamy. Ale vraj som sa mýlila. Podľa Miša, manžela Miry, sú to čisté zhmotnené spomienky. Ak je to pravda, tak možno v tomto maličkom kúsku hmoty sa nachádza odpoveď na všetko. Prečo mám tie schopnosti. Prečo ich vytvárala. Prečo zomrela,“ stíchla som a stisla prívesok pevne do dlane.

„To je umenie horských bytostí,“ ozval sa, „a tvoja matka bola rusalka.“

„Vraj sa zaujímala o mágiu iných bytostí.“

Korvín mi opatrne roztvoril dlaň a vytiahol mi z neho môj maličký poklad. Natiahol ho k sebe a tým aj mňa. Šnúrka prívesku sa mi zaryla do krku. Najprv si ho poriadne obzrel a potom sa zahľadel do mojich blízkych očí. Hneď som pocítila červeň na tvári. Jeho oči zaplnilo potešenie. Bez akéhokoľvek varovania ma prudko pobozkal. Híkla som mu do pier a následne sa poddala jeho nečakanému intímnemu dotyku.

„Úplne ničíš moju schopnosť ovládať sa,“ zavrčal po odtiahnutí. Pustil prívesok naspäť do môjho výstrihu.

„Prečo sa pri mne krotíš?“ zamrmlala som.

„Pretože by som ťa do konca našej existencie len držal, bozkával a možno ďalšie množstvo vecí.“ Veľavýznamne nadvihol obočie a ku koncu vety mu mykli kútiky úst. Nemôžem povedať, že by sa mi to nepáčilo. Ba opak. Tá predstava bola príjemná a lákavá. Ale momentálne nesplniteľná. Tak som sa len túžobne pousmiala a zľahka oprela čelo o to jeho. Ak ho to naozaj tak provokuje, tak nech. Mienila využiť tento náš čas naplno.

„Možno ju musím prehltnúť,“ navrhla som.

„To ti zakazujem. Pochybujem, že sa spomienky prijímajú cez žalúdok,“ odsekol a zamračil sa na medový kamienok medzi nami. Ležala som mu na stehnách a zdvíhala prívesok zľahka do vzduchu. On na pohovke sedel, jednu ruku mal opretú o moje rameno a druhú o opierku. Trovili sme výdatné raňajky a uvažovali o rôznych možnostiach odomknutia skrytých spomienok. Lenže sa to šmýkalo k absurdným nápadom.

„Normálne by som sa šiel spýtať Michala, ale zjavne ten tiež nemá ani tušenia čo s tým,“ dodal a zavrtel nad tým hlavou. A čo ak sa mýlil? Možno som predsa len na krku nosila obyčajný jantár, šťastný prívesok mojej matky.

„Možno dokážem zachrániť aj Martinu,“ zašeptala som a stiahla prívesok k srdcu. „Dokázala som ho vytiahnuť aj z teba. Určite to dokážem aj z nej, nie?“ Nádejne som otočila hlavu smerom k nemu a obzrela si jeho zamračenú tvár.

„Pochybujem, že je to možné, ak Tieň už vyhral. Pretože to znamená, že mu duša podľahla. Spolu s Tieňom by si vytiahla aj jej dušu. Alebo aspoň to, čo z nej ostalo. Ak vôbec niečo,“ zavrtel nad tým hlavou. Hruď mi obalila úzkosť.

„Možno je tu šanca, možno by som sa mala pokúsiť, možno-,“ zasekol sa mi hlas. Posadila som sa a vážne rozmýšľala nad útekom za Martinou.

Korvín sa ku mne naklonil a objal ma rukami okolo pása. Bradu si zaprel do mojej hlavy a znova ma stiahol k sebe do náručia. Držal ma tak majetnícky. „Ofélia, ona už dávno bola stratený prípad. Mrzí ma, že som to nezistil, keď si ju doviedla domov.“

Zúfalo som zaryla hlavu do dlaní a vydala zo seba zdrvený výkrik. Cítila som sa neschopne. Neužitočne. Absolútne nemožná. Prečo som sa o tom dare musela dozvedieť teraz? Tak neskoro? Prečo sa osud tak kruto zahráva so životmi mojich najbližších.

„Dostaneme ich, Ofélia. Jedného po druhom. Zničíme ich. Úplne zmažeme,“ zašeptal mi do vlasov a ja som v tento moment jeho naivným slovám verila.

„Do posledného Tieňa,“ stisol ma omnoho tuhšie a ja som privinula tvár k jeho hrudi. K ušiam mi doliehal zvuk jeho srdca a uvažovala, či naozaj premena na rusalku je smrť. Čo ak je to zrodenie? Konečne sme tým, čím máme byť. Možno nás príroda nezabíja, ale presne opak. Ponúkne nám narodiť sa znova. V čosi lepšie, dokonalejšie a silnejšie. Niečo, čo dokáže pochopiť reči prírody a ochrániť. Stať sa kanálmi medzi zemou a hluchými ľuďmi.

„Blíži sa sem tvoj otec s Mirou,“ prehovoril Korvín po prečítaní SMS-ky. Zazvonila presne v momente, keď som pomaličky upadala do driemot v jeho príjemnom a neslabnúcom náručí. Poskytoval mi pevnú pôdu pod nohami a nechával ma nemo sa utápať v myšlienkach. O prírodných bytostiach, o Martine, o Tieňoch. O všetkom, čo práve pred nami stálo.

„Huh?“ ospalo som si pretrela oči a pozrela na seba. Stále som na sebe mala len Korvínovu košeľu a trenírky. Vypleštila som oči a vyskočila na nohy. Hneď som bola prebratá. „Kde mám oblečenie? Otec ma predsa nemôže v tomto vidieť! Veď by ťa uškrtil a mňa by zatvoril v mojej izbe ako Zlatovlásku!“

„Na radiátore v kúpeľni,“ odpovedal a kútiky úst mu zamykali. Rozbehla som sa do kúpeľne. Moje oblečenie bolo poctivo prehodené na mieste, kde povedal. Aj podprsenka, aj spodné prádlo. Nemala som čas červenať sa nad predstavami, ako to tu upravuje a čo najrýchlejšie som na seba nahodila jednotlivé kusy látky. Okraj sukne bol trocha vlhký, inak všetko bolo suché a pokrkvané.

Zvonček. Vybehla som z kúpeľne a pozrela na vchodové dvere. Stále boli zničené a ledabolo zatlačené medzi rám dverí. Otvoria sa a odhalia otca s ustráchaným pohľadom a Miru stiahnutú niekde vzadu. Krčila placho hlavu medzi ramenami a tvárila sa, že tu vôbec nie.

„Ofélia!“ vykríkol naštvane moje meno a zarovno s úľavou. Dobehol ku mne, chytil ma za ramena a ja som sa skrčila čakajúc na poriadny výprask. Namiesto toho ma stiahne do náruče. „Si obrovský hlupák! Tak neskutočný, odvážny hlupák!“

„Som v absolútnom v poriadku,“ ubezpečila som ho a pošúchala ho po jednej z napnutých rúk.

„Vrháš sa do vecí príliš bezhlavo. Och, prečo si sa tak povahovo podala na svoju matku? Niekedy si fakt viac rusalka ako človek. A držať spontánne dieťa prírody na uzde je skoro nemožné!“ odtiahol ma a pozrel mi priamo do očí. „Keby som mohol, tak ti dám zaracha a celý deň by si študovala na maturity!“ Ako som čakala. „Ale nemôžem. Ale aj tak by si bola schopná utiecť oknom.“

Mira vstúpila dnu a zatvorila za sebou dvere. Alebo aspoň to, čo z nich ostalo. Obaja sa pozreli na Korvína. Ten stál pri pohovke, ruky mal skrížene na hrudi a nemo nás sledoval.

„Je to pravda,“ zavrtel neveriacky hlavou, „ty si to naozaj zvládla. Ty si jedno prekvapenie za druhým. Privedieš ma do hrobu, dievča. A vôbec, kde je ten Tieň?“ Obzrel sa.

„Ofélia ho nechala schladiť si hlavu.“ Korvín švihol hlavou smerom k mrazničke. Mira k nej váhavo podišla a pootvorila ju.

„Pôsobivé. Ty si sa v tom ľade fakt našla,“ poznamenala a radšej mraziaci box rýchlo zatvorila.

„Aby som nezabudol,“ švihol otec pohľadom po vodníkovi, „toto máš za to, že si moju dcéru priviedol do nebezpečenstva!“ A šľahol mu na tvár poriadnu facku. Korvín nemykol ani brvou. To len otec sykol a chytil si zápästie. Jeho to zjavne bolelo viac, ako jeho obeť. Mira sa tlmene zachichotala.

„Ale taktiež som ti nestihol poďakovať. Zachránil si život mojej jedinej dcéry,“ dodal o niečo tichšie, „Ďakujem ti. Ďakujem ti neuveriteľne moc.“

„Obetoval by som pre ňu čokoľvek,“ odpovedal. Najprv som si myslela, že to bolo vyhŕknutie do tmy bez rozmýšľania, ale on sa tváril absolútne vážne. Stál si za každým slovom, ktoré vyslovil a svojím ostrým pohľadom len dodával na dôveryhodnosti jeho vety. Nebolo o čom pochybovať. Presne to včera robil. Umieral na môj úkor. Vedome kvôli mne obetoval svoju druhú šancu na život.

Otec stisol pery pevne k sebe a neodpovedal na to. Kto vie, čo sa mu behalo hlavou. Mira sa chichotala ešte viac. Skoro ako čerstvá pubertiačka. Položila ruku na moje rameno a prikročila ku mne. Naklonila sa k môjmu uchu a potichu zašeptala: „Omotala si si ho úplne okolo prstu.“

Nahrnula sa mi farba do líc a sklopila som hlavu. To ju pobavilo ešte viac. Mala som pocit, akoby tušila, čo sme skoré ráno robili na jeho vŕzgajúcej posteli.

„No máme pred sebou ešte kus dňa, tak bude dobré keď sa usadíme, ja čosi spravím pod zub a skúsime sa porozprávať o blízkych plánoch,“ povzdychol otec a otvoril chladničku. Zazívala prázdnotou. „Alebo objednáme, to bude jednoduchšie.“

„V prvej poličke naľavo sú letáky na rozvoz jedla.“ Korvín sa usadil na pohovku. Ja som si k nemu prisadla a pozrela na jeho lôn, kde som pred nedlhou dobou mala položenú hlavu. Mira urobila to isté a veľavýznamne na nás pozrela. Kútiky úst mala dohora, premeriavala si nás jastrabím pohľadom a nenechala nás vydýchnuť. Teda aspoň mňa. Korvín až príliš uvoľnene pozeral na poličku s pár knihami. 

„Ty nemáš televízor?“ posťažovala si meluzína.

„Trávim tu minimum času, na čo by mi bola?“ mykol ramenami.

„Oh.“ Znudene sa oprela o sedačku a znova upútala svojou pozornosť na nás.

Toto bude dlhý zbytok dňa. Tak moc som chcela vyhľadať Korvínovu ruku, stisnúť ju a uistiť tak samu seba, že všetko bude v poriadku. Nabrať istotu. Ale mali sme na sebe dva páry očí. Bohužiaľ.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XIV. kapitola (10. mája) 1/2: