OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 6.

01.04.2012 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1936×

(Táto pesnička s dejom kapitoly nemá veľa spoločné, ale celú somu ju napísala pri počúvaní práve tejto skladby. Inšpirovala ma.)

Kapitola 6.

Plece ho neznesiteľne pálilo, ale zažil už aj horšie. Teraz bolo prvoradé dostať sa von z lesa. Pred ním cválali na koňoch tá žena a Merill. On uzatváral skupinku, pretože tak mohol chrániť ostatných. V korune stromu zrazu začul šuchot. Keď na jedného z koní zoskočil Colin, neprekvapilo ho to. Čo sa nedalo povedať o jeho žrebcovi, ktorý sa prudko postavil na zadné. Keith nad tým len pokrútil hlavou.

Dievča sediace pred ním nevydalo jediného hlásku, hoci videl ako prudko stíska k sebe viečka. Očividne jej jazda spôsobovala muky, ale rozhodla sa trpieť sama a v tichosti. Podľa jeho mienky to bola u ženy nevídaná vlastnosť.

Cválali dlhé hodiny, slnko už bolo vysoko na oblohe, keď vedľa seba zbadal niečo známe. Otočil tam hlavu. Zvláštne – ten pohyb bol preňho akýsi namáhavý. Rýchlo to však pustil z mysle, keď spoznal to, na čo sa pozeral. Bola to stará horáreň, v ktorej prespali na ceste do Anglicka. To je miesto, kde by sa mohli zložiť. Ženy sa potrebujú najesť a napiť a čo sa jeho týka – veľmi rád by sa zbavil toho prekliateho šípu.

Vydal zo seba vysoký hvizd. Jeho druhovia to ihneď pochopili a spomalili vo svojej divokej jazde. Už sa stáčal doprava, keď si všimol, že Merill zastavil aj koňa tej ženy. Keith ostal na chvíľu stáť. V lese nezačul ani jediný nežiaduci zvuk. Len kdesi za sebou začul nejaký tichý zvuk. Zdalo sa mu to povedomé - ako keď ďateľ obeduje.

„Och, koľká ohľaduplnosť!“ zasyčala z ničoho-nič dievčina v jeho náručí. „Nebodaj si sa, Škót, rozhodol zastaviť!“

Zaťal sánku pod prudkým návalom hnevu. „Neskúšaj moju trpezlivosť, Angličanka!“ zavrčal jej do ucha a už zosadal z koňa. Mal najväčšiu chuť nechať ju tam sedieť a sledovať, ako sa bude mocovať, aby sa dostala dole, ale nakoniec to neurobil.

Dlaňami jej zovrel boky a jediným plynulým pohybom ju postavil na nohy oproti sebe. Nepustil ju však. Dotyk jej oblých kriviek s ním robil divy. Mal pocit, že by za tento okamih mohol aj vraždiť. Škoda len, že to príšerné dievčisko nezdieľalo jeho pocity. Skôr ako si vôbec stihol povšimnúť čo sa deje, pristála mu jej v päsť zovretá ruka na pleci. A práve na tom, v ktorom ešte stále sídlil nepriateľov šíp.

Prudko zasykol od bolesti, odstrčiac ju od seba. Zakolísala, no ustála to. Čo sa o ňom povedať nedalo. Pred očami sa mu zjavili prapodivné obrazce a s prudko zaťatými zubami sa snažil ovládnuť takú zahanbujúcu slabosť.

„Ak sa ma túžiš zbaviť, tak ma poste zabi, Angličanka, ale nemuč ma.“

Konečna na ňu zhliadol, vyzerala úplne zmätená a pohľadom sledovala rameno, ktoré si držal druhou rukou. Nie, že by to nejako pomáhalo. S rukami založenými v bok ho obišla. Vzápätí počul už len jej lapanie po dychu.

„Preboha živého, máš v pleci zabodnutý šíp!“ zvolala prekvapene.

Jej objavu sa proste musel zasmiať. Ale znelo to trpko. „Ale vážne, ani som si nevšimol.“

Nevedel ako na to prišiel, ale priam bytostne cítil, že ho túži znovu udrieť a len z úcty k jeho zraneniu to neurobila.

„No dobre, ty všetečný Škót, a vieš aj to, že máš košeľu nasiaknutú krvou?“

Aha. Tak to bolo to teplé a mokré, čo cítil predtým na koži. Jeho vlastná krv. „Nie.“

Elyon však už v mysli spriadala svoje plány. A musela všetko vykonať veľmi rýchlo. Ešte skôr, ako stratí odvahu, alebo sa jej už tak prázdny žalúdok vyprázdni ešte viac. Nikdy neznášala pohľad na krv dobre, ale kvôli nemu sa na tú chvíľu ovládne.

„Teraz radšej zatni zuby,“ odporučila mu.

Odhodlaný tón v jej hlase ho vystrašil, ani nevedel prečo. Chcel sa k nej rýchlo zvrtnúť, no strata krvi ho robila akýmsi pomalším. Kým sa stihol vôbec pohnúť, prešla mu plecom ostrá bolesť, keď v ruke zovrela šíp. Skôr, ako stihol na ňu zakričať, čo dopekla robí, vytrhla mu ho z rany. Výkrik hnevu a bolesti mu uviazol v krku. Namiesto neho padol na kolená ako podťatý, snažiac sa pri tom ovládnuť a ostať pri vedomí. Nepodarilo sa mu to. A bol by nosom zoral tvrdú lesnú zem, keby ho niekto nebol zachytil. No to už bol v ríši temnoty.

Elyon zamrel výkrik hrôzy na pol ceste k ústam. Kričať jej zabránilo len to, že sa odrazu pri nich zjavil jen z tých Škótov, ktorého meno bolo asi Merill. No aj tak vedela, že do smrti nezabudne ne výraz trýzne v jeho tvári, keď padal na kolená. Síce ho zazrela len na kratučký okamih, kým ho obišla, ale aj tak ho videla. A nadosmrti ju bude mátať v snoch.

„Poďte, lady Elyon,“ povedal jej ten muž. Ani si nevšimla, kedy pribehol aj ten druhý, ale teraz obaja podopierali to obrovské telo, každý z jednej strany. 

Mlčky ich oboch nasledovala, nevšímajúc si vlastnú únavu a nesmierny hlad. Najskôr sa postará o toho tvrdohlavca. Keď vošli do malého domca, prekvapene zodvihla hlavu. Myslela si, že je to len nejaká polorozpadnutá chajda uprostred lesa. Ale namiesto toho to vyzeralo ako obyčajný dom. Akoby jeho obyvatelia len včera odišli, aby tam oni dnes mohli ostať.

Dvaja Škóti položili svojho veliteľa na lôžko pri krbe, v ktorom dymil ohníček, ktorý sa tam snažila vyčarovať Kenna. Pokľakla k jeho nehybnému telu. Sotva okamih hútala, čo robiť. Napokon s pokrčením ramien zobrala zo stola svoju dýku, o ktorej ani nevedela ako sa tam dostala, a prerezala šev košele. Keďže ho uložili na brucho, musela ho nadvihnúť, aby ju spod neho dostala.

Keď zbadala zaschnutú krv na jeho pokožke, zalapala po dychu. Bože, ako sa len mohol udržať na koni tak dlho? No nemala čas nad tým uvažovať. Do vody, ktorú jej niekto podal v malej miske, ponorila neskrvavený pás plátna z jeho košele. Najjemnejšie ako vedela ho rýchlo omyla. Rana na pleci však stále krvácala. A podľa jej mienky by ju mali niečím vyčistiť, aby sa nezapálila.

„Máme víno?“ spýtala sa šeptom. Ani nevedela prečo.

Ani poriadne nedopovedala a už mala pred nosom čašu a lahodne voňajúcim mokom, ktorý v vej vyvolával celú salvu zlých spomienok. So zaťatými zubami zobrala ponúkaný nápoj do roztrasených rúk. Teraz nie je čas na trpké ľutovanie minulých rokov. Na to bude dosť času keď zastaví to prekliate krvácanie.

„Ak si ešte smädná, lady Elyon, nalejem ti,“ ozval sa za ňou hrubý, no milý hlas jedného z mužov.

Iba pokrútila hlavou. „To nie je od smädu.“

Ak ich aj jej odpoveď zaskočila, prešli to mlčaním. Ale oni boli stále ticho. Dokonca aj inak celkom zhovorčivá teta Kenna neprehovorila ani jediné slovíčko. Iba občas za sebou začula, ako dúcha do ohňa. Cítila jeho hrejivé teplo na studených nohách.

S prižmúrenými očami víno naliala na otvorenú ranu. Škótove telo sa myklo, no neprebudil sa z mrákot. Len ticho zastenal od bolesti. Pruhom plátna vysušila ranu a rýchlo ju obviazala druhým. Našťastie ranu nebolo potrebné zašívať. Teraz len aby prestala krvácať.

S povzdychom sa natiahla a odhrnula mu vlasy padajúce do očí. Prekvapila ju tá nezvyčajná hebkosť a kým sa stihla zastaviť, pohladila ho po temene.

„Bude v poriadku, neboj sa,“ pošepla jej do ucha teta Kenna. Ten zvuk bol taký nečakaný, že nadskočila a svoju ruku ihneď stiahla.

„Prečo myslíš, že sa oňho bojím? O jedného tvrdohlavého Škóta menej alebo viac...“ odfrkla si.

Kenna sa na nej zasmiala. „Prečo sa oňho tak staráš, keď ti nezáleží či zomrie alebo bude žiť?“

„On zachránil životy nám, len vraciam čo som dlžná.“ No v rozpore so svojimi nevrlými slovami opäť vztiahla ruku a odhrnula mu z očí ten istý prameň vlasov, ktorý mu padol do tváre.

Rýchlo potriasla hlavou a zodvihla sa. Nepomôžeme mu tým, že bude kľačať pri jeho lôžku a sledovať ako dýcha. Radšej sa poriadne naje. Ani si nespomínala, kedy naposledy vložila do úst čo i len omrvinku starého chleba. Nemohla uveriť, že ešte stále vládala stáť na nohách.

Posadila sa na jednu z dvoch lavíc pri dubovom stole. Vedľa si sadla teta Kenna. Pred ňou sa hneď zjavil poriadny krajec chleba a syr. V čaši zase mala vodu. Nezamýšľala sa nad tým, kde zobrali toľko jedla alebo predtým to víno. Proste sa prežehnala, vzniesla k Bohu tichučkú modlitbu s prosbou o Škótovo zdravie, a s chuťou sa pustila do obeda. Alebo to bola večera?

Nech to predstavovalo ktorýkoľvek chod, musela sa veľmi ovládať, aby nehltala tak, ako to videla robiť svoje mačiatko. Vypiplala ho, chránila a dávala mu svoj prídel jedla, ktorý bol už aj tak príliš malý. Nikdy si však nevypýtala ani o jediný hlt viac. A strýko jej ju aj tak zabil a hodil svojim nenažraným, uslintaným bastardom. Vždy bola presvedčená o tom, že keby nebola dcérou baróna z Axholwell, hodil by psom aj ju.

„Kde sme teraz?“ spýtala sa, aby nemusela spomínať na bezútešné roky, keď túžila len po hrejivom náručí svojho otecka. Otca, ktorého zavraždil muž, za ktorého sa mala vydať. Nevedela ako, ani kedy, ale vedela, že to bol on. Musí pomstiť tú neprávosť. Aj keby sa za to mala hojdať na šibenici. Nenávisť jej opäť zachvacovala srdce aj dušu.

Odpovedal jej svetlovlasý muž. Ak sa nemýlila, volal sa Colin. „Sme stále v pohraničí, ale už na škótskej pôde.“

Elyon mu vďačne kývla hlavou. „Ďakujem vám, že ste nám pomohli. Urobili ste pre nás tak veľa a ja ani nepoznám vaše mená,“ priznala s červenajúcou sa tvárou.

Slova sa opäť ujal ten istý muž. „Toto tu je Merill. Moje meno je Colin, drahá sesternica.“

„Sestrenica? Chceš povedať, že ja mám bratanca?“ uisťovala sa prekvapene.

„Dalo by sa povedať, že ním som. Moja matka je sestrou manžela tvojej tety. Ale pre mňa si aj tak sesternica. A okrem mňa máš ešte jedného malého bratanca a sesternicu v tvojom veku.“

Elyon bola ešte viac prekvapená. Myslela si, že jej jedinou rodinou je teta Kenna a otcova sestra, ktorá na ňu dlhé roky vôbec nespomínala. Proste na ňu zabudla. A teraz sa vracia na Vysočinu, na miesto, ktoré by si vybrala ako posledné na celučičkom svete, a zisťuje, že ju tam čaká veľká rodina.

„Ako ste sa o mne vôbec dozvedeli? Ja som o tebe až doteraz vôbec netušila.“

Colin sa zasmial. Bol to prekvapivo jemný a nákazlivý zvuk. „Teta Cornelia nám o tebe rozprávala. Každý deň nám sľubovala, že prídeš. Už sme v to ani nedúfali. Možno až na Rhonu, moju malú sestričku. Veľmi jej chýbala ženská spoločnosť. V našej rodine sú skoro samí muži.“  

Elyon sa pri jeho odpovedi mračila. „Ak vám o mne rozprávala, ako to, že...“ Jej otázku prerušilo náhle otvorenie dverí. S otvorenými ústami sledovala, ako dnu vpadol zavalitý muž so špinavou, ryšavou bradou a vlasmi rovnakej farby. A vyzeral veľmi rozzúrene. Elyon sa z toho pohľadu mimovoľne prikrčila.

Colin s Merillom okamžite stáli na nohách s tasenými mečmi, mieriacimi na hrdlo neznámeho.

„Kto si a čo chceš, človeče?“ vybafol naňho Merill po gaelsky. Elyon to vedela len vďaka tomu, že ju tejto reči učila Kenna ešte keď bola malá. Keďže žili v pohraničí – hoci na Anglickej strane – sem-tam k nim zavítal nejaký Škót.

„To by som sa mohol pýtať ja! Ste predsa v mojom dome, dočerta!“ kričal naštvane. To už Elyon mala neodbytné nutkanie vliezť pod stôl.

Muži sklonili meče. „Odpusť, no mysleli sme, že toto miesto je opustené. Nikdy sme tu nikoho nestretli.“

„Nemohli ste. Tí prekliati anglickí psi mi všetko zobrali. Všetko až na dom po mojich rodičoch. Nasťahoval som sa tu len pred pár dňami.“ Síce už nekričal, ale jeho hlas znel stále rovnako rozzúrene.   

Jeho pohľad sa odrazu zastavil priamo na Elyon. Skúmavo si ju premeriaval, až sa zastavil na jej krku. Sklonila hlavu. Bolo jej proti vôli, keď si ju niekto obzeral. Lenže až teraz si uvedomila, prečo ju sleduje on. Na krku jej na koženej šnúrke visel starý rodinný erb. To jediné, čo jej ostalo po otcovi. A teraz aj to jediné, čo vypovedalo o jej pôvode. O jej anglickom pôvode.

„Ty malá anglická pobehlica!“ skríkol muž a prekvapivo rýchlo sa vrhol až k nej. Keby ho nezastavil stôl, mala by dýku, ktorú vybral odkiaľsi zo záhybov svojho smiešneho odevu, vrazenú v srdci.

Elyon vládala len vypliešťať oči. Samu seba presviedčala, že keby teraz omdlela, nikomu by tým nepomohla. Keď ho Colin s Merillom chytili každý za jedno plece a držali na mieste, bola schopná uvoľniť svoje prsty dovtedy kŕčovito zvierajúce dosku stola.

„Zošalel si, človeče?“ skríkol naňho zadýchane Colin, tvár zvraštená hnevom. Teraz vyzeral úplne inak ako pred pár minútami, keď sa smial.

Z mužovho hrdla sa vydral neľudský rev. „Je to Angličanka. Prekliata bosorka. Mor na všetkých, zaslúži si smrť! Smrť!“

Nastalo hrobové ticho. Elyon sa len ťažko spamätávala z jeho nenávistného, plápolajúceho pohľadu. Strýko ju nenávidel, aj ten strašný muž, ktorého si mala zobrať, lenže otvorené nepriateľstvo tohto muža; muža, ktorý ju vidí po prvýkrát v živote, ju vystrašilo. Najradšej by bola utiekla. A keby jej teta Kenna nezvierala rameno, bola by to urobila. Ako nejaký zbabelý králik.

„Skús ešte raz uraziť moju ženu, alebo sa na ňu čo i len krivo pozrieť a ten, čo si zaslúži smrť, budeš ty!“ ozval sa odrazu hnevlivý krik z lôžka.

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Napísala som ju totiž tak rýchlo, že tomu ešte stále nemôžem uveriť. Ak máte nejaké výhrady, pokojne buďte otvorení, ja sa tomu len poteším. ;)

Špeciálne venovanie patrí môjmu milovanému dvojčátku, ktoré zajtra oslavuje výnimočný deň. Preto ti prajem všetko najlepšie, hlavne veľa trpezlivosti, šťastia a lásky a pošlušnú múzu. Nie ako tú, ktorú posielam po Noxíkovi. Denne ďakujem za to, že si sa narodila a môžem ťa mať len pre seba. Neviem, čo by som bez teba robila.

S pozdravom vaša Lili :-*

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 6.: